Natiahol som sa za energeťákom v stojane za riadiacou pákou. Osvetlené ukazovatele nad volantom spolu s rádiom vynikali v tme auta, ktorá splývala s tou vonku, aj keď nezakrývala nič viac, než piesočnatú pôdu s trsmi rastlín a obrysmi kopcov.

Dub step, ktorý už minimálne polhodinu hučal v aute, mi pulzoval v hlave ako kladivo. Bohužiaľ to bol ale výber Martieho, ktorý zatiaľ spoza volantu neprehovoril ku mne ani slovo. Ak teda nerátam tých zopár slov v španielčine, pravdepodobne nadávok na moju adresu, čo si zamrmlal pod nos.

Nebolo to prvýkrát, čo som s ním mal niečo na starosti, hoci jeho pozícia patrila k tým, ktoré boli tak nízko v rebríčku, že nemali ani tušenia, že je nad nimi niekto ako otec. Jediné, čo vedeli bolo, že keď splnia to, čo majú dostanú prachu. Zvyšok ich zaujímať nemusel a ani nezaujímal.

Nadýchol som sa so snahou sústrediť sa na obrazovku laptopu, ktorý som mal položený na kolenách. Slová a čísla, na ktoré som hľadel boli z mojej mysle otravnou hudbou vybúchané von skôr, než ich moja pozornosť stihla vôbec zachytiť. Údaje k falošným pasom som čítal už piaty krát a stále bez úspechu.

„Môžem to aspoň trochu stíšiť?" navrhol som s čo najmenej podráždeným tónom.

„Čo ti vadí?" odvrkol. „Nemôžeš to robiť inokedy, huh?" Kývol hlavou k laptopu.

Zaťal som zuby. „Nie. Veľmi rád by som to robil inokedy, ale bohužiaľ mám vtedy inú prácu."

Mykol plecom. „To je tvoj problém."

Zbraň ma zrazu začala páliť vo vrecku, no zmobilizoval som posledné kúsky trpezlivosti a vrátil sa pohľadom späť k internetovej stránke.

Nepatrila medzi tie, ku ktorým bolo možné prejsť cez bežný prehliadač. Ten, kto chcel zistil, ako to má robiť a ako sa dostať do hlbších častí internetu zaplavených ilegálnymi obchodmi, hoci amatérov, ktorí sa dopustili základných chýb končiacich zásahmi vyšetrovacích orgánov nikdy neprestalo ubúdať. Stránok bolo niekoľko. Každá predstavovala územie niekoho iného a tým pádom medzi nimi panovala vzájomná konkurencia. Niekto predstavoval väčšiu hrozbu, niekto menšiu. Všetko záviselo od toho, na akej úrovni sa nachádzal, pričom obchod, nad ktorým som už znova zaspával, ležal vo vrcholoch imaginárneho rebríčka. Vedel som, že to bol jeden z dôvodov, prečo otcovi tak záležalo na tom, čo robím, a preto sa mi darilo úspešne prehĺtať nedostatok spánku a energie. 

Chystal som sa odpiť z plechovky, keď dodávkou prudko trhlo doprava a jej obsah skončil na mojom tričku.

„Puta mierda!" vydal zo seba Martie podráždene a rýchlo narovnal volant.

Rezignovane som sa rozhodol zmieriť so stratami jedinej veci, čo mala šancu udržať ma do rána pri živote a letmo v spätnom zrkadle zachytil svetlá auta za nami, ktoré svietili ako zlovestné oči. Z diaľnice spájajúcej Kaliforniu a Arizonu sme skončili na vedľajšej ceste a z nej na starej úzkej asfaltke, príliš zabudnutej na to, aby fakt, že nás niekto nasledoval nepôsobil podozrivo.

„Asi idú za nami," skonštatoval.

„A preto ti prišlo ako dobrý nápad odísť z diaľnice a skončiť tu? Len pripomínam, že vzadu nemáš práve najlacnejší náklad."

„Chceš, aby išli celú cestu za nami až na miesto, čo?!"

„Nie, preto ma teší, že si vybral cestu, na ktorej sa ich bez problémov zbavíme," odsekol som.

Nasrato si niečo zamrmlal a pevne zovrel volant. Očami som sa vrátil k približujúcemu sa autu, no zatiaľ sa nedialo nič. Začalo pridávať. Obehlo nás a nakoniec nás nechalo ďaleko za sebou.

„To bola ale naháňačka," neodpustil som si. „Skoro som prišiel o život."

„Drž hubu," zavrčal a okľukou zaviedol auto späť na predchádzajúcu trasu, po ktorej pokračovalo ďalšiu hodinu, kým sa neobjavila odbočka k mestu Baker, rovnako stratenom ako všetko naokolo.

Populáciu tvorilo sotva päťsto obyvateľov s malými nízkymi domami, ktoré boli umiestnené na prašnej pôde ďaleko od zvyšku civilizácie. Väčšina odbočiek z hlavnej cesty predstavovala len vyjazdená štrková či piesková cesta, čo spolu s vedomím, že v tejto časti krajiny sa nenachádzalo práve veľa obývaných oblastí pôsobilo, akoby mesto bolo oázou v púšti, no zároveň, akoby tam vyrástlo omylom. 

Dodávka spomalila a odbočila na piesočnatú cestu, z jednej aj druhej strany obkolesenú ničím, len pustými plochami s trsmi trávy. Zanedbané malé stavby a karavany zostali za nami a vystriedal ich výhľad na zvlnené kopce, o niekoľko kilometrov ďalej prechádzajúce do známeho Death Valley.

„Si si istý?" nedôverčivo som  sa spýtal hľadiac na malú plechovú búdu osvetlenú len svetlami auta, pri ktorej som mal pocit, že sa nachádzam na konci sveta.

„Už si posratý?" odvrkol Martie a vypol motor a svetlá. „Celý čas mi tu len žerieš nervy. Nechápem načo tu si."

Zaťal som zuby, rozhodnutý odteraz prehltávať jeho reči ako odporné cukríky, ktoré sa lepia na zuby. Vzal som rukavice a čierny kus látky zakrývajúci nos a ústa a vystúpil von. Očami som prebehol okolie, aby som sa uistil, že sa tu nenachádza nikto a nič, čo sa tu nachádzať nemá.

Všetko vyzeralo pokojne. Nočný vzduch bol tichý a nehybný a tak som pokračoval do zadnej časti dodávky.

„Plánuješ tam len tak stáť alebo budeš aj niečo robiť?" vyštekol na mňa Martie držiac podlhovastú krabicu za jeden koniec.

Zdvihol som ruky na obranu. „Prepáč, myslel som si, že taký macher ako ty zvláda všetko sám, ako mi bolo pred chvíľou oznámené."

„Svoje sprosté poznámky si strč do riti."

Mal som pripravený skvelý spätný úder, ale zvolil som si cestu mieru a rozhodol sa mlčať pre dobro doručovanej objednávky. Zdvihol som druhý kartónový koniec a spoločne sme ho odniesli do plechovej stavby. Okrem prázdnej plastovej fľaše, ktorá vyzerala, že už nejaký čas leží na udupanej zemi, zívala prázdnotou. Aspoň dovtedy, kým ju nenaplnili krabice a vrecia, v ktorých mohlo byť čokoľvek od drog cez zbrane až po úplne iné kategórie. Podstatným bolo, že transakcia prebehla úspešne a tovar skončil tam, kde mal.

„Okej, to je všetko," zhodnotil Martie, keď položil na zem posledný balík.

Otočil som k roztvoreným dverám pripomínajúcim garážové a zostal stáť. Nečakal som to, hoci som mal. 

Chlapec mohol mať deväť, možno desať rokov. Stál tam a mlčky na nás hľadel.

„Hej," oslovil som ho pokojne.

Neodpovedal. Pôsobil unavene a vystrašene.

„Čo tu chceš?" zahučal Martie spoza mňa. „Vypadni! Kto ťa sem poslal?!"

Chlapec cúvol. Martie spravil sotva tri kroky a schmatol ho „Kto-ťa-se..."

„Martie..." Civel som na mobil v chlapcovej ruke. Mobil. Niečo, čo sa nehodilo k obnosenému starému oblečeniu a vychudnutej postave dieťaťa. Svetlo displeja v tme bilo do očí. Vytáčal číslo.

Doriti. Len nie teraz, keď je už všetko vyložené.

„Padáme," vyhlásil som a otočil sa späť k dodávke, len aby som za ňou zbadal ďalšie auto na druhej strane ulice prichádzajú k nám. To isté auto, ktoré nás len pred nejakým časom predbiehalo.

Sakra. Nemohli vedieť súradnice. Nemali ako. 

Martie pustil chlapca a rozbehol sa k dodávke, srdečne sa vykašliavajúc na to, že jediný, kto tam zostal a pokúšal sa aspoň niečo naložiť späť som bol ja. 

Zvuk kolies v diaľke zintenzívnel. Zhrabol som ďalšiu krabicu, hodil ju do štartujúcej dodávky a obzrel sa na zostávajúce vrecia. Neforemné tvary spolu s ich váhou veľmi neuľahčovali manipuláciu a už vôbec nie rýchlu a sprevádzanú nervózny kričaním, nech si pohnem.

Vzduch preťal výstrel, podľa všetkého posledná kvapka Martieho trpezlivosti, po ktorej sa rozhodol dodávku uviesť do pohybu bez ohľadu na všetko ostatné.

Dopekla aj s ním.

Rozbehol som sa popri idúcom aute s otvorenými dverami v snahe naskočiť a zároveň rozmýšľal či má naozaj v záujme ma tu nenechať, čo by ma úprimne naštvalo, ale neprekvapilo. Ohromila ma skôr jeho nečakaná ochota spomaliť a nechať ma vyšvihnúť sa dnu, po ktorej dupol na plyn nehladiac na to, že dvere stále viali dokorán otvorené.

Vyšli sme na hlavnú cestu s druhým autom v tesnom závese. Natiahol som sa za dverami riskujúc všetko od vypadnutia až po guľku v hlave a zabuchol ich.

„Kurva!" Martie zanadával a buchol do volanta. Nemohol som mu to vyčítať. Dva nie práve najlacnejšie balíky zostali tam, pravdepodobne privlastnené kýmkoľvek, kto išiel práve po nás. 

Zozadu sa ozval výstrel. Martie pridal a pokračoval odľahlou cestou za mestom. 

Otvoril som okno a nechal chladný nočný vzduch nech mi udrie do tváre. Pred týždňom sa niekto pokúsil hacknúť stránku. Rozmýšľal som, či to má niečo spoločné s týmto a či sa im podarilo zistiť viac, než len cieľ jednej dodávky. Ak áno, znamenalo to celkom veľký problém.

Z vrecka som vybral zbraň a opatrne sa vyklonil z okna. Nie viac a nie dlhšie než bolo treba na to, aby som vystrelil na auto v tesnom závese za nami. Pokojnou nocou zadunel výstrel, no nezastavil ho. Zrýchlilo a začalo nás obiehať.

Martie prešiel na ľavú stranu asfaltky, čím im zablokoval cestu a umožnil im prejsť len popri mojej strane. Využil som šancu a znovu sa vyklonil triafajúc ich kapotu. 

„Choď!" snažil som sa ho pohnať, keď som si uvedomil, že sa dostávajú na našu úroveň. Popri hlave mi presvišťal náboj a rozbil spätné zrkadlo. Ďalší výstrel prešiel dovnútra  skôr, než som stihol zareagovať. Ozvala sa rana, po ktorej nasledovalo Martieho zasyčanie zmiešané s nadávkami.

Obzrel som na krv, ktorá mu stekala po ruke v snahe zhodnotiť vážnosť zásahu, keď moju pozornosť upútala postava vykláňajúca sa z okna.

„Doriti!" zamrmlal som. „Spomaľ!"

„Čo?!" Brzdu stlačil prudšie, než som čakal. Vďaka odignorovaným bezpečnostným pásom ma hodilo dopredu a vrazil som hlavou do palubnej dosky. Kompenzácia za to, že sa mi zatiaľ darilo prežiť bez väčších ťažkostí a zranení.

Opatrne som sa narovnal s pulzujúcim bodaním v čele a vyzrel cez okno. Auto nestihlo rýchlo zareagovať na spomalenie a dostali sa pred nás. Keď si uvedomili, že sa znova chystám vystreliť prudko odbočili na druhú stranu cesty a donútili ma minúť. Jedinou možnosťou, ako ich teraz dostať bolo prejsť do druhého pruhu, to by ale znamenalo, že bližšie k nim by bol Martie, čo bola nevýhoda.

„Choď tesne k nim," povedal som rozhodne.

„Na..."

„Choď!"

Dostali sme sa do tesného závesu. Delilo nás od nich zopár centimetrov a bol som rád, že konečne pochopil.

Prešiel prednou časťou auta na úroveň ich zadnej a strčil do nich bokom, čím ich vyradil z pruhu. Na okamih sa ocitli v polohe kolmej s naším autom, ktoré ich počas jazdy ich tlačilo vpred, až ich nakoniec prevrátilo na bok do piesku vedľa cesty. Martie zatlačil plyn a nespustil ho, kým nezostali ďaleko za nami.

„V pohode?" spýtal som sa sledujúc zväčšujúcu sa krvavú šmuhu na jeho ramene.

„Máš pocit, že to nezvládam? Vyzerám ako nejaký posero, čo?"

Z úst sa mi tlačilo konštatovanie, že ak teda nie je taký sraľo, prečo ma takmer nechal uprostred prepadnutia aj so všetkým tovarom, no zatlačil som ho naspäť. Znel podráždene, no jeho tvár vyzerala uvoľnenejšie a mňa znova udivovalo za ako nečitateľných sa ľudia pokladali, napriek tomu, že boli často ako otvorená kniha s najväčším fontom písma. Všetci okrem môjho otca.

„Vystriedam ťa," navrhol som.

Tentokrát neprotestoval. Zastal a vymenili sme si miesta. Z úložného priestoru v palubnej doske vytiahol obväz a pevne si ranu obviazal. Jazdiť v noci s roztrieskaným čelným sklom, pričom som nemal ani tušenia, kde vlastne sme nebolo ideálne, ale zažil som už aj horšie noci.

Stlačil som nohou plyn, no auto  sa nepohlo. Vydalo zvláštny zvuk a svetlá aj motor zhasli. Všetko sa ponorilo do tmy.

Zamračil som sa a opäť vystúpil. Zapínajúc baterku v mobile som sa chystal prejsť ku kapote, keď mi do očí udrela tmavá škvrna ťahajúca sa spopod auta celou cestou za nami až do tmy. Palivo.

„Hovoril som im, že s tým autom v poslednej dobe niečo bolo," ozval sa Martie zvnútra a vystúpil.

Odomkol som mobil, len aby som zistil, že sme boli bez signálu.

„Doriti," zamrmlal som a zahľadel sa na krajinu bez jedinej stopy života osvetlenú jasnou nočnou oblohou.

„Zavolaj pánovi Joshuovi," prehlásil múdro a oprel sa o bok auta prikladajúc oheň zapaľovača k cigarete, čo mu trčala z úst.

Joshua Stew. Meno, ktoré používal Vincent pre menej významných ľudí. Ľudí, čo nepatrili do úzkeho kruhu.

Mal som chuť odseknúť, že pán Joshua mal dnes plány so svojou priateľkou a posledné, čo chcem je otravovať ho a navyše, na základe čoho si myslí, že uprostred tejto diery bude telefón schopný volať ale znova som všetko len prehltol.

„Vrátim sa, keď chytím signál," vyhlásil som namiesto toho a vyrazil po asfaltke napred rád, že budem mať chvíľu pokoj. Niečo opäť zamrmlal, no nemal som v pláne zisťovať, čo to bolo.

Ovanul ma svieži závan vetra prichádzajúci z tmy, do ktorej bolo ponorené okolie. Ticho a ničota. Najpríjemnejšia kombinácia. Desivá, no príjemná.

Ak bol môj orientačný zmysel správny, neďaleko ležalo Kelso, prezývané tiež mesto duchov. V štyridsiatich rokoch slúžilo ako železničné depo s baňami a malo takmer dvetisíc obyvateľov, čo sa o päťdesiat rokov neskôr pokazilo a stali sa z neho len opustené, schátrané budovy. Povedal by som wow, skvelé miesto na zašitie, keby sa z neho v posledných rokoch nezačínala stávať turistická atrakcia. Ničilo plány obchodov, ale teraz vo mne vzbudzovalo nádej, že v jeho blízkosti bude sieť funkčná.

Kráčal som pozorujúc ako jedna noha strieda na popraskanom betóne druhú. Cesta a okolie boli tak jednotvárne, až som mal pocit, že sa pohybujem na mieste. Stovky metrov  sa nemenilo nič. Až keď som zacítil ako mobil niekoľkokrát zavibroval, zastal som. Nemusel som ani tipovať od koho boli zmeškané hovory.

Nemal som to v pláne, no už keď si o to sám požiadal vytočil som číslo. Vincent ma uistil, že niekoho pošle, no vzhľadom na vzdialenosti mi bolo jasné, že skôr ako o tri hodiny nemám čakať nikoho. 

Vrátil som sa späť k autu, a keďže pri ňom nebol signál, zostala len jediná zmysluplná činnosť, ktorou som mohol zaplniť čas - ľahnúť si medzi vrecia a krabice vzadu a spať. Keď ma prebudili hlasy prichádzajúce zvonka, musel som uznať, že to bol najúčinnejší spánok za posledný mesiac. Možno vďaka nemu som po celej noci vonku po príchode domov, o deviatej ráno, vzal znovu laptop, rozhodnutý dokončiť, čo som nestihol.

„Vidím, že ste mali zaujímavú noc," podotkol Vincent hľadiac na hrču na mojom čele so zmesou pobavenia a ustarostenia.

„Posralo sa to," zhrnul som jasne a stručne.

Sadol si na druhú drevenú stoličku a položil pred seba pohár s drinkom. Vonku povieval vlažný vietor, ktorý spríjemňoval sedenie na terase umiestnenej medzi ramenami vily. Ľahkú strechu, ktorá ju kryla pred dažďom podopierali zdobené stĺpy obtočené ťahavou rastlinou, zatiaľ čo priestor so sedením a barom poskytoval dokonalý výhľad na bazén v tvare písmena T pred ním. Obraz pobrežia s morom, ktorý od hranice pozemku delila len cesta a niekoľko minút chôdze, znásoboval pokojnú atmosféru.

„Choď spať," povedal.

„Nemô..."

Zaklapol mi laptop pred nosom a prisunul predo mňa svoj pohár s obsahom žltej farby s ananásom a slamkou.

„Moja piña colada ti chce povedať niečo iné."

Vzdychol som si a odpil si. V ústach sa mi rozliala príjemná chuť rumu zmiešaného s kokosom a ananásom.

„Nie je to zlé," uznal som a doprial si ďalší hlt.

„Samozrejme," usmial sa a spokojne sa oprel. „Mal som byť barmanom."

„Stále môžeš."

Úsmev na jeho tvári nezmizol, no zjemnel a nabral hĺbavú formu.

„Už nie," povedal s pohľadom upreným na more, s myšlienkami, ktoré boli pre mňa skryté. „Niektoré práce sú na celý život."

„Môžeš mať dve práce." Odsunul som mu späť pohár a otvoril laptop.

Pobavene sa na mňa pozrel. „Máš pocit, že sa nudím?"

Zamyslel som sa. „Vzhľadom na to, že môj Xbox trávi viac času v tvojej izbe než mojej by som nad tým popremýšľal."

„Nezaslúžim si chvíľu oddychu?"

„Nie, ak mi kazíš hry."

„Chceš povedať hry, ktoré nedokážeš prejsť," povedal a zasmial sa nad pohľadom, ktorý som mu venoval.

„Prečo za mňa teda nerobíš aj ostatné veci, ktoré nedokážem? Ako napríklad tráviť celú noc s Martiem."

„Ak si zvykneš na jeho temperament a občasné sprosté poznámky dá sa s ním vyjsť... Nikdy som s ním nemal problém."

„Nie, pretože ťa berie ako nadriadeného a zakaždým, keď ťa vidí by ti najradšej vybozkával..." Prerušil ma zvuk odsunutia presklených terasových dverí.

„Hľadal som Michaela," povedal Rob medzi dverami s pohľadom, ktorý hovoril, že je maximálne nespokojný s tým, čo tu našiel v porovnaní s tým, čo tu hľadal.

Ponoril som sa späť do otvoreného dokumentu, nechávajúc ich konverzáciu plynúť okolo seba a namiesto nej sa sústredil na čísla a dátumy pred sebou. 

„Nerob to," povedal zrazu. Veta ma vytrhla zo sústredenia a chvíľu trvalo, kým som si uvedomil, že patrila mne.

Zmätene som sa pozrel na Roberta, ktorý na mňa hľadel svojím prísnym pohľadom, pripomínajúcim vojenského generála alebo kohokoľvek, kto si rešpekt vynúti už len tým, že do vás zaklincuje svoje oči a vychutnáva si ako z rán po nich krvácate.

„Keď sa mračíš vyzeráš ako jedna osoba. Nerob to. Z rešpektu voči tvojmu otcovi."

Snažil som sa usporiadať si to nejako v hlave a pochopiť, o čo tu ide. Myslel tým mamu? Nikdy som ju nevidel, no ak som porovnal otca a seba, podobnosť bola takmer neexistujúca.

„Robert..." Vincent mu venoval tvrdý pohľad.

Rob po ňom švihol očami. „Keď už si chcel byť pestúnka, tak si rob svoju robotu poriadne." Odsekol, čím rozhovor ukončil a otočil sa na odchod.

Len čo som začul zvuk zatvorenia dverí, rozosmial som sa. „Takže si pestúnka?"

Pobavene si odpil zo svojho koktejlu. „Mal som ťa nechať napospas jemu?" Kývol hlavou na zavreté dvere. „To by si chcel?"

„Ty ho z nejakého dôvodu nemáš rád, no mňa úprimne desí."

Zasmial sa a premiešal svoj výtvor v pohári. Na chvíľu som sa odmlčal, kým som sa rozhodol otvoriť tému, ktorú nikto nemal rád a vždy sa jej všetci vyhýbali.

„Vyzerám ako ona?" spýtal som sa nakoniec, pozorujúc jeho tvár.

Vyzeral trochu v pomykove. „Ako kto?"

„Mama."

Uprel na mňa zrak. „Záleží na tom?"

„No, očividne je..."

„Nechaj to tak, Neo. Ak by si sa mal prispôsobovať všetkým naokolo, tak sa zblázniš."

Konverzáciu prerušil mobil, ktorý hlasno zavibroval oznamujúc, že prijal správu.

Dnes o 6 - Venice Beach skatepark. Rátame s tebou. L.

Nervózne som hľadel na text pred sebou. Budem to musieť odmietnuť. Alebo najlepšie ignorovať a tváriť sa, že neexistujem a že moja prítomnosť bola jednorazová záležitosť. Pravidlá boli pravidlá. Hoci bolo fajn tráviť čas s niekým v mojom veku...Na druhej strane to bol len skatepark. Chodil som tam bežne aj sám. Nemusel som otcovi klamať, ak by sa zaujímal, kde som bol.

Mohol som občas zariskovať. Bola to malá výmena za pocit, ktorý som mal, keď som sedel v kruhu ľudí, ktorí boli príjemnou zmenou v mojom každodennom živote. Mohli patriť inam a dívať sa na svet inak, no pod škrupinou, ktorá vzniká a hrubne počas toho ako človek rastie, ovplyvnený svojím okolím, je vlastne každý rovnaký. 

Akceptovali by však oni mňa tak, ako akceptujem ja ich? 

V mysli sa mi rozsvietili červené kontrolky, upozorňujúce na to, že vstupujem do nebezpečnej myšlienkovej zóny, ktorá by sa otcovi nepáčila.