Hailey

„Už to buuude...." Lester sa sústredene snažil postaviť striešku z podložiek pod poháre na dve už stojace, no len čo ich pustil striešky sa zrútili. „Fuck!" Buchol do stola a X vybuchla do smiechu.

„Chcela by som tvoju trpezlivosť," ozvala som sa a nezaujato sa vrátila pohľadom k mobilu.

„Na stupidné veci?" Nadvihol obočie Johnny.

Do boxu vošiel čašník a pred každého položil pohár coca-coly.

„Niečo mi ušlo?" spýtal sa prekvapene Neo. Prišiel len pred chvíľou, no objednali sme už dávno pred tým.

„Vidíš, ako s tebou vždy rátame?" Otočila som sa na neho a s úsmevom štrngla do jeho pohára. Až keď som si z neho odpila, všimla som si ako na nás ostatní civia.

„Čo je?" opýtal som sa.

„Okej teda," povedal urazene Lester, ale bolo badať, že len ťažko potláča úsmev, „sformujte si teda vlastnú partiu, s nami si štrngať nemusíte."

„Okej teda," zahrala som sa na urazenú tiež. „Poď Neo, ideme." Chystala som sa pokračovať v hre a vstať dúfajúc, že ma bude nasledovať, no môj signál si očividne nevšimol.

„Ak vezmem na seba kolo vodky, sme v pohode?" navrhol Lesovi s jemným úsmevom.

„No...," začal zamyslene Lester, „dnes sa neplánovalo piť, ale jeden shot asi nikoho nezabije."

O pár minút prišiel mladý čašník znovu, tentokrát však s malými pohárikmi naliatymi priezračnou tekutinou

„Takže, aké sú na dnes plány?" zaujímala sa X po prípitku.

„Asi stvrdneme tu," poznamenal Johnny, „ale majú tu biliard a šípky."

Vždy, keď sa jeho pohľad dostal do Neovej blízkosti vyzeral, že by najradšej zabránil jeho srdcu biť ďalej, no aspoň to dusil v sebe bez toho, aby vyrábal problémy. Čoskoro ho to možno prejde.

„Aké bolo domáce väzenie?" nadhodil opatrne Lester.

„Viem si predstaviť lepšie strávený deň, ako v zatuchnutej miestnosti," odvetil Neo hľadiac na pohár, „ale inak to bolo fajn."

„Ani ja nemám najúžasnejších rodičov," povedal súcitne Lester, „ale vieš čo?" Zdvihol pohár do výšky. „Zato sme elita..."

„Máš ho prázdny, Lester," pripomenul mu pobavene.

„Potreboval som ho na dramatický efekt, nie na pitie," odsekol.

V bare začalo hrať latino. X nadšene tleskla rukami a vstala od stola. Spievajúc mávala prstom na Lestera, pričom hýbala bokmi a posúvala sa čoraz ďalej. Prudko sa postavil, pričom narazil zospodu do stola, ktorý celý nadhodilo.

„Pomaly, chico," zasmiala som sa zachytila rozkývaný pohár. 

Na voľnom priestore sa pridal k X a zmizli medzi ostatnými tancujúcimi pármi.

Obzrela som sa na Nea sediaceho vedľa. Sledoval farebné svetlá, očividne ponorený hlboko vo vlastných myšlienkach.

„Nad čím rozmýšľaš?" zaujímalo ma.

Pokrútil hlavou. „Vlastne nad ničím."

Johnny bez slova vstal a odišiel k barovému pultu.

„Možno by si nemal nechať svojho otca aby s tebou tak zametal," opäť som načala nepríjemnú tému. Niekto mu musel ukázať iný pohľad na vec.

V očiach sa mu mihla nechápavosť. „Nikto so mnou nezametá."

„Naozaj? Zatvárať niekoho niekam ti príde normálne?" snažila som sa hovoriť pokojným tónom. „Najmä, keď ti to robí odmala, ako si spomenul?"

„Ak má na to svoje dôvody..." argumentoval a cítila som ako sa ma začína zmocňovať mierny hnev.

„Aké dôvody?! Je to zvrátené po každej jednej stránke!"

„Čo je na tom zvrátené?!"

„Vážne si myslíš, že si zaslúžiš, aby k tebe niekto správal takto?" Hľadela som na neho.

Neodpovedal. Jeho tmavé oči sa na mňa opäť dívali svojím prenikavým pohľadom listujúc si mojou mysľou.

Vzdychla som si. „Prepáč. Ja len...nerozumiem tomu," odmlčala som sa premýšľajúc či som zašla priďaleko a pokazila mu náladu. „Zahráš si biliard?" navrhla som v snahe napraviť to.

„Po mojom faux pas so skejtom by som si asi mal opraviť meno," povedal uvažujúc, „hoci neviem či biliard je zrovna riešenie ale skúsiť to môžem."

Usmiala som sa a vstala. Herňa sa nachádzala v malej vyhradenej miestnosti, ktorá bola od zvyšku baru oddelená rámom dverí, v ktorom však namiesto dverí viseli dlhé korálkové šnúrky tiahnuce sa až po zem.

Prekvapivo dnes bola izba s tmavohnedými stenami a malým gaučom prázdna. Nachádzalo sa v nej tlmené osvetlenie doplnené silnejšou žiarovkou nad biliardovým stolom v jej strede a terčom pre šípky, ktorý vyzeral, že už si niečo odžil.

Vzala som tágo a zároveň so začiatkom novej latino pesničky, ktorá sem doliehala, namierila a vrazila do farebných gulí. Chaoticky sa rozleteli po stole. 

Bol na rade. Sústredil sa, namieril na bielu guličku a udrel. Vrazila do ďalších a dve z nich zľahka padli do dierok na bokoch.

Usmial sa sám pre seba.

„Mám pocit, že toto nebude žiadne faux pas," povedala som uznanlivo. „Je to ďalšia aktivita, ktorou si si nahrádzal kamarátov?"

Zasmial sa. „Vlastne nie. Hral som to len párkrát."

Namierila som na guličku a zabodla do nej oči v snahe nájsť uhol, ktorý by mi prišiel najlepší. Vrazila som do nej. Rozrazila ďalšie guličky, no do jamky sa nedostala žiadna. Potichu som zanadávala.

„Robíš to zle," povedal pobavene. Podišiel tesne ku mne a sklonil mi ruky s tágom nižšie. „Malo by byť čo najviac paralelne so stolom. A nemusíš udierať tak silno."

Sústredila som sa na guličku a strčila do nej. Sotila do ďalších, z ktorých sa jedna pomaly kotúľala k jamke a tesne predtým, než zastala úplne do nej nakoniec spadla. 

Zacítila som vlnu spokojnosti.

Korálky na dverách zahrkotali a do miestnosti vošiel čašník s dvoma drinkami. Položil ich na malý stolík pri gauči a odišiel. Zamračene som sa otočila na Nea.

Pokrčil plecami.

„Kedy si vôbec..."

„Kto povedal, že som to bol ja?" povedal a sadol si na gauč aj s pohárom so slamkou a limetkou na jeho okraji.

„Jasné, že si to bol ty."

Usrkol si zo slamky ignorujúc moju poznámku.

„Fajn, ďalšie kolo beriem ja," rozhodla som a sadla si vedľa neho.

„Ber to ako pozvanie na celý večer," povedal a znovu si odpil.

Prekvapene som na neho pozrela. Pozvanie na celý večer? Myslel tým rande? Alebo len nezáväzné priateľské pozvanie? Z toho, ako sa práve viac zaujímal o mojito pred sebou, než o mňa som usudzovala, že je to skôr druhá možnosť.

Prečo mi na tom vôbec záleží? Prečo som chcela aby to bola prvá možnosť?

„Ak to nechceš vypijem to," ozval sa pobavene.

Spamätala som sa z vytrhnutia z myšlienok. „Nie, chcem to." Strčila som si slamku do úst a počkala na príjemnú chuť rumu a mäty. Mojito som nepila príliš dlho na to, aby som to nechala len pri jednom hlte.

Usmial sa. „Očividne som trafil."

„Oh, myslela som, že to bol ten chalan, čo sedel pri stole vedľa, keďže ty si to poprel."

Nadvihol obočie. „A objednal by drink aj mne?"

Pokrčila som plecami a potiahla si zo slamky znovu. „Niektorí ľudia majú radi rozmanité trojky."

Zvraštil obočie.

Zasmiala som sa. „Očividne sa ti myšlienka zúčastnenia na niečom takom nepáči."

„Predpokladala si, že by sa mi mala?" rozosmial sa.

„Okej, dajme tomu, že by to bola žena a objednala by drink len tebe."

„Pýtaš sa ma či by som sa sa s ňou vyspal?"

„Bežne by som sa snažila zistiť či si ten typ, čo sa vyspí s kýmkoľvek bez ohľadu na to či s niekým chodí alebo nie, no vzhľadom na tvoju históriu..."

„Moju históriu?" zopakoval pobavene.

Zasmiala som sa. „Myslím tým, že keby si bol ten typ, už by si sa s niekým niekedy určite spal." 

Miestnosťou sa rozľahlo zvonenie mobilu. Položil pohár a zdvihol, pričom vstal a takmer počas celého hovoru sa prechádzal okolo biliardového stola.

„Nie, sú v Salvadore," začula som útržky rozhovoru a premýšľala či sa týka práce, hoci už bolo dosť neskoro, no jeho otcovi očividne nezáležalo na ničom. Druhýkrát za deň som ho však už konfrontovať nemohla.

„Tak zavolajte do Minnesoty." Oprel sa o biliardový stôl pozorne počúvajúc, čo osoba na druhej strane hovorí.  Pohľadom som zastala na jeho rozstrapatených čiernych vlasoch, ktoré pôsobili, že je ťažké prinútiť ich poslúchať, a dostala nevysvetliteľnú chuť dotknúť sa ich.

 „Áno, okej. Rozumiem." Zložil hovor.

„Práca?" spýtala som sa.

„Hej," odpovedal zaujato hľadiac na stenu pred sebou. „Všimla si si ten obraz?"

Vstala som a zastala pred obrazom vedľa neho. Išlo o staršiu maľbu. Nepochybovala som, že to bol obrázok z internetu vytlačený v papiernictve a zarámovaný, no vyzeral zvláštne. 

Nakreslený na ňom bol prestretý stôl s ružovým obrusom, vedľa ktorého sedela na stoličke mačka vo veľkosti človek. Dokonca aj sedela ako človek. Na seba mala kadernícku pláštenku a dívala sa do malého zrkadla, ktoré držala pred sebou, zatiaľ čo opica, tiež vo veľkosti človeka, stojaca na dvoch nohách, stála vedľa nej v dobovom oblečení a strihala jej chlpy na hlave. Dole za rámom bol vytlačený malý papierik s menom Ferdinand van Kessel (1648-1696).

„Desí ma to," skonštatovala som.

Zasmial sa. „Prečo?"

„Neviem, je to divné a naháňa mi to hrôzu."

„Myslel som, že bežne sa ľudia boja pavúkov, vrahov a krvi, nie obrazov." Tmavé oči prešli z obrazu na mňa. Usmievali sa spolu s ústami.

„Nebojím sa pavúkov ani vrahov a krvi," odvetila som.

„Vrahovia ťa môžu zabiť," pripomenul mi nespúšťajúc zo mňa zrak, ktorý sa zmenil na vážnejší.

„To možno, no vrahovia sú psychopati. U mnohých z nich to niečo spustilo a väčšinou to bolo niečo, čo nevedeli psychicky prekonať alebo to spôsobila mentálna porucha. Sú tí najhorší z ľudí a v podstate za to nemôžu. Skôr ich ľutujem, než sa ich bojím. "

V jeho tvári sa niečo zmenilo. Nevedela som presne čo. Zrazu pôsobila hĺbavo a chladno, no zároveň nie nepriateľsky. Dívala som sa do jeho očí, ktoré mlčky hľadeli späť do mojich.

Často som počúvala, že oči sú oknom do duše, no nikdy to neznelo presnejšie, než teraz, keď som mala pocit, že hľadím na bezpečnostné, nedobytné dvere zamknuté na niekoľko zámkov. Hoci ma nevpustili dnu, neodohnali ma. Nechali ma aspoň stáť pred nimi a ja som si uvedomila, že sa toho za nimi odohráva primnoho.

Nestál ďaleko, preto som nemusela podísť bližšie. Pozdvihla som sa na špičkách a priložila svoje pery na jeho.

Spočiatku pôsobil prekvapene, jeho ústa však začali rýchlo spolupracovať. Boli teplé a mäkké a pohybovali sa pomaly, možno trochu neisto. Prisunul sa bližšie. Cítila som teplo sálajúce z jeho tela a túžila ho dostať viac.

Odtiahol sa. Očami prechádzal po mojej tvári.

„To je odpoveď na tvoje celovečerné pozvanie," povedala som a usmiala sa.

Predstieral zamyslenie. „Myslel som, že si povedala, že druhé kolo berieš ty."

Skôr, než som stihla zareagovať na jeho uťahovanie a minimálne mu za to uštedriť slabý úder do ramena, do uší mi udrel zvuk hrkotania korálok na dverách.

„Ľu...dia, choďte...ob...jednať."

Otočila som sa za dychčaním a uvidela Lestera stojaceho vo dverách, ktorý vyzeral ako pár sekúnd pred kolapsom.

„Idem ja," vyhlásil Neo a odišiel k baru.

Lester podišiel ku gauču a unavene sa naň zvalil. Skúmavo sa na mňa pozrel.

„Čo je?" spýtala som sa obranne so snahou skryť malé podráždenie z jeho prítomnosti, ktorá mohla prísť aspoň o chvíľu neskôr.

„Ale nič. " Pousmial sa. „Nečakal som, že Johnnyho hodíš za hlavu tak rýchlo...no vzhľadom na to, aké to medzi vami ku koncu bolo sa nedivím," skonštatoval sám pre seba. „Aj keď si spomínam na tvoje slová, že chceš byť aspoň chvíľu sama."

„Toto tu zatiaľ nič neznamenalo, jasné?"

„Ah," vzdychol si, „poznám ťa príliš dlho. Najprv niečo spravíš, zatiahneš do toho piatich ďalších ľudí a potom budeš rozmýšľať, čo vlastne chceš." Vyzeral, že konečne našiel polohu, v ktorej sa cítil najpohodlnejšie a nepôsobil, že by chcel ešte niekedy vstať. „Keď sa bude X pýtať, kde som, povedz jej, že tu určite nie." Zhrabol z okraja gauča moju mikinu a prehodil si ju cez hlavu, zakrývajúc si tvár.

Zaujal ma rozčúlený hlas čašníka prichádzajúci od baru. Nenápadne som vyzrela pomedzi korálky a uvidela dvojicu vychádzajúcu von.

Zamračila som sa.

„Čo sa tam deje?" zaujímal sa Les.

„Neviem." Zmätene som sledovala vstupné dvere, za ktorými zmizli Johnny a Neo. Nevedela som, čo sa dialo, no bola som si istá, že ho určite nepozval von na cigaretu a priateľský rozhovor.

„Kam ideš?" počula som Lestera zúfalo volajúceho za mnou. „To mám znovu vstať?" unavene mrmlal, no nasledoval ma.

Keď som otvorila dvere na nočnú ulicu do očí mi udrela len malá skupina, ktorá postávala pred barom a so smiechom sa o niečom rozprávala. Ich dvoch som však nevidela nikde.

„Čo DOPEKLA robíte?!" zakričal  Lester stojac na začiatku malej úzkej uličky medzi barom a vedľajšou budovou.

Rýchlymi krokmi som prešla k nemu. Priestor bol ponorený do tmy, no Johnny na jeho začiatku, zúrivo pritláčajúci Nea k stene budovy, bol vďaka svetlu dopadajúcemu z ulice viditeľný dostatočne.

Keď nás zbadal podráždene ho pustil, no Neo sa naším smerom ani nepozrel. Zabodával zrak do Johnnyho a z nosa mu k ústam tiekol prameň krvi. Mierne naklonil hlavu doľava.

„Drblo ti?!" osopil sa Lester na Johnnyho. „O čo ti ide?!"

„Do toho vás nič, jasné?!" povedal zúrivo a zachytil môj pohľad.

Videl nás v herni?

„Johnny..." začala som, no prerušil ma pohyb za ním.

Otočil sa práve vo chvíli, keď postava z tmy zaútočila na neho s niečím v ruke. Pravdepodobne skôr jeho reflexy, než on sám stihli zachytiť zápästie s hrdlom rozbitej fľaše, predtým než ho poranila a zvalil Nea k betónovej zemi. Ten ho však strhol so sebou a prevalil ho rýchlejšie, než sa Johnny spamätal, čím sa dostal nad neho. Priklincoval ho k betónu približujúc rozbitú fľašu k jeho hrdlu. 

Hlavu nakláňal doľava a tmavé oči mieril na Johnnyho s desivým pokojom a chladom. Sústredene, akoby nič naokolo neexistovalo.

Johnny sa snažil jeho ruku s fľašou odtlačiť, no bola čoraz bližšie a začínalo byť jasné, že onedlho zvíťazí.

Lester k nim rázne vtrhol. Schmatol Nea a odtiahol ho od Johnnyho. Fľaša s cinknutím dopadla na betón.

„Môžete sa obidvaja ukľudniť?!" zakričal Lester. „Doriti, chcete sa tu pozabíjať?!"

Tentokrát sa obviňujúco pozrel na Nea, ktorému cez tvár prebehlo mierne zmätenie.

Johnny sa rýchlo pozbieral zo zeme a šokovane na neho hľadel.

„Ste obaja v pohode?" uisťovala som sa.

Neo namiesto odpovede vstal a bez slova vykročil na chodník odchádzajúc preč.

„Neo, počkaj!" zakričal za ním Lester. „Kam ideš?"

„Domov," odsekol bez toho, aby sa otočil.

Chytila som ho za ruku, čím som ho prinútila zastať.

„Nemusíš odísť," povedala som, no neodpovedal ani mi nevenoval pohľad. Čokoľvek by som povedala, aj tak by len mlčky čakal na to, kedy ho konečne nechám ísť.

Pomaly som pustila jeho ruku a dívala sa ako odchádza. Krátko na to vyšla z dverí baru trojica zapálená do hlasného rozhovor, ktorá zamierila rovnakým smerom čím mi zakryla výhľad.

Bola som presvedčená, že by Johnnymu neublížil naozaj. Vedela som, že Johnny vie ľudí vytočiť vďaka svojej občas prchkej a urážlivej povahe, hoci nemusel zájsť až tak ďaleko a zaútočiť na neho kusom skla. Na druhej strane mi bolo jasné, kto bol ten, čo to celé začal.

Pozrela som sa na svoju dlaň. Zostala na nej krv, ktorú mal na rukách. Pravdepodobne z rozbitého skla.