Hailey

Alicia Sanders

Znova som si v duchu prečítala meno na plastovom preukaze. Fotka na ňom bola moja, no to bolo jediné. Zvyšok informácií, ktoré som vydávala za vlastné nebol ani môj ani neznámej Alicie. Moja totožnosť, alebo ako to nazval Neo – syntetická identita, sa stala zmesou viacerých, najmä tých, ktoré svoje údaje využívali v živote minimálne, teda detí a seniorov. Na rozdiel od väčšiny, som s ňou však nemala v úmysle páchať finančné podvody.

Nepýtala som sa, ako do dňa dokázal všetko zariadiť. Jediným vysvetlením bolo, že mal už všetko dopredu zariadené a vyhotovené pre prípad núdze a nepripadalo mu dôležité zmieniť sa o tom. 

Keď sa na boku ulice zjavila rozľahlá budova hotela, sivou fasádou s niekoľkými dekoráciami budiaca historický dojem, taxík zastal. Nechal nás vystúpiť na ulicu zahalenú slabým mrholením a potemnenou oblohou a stratil sa medzi svetlami večerného života, ktorý sa v centre ešte len prebúdzal.

Neo znova prešiel očami po priliehavých tmavomodrých šatách s odhalenými ramenami, ktoré som mala na sebe. Bola som presvedčená, že by vyzerali lepšie, keby neboli zohnané na poslednú chvíľu, no podľa toho, koľko pozornosti im venoval, odkedy som si ich obliekla s nimi nemal najmenší problém.

„Budeš to robiť celý večer?" spýtala som sa a napravila mu kravatu rovnakej farby ako čierne sako.

„Nevidím ťa takto často. Mala by si to brať ako kompliment."

„Mal by si si skúsiť chodiť v tých topánkach," podotkla som. Opätky patrili do kategórie veci, ktorým som sa vyhýbala, kým neboli nutné a rovnako ako podujatia, na ktorých boli očakávané, som ich ani náhodou dobrovoľne nevyhľadávala.

„Ty aspoň nemusíš mať okolo hrdla slučku," zamrmlal, kým sme prechádzali bielou vstupnou halou s hnedými kobercami, obaja nadšení nútenou snahou o eleganciu.

Hlavná sála bola rozsiahla. Pritlmené svetlo vyžarujúce z honosných lustrov osvetľovalo priestor s parketom a pódiom, na ktorom skupina osôb dopĺňala atmosféru zvukom huslí. Okrúhle stoly pred nimi, každý s vázou bledých ruží, prikrývali biele obrusy a ľudí medzi nimi sa zjavovalo čoraz viac. Úspešných ľudí, ktorý mali šancu na mieste ako toto svoj potenciál rozviť, pretože mohli zapojiť svoju spoločenskosť, priateľskosť a zhovorčivosť. Problém bol, že človek po mojom boku taký nebol. Na prvých dvoch ľudí, ktorí sa nám prihovorili so snahou nadviazať konverzáciu, sa díval ako na otravnú reklamu, ktorá nejde preskočiť. Po treťom si od obsluhy vzal pohár šampanského a usadil sa s ním na prvú voľnú stoličku s bielou mašľou, čím si vyslúžil pobúrený pohľad postaršieho páru na opačnom konci stola.

„Koho, doriti, zaujíma, kde bol pred týždňom so svojou ženou a čo musí na svojej chate opraviť?" sťažoval sa. „Čo mám na to vôbec odpovedať?"

„Neviem. Usmej sa a povedz niečo, čo s tým súvisí," navrhla som. „To väčšinou ľudia robia. Nechodil si predtým na podobné veci?" Zaujímalo ma či ho Michael nikdy nenútil chodiť na spoločenské akcie, ak teda z neho chcel dokonalého zamestnanca a nasledovníka, alebo sa im sám vyhýbal.

„Len výnimočne a neznášal som ich rovnako, ako ich neznášam teraz. Mal len svoj úzky kruh a dával si pozor na to, koho do neho pustí," vysvetlil a hoci nezmienil meno, bolo mi jasné, že myslíme rovnakého človeka. „Tvrdil, že nie je štetka, aby sa predával a vymieňal svoj čas a bezpečnosť za kontakty. Ak s ním niekto naozaj chce komunikovať osobne, vystačí si s jeho zástupcami."

„Takže sa teraz cítiš ako štetka?" Po dlhom čase ma niečo skutočne pobavilo. „Ak ti dám päťdolárovku, prestaneš po tých ľuďoch zazerať, akoby si ich chcel zabiť?"

„Tí doteraz ani neboli podstatní," odpovedal namrzene.

„Čo tamten?" pozrela som sa na muža s tmavými krátkymi vlasmi a ladnou chôdzou na dlhých tenkých nohách, ktoré kontrastovali s mohutným trupom. „Vyzerá, že ide k nám."

Neodpovedal. Usúdila som, že preto, že chlap v tmavomodrom saku s motýlikom už nie je obyčajný podnikateľ a investor. 

Len čo k nám podišiel, usmial sa tenkými perami a podal Neovi ruku. „Dobrý večer, pán Alto. Som rád, že vás tu vidím," prehovoril a otočil sa ku mne „Najmä vás, slečna..."

„Sanders," doplnila som.

„Tak slečna Sanders," zopakoval a rozšíril úsmev, kým predo mňa vystrel ruku, aby ju tentokrát podal mne. „Johan Adrien," predstavil sa. „Predpokladám, že ste tu spolu. Ak máte záujem, rád by som vám robil spoločnosť, kým moja nadriadená preberie isté záležitosti s vaším partnerom."

Neo sa zamračil a zavŕtal do neho pohľad. „Pôjde so mnou."

„Bude to len malý moment, počas ktorého si pani, ktorá vás očakáva, vyžaduje súkromný rozhovor. Po ňom sa k vám aj so slečnou pripojíme."

„Nemám v záujme..."

„S radosťou s vami počkám," predbehla som Nea a venovala mu pohľad, ktorým som jasne naznačila, nech ho počúva.

„Výborne," potešil sa Adrien. „Posledný stôl pri okne, pán Alto. S nadšením vás očakávajú."

Neo nasmeroval nepriateľský výraz na mňa a keď uznal, že som ho dostatočne precítila, zdvihol sa aj so svojím prázdnym pohárom a odkráčal.

Adrien sa ku mne obrátil s vľúdnou tvárou. „Smiem vás pozvať na drink, madam?"

Jeho slušnosť a uhladenosť nemala v sebe nič zlé, napriek tomu vo mne zvyšovali pocit nedôvery. Bar bol však lepšia možnosť, než pozvanie na tanec a kým som spoznala Nea riadila som sa pravidlom, že drinky, ktoré platia ostatní sa neodmietajú, a tak som pristala.

Nasledovala som ho cez otvorené dvojkrídlové dvere do vedľajšej miestnosti, menšej, no s rovnako vysokým stropom a zoslabeným osvetlením. Obklad z tmavého dreva siahajúci do polovice béžových stien ladil s dlhým barovým pultom, ktorý zatiaľ okupovalo len zopár ľudí. Priestor okolo dvoch biliardových stolov a šípok bol prázdny, ale nepochybovala som, že onedlho sa rýchlo zaplní.

„Rád by som požiadal o mojito a whiskey," rozkázal Adrien barmanovi a pozrel sa na mňa ubezpečujúc sa, že nenamietam.

Sadla som si vedľa neho a pozornosť upriamila na sériu dobových obrazov za pultom. Scenérie zobrazujúce ľudí a zvieratá na vonkajších priestranstvách mali pôsobiť upokojujúco, ale mdlé nevýrazné farby z nich spravili otupujúcu skľúčenosť. Posledný z nich pôsobil optimistickejšie, iba kým som si nevšimla, že ide o súboj zúrivého medveďa a muža s puškou a zdesením v očiach. Aspoň ich farby však boli živšie.

„Ospravedlňujem sa za drzosť," začal Adrien krátko po tom, čo sa pred nami objavili poháre, „ale vraví sa, že ženy nemajú rady nerozhodných mužov, ktorí potrebujú klásť priveľa otázok. Mojitom som snáď nič nepokazil."

„Bez obáv," uistila som ho.

Zľahka si odpil z tmavej tekutiny. „Predpokladám, že byť partnerkou človeka ako váš priateľ má veľké plusy ale aj mínusy. Ako dlho už robíte spoločnosť pánovi po vašom boku?"

Snaží sa zo mňa vymámiť informácie alebo je to len nevinná konverzácia?

„Dostatočne dlho," povedala som a pozorovala, ako sa nad mojou vyhýbavou odpoveďou pousmial.

„Dovoľte, aby som sa teda spýtal inou cestou... Akú vieru máte v momentálny právny systém spoločnosti?"

Chcel vedieť či som len bezvýznamný sprievod alebo človek, ktorý je na rovnakej strane rieky ako oni a môžu pred ním otvorene diskutovať o obchode. Presne tomu som prispôsobila aj svoju odpoveď.

„Slabú," povedala som, „tak ako v ľudí, čo sa nedokážu pýtať na veci priamo a čakajú, že okľukami z človeka vytiahnu všetko, čo nechce. Zvyknú ich prezývať potkanmi."

Zasmial sa. „Vašu úprimnú kritiku si cením a beriem si ju k srdcu, slečna."

„To ma teší."

„Avšak, ak je však vašou prácou pohybovať sa v kanáloch, môže sa stať, že neprežijete, pokiaľ nie ste potkanom. Dúfam, že mi rozumiete. Nie som agresívnym ani nehryziem, kým na to nemám dôvod, ale to asi väčšina z nás. Akokoľvek vyvinutým druhom sme, základný zákon prírody Zjedz alebo buď zjedený nás nikdy neopustil. V niektorých prípadoch to samozrejme platí aj doslovne," dodal pobavene a pomaly zakrúžil tekutinou v pohári. Všimol si môj znepokojený výraz.

„Ospravedlňujem sa, ak som vás tým znechutil," pokračoval. „Mojich osobných chúťok sa to netýka a ako vidím vašich tiež nie. Umenie gastronómie našťastie dokáže uspokojiť všetkých z nás."

Slabo som prikývla dúfajúc, že zmení tému. Nechcela som vedieť, kam ďalej mala šancu zájsť.

Žena, ktorá sa pri nás pristavila, stihla moje želanie splniť namiesto neho. S úsmevom sa pozdravili a po tom, čo nás v duchu spoločenskej formality predstavil, venoval chvíľu jej krátkemu rozhovoru. Aspoň na nejaký čas sa zabavil s niekým iným.

Premiešala som slamkou rumový obsah pohára s ľadom a odpila si. Zrazu sa všetko pospájalo do nečakanej vlny nostalgie. Bar, biliard, chuť mojita a zvláštne obrazy na stenách... Pripomenuli mi podnik, v ktorom som Nea prvýkrát pobozkala. Časy, ktoré mi chýbali a chcela som ich naspäť. Bezstarostné večery, pri ktorých ma nič vážne netrápilo a mala som pri sebe všetkých, na ktorých mi záležalo. Všetkých vrátane Lestera.

Bolo to nefér. Hlúpe a bezvýznamné. Jeho smrť nemala žiadny dôvod. Jednoducho prišla, akoby o nič nešlo a svet, ktorý ju zariadil sa točil ďalej nútiac ma točiť sa s ním. A ja som ho za to celý nenávidela. 

Zvyšok konverzácie, ktorú so mnou Adrien nadviazal som sotva vnímala. Bola som príliš zaneprázdnená nekončiacimi Čo ak v mojej hlave. Predstavami, aké by to bolo, keby tu stále bol a trpkým vedomím, že žiadne z nich sa už nesplnia. Nikdy. Rozhovory pod svetlom pouličných lámp s jeho smiechom sa už nikdy nevrátia a odpor sa zjavil vždy, keď som sa s tým snažila zmieriť.

Neprestalo to ani po tom, čo sa z hlavnej sály ozval hlas v mikrofóne oznamujúci, že je k dispozícií tichá aukcia a Adrienovom usúdení, že náš rozhovor trval dostatočne dlho. Na barový pult položil prázdny pohár a znova odhalil svoje zuby. „Myslím, že je na čase vrátiť sa a predstaviť i vás. Bolo mi potešením tráviť s vami čas osamote a snáď vám bolo rovnako príjemne ako mne."

Naznačil mi, nech ho nasledujem a ja som s nehybnou tvárou a bez jediného slova poslúchla. 

Mená ľudí pri okrúhlom stole som si nezapamätala. Pri prvom ani druhom. Skľúčenú náladu som sa pokúsila zatlačiť dozadu a s úsmevom sa zapájala do rozhovorov, pokiaľ sa týkali bežných vecí. Chcela som pomôcť Neovi a zanechať v ľuďoch okolo dobrý dojem, nakoniec som však dostala pocit, že moju pomoc až tak veľmi nepotrebuje. Nerozprával veľa, ale keď prehovoril, venovali mu všetku pozornosť a klamal by, ak by poprel, že sa mu to nepáčilo. Slová, reč tela a aura, ktorú okolo seba vytvoril... Zo všetkého sálal pocit, že nemá o nič nižšie postavenie a zhováraním nedávajú šancu na to, urobiť dojem oni jemu, ale on im. Nepôsobili však urazene, skôr naopak.

Nízky zavalitý chlap v strednom veku, ktorý sa ani nesnažil zakryť, že si ma celý večer prehliada, sa na stoličke uvoľnene oprel dozadu. Podlhovasté vlasy, postupne naberajúce sivý odtieň, zostávali naďalej dokonale začesané dozadu.

„Čo má pre obchod vyššiu hodnotu?" So silným ruským prízvukom a sebavedomou tvárou sa pozrel na Nea. „Americký dolár alebo mexické peso?"

Bola to mätúca otázka. Kurz bol jasný. Dolár mal podľa neho nepomerne silnejšie postavenie a bola som si istá, že to sám dobre vie.

Neo dopil svoj pohár a odpovedal: „Peso."

„A viete prečo?" Na mužovej tvári so strniskom sa zjavil úškrn.

„Pretože dolárom sa platia gramy a pesom životy. Bez nich by sa gramy pravdepodobne zohnať nedali, tak ako ďalšie predmety vášho záujmu. Vlastne môžeme metaforické peso vyhlásiť za globálnu menu."

Chlap sa zasmial. „Presne takto sa dá ľahko zistiť, kto sa naplno rozumie tomu, čo robí. Musím uznať, že sa mi páčite čoraz viac a hoci sa nepovažujem za človeka, ktorý verí v nadprirodzeno, pán Alto, po tom, čo som videl, kam až siahajú vaše možnosti... Skutočne mám pocit, že mám pred sebou vyššiu silu v ľudskej podobe. Niet divu, že máte po svojom boku, tak nádhernú dámu." Slabo nadvihol jeden kútik úst a dal si záležať, aby sa naše pohľady stretli.

Rozhodla som sa ho ignorovať. Nie príliš nepriateľsky, aby sa tým nenarušila jeho ochota spolupracovať, ale ani som mu nedávala najavo, že si jeho narážky všímam. Neodchádzajúce spomienky a myšlienky to podstatne uľahčili. Dokonca natoľko, že som si ani neuvedomila, že už viditeľne pridlho hladím na stopku pohára predo mnou a hlasy len nechávam plynúť okolo seba.

„Smiem prosiť?" Neov hlas ma vrátili späť do miestnosti. Vystrel predo mňa ruku a takmer nebadane k nej kývol hlavou naznačujúc, že mám ísť s ním.

Zmätene som sledovala ako ma vedie pomedzi tancujúcimi ľuďmi na parkete bez toho, aby na ňom zastal. Odtiahol ma na prázdnu chodbu vedľa sály, pravdepodobne využívanú len ubytovanými hosťami, a donútil ma sadnúť si do jedného z dvojice bielych kresiel.

„Čo sa stalo?" Znížil sa predo mnou do drepu a očami prešiel po mojej tvári.

„Nič."

„Nie som slepý, aspoň spolovice, takže hovor."

„Nič sa nestalo... Príliš na neho myslím. To je celé."

Stisol pery a uhol pohľadom. Vedela som, že sa vinil z Lesterovej smrti. Zasiahla ho rovnako, tak ako vždy sa ale rozhodol tvrdohlavo všetko dusiť v sebe. A šlo mu to dokonale.

„Môžeme odísť," navrhol. 

„Nie. Kvôli niečomu si sem prišiel."

„A kvôli niečomu odídem. V čom je to iné?" Vzal moju tvár do dlaní a jemne mi palcami prešiel po lícach stierajúc pozostatky sĺz, ktoré sa zrazu objavili.

„V tom, že neodídeme len kvôli mne. Aj tak mi nič nie je."

Skúmavo na mňa hľadel, akoby sa ma snažil podrobne zanalyzovať. „Nemala by si hrať poker. Pretvarovanie ti nejde."

„Zato tebe ide až príliš dobre. Nabudúce im navrhni stretnutie v kasíne, nie hoteli. Mrháš tu svojím potenciálom."

Nepovedal nič. Presne ako som čakala. 

„Prečo im hovoríš svoje meno?" zmenila som tému v snahe zabrániť ďalším slzám. Nerozumela som, prečo som sa ja mala tváriť ako Alicia, kým on zostával Neom.

„Nemám s ním veľké plány do budúcnosti a aj tak má na sebe už dosť špiny. Je jedno či pridám ďalšiu," vysvetlil a vstal. „A rozhodol som sa, že ideme domov."

Moje ďalšie slová prerušila postava muža. Nevedela som, ako dlho už postáva na chodbe a mlčky nás pozoruje, ale nevyzeral, že má v pláne prestať. Voľne padajúce čierne vlasy siahajúce pod bradu a vyhrnuté rukávy, ktoré odhaľovali zbierku tetovaní mi neprišli známe, no Neove zamrznutie ma ubezpečilo, že nie je len náhodným hosťom.

Premeral si ho. „Čo chceš, Robert?" 

„Čo chcem?" Muž pristúpil bližšie. „Nič komplikované. Jeden Alto ma vyslal pre prípad, že by sa tu zjavil druhý. Na druhej strane by som tebou potešil aj Kanaďanov, takže ma zaujíma, čo by som mal teraz podľa teba spraviť. A varujem ťa, že tu nie som sám."

Moju prítomnosť si nevšímal. Začala som premýšľať či sa mám pokúsiť o niečo, čo by nepríjemné stretnutie ukončilo alebo len dúfať, že skončí lepšie, než som sa obávala.

„Na čej strane vôbec si?" prehovoril Neo. „Obe si už niekoľkokrát zradil a stále v tom pokračuješ. O čo ti ide?"

„Na čej strane som?" zopakoval Robert zamyslene, ležérne sa pohybujúc dopredu ďalšími pomalými krokmi. „Možno na svojej vlastnej, tak ako ty. Preto sa ma úprimne dotklo, keď ste s Vincentom a Paulom začali svoju vlastnú hru a neprizvali ma k nej, napriek tomu, že sme všetci na rovnakom pieskovisku. Obaja z nich by boli už dávno mŕtvi, nebyť mňa a ty by si si užíval Michaelove nápravné praktiky. Čakal by som väčšiu vďaku a dôveru, ak máte však v pláne naďalej ma vyčleňovať..." Zastal a pokojne si napravil manžetu na rukáve. „Viac z teba vyťažím, ak ťa niekomu podarujem."

„Takže sa mi vyhrážaš a dúfaš, že ti vďaka tomu začnem veriť? Zaujímavá stratégia."

„Len čakám, kedy si uvedomíš, že ma potrebuješ, ak nechceš, aby to skončilo tak rýchlo ako začalo. Michael si dáva pozor na to, čo povie Vincentovi a k čomu mu dá prístup. Vie, že ste si boli blízki a ten, kto dostáva momentálne najviac informácií som ja."

„Ak by ti išlo o to isté, čo mne, nechal by si ma nech to dokončím, bez ohľadu na to či by som s tebou spolupracoval alebo nie," namietol Neo.

„Nemám chuť prizerať sa ako sa dokonalý plán zrúti. Som tu, aby som tomu predišiel, takže sa rozhodni či mi stojíš v ceste alebo nie a ja sa podľa toho rozhodnem, čo s tebou spravím. Ďalšou možnosťou je, že sa Michaelovi potvrdia obavy, že Vincent s tebou napriek všetkému paktuje. Dôkazov by sa našlo dostatok, ale po toľkých rokoch si si už možno zvykol, že ľudia kvôli tebe umierajú a nebude ti to prekážať. O jedného viac alebo menej aj tak nič nezmení."

Nemusel sa snažiť viac. Vedel, že vyhral a Neova zaťatá sánka s nevraživým pohľadom to len potvrdili.