Hypnotizoval som meno na zvončeku a tlačidlo vedľa neho. Mám to spraviť či nie? Mám?

V podobnom duchu sa niesli moje myšlienky už od včera. Správa ma trochu vykoľajila. Pôvodne som mal v pláne ignorovať ju rovnako ako neodbytného chalana, ale možno by bol Vincent konečne šťastný z mojej snahy o socializáciu a dal mi pokoj. A možno to nebude také zlé, a vlastne môže byť celkom fajn vypadnúť zo zabehnutého stereotypného kolotoča, z ktorého sa mi už občas začínala točiť hlava.

Stlačil som tlačidlo zvončeka a čakal. A čakal. A nestalo sa absolútne nič.

Prešiel som k dverám bytovky a zistil, že v prvom rade neboli ani zamknuté, keďže postarší kovový jazýček, ktorý to mal na starosti, nefungoval už pravdepodobne dlhšiu dobu.

Výťah sa v bytovke nenachádzal a schodisko pôsobilo tmavo a ponuro, rovnako ako aj ulica, na ktorej ležala. Štvrť nebola v katastrofálnom stave, no bola to jedna z tých oblastí, ktoré prispievali celkovému priemeru počtu zločinov v meste značne väčším podielom, než niektoré ostatné. Rozhodne by som si na pokojnú nočnú prechádzku nevybral túto časť mesta.

Prešiel som k dverám na treťom poschodí, z ktorých dunela hudba a smiech. Začal som prehodnocovať svoje rozhodnutie a potláčal chuť otočiť sa a tváriť sa, že som tu nikdy nebol a pokračovať vo svojom nudnom živote.

Bol som rozhodnutý v danom pláne pokračovať, keby sa v tom vchodové dvere dokorán neroztvorili a neprekazili moje nikým nepovšimnuté vyparenie.

Lester stál medzi nimi v teplákoch a tričku s nápisom The best bro. Dredy mal zopnuté a v ruke držal otvarák na fľašu.

„Čau, kámo!" Vytasil na mňa svoje žiarivé zuby s úsmevom, ktorý mal v sebe viac života, než celá moja existencia. „Som rád, že si prišiel! Poď ďalej!"

Ustúpil z dverí, aby som mohol vojsť. Prešiel som cez prah, rozmýšľajúc, prečo som nevypadol, kým som mohol a neisto kráčal stiesnenou chodbou smerom k cudzím hlasom.

Obývačka bola malá. Okrem starej pohovky, ktorá vyzerala, že má už pár desaťročí za sebou a neveľkého stolíka, obsypaného pohármi, obalmi a fľašami, sa v nej nachádzali len holé steny, ktoré by sa už zišlo premaľovať, hoci jednu z nich zdobil celkom novo vyzerajúci televízor.

„Takže, ľudia, toto je Neo." Lester ma predstavil počas môjho trápneho státia medzi dverami do miestnosti. Skupina troch ľudí sediacich na gauči na mňa zvedavo otočila hlavy.

„Oh, takže to tebe Les nabúral auto?" ozvala sa blondínka s milým úsmevom a pohárom niečoho, čo sa podobalo na whisky.

Dievča s krúžkom v nose a červenými vlasmi, zopnutými do dvoch copov, vedľa nej sa previnilo usmialo. „Možno som ho trochu rozptyľovala."

Chalan na druhej strane gauča sa rozhodol zapojiť do témy „Rovno povedz, že si mu..."

„Nič také sa nestalo!" náhlivo ho prerušila s nazlosteným výrazom.

Chalan sa uškrnul a odpil z pohára. Na tvári sa mu zjavila spokojnosť z vydareného podpichovania. Rukou si prehrabol tmavohnedé vlasy, starostlivo upravené a pokryté hrubou vrstvou gélu, pričom sa mi do zorného poľa dostalo malé tetovanie na jeho palci. Bol som však príliš ďaleko na to, aby sa mi ho podarilo identifikovať.

„Takže, Neo," pokračoval Lester, „toto sú Johnny." Ukázal na chalana. „X." Dievča s červenými vlasmi mi so širokým úsmevom zamávalo. „A Hailey." Mávol rukou na blondínku.

„Máš zaujímavé meno," povedala a o kúsok sa posunula, aby som si mohol sadnúť medzi ňu a Johnnyho. Premýšľal som či to bol kompliment alebo len slušné naznačenie, že je maximálne divné.

Lester mi podal pohár whisky. Neisto som ho vzal. Nemal som dovolené piť. Zákaz od otca, ktorý si svoje drinky popíjal nonstop počas celého dňa, pričom mi opakoval, že alkohol zahmlieva mozog, a preto sa mu mám vyhýbať. Očividne však existovala istá hranica, po ktorej prekročení sa ľudia stávali imúnnymi. Inak som si to vysvetliť nevedel.

„Pracuješ niekde alebo chodíš do školy?" Zaujímala sa Hailey a rozhovor sa zmenil na nepatrné vypočúvanie.

Do školy som nikdy nechodil. Na otcove želanie som mal zriadenú domácu výučbu. Na prácu som sa rozhodol odpovedať neutrálne. Bolo mi opakované mnohokrát, ako sa správať v podobných situáciách, hoci tie situácie nikdy neprišli, keďže som sa doteraz s nikým cudzím nestýkal.

„Robím v rodinnom podniku," zhrnul som jednoducho a neškodne.

„To znie ako v pohode job." Chalan s nagélovanými vlasmi do seba hodil ďalší pohár a jasne mi dal najavo, že ďalej ho moja existencia nezaujíma.

„Čo rád robíš mimo toho?" pokračovala Hailey priateľským tónom upierajúc na mňa bledé oči.

Bola jediná vec, čo ma napadla okrem spánku, ktorého sa mi bohužiaľ nedostávalo. Možno bola pravda, že všetci chceme hlavne to, čo mať nemôžeme.

„No, mám skejt a..."

„Robíš si srandu?" Lesterove oči sa rozšírili od prekvapenia a vzrušene sa zasmial. „Kámo, si priamo v skejterskom gangu!" Kamarátsky ma buchol do pleca, plný nadšenia, ktorého zásobárne by som sám rád objavil.

Odpil som si z pohára a následne všetku svoju silu sústredil na to, aby sa svaly na mojej tvári nezvraštili. Chystal som sa položiť prázdny pohár na stôl, Lester ho však vzal a rozhodol sa začať nalievať ďalšie kolo pohybujúc sa do rytmu hudby.

„Vlastne..." začal som v snahe ubrániť sa útoku alkoholom, „ja mám dosť."

Pozrel sa na mňa a zamračil sa. „Myslel som, že je s tebou väčšia sranda."

Postavil predo mňa pohár s omnoho väčším obsahom, než bol ten predtým a uškrnul sa. „Vyzerá to tak, že ťa musíme vycvičiť."

Nie s veľkým nadšením som sa pozrel na whisky predo mnou. Už teraz som vedel, že sa budem musieť domov zakrádať. V mysli sa mi zjavila otcova tvár, nečitateľná maska naplnená desivým pokojom, tá, pred ktorou nemá zmysle nič vysvetľovať, ako mi rozvážnym hlasom oznamuje, čím si neuposlúchnutie odpykám.

„Skejtuješ dlho?" Haileyina otázka ma vytrhla z myšlienok.

„Pár rokov," odpovedal som. Keď som mal dvanásť Vince mi kúpil skejt, hoci tým prirobil prácu sám sebe, keďže na ulicu som bez dozoru vyjsť nemohol. Na druhej strane, sám sa ňom párkrát o niečo pokúsil, kým si takmer nevyvrtol členok a nevyhlásil, že je na to už starý, teda bežný argument na to keď je niekto ľavý.

„Môj otec je s tým v pohode, no mama to neznáša," zasmiala sa. „Tvrdí, že je to zbytočná strata času a som blbá, že ma baví odierať sa o chodníky a zábradlia. Máš to doma podobné?"

„Otcovi je to jedno, pokiaľ stíham robiť to, čo mám," skonštatoval som zľahka prelievajúc tekutinu v pohári, „no a mama odišla, keď som bol malý, takže..."

„Oh, prepáč." Na tvári sa jej zjavila ľútosť. „Nevedela som. Mrzí ma to."

Občas som na ňu myslieval. Väčšinou zo zvedavosti a zmätenia. Prečo odišla? Bol som na vine ja? Kde je teraz? Pri slove mama sa mi v mysli nevybavila žiadna tvár, len kopa nezodpovedaných otázok a prázdne miesto, ktoré som schovával sám pred sebou a tváril sa, že tam nie je.

Zdvihla pohár na znak prípitku, a tým ma prinútila vziať svoj. Usmiala sa a štrngla do neho. „Veľa šťastia s tým, čo ti tam Les nalial."

Vrátil som jej slabý úsmev a donútil sa odpiť si zarovno s ňou.

Za sprievodu nového songu, ktorého basy sa rozduneli naprieč celou izbou, vstúpila do miestnosti ďalšia osoba. Chalan. Na hlave mal čiernu šiltovku obrátenú dozadu, čo ma ale zaujalo viac boli jeho oči, ktoré vyzerali ako reklama na kvalitnú marihuanu. Podal si ruku s Johnnym a okamžite sa s ním pustil do horlivého rozhovoru ignorujúc čokoľvek, čo sa dialo naokolo.

Vo vrecku mi zavibroval mobil. Správa prišla z aplikácie šifrovanej komunikácie od osoby menom BUG1.

35789.

Bolo to číslo, ktoré som si vyžiadal ešte pred dvoma dňami. Nepochyboval som, že nabúravanie systémov, účtov a krádeže údajov zaberali množstvo času ale časový sklz sme si dovoliť nemohli. Na druhej strane, pokiaľ som si dobre pamätal, bol jeden z nováčikov, ktorým sa ako prvým podarilo splniť úlohu zavesenú na niekoľkých stránkach darknetu, prístupných len za použitia určitých softvérov.

Mobil prijal správu znova. Bol to odkaz na live stream. Omylom som sa dotkol linku a na displeji sa začal načítavať najprv bočný chat a neskôr video, v ktorom som zachytil postavu na kolenách v tmavej ošarpanej miestnosti. Zdesene sa obhliadala okolo seba. Nebol to Green House.

„Mal by si to vypiť, kým začnem ďalšie kolo," upozornil ma pobavene Lester, „alebo kým ti to Hailey vypije. Dával by som si pozor."

„No dovoľ," ohradila sa.

„Idem tak trochu proti pravidlám, čo mám doma stanovené," poznamenal som s miernym úsmevom, za ktorý som sa snažil skryť nervozitu a odložil mobil. 

„Striktne antialkoholickí rodičia si len musia zvyknúť a akceptovať pôžitky tohto sveta, ktorých sa oni rozhodli vzdať." Lester vyhlásil svoju životnú múdrosť so smrteľne vážnym výrazom a poriadnym hltom z whisky.

„Pokiaľ sa dá za antialkoholického vyhlásiť niekto, kto pije martini a gin akoby od toho závisel jeho život," poznamenal som a takmer hneď dostal výčitky, že nehovorím o otcovi s dostatočným rešpektom. Bolo to tým alkoholom? Pil som len párkrát, tajne, oveľa menej a aj to len vďaka Vincentovi.

Lester sa zasmial. „Ah, takže to je tento prípad. Musí si len zvyknúť."

„Nechce sa mi dovtedy sedieť v tme," povedal som s miernym pobavením.

Zamračil sa. „Sedieť v tme?"

„Otec to robí, keď ho vytočím."

Zvraštené obočie na jeho tvári prešlo do znepokojenia. „Prečo?"

Uvedomil som si, že som prekročil hranicu. Myslel som si, že viem kde je línia, ktorá oddeľuje ich svet od môjho, ale teraz som mal pocit, že len tápam.

„Nie je to také zlé," odvetil som, hoci nevyzeral, že som ho presvedčil.

Vrátil som sa späť k svojmu poháru a snažil sa ho dobojovať, kým večer postupne prešiel do noci a z hlasnej hudby sa stal len podmaz pre uvoľnené rozhovory a smiech. Uvedomil som si, že je celkom fajn rozprávať sa s niekým, pri kom sa môžem uvoľniť tak ako pri Vincentovi. Boli títo ľudia až tak iní od tých mojich?

„Pôjdem aj ja," ozvala sa Hailey, keď som sa zdvihol na odchod. Bolo pol štvrtej ráno a všetci vyzerali, že už zápasia s únavou. Okrem marihuanového chalana, ktorý už niekoľko hodín spal na kraji gauča v embryonálnej polohe.

„Vlastne môžeme ísť všetci spolu," rozhodol Johnny za všetkých a energeticky sa postavil. „X tu aj tak zostáva."

Neprotestoval som, no Hailey nevyzerala nadšene a po jeho ozname pevne stisla pery. Lester nás s unavenými očami, avšak stále rovnako živým úsmevom, vyprevadil k dverám a rozlúčil sa.

Len čo sme vyšli na ulicu Johnny si zapálil a vyfúkol kúdol cigaretového dymu do nočného vzduchu, ktorý predpovedal príchod dažďa, a zľahka sa v ňom rozplynul. Hailey mlčala.

„Pôjdem ťa odprevadiť," povedal. Až teraz som si všimol, že drobné tetovanie na jeho prste znázorňuje písmeno W.

„To nebude treba. Mám cestu s Neom a vlastne sme ešte niekam chceli skočiť, však?" Uprela na mňa prosebný pohľad. Nedala to najavo no bola nervózna.

„Um...no...." Bol som zaskočený a zmätený ale na svoju hru mala asi dôvod, a tak som sa rozhodol spolupracovať. „Hej, áno."

„Ale," povedal začudovane Johnny s podráždeným podtónom, „takže s cudzími ľuďmi sa ísť nebojíš? Vyhýbaš sa mi?"

Prosím ťa," zasmiala sa, „jednoducho idem inou cestou."

Odfrkol si a potiahol z cigarety. „Vážne chceš ísť s ním?" Kývol na mňa hlavou a dal si záležať, aby slovo „s ním" vyslovil, čo najotravnejším spôsobom. Ak by bol jeho pohľad nôž práve by prerazil moju lebku.

„Hej," prikývla.

„Mal by si si dávať pozor, brácho," venoval mi vyhrážku, „kráčaš v nebezpečnej zóne."

„Johnny...myslím, že sme si vysvetlili ako na tom sme, takže nerozumiem čo... "

„Ako myslíš," odhodil špak na chodník a pri najbližšej zákrute bez slova odbočil miznúc za rohom. Na tvári som zacítil drobné chladné kvapky padajúce z tmavej oblohy.

„Vďaka," povedala Hailey upierajúc oči pred seba, keď sa vzdialil, „a prepáč, že som ťa do toho zatiahla."

„Vyzerá celkom iritujúco," zhodnotil som.

Zasmiala sa. „Zvykol byť v pohode. Kým nezačal mať predstavy o nás dvoch, ktoré neboli rovnaké ako tie moje. Potom sa začal správať zvláštne a niekedy je to trochu desivé. Nemusíš ísť naozaj so mnou."

„Neprekáža mi to. Nikam sa neponáhľam."

Vo vrecku mi zavibroval mobil. Správa od Vincenta. Všetko ok?  Vnútorne som prevrátil oči a strčil mobil späť do vrecka. Vila bola na okraji mesta, no dokázal som tam odísť aj sám. Možno cestou zo mňa aspoň vypáchne alkohol.

„Cítiš zo mňa whisky?" spýtal som sa mierne znepokojený.

Zatvárila sa pobavene. Postála a podišla tesne ku mne. Postavila sa na špičky, aby bola aspoň o kúsok bližšie tomu byť zarovno mnou, a spolu s jej priblížením ma ovanula vôňa.

„Si v pohode. Necítiť ťa na míle ďaleko ako niektorých, " zhodnotila so smiechom a znížila sa späť na svoju úroveň stále sa usmievajúc. „Takže toto bola tvoja alkoholická premiéra?"

„Môžeme to tak nazvať."

„Páni, myslela som, že moji rodičia sú prísni ale teraz mi prídu celkom v pohode."

Usmial som sa. Naozaj je otec prísny?

Zabočili sme do uličky s rodinnými domami, pôsobiacej ako typická americká idylka z rodinných filmov, keď sa jemné mrholenie zmenilo na prudkú hlasnú prietrž, ktorá prehlušila všetko ostatné.

„Poď!" zakričala a potiahla ma za rukáv, bežiac smerom k sivému domu s nízkym plotom. Nebol som si však istý či malo zmysel bežať. Kým sme sa dostali pod malú strechu, kryciu priestor pred vchodovými dverami, boli sme obaja do nitky premoknutí.

Vytiahla kľúče a snažila sa ich naslepo v tme strčiť do zámky. Zapol som baterku na mobile a namieril svetlo k jej rukám.

„Vďaka," zasmiala sa a otvorila dvere pričom mávla na znak, že mám vojsť.

„O chvíľu to prejde, počkám tu," odmietol som.

„No tak. Kvôli mne si išiel až sem. Mám ťa tu nechať len tak stáť?" namietala.

„Nevadí mi to."

„Ale mne to vadí."

„To už nie je môj problém," slabo som sa zasmial.

„Hej!" zasmiala sa tiež. „No tak...mám ťa tu prosiť?"

Vzdychol som si a sledoval pár modrých očí, ktoré na mňa naliehavo a neodbytne hľadeli až ma nakoniec donútili podriadiť sa im.

Vošiel som na tmavú tichú chodbu predstavujúc si mláku vody, ktorá musela podo mnou zostať.

„Rodičia už spia ale sestra je preč," povedala stíšeným hlasom, kým som ju nasledoval hlbšie do potemneného domu, „takže sa ti cíť ako doma." Otvorila dvere a šťukla do vypínača na stene, ktorý osvetlil miestnosť s dvoma posteľami, každej na jednej strane izby.

Vyzeralo to, akoby v izbe žil schizofrenik, ktorý si vyberal, v ktorej polke priestoru sa bude zdržiavať podľa momentálnej nálady. 

Pravá strana pôsobila uhladene, dokonale upratane, nedotknuto, akoby išlo o výstavu v obchode s nábytkom, zatiaľ čo ľavú tvorila rozbombardovaná posteľ a polička s hŕbou vecami, ktoré tam trávili dočasný pobyt čakajúc na uloženie na svoje miesto. Hneď vedľa nich sa týčila malá pyramída postavená z ružových plechoviek od energeťákov.

„Tie nie sú dobré," prehlásil som.

„Čože?" otočila sa na mňa stojac pred otvorenou skriňou.

„Punčové nie sú dobré."

Na tvári sa jej zjavil bojovný výraz. „Čo tým chceš povedať?"

„Že pôvodný čierny je lepší."

Odfrkla si. „Pokračuj ďalej a na tom daždi aj skončíš."

Zasmial som sa. Sadla si na posteľ a začala si s uterákom sušiť vlasy.

Rozhliadol som sa po izbe. Nikdy som nebol u nikoho doma. Teda bol, no väčšinou v noci a bez pozvania. Myslel som, že ľudia sa k sebe pozývajú po tom, čo si vytvoria určité puto dôvery a dobre sa spoznajú a nie po jednom večeri. Nemohla vedieť moje zámery. Kludne som ju mohol zabiť, uniesť, okradnúť... Alebo sa v tomto svete nikdy nepredpokladali veci ako tieto? Bola väčšia šanca, že ak sa ocitnete osamote s niekým cudzím stane sa vaším kamarátom a nie spojenie s trhom orgánov?

„Nechceš si sadnúť?" navrhla. „Požičala by som ti niečo na prezlečenie ale asi by si v tom vyzeral vtipne."

Pozrel som sa na miesto na posteli vedľa nej a zaváhal, kým som vyhodnotil, že zostať stáť uprostred miestnosti pôsobí idiotskejšie a nakoniec si sadol.

Oprela sa chrbtom o stenu za posteľou a vzdychla si. Zvuk dažďa, prudko udierajúceho na okno, napĺňal tichú miestnosť.

„Máš niekoho?" ozvala sa zrazu.

„Čože?" Pozrel som sa na ňu. Otázka ma zaskočila.

Zasmiala sa. „Prepáč, trochu osobná otázka. Len sa ťa snažím bližšie spoznať. Nie si prvý chalan, čo je v noci v mojej izbe, no rozhodne pôsobíš najrozumnejšie."

„Možno by si mala pokračovať s tým spoznávaním, aby si čím skôr zmenila názor," povedal som premýšľajúc či mi vôbec niekedy niekto zložil podobný kompliment v inom ako sarkastickom zmysle.

Zatvárila sa pobavene. „Takmer si nepil, nevyzeráš ako niekto, kto šňupe alebo fajčí trávu viac ako spáva a ani ako sukničkár. Dokonca máš prácu v rodinnej firme."

„Takže každý prepracovaný človek bez sociálneho života je inteligentný?" zaujímal som sa s úsmevom.

„Nie," povedala so smiechom a na okamih sa odmlčala. „No ak si prepracovaný, prečo s tým niečo neurobíš?"

„Nemôžem."

„Prečo? Je to tvoja rodina."

„Nemôžem a nechcem."

Zamyslene hľadela pred seba. „Kedysi som robila v malom fast foode, keď mi naši stopli vreckové, lebo ho podľa nich míňam na blbosti. Dvanásť hodín denne dýchať smažený vzduch a nechať ľudí nech si z teba robia boxovacie vrece tiež nebolo nič moc, no tie prachy som potrebovala, tak som odmietala nechať to tak. Po čase si ale uvedomíš, že v tomto svete je veľa možností, a nikto ťa nemôže nútiť držať sa len jednej ak ti nevyhovuje. "

„Nie je to až také zlé ako práca vo fast foode," skonštatoval som. „Málo prác je horších ako práca vo fast foode."

„To áno." Zasmiala sa. „Len vravím, že nemusíš robiť niečo, čo naozaj nechceš."

Mobil položený medzi nami na posteli hlasno zavibroval niekoľkokrát po sebe. Vzala ho do ruky a s kamenným výrazom prečítala správy, ktoré prišli. Naraz vstala a podišla k oknu uprene hľadiac von cez sklo posiate dažďovými kvapkami. Na tvári sa jej zjavilo jemné podráždenie.

„Hneď sa vrátim," povedala a skôr než som stihol zareagovať zmizla za dverami.

Nemusím robiť niečo, čo nechcem? Ale ja chcem. A pokiaľ by mi aj nedostatok voľného času či spánku nevyhovovali, nie je to na mne.

Skontroloval som svoje správy a zvyšok času zabíjal bezcieľnym scrollovaním príspevkov, no dvadsať minút bola už celkom znepokojivo dlhá doba.

Vstal som a opatrne vyšiel z izby do tmy kráčajúc, čo najtichšie za tlmenými hlasmi ozývajúcimi sa z chodby. Druhý hlas som zaradil ešte predtým, než som ho uvidel, no on sa zatváril omnoho  prekvapenejšie, keď ma zbadal.

„A čo tu robí on?" Johnny stojaci pred vchodovými dverami na mňa rozhorčene kývol hlavou. Oči sa mu leskli a zdalo sa, že slova artikuluje ťažšie, než predtým.

„Nemusí ťa to zaujímať," odsekla Hailey tónom, ktorý sa snažil pôsobiť neutrálne, no vnútri zadržiaval množstvo hnevu.

„Takže som mal nakoniec pravdu?" Zatváril sa znechutene. „Dáš úplne každému?"

Zamračil som sa.

„Na čo si prišiel Johnny?" oborila sa pevne zatínajúc sánku. „Myslíš, že keď sa sem nahrnieš uprostred noci, začneš ma prosiť a urážať, tak sa dá všetko naspäť do poriadku? Len mi dokazuješ, že moje rozhodnutie bolo správne."

Zabodol do mňa pohľad. „Chceš so mnou hrať hru, čo?!"

Zvraštil som obočie. „Nemám v záujme hrať žiadnu hru s nikým. Niečo si zle pochopil."

„Takže ja som niečo zle pochopil?! Ja?!"

Prebodol ma pohľadom. „Nevezmeš mi ju. To si píš. Jasné?!" Knísavým krokom podišiel bližšie ku mne a schmatol ma za tričko. „Rozumieš mi?!"

„Nikoho ti neberiem," povedal som so snahou nenechať sa vytočiť jeho zovretím, hoci som cítil, že moja sebakontrola môže čoskoro prehrať.

Hailey otvorila vchodové dvere. „Johnny, si opitý, choď sa domov vyspať, okej? Ak to nespravíš sám viem ťa k odchodu donútiť iným spôsobom. Ber to ako varovanie."

Pustil ma, nespúšťajúc zo mňa pohľad so znechuteným výrazom, a pri svojom odchode mi venoval nasraté mrmlanie, ktoré sa mi ale nepodarilo rozlúštiť.

Hailey za ním zavrela a zhlboka sa nadýchla so snahou ukľudniť sa. „V živote mi už nedá pokoj. Prepáč, že ťa do toho stále ťahám."

„V pohode." Pozrel som sa cez okno na dážď, ktorý už takmer ustal. „Mal by som ísť. Vďaka, že som mohol ostať."

„Vďaka za to, že si so mnou išiel až sem." Usmiala sa. „Dúfam, že sa najbližšie vidíme."

Kvapky prestali padať úplne. Jediné, čo po nich zostalo boli mokré cesty a ľahký svieži vzduchu spríjemňujúci chôdzu cez nočné Los Angeles, ktoré bolo rozdelené na pokojné domy so spiacimi tmavými oknami a životom prekypujúce vysvietené ulice s kopou áut a postáv.

Pešo to domov nebolo práve najbližšie ale cestu som si užíval. Prechádzky, najmä tie nočné a osamelé, boli najlepší spôsob ako si prečistiť hlavu. Chápal som, prečo sa otec tak rád sám prechádza po záhrade, a prečo si na to dokonca vyčlenil kus pozemku, kde nechcel byť rušený nikým a ničím.

Len čo som vstúpil do veľkej vstupnej haly s dlhým širokým schodiskom v jej strede, ozval sa za z otvorených dvojkrídlových dverí na jej pravom konci hlas.

„Neo..."

Nebol som si istý či bude spať, no hlboko vnútri som dúfal, že sa mu vyhnem. 

Pomaly som prešiel k dverám. Otec sedel na bielej koženej pohovke s pohľadom namiereným na dokument o afrických savanách. V zábere bolo práve stádo pasúcich sa antilop.

Na opačnej strane konferenčného stolíka sedel na druhej pohovke Rob. Podlhovasté čierne vlasy siahajúce do dĺžky sánky mu padali okolo tváre a lakťami sa opieral o kolená. Vyhrnuté rukávy na košeli odhaľovali kožené náramky a tetovania, ktoré sa tiahli od hánok až po ramená. Keď som bol malý, často som sa na ne zvedavo hľadel so snahou rozlúštiť ich, no vždy len nepozorovane a z väčšej vzdialenosti.

Venoval mi pohľad a takmer nebadane kývol hlavou na pozdrav. Vyzeralo to, že s otcom viedli rozhovor, ktorý som prerušil.

„Ako to išlo?" spýtal sa otec bez toho aby sa na mňa pozrel.

„Dobre." Premýšľal som či si myslí, že som pracoval alebo vie kde som bol. Vincent by mu to nepovedal. Musel sa to dozvedieť inak.

Prikývol a prvýkrát sa a mňa otočil. „Kde si bol?"

Cítil som ako sa mi rozbúchalo srdce. Klamať sa nevypláca. Vždy to vedel vycítiť a výsledkom boli len horšie následky. Navyše by som mu nikdy klamať nechcel. „Vonku."

Otočil hlavu späť k telke. „Bola to práca?"

„Nie." Cítil som sa ako na húsenkovej dráhe. A práve som sa prudko a strmo sa rútil dolu.

„Čo ti to teda dalo do života?" povedal zaujato pozorujúc ako lev zatína zuby do antilopieho krku. Mlčal som.

„Pýtal som sa niečo."

Moje oči poputovali k zemi. „Nič."

„Ešte stále si vo veku keď to, čím si obklopený, formuje to, aký človek z teba bude a aký život bude mať. A keďže mi na tebe záleží, beriem si to na zodpovednosť. Toto je moje posledné varovanie." Prešiel pohľadom ku mne. „V opačnom prípade sa môžem vrátiť k svojmu pôvodnému rozhodnutiu a dom nebudeš opúšťať vôbec, mimo pracovných povinností. Dúfam, že si rozumieme."

„Áno, otec." povedal som stále hľadiac na svoje topánky.

„Výborne." Venoval mi úsmev a pohľad mu zmäkol. „Dobrú noc."

„Dobrú noc."

Vrátil sa pohľadom k televízií a dal mi najavo, že môžem odísť.