Hailey

„Tak vidíš? Je to dokonalé." Lester sa hrdo uškrnul na svoj kuchársky zázrak, prekvapivo jedlo vyzerajúcu kôpku lievancov, ktorú práve dokončil. Varenie nikdy nebola jeho silná stránka, nebol však typom človeka, ktorý dokázal dlho obsedieť a užívať si nič nerobenie, preto ma jeho náhla motivácia až tak neprekvapila.

Do očí mi padla škatuľa od kakaa stojaca vedľa taniera. Hrozbu na seba privolal už len tým, že sa zaslúžil o to, aby z nej ubudlo, keď som však zbadala, že zíva prázdnotou, bolo mi jasné, že Lester sa dopustil nedopatrenia na úrovni vojnového zločinu.

„Zabije ťa," povedala som pobavene.

„Budem dúfať, že sa nad mojou hriešnou dušou zľutuje a dá mi šancu kúpiť ďalšie," vyhlásil a zopárkrát ťukol do mobilu. Bytom sa rozľahlo reggae a kuchyňu ožiaril jeho oslňujúci úsmev, jedna z jeho najvýraznejších charakteristík, ktorá nejakým zázračným spôsobom vždy dobila energiou každého v jeho blízkosti.

„Tak, teraz sa cítim ako počas našich večerov v L.A," spokojne skonštatoval a zľahka sa pohybujúc do rytmu si vzal  jeden z lievancov.  „Vlastne je mi jedno, kde som. Jediné, z čoho som stále mimo sú moje prehnané výplaty. Dal mi už niekoľko litrov a ja sa začínam cítiť zle, pretože nerobím ani polovicu z toho, čo on. " Vzdychol si. „Teraz ľutujem, že som pred ním vôbec vytiahol to, že ich potrebujem. Dúfam, že zostáva dosť aj jemu."

„Ide to až tak dobre?" prekvapene som sa spýtala, aj keď jediné označenie, ktoré som mohla použiť bolo to, o ktorom som nevedela nič viac, než že sa nieslo v duchu toho, čo robil doteraz a nespĺňalo zrovna predstavy ľudí prijímajúcich zákony. 

„Sú to síce len tri mesiace, ale vlastne sa nedivím, keď sotva robí niečo iné, ako sedí za počítačom alebo v chate. Je ako maniak a kašle na to, čo mu hovorím."

Takže som nebola jediná, koho to znepokojovalo. Snažila som sa ho z toho vytrhnúť návrhmi na aktivity, ale väčšinou ma to stálo zdĺhavé presviedčanie, ktoré v polovici prípadov aj tak skončilo zápornou odpoveďou.

„Oslavujeme niečo?" V kuchyni sa zjavil Neo. Hudba pohltila okolité zvuky natoľko, že som ani nezačula otvorenie vchodových dverí.

„Lester sa nudil," vysvetlila som a pri pohľade na jeho tvár sa zarazila. Obväz, ktorý doteraz prekrýval ľavé oko, bol preč. To, ktoré zaujalo miesto chýbajúceho, pôsobilo v nepriamom svetle o odtieň svetlejšie, no pohybovalo sa synchronizovane so zdravým okom a rozdiel bol takmer nepozorovateľný.

Les, ktorý stál chrbtom k nám a bral si z taniera ďalší kúsok, dodal: „Ale aj keď sa Lester nudí, výsledok je vždy produktívny. Mohli by ste to trochu oceniť..." Otočil sa a zatváril sa rovnako prekvapene ako ja.

„Je umelé," vysvetlil Neo ako odpoveď na naše spýtavé pohľady. Sadol si na skejtbord pri stene a oprel sa o ňu chrbtom, zatiaľ čo Ofélia využila šancu a uložila sa mu na nohách.

„Mohol si byť kreatívnejší," zhodnotil Lester. „Keby si mám vybrať umelé oko, chcel by som niečo originálne. Vieš, čo by vyzeralo cool?" Položil otázku bez toho, aby čakal na odpoveď. „Celé čierne. Vyzeral by si desivo."

„Celá pointa je, aby nikto nevedel, že do tej strany nevidím a nemohol to využiť, nie aby som vyzeral ako z lacného hororu," odpovedal Neo nezaujato.

„Nie," namietol Lester. „V lacných hororoch je vždy rodina, čo sa veselo nasťahuje do domu, kde zomrelo dvadsať ľudí a vôbec im to nepríde divné alebo ľudia, čo pred vrahom vždy utečú na poschodie namiesto toho, aby išli ku vchodovým dverám a vyšli von. Čierne oči sú menej klišé." Začínajúcu debatu prerušila hudba plynúca z jeho mobilu, ktorá sa náhle zastavila a vystriedal ju zvuk zvonenia.

„Les?" oslovila som ho, keď som uvidela, ako sa na číslo na displeji zamračil a celkom očividne ho vyviedlo z miery. „Kto je to?"

„Moja mama," odvetil chladne.

Skryla som zarazenie z identity volajúceho. Vedela som, že jeho rodičia boli háklivou témou, ktorú nerád rozoberal a po tom všetkom ma to ani neprekvapovalo.

„Chceš to zdvihnúť?" Opatrne som navrhla.

„Volala už ráno," priznal. „Chcú, aby som prišiel na Vianoce domov."

Vymenila som si prekvapený pohľad s Neom. Za celý čas, čo som poznala Lestera sa jeho rodičia ani raz nepokúsili veci urovnať, preto ma informácia, že sa s ním zrazu chcú stretnúť zaskočila.

„Nechceš to aspoň zvážiť?" navrhla som. Ak tu bola šanca dať veci späť dokopy, chcela som, aby jej dal aspoň šancu.

„Neviem." Povzdychol si. „Mám sa s nimi vôbec o čom baviť? Keď ma tie nekonečné hádky, krik a výčitky omrzeli, bolo im srdečne jedno, že som zmizol a týždne spával pod mostami a pri kontejneroch vedľa feťákov. Sám nechápem, ako sa mi vôbec podarilo dokončiť strednú a teraz mám prísť o všetku dôstojnosť a doplaziť sa naspäť?"

Neo sa mi rozhodol prísť na pomoc a nasadil svoj povzbudivý výraz, aj keď som nerozumela, kde naň vôbec zobral energiu. „Nikam sa nebudeš plaziť. Ak o ňu niekto príde, tak to budú oni. Ty tam prídeš zhodnotiť či ti ich návrh ospravedlnenia vyhovuje a ak sa rozhodneš, že nie, tak majú smolu."

Lester po jeho slovách zaváhal a tak som sa ho rozhodla postrčiť ďalej. „Choď tam," povedala som vážne. „Keď kvôli nikomu inému, tak kvôli Jess."

Bez slova sa oprel sa o linku s výrazom zvažujúcim celú situáciu, dlho však bez pohybu nevydržal. Načiahol sa za dverami chladničky, ktorú aj hneď zavrel po tom, čo si uvedomil, že plechovku piva tam neobjaví. Nástroj, ktorým vždy hasil rozrušenie, bol preč.

Vydal zo seba hlboký povzdych a očami prešiel po mne a Neovi. „Fajn. Porozmýšľam o tom, ale najprv sa chcem uistiť... Budeš ma tu na Vianoce potrebovať?" venoval mu otázku a ja som si s potešením uvedomila, čo to znamená.

„Máš toľko voľna koľko len chceš," odvetil Neo, akoby išlo o samozrejmosť. „Ak chceš, môžeš tam zostať a ja ti pošlem..."

„Nie, zabudni," Lester ho ihneď prerušil. „Vrátim sa. Hneď po tom, čo im ukážem, že si moje uzmierenie musia v prvom rade zaslúžiť. Idem tam len kvôli Jess. Aspoň moja mladšia sestra sa nikdy neprestala tváriť, že existujem." Energeticky schmatol kľúče od bytu pohodené na linke. „A teraz idem do obchodu. Za toto si zaslúžim minimálne jednu plechovku."

„Vieš, čo máš kúpiť," zvolal za ním Neo so slabým úsmevom tesne predtým, čo sa zabuchli dvere a miestnosťou sa rozľahlo ticho. Odmlčal sa s pohľadom upreným pred seba, bolo však ťažké určiť či sa jedná o zamyslenie alebo len vyčerpané vypnutie myšlienok.

„Nie je to oko nepríjemné?" zaujímalo ma, pričom som v sebe umlčala poznamenanie, že kruhy pod jeho očami boli viditeľnejšie, než kedykoľvek predtým.

„Dá sa na to zvyknúť," odvetil bez náznaku starosti. „Stále chceš niekam ísť?"

Štuchla som nohou do skejtu, na ktorom sedel a o kúsok ho posunula. „Nechcem ťa nikam ťahať. Bola by som radšej, keby sa vyspíš a dovtedy odmietam ísť kamkoľvek."

„Vyspím sa."

„Kedy?" zdvihla som k nemu oči a uvedomila si, že som do slov vložila vyčítavejší tón, než som plánovala.

„Možno mám nejaký návrh na to kam ísť, ak teda ty žiadny nemáš..." začal zamyslene. „A sľubujem, že po ňom pôjdem spať. Platí?"

Zamračila som sa. „Aký?"

„Uvidíš." Uškrnul sa a vstal.

So zmiešanými pocitmi som ho nasledovala premýšľajúc, čo všetko mám od jeho nepredvídateľného nápadu očakávať. Vonku sa stmievalo a za iných okolností by protestoval, preto ma zmiatlo, prečo mu to zrazu neprekážalo.

Auto sa napojilo na hlavnú cestu a okolité budovy po niekoľkých zdĺhavých minútach zhustli a narástli. Na prízemiach sa mihali rozsvietené obchody a podniky s čerstvou vianočnou výzdobou, ktoré typickým rýchlym krokom veľkomesta míňali ľudia omotaní v hrubých bundách a čiapkach. Sneh za posledné dni zmizol a všetko, čo po ňom zostalo boli malé zabudnuté kôpky medzi budovami. Teplota však opäť rýchlo klesla k nule a bolo len otázkou času, kedy sa biela záplava vráti.

Zaujato som sledovala vysoké presklené stavby s vysvietenými oknami, ktoré obklopili križovatku a zdvíhali sa k potemňujúcej oblohe, až kým sme ich neminuli a o kúsok za nimi nezastali.

Stále zmätená som vystúpila. Budova pred nami nebola tak dominantou, no rozhodne patrila k tým vyšším. Sledovanie stúpajúcich stĺpcov okien a balkónov si vyžadovalo poriadne zaklonenie hlavy, pričom sa vrch aj tak zdal byť takmer v nedohľadne.

Mojou prvou myšlienkou, keď som si všimla, že Neo pokračuje k vchodu s dvojkrídlovými sklenenými dverami bolo, že sa chystáme niekoho vykradnúť. Keď však navyše vytiahol kľúče a odomkol ich, napadlo mi či už sa tak stalo.

„Neveríš mi?" Zasmial sa a podržal predo mnou dvere.

„Neviem, nechápem, čo tu robíme."

Odpoveď som nedostala. Úsmev, ktorý stál na jeho tvári celú cestu sivým výťahom, sa po odomknutí neznámeho bytu rozšíril ešte viac.

Miesto bolo podstatne väčšie a priestrannejšie ako naše, so svetlým nábytkom ladiacim s bielou farbou izieb. Už len to, že tu nejaký bol predstavovalo veľký rozdiel.

Krátka chodba vyúsťovala do miestnosti s kuchynskou linkou, spolu s barovým pultom tvoriacou písmeno U, za ktorým sa oproti stene s televízorom nachádzal gauč. Čo však zachytilo moju pozornosť viac, bola vonkajšia strana bytu tvorená radom dlhých okien s mestom rozliehajúcim sa za nimi, akoby šlo o nadrozmerný obraz.

Vyšla som na balkón a zahľadela sa na rozsvietené centrum pred sebou obdivujúc jeho nevysvetliteľnú schopnosťou pôsobiť tak živo a pokojne zároveň.

„Rozhodol som sa vymeniť byt," vyhlásil a zastal vedľa mňa. „Mohlo to byť lepšie, ale o tomto minimálne nevie nikto, kto by o ňom vedieť nemal a v prípade, že to zistí ho bude stať väčšiu námahu, kým sa sem dostane."

„Mohlo to byť lepšie?" zopakovala som neveriacky a pozrela sa na neho. „Robíš si srandu? Koľko to vôbec stálo?"

„Menej, než ten, ktorý som chcel," priznal. „Ale to by som nesmel všetko ponúkať takmer za minimum." Oprel sa o zábradlie a zahľadel sa na mesto pred sebou. 

Lester sa vôbec nemusel obávať či Neovi niečo z peňazí zostávalo. Na mizine určite nebol.

Privinula som si bundu bližšie k sebe zabraňujúc chladu, aby ku mne prenikol a sledovala biely oblak dychu, ktorý sa mi zjavil pred ústami. „Neplánuješ sa vrátiť do L.A?" 

„Neviem," odpovedal bez toho, aby spustil oči z ulíc. „Neviem sa rozhodnúť či sa mi s tým mestom spájajú dobré alebo zlé veci."

„Takže radíš medzi zlé veci aj mňa?" zahrala som pohoršený tón.

„Možno." Zasmial sa a obrátil hlavu ku mne. Mohla som kašľať na výhľad, nech by bol akýkoľvek. Stačil mi jeho pohľad a tvár a ja by som sa dokázala dívať hodiny, možno aj dni a týždne, a bolo by mi jedno, čo sa deje naokolo. Chcela som, aby svet zostal takým, akým som ho vnímala, keď bol pri mne, pretože zo všetkých verzií, ktoré som videla doteraz, bola táto jediná, pri ktorej som mala pocit, že je tá správna.

„Daj si pozor na to, čo povieš," upozornila som ho. „Pád z tohto poschodia by si pravdepodobne neprežil."

Pritiahol ma bližšie k sebe. Presunul sa za mňa a objal ma požičiavajúc mi niečo zo svojho tepla. „Potom by si ale išla sedieť," pripomenul mi opierajúc si hlavu o moje plece.

„Možno. A možno by som dokonale zamaskovala stopy a zdrhla s tvojimi prachmi," doberala som si ho, pričom moje dlane prešli k rukám, ktoré okolo mňa zopínal, aby ich zahriali.

Slabo sa zasmial. „To znie ako fajn plán, ale nie je ich až toľko, aby sa ti za ne oplatilo riskovať. Bola by to príliš neekonomická vražda."

Rozľahlo sa medzi nami ticho, len tlmene narúšané vzdialenými zvukmi z cesty, a moja pozornosť sa tak plne obrátila na všetko ostatné. Na bledú bodku lietadla pohybujúcu sa po už čiernej oblohe, na studený vzduch dotýkajúci sa mojej tváre a jeho náručie, ktoré vo mne vzbudzovalo pocit, že sa v ňom roztápam. A ja by som to pokojne spravila.

„Chceš tu prespať?" prehovoril zrazu.

„Po niekoľkých týždňoch na zemi vedľa Lestera uprednostním akúkoľvek posteľ," priznala som s neskrývaným potešením, hoci som si na doterajšie podmienky zvykla natoľko, že som na existenciu predmetu, ktorý mal zabrániť tomu, aby sa ľudia zobúdzali dolámaný, aj zabudla.

„V tom prípade..." Odtiahol sa odo mňa bez toho, aby vetu dokončil a vrátil sa späť dnu. Moja zvedavosť ma prinútila nasledovať ho do kuchyne, kde z chladničky vytiahol fľašu vína a položil ju na biely pult.

„Nemyslel som na poháre a žiadne tu nie sú." Odskrutkoval zátku. „Takže tu asi všetka elegancia skončila, ale môžeš oceniť aspoň snahu." Podal mi fľašu a ja som ju so smiechom uchopila.

„Ak ťa to poteší, tak som stále ohúrená," uistila som ho.

Tmavé oči s úsmevom sledovali, ako som si pomaly odpila. Nezatajili, že zastali na mojich ústach po tom, čo som mu fľašu podala späť, tak ako moje pravdepodobne neskryli, že kĺzali po jeho košeli. Vyrušil ma až náhly zvuk balkónových dverí, ktoré vietor odsunul dokorán ako odpoveď na zlé privretie. 

Vykročila som k nim a zavrela ich, pričom ma cestou späť zaujala izba na druhej strane miestnosti.

„Čo je tam?" zaujímalo ma.

„Spálňa." Štuchol do jej dverí a prinútil ich otvoriť sa.

Nebola veľká. Prázdny priestor zaberala len posteľ s bielymi návlečkami, umiestnená oproti rovnakej stene z dlhých okien. Nočné mesto cez ne prúdilo dnu a v priestore tak vytváralo tlmené svetlo napriek tomu, že bolo zhasnuté.

Zastala som pred nimi a opäť hľadela na záplavu vysvietených budov a ospalú nočnú premávku. Dívať sa na ne z výšky vyvolávalo zvláštny pocit. Znásobilo sa uvedomenie, ako malá v porovnaní s nimi som a s akou ľahkosťou ma mesto môže kedykoľvek pohltiť. Pocit bol omnoho silnejší, než ako keď som sa predierala samotnými ulicami a míňala stavby, ktoré metropolu tvorili. Možno si všetko vyžadovalo podobný nadhľad. Pohľad z hora, ktorý by umožnil, aby sme vec videli ako celok sovšetkými časťami a stránkami a to ešte predtým, než by sme ju začali hodnotiť.

Pobavene som sa pozastavila sama nad sebou. Bývala som s Neom len niekoľko týždňov a jeho spôsob uvažovania sa už pomaly začínal predierať aj do mojej hlavy. Možno práve jeho obľuba neustále kopať v myšlienkach hlbšie bola jedna z vecí, čo ma uchvacovala.

„Vedel si, že Vancouver nazývajú Hollywoodom severu?" Otočila som sa smerom k posteli, na ktorú si pred malou chvíľou sadol a usmiala sa. Ležal s pokojným dychom a zavretými očami v spánku, ktorý prišiel podľa všetkého rýchlejšie, ako sám chcel.

Zakryla som ho a vliezla pod prikrývku k nemu. Chvíľu som pozorovala jeho spiacu tvár, aj keď som dobre vedela, že by to označil za desivé, kým som s telom privinutým k jeho nezaspala. Môj spánok sa prerušil až uprostred noci, vtedy som však už bola pod paplónom sama.

Ospalo som zachytila, ako sa jeho postava vrátila do miestnosti. Potichu si sadol na posteľ a s trhaným nádychom sa unavene oprel o jej čelo. 

„Spi," povedal tlmeným hlasom, keď si všimol, že som hore, no namiesto toho som sa posadila a presunula vedľa neho. Možno bolo na čase tú otázku vytiahnuť.

„Mávaš úzkosti?"

„Sú to len sny," namietol.

„Ak ich máš každú noc..."

„Nechaj to tak, Hailey," prerušil ma jemne. „Prosím."

„Len ti chcem pomôcť."

„Vďaka, ale zbytočne sa namáhaš. Nič nedeje," trval na svojom a umlčal ma. 

Kapitulovala som, aj keď ma neopustilo váhanie či je to naozaj dobrý nápad, a vzala jeho ruku do svojej. Prekvapilo ma aká je studená.

„Moja babka vždy tvrdí, že spanie s hlavou na východ odháňa zlé sny," zmienila som s cieľom odľahčiť atmosféru. „Ale tiež odmieta spať kdekoľvek, kde vchodové dvere nie sú natreté na červeno, pretože na ňu potom podľa jej slov útočia zlé sily, takže neviem nakoľko účinné to bude. Ak niekedy zablúdiš do Maine vyveští ti z tarotových kariet."

Usmial sa. „Vyveštila niečo tebe?"

V hlave som si premietla poslednú návštevu otcovej svojskej mamy s priveľkým zapálením pre činnosti, ktoré každý v rodine len trpiteľsky prijímal. „Naposledy mi povedala, že mám viac počúvať svoj vnútorný hlas, pretože len ten ťa vie údajne nasmerovať k tomu, čo ti dá v živote to, čo chceš."

„A vyšlo to?"

Zľahka som prešla prstom po jazve začínajúcej pri jeho zápästí, ktorá sa ťahala vyššie. Vedela som, že v lete tam ešte nebola. „Som tu teraz s tebou, takže podľa všetkého áno."

Odmlčal sa pohľadom sa vrátil späť k výhľadu za oknami. Trvalo chvíľu, kým opäť prehovoril. „Máš o mne príliš zlý obraz."

„Prečo si to myslíš?"

„Nič ti nevysvetľujem. Klamem ti, pretože ti nehovorím podstatné veci a navyše si to všetko uvedomujem a robím to zámerne, pretože sa bojím toho, čo by sa stalo, keby som ti na všetko odpovedal. Je to sebecké a zbabelé. Možno by som sa mal konečne prestať správať ako kretén a nechať ťa, nech sa rozhodneš na základe pravdy."

„Nie si kretén."

„Ale som. Všetko ti zatajujem, lebo mám pocit, že mám pri tebe šancu byť niekým iným a tá šanca zmizne, keď ma začneš vidieť s tou časťou mňa, ktorú sa snažím zatlačiť preč."

Chystala som sa vykročiť na zamrznuté jazero a každým krokom hrozilo, že narazím na krehkú časť, ktorá sa podo mnou prelomí, no aj tak som to spravila. Pomaly som sa presunula a sadla si na jeho kolená hľadiac mu do tváre. „Pozri..." Chytila som ho za obe ruky. „Jediné, čo ma zožiera je, že chcem, aby sme si boli blízki, ale mám pocit, že mi neveríš, keď predo mnou zatajuješ to, čo ťa trápi najviac. Čo najhoršie by sa mohlo stať, keby o tom viem?"

„Odídeš. Pravdepodobne natrvalo a už ťa nikdy neuvidím."

„Neodídem. Ani jeden z najhorších scenárov, čo si predstavujem by ma neprinútil odísť."

„Nemôžeš vedieť, čo spravíš."

„Neodídem," zopakovala som stíšeným hlasom a dotkla sa jeho tváre. Chcela som, aby to zo seba dostal, keď som však videla boj, ktorý kvôli tomu zvádzal, začala som váhať. Alebo som sa možno sama bála odpovedí, ktoré by prišli. „Povedz mi, čo chceš povedať, kedy chceš, ale ak si to necháš pre seba nebudem ťa z ničoho obviňovať. Si tým, kým si vďaka všetkému vrátene toho, čo sa snažíš odstrčiť a ja nechcem, aby si bol iný. "

Hľadela som na pohľad, ktorý na mňa upieral. Hlboký a bez akýchkoľvek slov, a hoci som nevedela, čo sa za ním odohráva, bolo toho tak veľa, že na okamih sám pôsobil omráčene.

„Nie je to preto, že by som ti neveril," zašepkal. „Len mám pocit, že sa toho teraz deje priveľa a..." Priložila som mu na ústa ukazovák.

„Vypni to," povedala som a vyslúžila si spýtavý výraz. „Nemusíš mi nič viac odôvodňovať. Je to celé na tebe. Nezaoberaj sa zbytočne myšlienkami, ktoré môžeš nechať tak... Raz z toho zošalieš."

Obklopilo nás nočné ticho, pokojné a dôverné, a moja pozornosť sa upriamila na jeho pery. Prstom som pomaly prešla po ich mäkkom povrchu a prinútila ich zľahka sa pootvoriť. Stačilo to na to, aby moje nedokázali dlhšie čakať a jemne sa s nimi spojili. Všetko okolo postupne zmizlo. Zostali sme len my, v našej malej bubline nad rozsvieteným mestom.

Privinul ma bližšie k sebe s ústami priľnutými k mojim. Bozky sa začali dychtivo prehlbovať spolu s pohybmi jazykov a ja som nechcela nič viac, len byť čo najbližšie k nemu. Bez najmenšieho kúsku priestoru a oblečenia.

Prstami som za sprievodu našich vzdychov prešla ku gombíkom na jeho košeli a netrpezlivo po nich blúdila so snahou rozopnúť ich. Jeho ruky, ktoré som doteraz cítila na páse, si našli cestu pod moje tričko, kde sa zmenili na skúmavé dotyky smerujúce vyššie. Pomaly ústami odišiel od tých mojich a presunul ich ku krku, na čo moja hlava odpovedala naklonením. Odhalila čo najviac z miesta, kde som chcela cítiť jeho horúci dych a nechala ho pokračovať ku kľúčnej kosti. Moje boky sa mimovoľne pohli. Zacítila som miesto na jeho nohaviciach, ktoré v priebehu posledných minút narástlo, a počula ako povzdychol.

Stiahla som z neho košeľu a pomohla mu vyzliecť mi tričko odstraňujúc tak vrchnú bariéru medzi nami. Bez nej som sa mohla počas ďalšieho spojenia pier pritisnúť k nemu a utlmiť v ústach spoločné nedočkavé vzdychy, ktoré prišli, keď som sa začala pohybovať na jeho rozkroku.

Mučene si oprel hlavu o stenu a s výdychom privrel oči. „Nerob to."

„Tak si ich vyzleč," odpovedala som stíšeným hlasom pri jeho uchu, na čo ma zvalil na mäkkú posteľ a zomkol naše ústa.

Prstami som vošla do jeho vlasov, zatiaľ čo jemne vzal medzi zuby moju spodnú peru a zahryzol do nej vyvolávajúc môj ďalší povzdych. Rozopol si nohavice, kým som sa postarala o svoje, a zvyšok oblečenia postupne vymizol. Jeho teplé telo sa ocitlo na mojom, prvýkrát bez toho, aby ich dotyku na jedinom mieste bránila látka, a opatrne preniklo tam, kam sme obaja dychtivo chceli. 

Nával pocitov ma prinútil vzdychnúť spolu s ním a naše oči sa stretli. Hľadeli na seba v bezslovnom, ale nie nemom pohľade, ktorému sme rozumeli len my dvaja, no chápali sme ho dokonale. Naklonil tvár k mojej a venoval mi nežný bozk, pomaly telom prechádzajúc od neistého pohybu do pravidelného rytmu so spoločnými stonmi.