1999                                                 

Vchodové dvere sa prudko otvorili. Muž vbehol dnu a bez slova začal vyhadzovať zo skrine oblečenie. Jeho bledé oči zrkadlili napätie dusené vo vnútri.

„Paul?" Žena s novorodencom na rukách sa na neho zmätene pozrela. „Čo sa deje?"

„Musíme vypadnúť," povedal bez toho, aby sa na ňu pozrel.

„Čo sa stalo?" naliehala.

Neodpovedal. S buchnutím zhodil na zem otvorený kufor a veci začal hádzať tam.

„Paul!" zakričala na neho.

Zastavil sa. Zdvihol pohľad od kufra a prvýkrát sa na ňu pozrel. V tvári mal strach a to ju vydesilo. Nikdy ho nevidela rozrušeného v takej miere ako teraz.

„Pôjdu po nás," začal s najpokojnejším hlasom, aký dokázal predstierať, aj keď vedel, že neúspešne. Díval sa na svoju ženu a syna a cítil ako mu v hrdle narastá hrča. Ak nebude dosť rýchly, dnes budú obaja mŕtvi. A bude to len jeho vina. Len jeho.

„Kto?!" spýtala sa s narastajúcou panikou v hlase

„Michael."

Zmätene na neho hľadela. Len vyše týždňa starý uzlík na jej rukách sa pomrvil.

„Susan," oslovil ju, „sľubujem, že ti všetko vysvetlím ale..."

„Nikam nejdem, kým mi nepovieš, čo sa deje!" Žila v Amerike už niekoľko rokov, ale silného kórejského prízvuku sa stále nezbavila. Často sa stal ešte badatelnejším, keď bola rozrušená. Jeho prípad bol opačný. Narodil sa a vyrastal tu, v štvrti, ktorej sa normálni ľudia vyhýbali čo najväčšími oblúkmi, a hoci svojho otca nikdy nepoznal, bol si istý, že obaja jeho rodičia boli Američania.

„Posral som to, jasné?!" vybuchol. Už sa neudržal. Emócie, ktoré sa doteraz snažil skrývať pred ňou, aj samým sebou vyprskli na povrch. „Junior je mŕtvy...Kanaďania ma prinútili, aby som im ho pomohol dostať a vydierali s ním Michaela. Som pre neho zradca...už teraz pravdepodobne poslal niekoho sem."

Neveriacky na neho hľadela s bledou tvárou. Neverila tomu. Mala pocit, že je len vo sne. V najhoršom sne aký si dokázala predstaviť.

„Zlatko...mrzí ma to." Objal ju. „Sľubujem, že to bude v poriadku. Odídeme niekam ďaleko, kde nás nenájdu...ale musíme byť rýchli."

Prikývla. Do očí sa jej tlačili slzy. Dieťa na jej rukách sa znovu pomrvilo, tentokrát aj so slabým zamrnkaním, no nezobudilo sa. Ponášalo sa viac na ňu, než na neho. Už predtým premýšľal či sa na tom niečo zmení, keď trochu vyrastie a či bude mať viac čŕt podobných tým jeho. V skutočnosti mu na tom až tak nezáležalo, bol len zvedavý.

Odtiahol sa, aby zo šuplíka zhrabol cestovné doklady a vzal kufor.

Vyšli na príjazdovú cestu pred domom, osvetlenú len jasnou nočnou oblohou a svetlom dopadajúcim z ulice. Po horúcich kalifornských dňoch sa vzduchom konečne vznášal príjemný chladný vánok. Za iných okolností by ho to potešilo, no dnes nie. Dnes sa mu každou sekundou mohol svet zrútiť ako domček z kariet pri závane vetra. A on bol tým, kto k nemu ten vietor pustil. Otvoril všetky okná dokorán ako najväčší idiot.

Chystal sa odomknúť auto, no vtedy si to všimol. Na ceste pred domom stálo ďalšie. Malo vypnutý motor a zhasnuté svetlá, no vnútri niekto bol.

Vytiahol zbraň a pevne ju zovrel v ruke. Srdce mu prudko búšilo. Zmocňovalo sa ho zúfalstvo. Ešte stále majú šancu. Neustále si to opakoval. Ešte stále môžu utiecť. Pohyboval sa medzi nimi roky, predsa vie ako ich oblafnúť. Vie, kde sú ich slabé miesta.

„Nestrieľal by som," ozval sa hlas.

Prudko sa otočil k radu tujok vysadených popri chodníku, ktorý viedol k domu. Stála tam vysoká postava.

„Idem sem s ponukou, ak však vystrelíš...nemusí to dopadnúť až tak dobre."

„Čo chceš, Robert?" vyslovil to s najpohŕdavejším tónom, akým dokázal.

„Vráťme sa dnu," povedala rozhodne postava, „a môžeme sa o tom porozprávať."

Nechcel a nemal v pláne sa vracať dnu. Bolo to najlepšie miesto, kde sa dali brať životy bez toho, aby si to okolie všimlo.

Dvere na aute pred domom sa otvorili a vystúpili dvaja muži. Nemal na výber.

Vrátili sa dnu. Vo svetle sa mužom viac prizrel do tváre, ale nespoznával ich. Neboli od nich. Jediné vysvetlenie, ktoré mu teda napadalo bolo, že boli od kanadskej skupiny, čo znamenalo, že Robert hral na dve strany. A pravdepodobne im práve podhodil jeho samého.

Zaplavil ho hnev. Stisol zuby a snažil sa ovládnuť, aby mu nevrazil.

„Odhoď zbraň," povedal Robert.

Muži na nich mierili, takže protestovať nemalo zmysel. Zbraň pustil na zem a odkopol mu ju k nohám. Pozrel sa na Susan. Bola vystrašená. Dieťa si pevne privierala k hrudi.

„Michael poslal mňa a Vincenta, aby sme vás zabili," začal Robert na rovinu, „Vincent sedí v aute o ulicu ďalej. Povedal som mu, že to vyriešim sám. Nemôžem riskovať, že by sa Michael prostredníctvom neho dozvedel, že pracujem aj pre niekoho ďalšieho."

Takže to bola pravda. Bol to zradca. Mal chuť sa zasmiať. A hneď potom mu napáliť guľku do hlavy. Bolo mu ľúto Vincenta. Mal len sedemnásť rokov, o päť menej než on, no boli ako bratia. Nevedel si predstaviť, že tam teraz zostane medzi kopu svíň sám.

„Kanada by mala o teba záujem," pokračoval Robert, „poskytnú ti ochranu a ja nafingujem tvoju smrť, ak odídeš so ženou do Vancouveru a budeš pre nich pracovať."

Zaplavil ho zvláštny pocit. Bola to nádej, že predsa len zachráni svoju rodinu, možno úľava, no zároveň nedôverčivosť.

Robert sa na neho díval svojim chladným pohľadom a analyzoval jeho tvár.

„Zhrniem ti to - buď tu teraz všetci traja zomriete alebo so ženou odídeš do Kanady a tvoj syn pôjde k Michaelovi."

Šokovane sa na neho pozrel. „Môj syn pôjde so mnou," odsekol.

Robert k nemu pomaly pristúpil a oprel mu zbraň o čelo. „Oko za oko, zub za zub...vraví ti to niečo? Michael mal so svojím synom plány, kvôli tebe je teraz mŕtvy. Požaduje náhradu. Môžeš mi byť ešte vďačný, že ty so ženou zostanete nažive."

Už to neudržal. Zahnal sa a vrazil mu do tváre. Robert sa zatackal a ozval sa výstrel.

V chodidle pocítil prudkú ostrú bolesť.

„O čo ti ide, doriti?!" Robert ho schmatol za golier z trička. Z nosa mu tiekla krv.

„Mám streliť znova?! Tentokrát si vyberiem lepšie miesto." Kývol na jedného z mužov. Priložil zbraň k hlave Susan. Dieťa na jej rukách začalo plakať.

„Pýtam sa posledný krát...Chceš svoju rodinu zabiť alebo ju nechať nažive, s tým, že tvoj syn bude vyrastať u Michaela? Dúfam, že sa rozhodneš múdro."

Stisol pery. Cítil hrču v krku. Nechcel sa vzdať svojho dieťaťa. Bol schopný za neho bojovať do posledných síl, zároveň si však uvedomoval, že to bola hlúposť. Chcel, aby zostalo nažive. Bolo by sebecké nechať ho zomrieť len kvôli tomu, že on nemôže byť ten, čo ho vychová. Prisahal si, že bude lepší rodič, než jeho matka, pri ktorej nepoznal nič iné, ako rozpadnutú tmavú búdu plnú striekačiek a bitky, no teraz sa len ťažko vyrovnával s tým, že má dať svojho syna do rúk niekomu ako je Michael.

Sklonil hlavu. Z očí mu tiekli slzy. Prikývol.

Robert ho pustil. Počul Susan kričať a plakať, keď sa jej muži snažili dieťa zobrať a bolelo ho, že s tým nie je schopný nič urobiť. Díval sa na zem cez závoj sĺz s pevne zaťatými päsťami.

Uvedomil si, že to je poslednýkrát, čo počuje svojho syna plakať. Možno sa už nikdy nedozvie, ako bude vyzerať, keď vyrastie. Zožierala ho vina. Vina a strach, že z neho Michael vychová len hračku, nástroj na splnenie svojich zámerov. Stále tam však bol Vincent. Upokojoval sa tým. Spoliehal sa na neho. Možno sa dokonca Kanaďanom podarí Michaela zničiť a dostane svojho syna späť. Myšlienky mu vírili v hlave a snažil sa nájsť aspoň nejakú, ktorej by sa mohol chytiť ako záchranného kolesa v rozbúrenom mori.

Robert otvoril dvere na aute a nastúpil za volant. Vincent na sedadle spolujazdca sa na neho pozrel a prebodol ho vlhkými očami. Vedel, že je na neho naštvaný za Paulovu smrť. Nemohol mu však povedať pravdu a aj tak sa ho rozhodol ďalej ignorovať. Bez slova mu podal dieťa a naštartoval.

Vincent ho opatrne držal. Snažil sa ho utíšiť, hoci nemal ani tušenia ako. Mal len sedemnásť a dieťa na rukách jakživ nedržal. Zrazu plač ustal a zacítil ako mu niečo zovrelo prst. Uvidel drobnú dlaň ako drží jeho ukazovák a dve malé oči, ktoré na neho zvedavo hladeli. Pousmial sa cez závoj sĺz.

Myslel si, že jeho samého si našiel mizerný osud a to len kvôli jednému zlému rozhodnutiu v detstve. Zostal zaseknutý medzi obludami a teraz prišiel o jedinú osobu, vďaka ktorej medzi nimi prežíval. Malá osoba na jeho rukách však nespravila nič, no napriek tomu ju čakal ešte horší osud. Bude medzi nimi vyrastať. Medzi kopou príšer nepoznajúc nič iné.

„Michael ho chce nazvať Neo," Robert preťal ťaživé ticho hlasom bez emócií.

Dieťa sa rozplakalo znovu. Pokúsil sa zľahka kolísať rukami so snahou upokojiť ho, no v mysli mal len jedno. Bude jeho dvojka. Ako jeho starší brat. Nenechá ho napospas im všetkým. Ani nevedel prečo zrazu zacítil nával toho pocitu, no už sa ho nezbavil.