Nevedel som, kedy sa okolo mňa mihol marec. Prvý apríl prešiel rýchlo, utvrdzujúc ma v pocite, že najväčším vtipom som aj tak ja, a čoskoro sa prehupol do posledných májových dní. Vzduch oteplel, prišlo slnko a dážď sa zjavoval o niečo zriedkavejšie, Vancouver však na mňa stále pôsobil rovnako melancholicky ako v zime.

Oprel som sa o studenú stenu prepravného kontejnera stojaceho v zástupe ďalších a zadíval sa na skoré brieždenie. Horizont zalial pás tmavooranžovej farby. Bojoval s tmou, ktorá pohlcovala oblohu, a vytláčal ju spôsobom, ktorý sa zdal byť slabý, takmer nevšimnuteľný, ak ste sa naň sústredili. Stačilo ale len na okamih prerušiť pozornosť a znovu ju vrátiť späť, aby ste si uvedomili, že realita je niekedy jasnejšia, len ak sa na chvíľu prestane vnímať.

Niečo, o čom poeti písali básne, pretože na zrode nového dňa bolo očividne niečo pekné, pre mňa však len znamenalo dôkaz, že všetko bola jedna nekonečná únavná slučka a každé ráno znamenalo návrat na jej začiatok. Kruh, z ktorého sa nedalo utiecť, až kým vás nepochoval.

Znovu som sa obzrel do tmavej škáry medzi kontajnermi. Bolo jedno koľkokrát som už do nej počas svojho čakania zasvietil mobilom a presvedčil sa, že je prázdna. Len čo som ho zhasol, tiché mrmlanie sa z nej po pár minútach ozvalo znova.

Nič tam nie je. Prestaň si konečne nahovárať zvuky, ktoré neexistujú. Aspoň jeden jediný deň, doriti.

Bol to len ďalší prejav dokazujúci, že dávky s tým nemali nič spoločné. Od poslednej prešlo päť dní a všetko bolo skôr horšie, než lepšie.

Muž v oranžovej reflexnej veste, ktorý sa zjavil predo mnou, pôsobil ako záchrana. Pevný bod reality, na ktorý som sa mohol sústrediť a vrátiť sa tak späť do nej.

„Pán Alto z medzinárodnej prepravnej spoločnosti..." pozrel sa do papierov pripnutých na podložke v svojej ruke a znovu zdvihol zrak ku mne, „Krídlo?"

Medzinárodná.

Potlačil som náznak hrdosti a prikývol. Krídlo neukazovalo priamo na Holubicu. Súvislosť pochopili len tí, ktorí mali a chceli mať veci prevezené s čo najmenším rizikom kontroly. Pre obyčajnú verejnosť, platiacu za prepravu a doručenie balíkov alebo tovaru, ak sa jednalo o firmu, zostával pôvod mena skrytý. Jej podiel medzi klientmi síce nebol veľký a stúpal pomaly, no rozhodne bol väčší, než som čakal. Daňovým úradom som mohol klamať aspoň o pár čísel menej. Stačilo sa prezentovať ako rýchla a ekologická spoločnosť s vysokou kompenzáciou v prípade oneskorenia a záujem ľudí vzrástol sám.

„Chceli ste vidieť, kam sme uložili vaše kontajneri," pripomenul chlap. „Prosím, poďte za mnou." Otočil sa a sviežim krokom, príliš živým na to koľko bolo hodín, vykročil smerom, z ktorého sa vynoril.

Udržiaval som si od neho odstup a nechal ho ísť predo mnou. Aspoň tri metre. Nedôverčivo som sledoval každý pohyb jeho tela. Každý dotyk chodidla so zemou. Okolie. Na tmavých odľahlých miestach ako toto, bolo lepšie neveriť ničomu a podozrievať všetko.

Vyviedol ma z dlhej ulice medzi kontajnermi smerom k asfaltovému výbežku obklopeného morom. Bielym čiaram osvetleným niekoľkými lampami, ktorými bola cesta pokreslená, som nerozumel a ani som sa nesnažil. Podstatnou bola dlhá nákladná loď na boku.

Ukázal na dva stĺpy piatich kontajnerov, ktoré na nej stáli, obklopené bludiskom ďalších. Tmavozelenú farbu som spoznal hneď, rovnako ako biele logo, ktoré ju dopĺňalo. Tak jednoduché, že podľa Hailey pripomínalo skôr krivé E, než krídlo.

„Tam tie sú vaše," oznámil mi a nahliadol späť do papierov. „Máte tu poznačené nejaké nové zmluvy. Hneď vám prinesiem tie kópie, ktoré ste si vyžiadali."

Prikývol som a nechal ho odkráčať. Vedel som, že presne to silueta obďaleč chcela. Počkala, kým sa stratil z dohľadu a pomaly sa uviedla do pohybu.

Robert zastal vedľa mňa. Nechal medzi nami medzeru, do ktorej by sa zmestili prinajmenšom traja ďalší ľudia, a bez slova uprel pohľad na prepravnú loď. Ozval sa až po chvíli.

„Ide to lepšie, keď si robíš veci po svojom a neriadiš sa ostatnými, však?"

Neodpovedal som. Jeho prítomnosť ma nikdy neprestala znervózňovať.

„Len som ti chcel pogratulovať k ďalšiemu rýchlemu progresu. Bez toho, aby nemenovaní znovu dodali svoje výhrady."

„Vďaka," zamrmlala som a pozrel sa na ruku, ktorá sa ku mne vystrela aj s drobnou sivou vecou medzi ukazovákom a palcom.

„Zaobstaral som ti ďalších klientov," vysvetlil a počkal, kým si USB kľúč vezmem. „Posledné kľúčové oblasti. Zvyšok sa zvezie s nimi."

„Vďaka," zopakoval som, sám sebe znejúc ako robot.

„Na poslednom stretnutí som nebol, ak vôbec nejaké bolo, preto ma zaujíma, ako máš v pláne urýchliť to a získať od nich viac údajov."

Mimovoľne som v ruke nahmatal kryt koncovej časti kľúču a začal sa sním hrať, o malý kus ho vysúvajúc a zatláčajúc naspäť. „Som v pozícií, keď môžem klásť podmienky. Ak poviem, že kvôli nedávnym problémom posielam ľudí, ktorí preverujú, komu poskytujem služby, buď to akceptujú alebo nie. Majú so mnou skúsenosti a moju prácu doteraz videli na svojich obratoch a raste. Odmietnutie znamená pre nich väčší risk, než fyzické stretnutie."

Kývol hlavou. Vyzeral spokojne. „Máš kontakty, ktoré sú v dobrých vzťahoch s osobami tu a tam. Ak ti veria jedni, budú ti veriť aj druhí, preto si myslím, že to pôjde rýchlo a už teraz ti radím, aby si si Michaela nechal nakoniec. Postaráme sa najprv o ostatných a keď sa odpracú oni, prejdeme k nemu."

Pozoroval som tvár s hustým tmavým strniskom a vlasmi padajúcimi na úroveň pliec, v snahe vyčítať z nej čokoľvek zamlčané. Zväčšujúci sa pás svetla nad morom za ním začal naberať žltý odtieň. Noc definitívne prehrala.

Rozhodol som sa namietať. „O ostatných sa chcem postarať bez toho, aby som musel riešiť, čo vie alebo nevie Michael a čo sa chystá spraviť. Nebaví ma stále sa obzerať za chrbát a čakať, kedy si nájde spôsob, ako začať kaziť všetko, čo robím."

„Všetka energia a zdroje sa vybijú na ňom. Keď začneš ostatnými, veci, ktoré sa dajú do pohybu oslabia aj Michaela. Vyšetrovacie orgány začnú hon a niť, po ktorej pôjdu vedie všetkými. Vrátane neho. Postarám sa o to, tak ako sa postarám o to, aby nevedel o tvojich krokoch."

Nečakal, kým zvážim, čo povedal a zareagujem. Pokračoval poslednými vetami: „Rozmýšľaj o tom, kým budeš v Mexiku. A nezabudni, že z tých ľudí by boli bezchybní pešiaci." Slová nechal doznievať v mojej hlave, kým dlhými krokmi vykročil preč. Obrys vysokej postavy sa postupne stratil vo vzdialenom šere.

Vecí, nad ktorými som mal v Mexiku rozmýšľať, sa kopilo čoraz viac. Začali Vincentovými prednáškami o tom, ako mám zakázané ísť bez neho, napriek čomu som poza jeho chrbát spravil presný opak, a končili Haileynou ponurou, zamyslenou tvárou v letiskovom vestibule. Výraz, ktorý som v poslednej dobe vídal čoraz častejšie a mal som pocit, že mám na ňom značný podiel.

Sadol som si na studenú kovovú sedačku vedľa nej a zľahka štuchol topánkou do tej jej. „Rátaš dlaždice na zemi alebo ma preklínaš v myšlienkach?"

„Len premýšľam."

„Povedal som ti, že nemusíš ísť so mnou," pripomenul som znova, namiesto toho, aby som rovno povedal, že na nej dostatočne vidno, že tu byť nechce. Nie len na letisku, ale v celom tomto meste, krajine, situácii a pravdepodobne aj mojej prítomnosti.

„A tiež si povedal, že nechceš, aby som zostala vo Vancouveri sama, takže keďže tebe rozhodovanie veľmi nejde, vybrala som si sama. Nesnaž sa ma zbaviť. Nevyjde ti to."

Vyjde, ale potom to bude definitívne. Možno by to pre teba ale bolo lepšie.

„Túto dovolenku si nenechám ujsť," dodala veselšie.

„Týchto dovoleniek bude ešte veľa."

„A sám si sa k ním upísal," pripomenula mi. Pohľadom prešla za mňa, čo ma prinútilo otočiť sa.

Stáva sa z toho bizarný rodinný výlet.

„Čo tu robíš?" žiadal som si od Paula vysvetlenie jeho nečakanej prítomnosti.

„Mal by si viac využiť to, že máš okolo seba pracovnú silu." Pokúsil sa o úsmev. „Sľubujem, že ti nebudem zavadzať. Som len doplnok pre prípad núdze."

„Ako si vôbec vedel, že..." Uvedomil som si, že Hailey sa nezatvárila ani trochu prekvapene a to mi stačilo na to, aby som si veci spojil. Pozrel som sa na ňu s pocitom zrady. Bez jedinej známky ľútosti naznačila ústami tiché prepáč.

„Naozaj tam chceš ísť úplne sám?" spýtal sa Paul, keď si všimol, že mám ďaleko od nadšenia.

Nie, ale všetci okrem Roberta len striehnete na to, kedy sa niečo pokašle, aby ste to mohli použiť proti mne.

„Je mi to jedno," vydal som zo seba nakoniec. Nemal som energiu ani chuť vec znovu rozoberať, čo sám pochopil a ticho si povzdychol. Pár krát sa pokúsil konverzáciu medzi nami dvoma rozbehnúť na inú tému, ani do odletu však nemala veľký úspech.

Ciudad Juarez ležalo hneď vedľa hraníc so Spojenými štátmi. Tak blízko nich, až sa na mape zdalo, že s texaským El Paso sú jedným mestom, ktoré rozdeľovala len rieka tečúca zarovno s oficiálnou hranicou. Dva diametrálne odlišné svety, jeden vedľa druhého. Hlavný dôvod, prečo si aglomerácia vyslúžila názov Drogová križovatka, hoci španielsky prieskumníci, ktorí v sedemnástom storočí položili jej základy, mali pravdepodobne iné predstavy o jej budúcnosti.

Keď som sa po šesťhodinovom lete predral rozpálenými ulicami a zvalil sa na hotelovú posteľ s tupým búšením v hlave, nechcel som nič viac, než v nej zostať. Minimálne niekoľko dní. Možno týždňov. Alebo z nej už ideálne nikdy nevstať.

Zacítil som váhu, ktorá sa posadila vedľa mňa a izbu zalial zvuk televízie. Hailey prepínala jeden mexický kanál za druhým.

„...akoby ste to teda zhodnotili?" po dlhom boji sa ozvala angličtina formulovaná pevným mužským hlasom.

„S istotou zatiaľ nevieme nič potvrdiť ani vyvrátiť," odpovedal druhý muž. „Nárast čierneho trhu a organizovanej kriminality sa stáva globálnym problémom, pri ktorom je jasne viditeľné rozširovanie. Spolu s tým ako náhle sa objavil a akou rýchlosťou sa pohybuje, môžeme uvažovať o tom, že sa jedná o prepojenú sieť skupín, nemáme však dosiaľ dostatok informácií."

„Aké kroky plánujú americké vyšetrovacie orgány podstúpiť? V súčasnosti sa uvažuje nad..."

Sledoval som bod na bielom strope. Tak intenzívne, až som nakoniec dostal pocit, že ma pohltil a stal som sa jeho súčasťou.

Musel som zrýchliť. A veľmi. Dokončiť to skôr, než by moc, ktorú vďaka mne mali, zašla až priďaleko a celý plán narobil viac zla ako dobra.

Prinútil som sa posadiť a vstať. Hailey medzitým bez slova prepla stanicu. Odpoveď na to, kto je s tým celým nepriamo spojený aj tak vedela.

„Takže ma plánuješ nechať trčať na izbe, kým budeš do seba nalievať tequilu, v nejakom zazobanom bare?" nadhodila pobavene. Vlasy, ktoré mala doteraz rozpustené, uviazala do nízkeho copu.

„Môžeš prehovoriť môjho otca, nech tu zostane s tebou, už keď si ho sem zavolala."

Prehliadla si moju tvár. „Vážne si kvôli tomu naštvaný?"

„Nie som naštvaný. Som ohromený." Prešiel som do kúpeľne a otvoril tmavú skrinku pod umývadlom. Nezachytil som, čo odpovedala. Všetko na čo som sa sústredil bol priestor poličky za stĺpom uterákov. Odsunul som ho, hmatajúc hlbšie, kým som nenarazil na malé igelitové vrecko. Dojednaná osoba nesklamala.

Zavrel som kúpeľňové dvere a sadol si na chladné dlaždice. Zostali sme sami. Len ja a rozdrobené svetlé kryštály predo mnou.

Je to len silnejšia káva. Nič viac, nič menej.

Vybral som zo skrinky nerozbalenú striekačku s ihlou a zubami roztrhol obal.

Robím to, len keď naozaj potrebujem.

Ruku nad lakťom mi zovrel známy tlak utiahnutého opasku.

Ak chcem niečo v nasledujúcich hodinách dohodnúť, potrebujem byť aspoň trochu pri zmysloch. Je to pre dobro veci.

Časť obsahu vrecka som vysypal na lyžičku a starostlivo ho znovu zavrel.

Nie je na tom nič zlé. Viem aký je limit.

Plameň zapaľovača ožiaril spodok lyžičky a začal sa pod ňou vlniť. Vpíjal som oči do ostrej oranžovej farby, kým sa jej obsah pomaly premieňal na tekutinu.

Aj tak... záleží na tom vôbec?

Ihla prenikajúca cez kožu nie je zo začiatku príjemný pocit. Až dokým sa mozog nenaučí, že je predzvesťou niečoho lepšieho. Krajšieho sveta. Toho, ktorý nie je zahmlený a studený, preplnený chaosom, úzkosťou a nespravodlivosťou. Toho, v ktorom som vedel nájsť silu vydržať, pretože všetko zlé sa na čas stratilo.

Oprel som si hlavu o stenu a počkal na príval. Malú vlnu, postupne naberajúcu na sile, ktorá zaliala telo. Bola ako guma, ktorá vymazala všetko, čo dovtedy dusilo jedinú emóciu, ktorú chcel cítiť každý jeden tvor bez rozdielu. Radosť.

Prišla. Tak ako vždy. Vedel som, že po pár hodinách odíde a znovu bude všetko rovnaké, preto som si chcel užiť každú minútu. Zostal som nehybne sedieť, až kým sa to po pár minútach nestalo neznesiteľným a potreba hýbať sa nezosilnela.

Veci zo zeme som odpratal späť do skrinky a zrkadlu nad umývadlom venoval kontrolný pohľad. Už vo mne nebudilo tieseň. Nebál som sa Hlasu ani jeho tmavých očí, ktoré na mňa z neho hľadeli. Dokonca ani úsmevu, ktorý sa pod nimi zjavil. Nebál som sa ničoho a ani som na to nemal dôvod. A chcel som, aby to vedeli všetci v podniku, v ktorom som mal stráviť zvyšok dňa.

„Spolupracuje sa nám s vami veľmi dobre." Smiech ženy s tmavými kučerami a silným prízvukom sa vmiešal do gitarovej hudby s trúbkami, ktorú som počúval už od príchodu. „Mierda, mám pocit, že ovládate celý skurvený svet a všetci pod vašimi krídlami sú nezastaviteľní."

Nezapamätal som si ani jedno meno, ktoré sa mi dnes predstavilo, ale bolo mi to jedno. Mali pochopiť, že stojím ďaleko nad nimi a to sa aj podarilo. Moje spoločenské prešľapy tou chvíľou prestali existovať.

„Sme radi, že naša spoločnosť napĺňa svoje poslanie." Už po niekoľký krát som zastavil chodidlo, ktoré začalo nezastaviteľne kmitať a oprel sa dozadu na čiernej stoličke. Stoly a steny mali podobný tmavý odtieň, vďaka čomu vyniklo osvetlenie, pod ktorým sa neustále premávali ľudia.

„Viete ako to ale chodí," zastokla cigaretu do popolníka a z tenkých úst vypustila posledný dym. „un problemita nastáva, keď nepodporujete len nás, ale aj našu konkurenciu."

Poznámka, ktorú som čakal, ale nebol som na ňu pripravený.

„Pôsobíme ako sprostredkovateľ," predbehol ma Paul. „Nie sme ničí osobný partner."

„A čo keby ste ním boli?" Vyzývavo sa oprela lakťami o stôl a predklonila sa. Dlhé náušnice sa pri pohybe rozkývali.

Čakal som, že Paul ma bude naďalej predbiehať, len aby mi dokázal, že veci nezvládam, namiesto toho mi ale dal priestor. Nechal ma odpovedať, čím zabránil tomu, aby to vyzeralo, že som stratil kontrolu nad situáciou.

„Vaša ponuka sa bohužiaľ nestretá s mojimi záujmami." Vzal som svoj pohár a vstal, prekvapený vlastným pohybom. „Zvyšok som ochotný rozoberať len s vašimi nadriadenými."

Mrmlanie zostalo za mojím chrbtom. Namieril som si to k preskleným terasovým dverám a mal v pláne dostať sa až za ne, keby sa od skupiny postávajúcej pri nich neodpojil muž s krátkymi plavými vlasmi a nevošiel mi do dráhy. Nebol príliš vysoký ani nízky. Pár kíl navyše sa na prvý pohľad nezdalo byť viditeľných a nepredpokladal som, že je odo mňa starší o viac, než o päť rokov. V ruke zvieral pohár s bronzovou tekutinou a zaistil, aby sa naše oči stretli.

„Vidím, že Paloma znovu robila veci z vlastnej iniciatívy," zhodnotil pobavene a zastal pri mne. „Vďaka dnešku som zistil, že sme menovci a pomerne dosť ma to prekvapilo. V brandži často nestretávam ľudí s mojím priezviskom. V meste je štvrť, ktorá sa volá Alto, ale to je jediné, čo som zatiaľ postrehol."

Zatváril som sa zmätene. „Sme menovci?"

„Vlastne sme sa dnes nemali šancu baviť osobne." S úsmevom mi podal ruku. „Michael Alto."

Zízal som na neho.

„Nie som odtiaľto, ale posledné roky trávim toľko času v Mexiku a Kolumbii, až sám pochybujem, aké mám vlastne občianstvo," zasmial sa.

Bola to len smiešna zhoda. Nič iné to byť nemohlo. Ľudí s rovnakými menami sú tisícky.

„Odkiaľ teda si?" vydal som zo seba zhluk slov. Neistý pohľad, ktorým si ma prehliadol ma prebral a uvedomil som si, že to bola príliš osobná otázka od niekoho, koho videl prvýkrát v živote.

„Zdáš sa mi povedomý," zaklamal som. „Možno nakoniec zistíme, že sme rodina."

„V detstve som sa presťahoval do San Diega, ale pôvodne som z L.A, aj keď neviem či odtiaľ pochádza aj otec. S jeho rodinou som nebol nikdy v kontakte, takže ak do nej patríš, bolo by to celkom príjemné zistenie."

San Diego?

„A čo ty?" Zvedavo sa usmial.

„Som z L.A," priznal som. „A poznám sa s druhým Michaelom Altom, ktorý je tiež z L.A. Kým sme ich neprebrali my, spolupracoval s miestnym kart..."

Na tvári sa mu zjavilo prekvapenie „Poznáš sa s mojim otcom? Mierda!" Zasmial sa a priateľsky ma buchol po pleci. Pohár mi takmer vypadol z ruky. „To som teda nečakal. V ako príbuzenskom vzťahu ste?"

Cítil som sa ako počítač, ktorému práve padol systém. Všetky operácie zlyhali a všetky okná sa zavreli. Za mojím tupým pohľadom sa nezjavila jediná myšlienka.

„Vlastne v žiadnom," počul som svoju vlastnú odpoveď. Pozrel som sa na Paula, len aby som pochopil, že vysvetlenie čakať nemám. Roky cviku ho naučili šok dobre skryť, no známky zarazenia som zachytil napriek tomu.

„Tvoj otec ale nežije v San Diegu," povedal Michaelovi.

Človek, ktorý mal byť dvadsať rokov mŕtvy pokrčil plecami. „Veľa času trávi v L.A kvôli práci, ale mama sa s tým zmierila a ja som bol zvyknutý. Koniec koncov ma aj tak dosť skoro začal zapájať do chodu biznisu, vďaka čomu sme boli viac v kontakte. Nič mu ale nevyčítam. Každý, kto chce dosiahnuť niečo veľké za to aj niečím zaplatí a ja si ani neviem predstaviť mať v živote lepší vzor, než akým je on."

Neviem odkiaľ ani prečo prišla záplava hnevu. Nahromadila vo mne všetku frustráciu, pocit neférovosti, uvedomenie, koľko vecí sa posralo len kvôli tomu, že človek predo mnou bol údajne mŕtvy. Prinútila ma otvoriť ústa a preniesť ju do slov.

„Ak je tak sakra výborný vzor, prečo pot..." Paulova topánka sa oprela o moju, nenápadne naznačujúc, aby som nepokračoval.

„Som si istý, že je nesmierne rád za to, ako ho vnímaš," dokončil za mňa.

Michael sa slabo usmial, zamyslene sledujúc tekutinu vo svojom pohár. Pokrútil ňou. „Snáď áno."

Máš byť mŕtvy.

Pozrel sa na mňa a potom na Paula. „Popravde, nie je veľmi nadšený tým, čo robíte."

MŔTVY.

„Momentálne spolu bohužiaľ nespolupracujeme," odpovedal Paul.

Chápavo prikývol. „Rozumiem vám..."

O niečo ti ide.

„...nemá však v pláne s vami vstupovať do otvoreného konfliktu, takže dúfam, že sa nebudeme vnímať ako nepriatelia."

A ja chcem vedieť o čo. O čo tu každému, doriti, ide.

„Dúfam v to isté, Michael." Paul nasadil pretvárku. „Možno sa čoskoro objaví možnosť spolupráce a budeme môcť naše strany zlúčiť do jednej."

Junior sa usmial. „Ak sa niečo také v budúcnosti naskytne, veľmi rád tomu dám šancu. To, čo robíte má veľký potenciál a úspech." Obrátil sa ku mne a na znak prípitku podvihol svoj pohár. „Máš môj tichý obdiv. Verím tomu, že sa čoskoro uvidíme znovu."

Sledoval som ako odchádza. Telo, ktoré sa už dávno nemalo hýbať ani okrem kostí existovať, sa odo mňa vzďaľovalo. Plné života a ambícií.

Paul si sadol na stoličku pri vedľajšom stole. Pretrel si tvár, na malý okamih zvierajúc hlavu v dlaniach, kým ruky nespustil na stôl. Mlčky zostal hľadieť na fľašu tequily pred sebou.

„Je to on." Z mojej otázky sa nakoniec stalo konštatovanie. „Všetci ste tvrdili, že je mŕtvy."

„Viem..."

„Mal byť mŕtvy."

Paul neodpovedal a ja som si zatínajúc zuby uvedomil, že toto nie je vhodné miesto na to, rozoberať vec ďalej. Bolo jedno v ako veľkom šoku som bol, s jeho prejavom som musel počkať do konca večera.

Odsunul stoličku a vstal. „Príď za mnou," oznámil tlmene a prešiel popri mne smerom k východu.

Počkal som pár minút, nevyhýbajúc sa krátkemu rozhovoru s neznámym človekom, ktorého oduševnenie pre rozprávanie vynahrádzalo tak zlú zmes španielčiny a angličtiny, že som zo začiatku jazyk ani nedokázal identifikovať. Po chvíli som sa ospravedlnil a bez najmenšieho tušenia o čom náš rozhovor bol, vykročil k dverám.

Parkovisko pred podnikom bolo ponorené do tmy. Osvetľovalo ho len zopár lámp pri prázdnych parkovacích miestach a autách. Za ich posledným radom, na konci ohraničenom betónovou stenou susednej budovy, čakala postava. Mimo priameho svetla, ale v dostatočne viditeľnom šere.

Zamieril som k nej a jej bledým očiam. Už neskrývali zmätenie. Zastreté myšlienkami hľadeli na asfaltovú plochu pred sebou, kým sa Paul rozhodol prehovoriť.

„Nemám ti ako odpovedať, Neo, pretože neviem, čo sa deje. Nechápem ako je možné, že je nažive a už vôbec o čo Michaelovi ide. Absolútne to nedáva zmysel."

Snažil som sa na to pozrieť z jeho strany. Ak doteraz žil s výčitkami z toho, že mal na svedomí Juniorovu smrť a značný podiel na tom ako veci dopadli, fakt, že je nažive, musel pre neho znamenať ešte väčší zvrat, než pre mňa.

„Nezabil si mu syna," pripomenul som mu novú skutočnosť. „Nie je to lepší pocit?"

„Až na to, že ten môj ma teraz bude nenávidieť ešte viac."

Vetu som nečakal a nerozumel som jej. „Prečo?"

Vydýchol, po chvíli púšťajúc von odpoveď: „Vykašľal som sa na teba... Nechal som ťa s človekom, s ktorým som ťa nechal a v pokoji si žil ďalej presvedčený, že s tým nemôžem nič urobiť, pretože jeho plány aj tak neprekazím. Mal som to aspoň skúsiť...a ak je celá vec o niečom úplne inom, mal som to skúsiť dvojnásobne. Pokazil som ti život."

Cítil som sa zle za to, že sa na to pozeral takto. Nestál som za to, aby mal kvôli mne niekto pocit viny.

„Nepokazil si mi život," uistil som ho a zastavil nohu, ktorá znovu podupkávala bez môjho vedomia. Pokojné státie na mieste sa zdalo byť neznesiteľným.

Nepozrel sa na mňa. Hľadel na zoslabnuté svetlo na druhej strane parkoviska. „Pred dvadsiatkou som si sľúbil jednu vec... kým budem mať rodinu, s ničím z tohto nebudem mať už nič spoločné. Budeme žiť ako bežní ľudia a nikto z nich nebude o týchto veciach ani premýšľať. Budú sa im zdať rovnako vzdialené ako let do vesmíru. Moje deti budú vyrastať s rodičmi, ktorých sa nebudú báť, mŕtve telo budú poznať len z cenzurovaných obrázkov v správach a o drogách budú počuť len na výchovných hodinách v škole. Mám cez štyridsať a nie len že sa mi nič z toho nepodarilo, zhoršil som to ešte viac, než som si dokázal predstaviť."

Nepovedal to ani mi to hneď v tej chvíli nenapadlo, no keď som si rozhovor neskôr prehrával v hlave, dostal som pocit, že to v ňom naznačil. Mám problém sa na teba aj pozrieť, pretože nechcem vidieť čím si a kým si. Som z toho sklamaný. Znechutený. A preto som ťa po celé tie roky ani nehľadal.

Bol ďalšou osobou, ktorej moja existencia znepríjemňovala život a ja som uvažoval či vôbec ešte zostal niekto, kto ňou nebol. Odpoveď mi bola jasná.

„Všetko je fajn," ubezpečil som ho. „Chcem si len konečne dokončiť svoju vec a môžem pri tom kašľať na to, čo Michael robí, robil alebo čo ma v pláne. Môžem kašľať na to, čo robia všetci."

Skúmal ma. So znepokojením a starosťami, ktoré by som videl, ak by som vtedy dokázal venovať hlbšiu pozornosť okoliu.

„Prečo sa vlastne nejdem rovno na všetko opýtať tam toho Michaela?" Moja ruka mávla smerom k budove a do hlasu prerazil hnev. „Pod menším nátlakom mi možno aj povie či sa len hrá na idiota alebo naozaj nevie, čo jeho drahý otec robil v L.A. Nebudem tu viesť ďalšiu hru teórií a doťahovania. Mám ich dosť." Energia, ktorá sa nakopila v nohách, sa s úľavou mohla konečne vybiť, keď som prudkým krokom vykročil k dverám podniku. Aspoň kým ma slabé zovretie ramena nezastavilo.

Paul ma zastavil. „Nechaj to teraz tak, dobre? Zajtra sa dohodneme, čo ďalej."

„Prečo zajtra?"

„Pretože je to vec, ktorú si musíš premyslieť a zvážiť všetko okolo nej."

„Premyslel som si ju a zvážil som ju." Pokúsil som sa znovu vykročiť dopredu, ale nepustil ma.

„Myslím s čistou hlavou. Nie v tomto stave."

Trvalo pomerne dlho, kým som pochopil o čom rozpráva. Malá výpomoc, ktorú som pred odchodom z hotela použil, bola odhalená.

„Vravíš, že všetko je fajn," pokračoval, „ale možno si si len našiel cestu, ako sa o tom aspoň na chvíľu presvedčiť. Máš pocit, že ti to pomáha, ale ver mi, že je to len ilúzia. Viem kam až dokáže ľudí zatiahnuť a viem, že nie všetci sa odtiaľ vrátia. Nechcem, aby si bol jedným z nich, len preto, že máš pocit, že musíš mazať chyby druhých... Nemusíš. Zaslúžiš si si mať konečne svoj život."

Znelo to pekne. Presne tak, ako znie všetko, čo nie je pravda.