Rusko. Nemecko. Čína. Spojené štáty americké...

Sledoval som obrazovku rozsvietenú v miestnosti zahalenej do tmy a postrehol, že obloha za oknom medzičasom nabrala svetlejší odtieň. Opäť.

Kolumbia. Francúzsko. Japonsko. Brazília...

Riadky sa mi rozplývali pred očami. Pribúdali a to najmä v posledných dňoch. Písmená a čísla sa mi točili v hlave ako platňa, ktorá sa neustále zväčšovala a čoraz viac tým odďaľovala svoj koniec. Koniec, pri ktorom by som ju mohol aspoň na malý okamih odložiť a oddýchnuť si pred tým, ako by som ju pustil znova. Zmieril som sa však s tým, že bol v nedohľadne.

Kanada. Mexiko. Thajsko... Honduras.

Čakal som, že ich budem musieť presviedčať a vnucovať sa im, namiesto toho som sa však začínal cítiť ako omrvinka, ktorú spozorovala záplava mravcov a v okamihu sa na ňu vrhla. Nedali mi vydýchnuť a mal som pocit, že sa pod nim začínam topiť a to bolo presne to, čo ma tešilo. Záujem tak veľký, že posunul moje hranice toho, čo som si myslel, že za jeden časový úsek zvládnem.

Čas na spanie sa možno vďaka tomu stal takmer neexistujúcim pojmom, niekoľko týždňov však aj tak nebol ničím iným len smiešnym, nezmysleným terorom, ktorému som sa snažil vyhýbať, takže som v podstate neprišiel o nič.

Natiahol som stuhnuté ruky nad hlavu a spomenul si na svoj sľub týkajúci sa dneška. Nemal som veľa voľného času, ale súhlasil som s občasnými návštevami Paula a Susan, ktoré ich vždy potešili viac, než som čakal, hoci som nerozumel prečo. V skutočnosti nevedeli, kto som. Bol som cudzia osoba a pustiť ma dnu bolo rovnako bezpečné ako zavolať na večeru náhodného okoloidúceho.

Dvere tentokrát otvoril Ethan. S rozstrapatenými hnedými vlasmi a v tričku odkazujúcim na nejaký seriál zostal predo mnou stáť aj po tom, čo som vošiel a nervózne niečo žmolil v ruke.

„Mohol by si mi s niečím pomôcť?" spýtal sa a letmo sa obzrel do prázdnej chodby za sebou.

„Jasné..." Snažil som sa skryť prekvapenie. „O čo ide?"

Vystrel ku mne ruku s piatimi dolármi a stíšeným hlasom vyhlásil otázku, ktorú by som čakal ako poslednú: „Kúpil by si mi cigarety?"

Zarazene som si ho premeral. „Koľko máš vôbec rokov?"

„Pätnásť."

„Fajn. Nie."

„Ale no tak," domŕzal. „Starší bratia pomáhajú mladším, nie?"

„Nebudem ti kupovať cigarety," uzavrel som a chystal sa prejsť z predsiene ďalej, keby nestál medzi dverami. Mať mladších súrodencov bolo očividne otravnejšie, než som si myslel.

„Ale ja ich potrebujem... Už som každému nahovoril, že ich viem zohnať a nechcem vyzerať ako idiot. Je to len jedna krabička."

„Tak im povedz, že to nevyšlo."

„To im je jedno."

Unavene som si vzdychol pod paľbou jeho prosebného pohľadu. Bežné morálne hodnoty by tvrdili, že je to zlé, nie? Mal by som sa riadiť nimi. Nemal som chuť mať na krku zodpovednosť za čokoľvek, čo sa mohlo stať, keby som sa rozhodol hrať na chápavého brata.

Konverzáciu prerušil zvonček a jeho odhodlanie presviedčať ma zrazu náhle zmizlo.

„Prišiel dedko!" začul som krik plný nadšenia patriaci Ann, ktoré s ňou Ethan rozhodne nezdieľal. Až neskôr som pochopil prečo.

Vo svojom živote som stretol rôznych ľudí. Niektorí boli zbabelí, iní až príliš sebavedomí a ďalší jednoducho idioti. Na čele skupiny, ktorá ma desila, stál vždy Michael, keď som však hľadel do tváre sedemdesiatročného Kórejca s rednúcimi vlasmi, bolo mi jasné, kto zaujal miesto tesne pod ním.

Starý muž, ktorý prešiel dnu, do mňa zabodol tvrdý pohľad, akoby zhodnocoval či mu stojím za to, aby sa vôbec namáhal na svojej tvári prejaviť nejakú emóciu. Zavrel dvere a prešiel po mne očami držiac ústa v pevnej rovnej čiare.

„Tak ty si môj stratený vnuk?" prehovoril so zvraštením obočím a ja som premýšľal či ma tým jasne odsunul do krabice s nálepkou pohŕdanie alebo bol len príliš ponorený v myšlienkach.

„No..." začal som, ale jeho pohľad ma donútil pochybovať nad čímkoľvek, čo som sa chystal vypustiť z úst. Zachránila ma až Susan, ktorá sa zjavila vedľa mňa s jednoduchým súhlasom a nenápadnou zmenou témy.

Nevedel som, čo mu povedali a aké vysvetlenie dostal ešte predtým, než prišiel, no nemal potrebu pýtať sa na nič viac. V kuchyni položil na stôl tmavozelenú fľašu s bielou etiketou a hneď po skončení obeda sa ju rozhodol otvoriť.

„Čo je to?" odvážil som sa spýtať, keď predo mnou pristál pohár s neznámou tekutinou.

„Sodžu," vysvetlil Paul. „Alebo to môžeme nazvať vodkou z ryže."

Chutilo to ako vodka. Až na to, že to bolo sladké a hneď pri prvom hlte mi to zabehlo, čo vo mne rozhodne nezanechalo dostatočne dobrý prvý dojem na to, aby som si chcel pitie zopakovať.

Cez závoj sĺz a s potláčaným kašľom som zazrel Paula, ktorý mi s pobavením prisunul pohár čistej vody a položil starému mužovi otázku: „Tak ako ide obchod, pán Byun?"

„Na nič," odfrkol chlap a obrátil do seba ďalší štamprlík. „Ale čo môžem od tejto krajiny čakať? Po desiatich rokoch vo vzdušných silách skončím v Amerike a vlastním železiarstvo. Tomu hovorím život."

Susan si povzdychla. „Otec, nezačínaj s tým znova."

„Mali sme tam zostať," vyhlásil tvrdo. „Môj otec bojoval za studenej vojny v Kórejskej vojne, neúspešne, a ja som kvôli svojej jedinej dcére odišiel a teraz tu sedím na zadku. Pozri sa na nich." Kývol hlavou na Ethana. „Myslíš si, že ich generácia s tým niečo spraví? Stláčať v rukách tú sprostú elektroniku, to je jediné, čo vedia. Polovicu svojej rodiny som ani nepoznal, kým Kóreu rozdelili. A vieš kvôli komu?" Z nejakého dôvodu sa rozhodol zastať očami na mne. Moje dejepisné vedomosti síce neboli nič obdivuhodné, ale ktorá strana si počas studenej vojny privlastnila Severnú Kóreu nebolo až také ťažké uhádnuť.

„Zväzu sov...."

„Sovietom!" prerušil ma a buchol prázdny štamprlík na stôl. „Nebyť špinavej Číny, ktorá im prišla na pomoc, vyhrala by demokracia!"

Podľa otráveného výrazu Ethana a unavenej Susan som usúdil, že jeho oduševnenie nebolo nič nezvyčajné a ani sa nechystalo v blízkej dobe pominúť.

„V Južnej Kórei majú stále povinnú vojenskú službu," pokračoval. „A čomu učia deti v Amerike? Ničomu. Ani nerozoznajú pištoľ od revolveru."

Ethan prevrátil oči. „Je to to isté."

Plánoval som byť ticho, ale prekvapujúc sám seba, som sa do toho nakoniec rozhodol zamiešať. „Revolver má komorový valec," podotkol som a chlap, ktorý ma poznal sotva hodinu a už by my najradšej poslal na front, sa na mňa mlčky zahľadel.

„Aspoň niečo," utrúsil bez nadšenia. „Jednou vedomosťou to aj tak nezachrániš. Nič som nedokázal ako príslušník armády ani ako člen spoločnosti. Ľudia, ktorých tu po sebe zanechám budú rovnako k ničomu, ako velitelia zo západu."

„Dobre, otec," začala Susan so snahou uzavrieť celú tému. „Rozčuľuješ sa nad zbytočnosťami. Nechaj to už tak."

„To ty si si zmenila meno, Seohyun, a dala mojim vnúčatám za otca chudáka z ulice, ktorého vychovala zdrogovaná šľapka!" zvolal a jeho tvár nabrala červený odtieň. „Vždy som ti hovoril, že z vašich detí budú buď doktori a právnici, ak budú po tebe, alebo len doplnia počty v base, ak budú po ňom a uvidíš, že som mal pravdu. Tie vaše kecy o tom, že má slušnú prácu, ktorými ma obaja pcháte už roky, vám nezožeriem. Ľudia ako on nevedia robiť nič poctivé a nikdy ani nebudú. Keď je raz niekto spodku spoločnosti, tak tam aj zostane. Hotovo."

Zahľadel som sa na svoj nedopitý pohár alternatívnej vodky, ktorý ma zrazu začal lákať. Pri najväčšom šťastí by som sa ním pri ďalšom pokuse zadusil a vyhol sa pokračovaniu mučivého monológu.

Paul pôsobil rezignovane. Nevyzeral, že by ho to ranilo a očividne to nebolo prvýkrát, čo bol nútený podobné veci počúvať. Susan však zbierala posledné časti trpezlivosť, hoci sa to snažila nedať najavo. Keď večer vstala, aby svojho otca odprevadila k dverám, po tom čoukončil ďalšiu horlivú prednášku z dejín a upadajúcej spoločnosti,vzduch takmer ihneď zľahčel.

Zostal som v kuchyni sám s Paulom, ktorý si s povzdychnutím dolial pohár.

„Nečakáte, že bude zo mňa doktor alebo právnik, však nie?" uisťoval som sa.

Zasmial sa. „Neboj sa. Môžeš byť kým len chceš... Aj keď to vďaka mne asi nemáš najľahšie," dodal a jeho úsmev pomaly opadol.

Môžeš byť, kým len chceš.

Veta, ktorú som nikdy od nikoho nepočul a stále mi pripadala ako niečo, čo sa ma netýkalo. Ako skutočnosť, ktorá platila pre iných, no len ťažko som si dokázal predstaviť, že by bola mojou realitou. Už dávno bolo rozhodnuté, kto som a bolo jedno či som sa tomu podvolil vedome alebo nie. Možno bol výsledok príliš závažný na to, aby som si zaslúžil druhú šancu.

„Nad čím premýšľaš?" Paul na mňa skúmavo hľadel a postrehol som, že medzičasom stihol naplniť pohár aj mne.

„Nič podstatné," povedal som.

„Možno som jednoduchý človek, ale pár rokov som strávil predstavami o tom, aké by to bolo pripiť si s tebou." Jeho oči sa usmiali a zdvihol svoj štamprlík.

O koľko iný by bol môj život, keby som vyrastal s ním? Aké by to bolo byť ako Ethan a ani nemať tušenia o tom, v čom sa revolver líši od pištole? Smola. Asi som mal inú úlohu v tomto svete. Nevedel by som, ako mu pomôcť, keby som ho celý život neničil. Za všetko sa platí a dlh, ktorý čakal na moje splatenie bol sakra veľký.

Štrngol som do Paulovho pohára a pokúsil sa o úsmev.

Presvedčili ma nech zostanem na noc, aj keď som namietal. Zožierala ma myšlienka, že počítač zostane celú noc v byte nedotknutý, zatiaľ čo budem aj tak len hľadieť do stropu a mrhať časom, ktorý budem celý ďalší deň dobiehať.

Chystal som sa v izbe zhasnúť, keď sa vo dverách zjavila Susan spolu s krabičkou tabletiek.

„Je to na spanie," vysvetlila a podala mi ju. „Mohlo by ti to pomôcť."

Prekvapene som si ju vzal. Bolo to až tak badateľné alebo jednoducho dobre videla do ľudí? 

„Vďaka," povedal som, aj keď som si nebol istý či čokoľvek, čo bolo dostatočne neškodné na to, aby to nevyžadovalo predpis alebo nevyvolávalo nežiaduce účinky, dokázalo v mojom prípade pomôcť.

Mäkko sa usmiala. „Daj mi vedieť či to zabralo, dobre?"

Zabralo. Na chvíľu. Namiesto neprestajných myšlienok, ktoré do detailu skúmali všetky moje plány v snahe o ich bezchybnosť, sa mi podarilo zaspať. Peklo, z ktorého som nemohol vyjsť, kým tak samo nerozhodlo, bolo späť spolu s miestnosťou so zeleným svetlom, hnijúcou bytosťou a vetami, ktoré opakovala stále dookola.

Splať svoj dlh. Na nič iné tu nie si a ani nebudeš. Vyrovnáš ho iba ak si priznáš, že si jeho súčasťou.

Si člen lodnej posádky, ktorú chceš potopiť. Nemôžeš vyhlásiť, že je mŕtva ak sa neutopíš s ňou.

Aj tak ťa tu nikto nepotrebuje. Nezaslúžiš si tu byť. Si bezvýznamný.

Dokonči to...utop sa s nimi. Aj tak si na nič.

Na nič. Na nič. Na nič.

Slová sa mi opakovali v hlave, kým som zízal do stropu a uvedomil si, že som hore už niekoľko minút.

Rozhodol som sa, že stačilo. Je smiešne, aby ma výtvory vlastnej fantázie ovplyvňovali do takej miery, zastrašovali ma a nútili ma zvažovať fakt, že majú pravdu. Aj keď ju možno mali. Odteraz ich jednoducho ignorujem.

Napriek predsavzatiu som už nezaspal, no oveľa zo spánku som neprišiel. Bolo sotva šesť hodín, keď mi začal neodbytne zvoniť mobil a donútil ma začať deň v opustenej chate a to nie práve najúspešnejšie.

„Čo máme s tým teda spraviť? Polovica je z hraníc." Casco rozhodil rukami smerom k stolu, ktorý v priebehu dvoch sekúnd zapratali vrecami a balíkmi. Okolo nich sa v lúčoch ranného slnka vznášali prachové čiastky, jediná vec, čo na celej situácií pôsobila pokojne a uvoľnene.

„Vravel som, že chcem, aby ste sa spojili s pašerákmi a dílermi a získali ďalšie kontakty, nie ich okrádali," povedal som.

„Nechceli spolupracovať, tak som z toho vyťažil aspoň niečo," obraňoval sa. „A dovolím si povedať, že som dosiahol celkom slušný výsledok."

Vzdychol som si a oprel som sa na rozheganej stoličke za vrchom stola.

„A to ešte nie je všetko..." pokračoval a keď som k nemu zdvihol spýtavý pohľad, kývol svojmu bradatému poskokovi. Ťažkými krokmi vyšiel von a onedlho sa vrátil, tlačiac pred sebou postavu s tmavým vrecom prehodeným cez hlavu. Muž sa potácal s rukami pevne zviazanými za chrbtom a v uniforme, ktorú zdobil odznak, hrdo označujúci člena policajného zboru.

Nebol som ďaleko od toho, aby sa mi pootvorili ústa. „Čo, sakra..."

„Ani on nechcel spolupracovať," prehlásil. „Ale zbavili sme ho vysielačky a mobilu, takže je to v suchu."

„To je skvelé. Čo s ním mám teraz podľa vás robiť?"

Zopäl ruky za chrbtom a očami prešiel po mužovi. „Vieme ho využiť na kopu vecí."

„Napríklad?"

„Môžeme vydierať fízlov."

„Výborne, mysli na to, keď sa sem kvôli vám dohrnú, len čo ho pustíme," odsekol som so stúpajúcim podráždením. Michaelove nepredvídateľné reakcie, ktoré prichádzali zakaždým, keď sa niečo pokazilo, ma vždy desili, no čoraz viac som im začínal rozumieť.

„Musel by byť jasnovidec, aby vedel kadiaľ to auto išlo." Pristúpil k policajtovi a naklonil sa k jeho tvári. „Alebo máte vy poliši už aj nadprirodzené schopnosti, čo? V tom prípade nám pre bezpečnosť asi nezostáva iné, len ťa niekam zakopať, ale to sa ti asi bude páčiť menej."

Muž so sebou mykol, ale chcený výsledok nedosiahol.

Oprel som sa lakťami o stôl a zovrel si koreň nosa zvažujúc najlepšie východisko. „Odvezte ho niekam a nechajte ho ísť," rozhodol som s vedomím, že pravdepodobne riskujem možnosť, v ktorej nejakým spôsobom zistil, že ho dotiahli do lesnatej oblasti obkolesujúcej mesto. Spoliehal som sa na to, že vzhľadom na rozlohu, nedostatok stôp a dôkazov by začaté vyšetrovanie nepokračovalo až tak jednoducho.

„Tak poď, šéfka si veľmi nepotešil." Bradatý chlap ho potiahol späť von a Casco so ženou sa pobrali za ním.

Priestor naplnil chrapľavý smiech Červenej mikiny, prerušovaný náznakmi fajčiarskeho kašľa. Úškrnom zvráskavenej tváre znovu odhalil chýbajúci predný zub a z vrecka vytiahol krabičku lacných cigariet. „Tak na toto si musím zapáliť," chechtal sa.

Vložil si jednu do úst a obrátil sa k Lyn. Stála pri ňom, opäť s kamennou tvárou a bez pohybu.

„Počkáš ma tu?" Pomaly jej odhrnul dlhé vlasy odhaľujúc bok krku a palcom prešiel po perách. 

S nevedome zvrašteným obočím som sledoval, ako po jej slabom prikývnutí pridržal pri cigarete zapaľovač a dlhými krokmi vyšiel von. Boli dvojica, pri ktorej som mal vždy zmiešané pocity, teraz sa však pomaly začali prikláňať k jednej z teórií.

„Nič ťa do toho nie je," ozval sa chladný hlas. 

Pozrel som sa na ňu, prekvapený, že som z jej úst začul vyjsť slová a ihneď narazil na nepriateľský pohľad, ktorý do mňa zabodla. Slnko prenikajúce dnu cez pootvorené dvere osvetlilo jej bledú tvár a hnedé oči na nej tak vynikli ešte viac.

„Nič som nepovedal," prehovoril som, stále mierne zaskočený, že s ňou vediem konverzáciu.

Bez akýchkoľvek emócií sa odmlčala, no prenikavý pohľad zo mňa nespustila. Dívala sa na mňa, akoby šlo o vyhrážku pre prípad, že by som sa rozhodol tému ďalej rozoberať a ja som vnútri prehodnocoval či jej mám vyhovieť, alebo pokračovať ďalej v tom, čo som načal.

„Odkiaľ?" spýtal som sa nakoniec a namiesto odpovede dostal výraz plný tlmeného podráždenia. Možno som sa do toho nemal miešať. Nebola to moja vec, aj keď ma štvala.

Vstal som a prešiel popri stole, očami preberajúc všetko, čo naň vyložili. Bolo toho dosť na to, že som sa to dočasne chystal nechať tu, v starej búde, v ktorej šli sotva zamknúť dvere a vylomiť ich bol ten najmenší problém.

Vzal som jeden zo šiestich starostlivo zabalených predmetov podobného tvaru, ktoré upútali moju pozornosť, a pokúšal sa ho identifikovať, aj keď bez výsledku.

„Bielorusko," prehovorila zrazu. „Mala som osem."

Letmo som sa pozrel smerom k dverám, kým som pokračoval: „Ak chceš od neho ujsť, môžem..."

„Povedala som, že ťa do toho nič nie je," odsekla dôrazne s výhražným tónom. „Do ničoho a do nikoho."

Možno by som jej vyhovel, no vnútri ma to hrýzlo priveľmi na to, aby som to nechal tak. Napadlo mi len jediné vysvetlenie, prečo by obraňovala niekoho, kto ju odtrhol od rodiny na druhom kontinente a spravil z nej svoju hračku.

„Štokholmský syndróm?" prehovoril som, neskoro zvažujúc či je dobrý nápad vyťahovať psychologickú reakciu, vďaka ktorej si obete v niektorých prípadoch vytvoria pozitívny vzťah k únoscovi, s cieľom vyrovnať sa s traumou.

„Problémy so spaním?" začala provokatívnym tónom. „Z čoho? Máš len začínajúce depresie a veľa práce alebo je toho viac? Keď poprieš, že si nad tým pervitínom na stole neuvažoval aspoň sekundu, keď si ho zbadal, tak klameš sám seba. Metamfetamín je predsa najlepší zdroj energie a pozitivity, aj keď ti ho tvoja hrdosť odopiera. Zatiaľ. Neviem, dokedy si myslíš, že takto vydržíš, ale nemusím ťa ani poznať alebo byť odborník na to, aby som vedela, že pri tom ako posadnutý si tým, čo si si zaumienil, nepotrvá dlho, kým sa prestaneš starať o všetko ostatné a necháš sa tým zhltnúť... Je to fajn pocit, keď sa niekto pitve v tvojich problémoch, však?"

Zaťal som zuby. „Nemyslel som to zle," povedal som na svoju obranu.

„Veď ani ja. Môžeme so záujmom sledovať tvoj sebadeštruktívny experiment a staviť sa koľko času zaberie a koľko ľudí pri ňom stiahneš so sebou," odvetila a jej sarkastický tón spolu so zvukom vracajúcich sa krokov tým uzavreli tému.

Nemala pravdu a nikoho som neklamal tým, že som si za tým stál. Napriek tomu ma z nejakého dôvodu štvalo, že to vytiahla a to tak veľmi, že som sa k tomu v hlave neustále vracal, len aby som to poprel.

Do reality ma vrátil až šmyk, ktorý som dostal, len čo som otvoril dvere do bytu. Pozrel som sa na čierny skejt, ktorý mi ušiel pod nohou skôr, ako som si ho vôbec všimol, a zamračil sa.

„Oh, áno," Lester sa zjavil predo mnou. „Kúpil som si ďalší, keďže predchádzajúci zostal v L.A. S Hailey sme sa rozhodli, že dnes večer obnovíme starú tradíciu a ty pôjdeš s nami. Takže..."

„Pretože ani po jednom z nás nejde dosť veľká skupina ľudí, však?" vyhlásil som ironicky a zavrel dvere. „Nenapadá mi lepší a bezpečnejší plán na noc, než bezcieľne blúdiť po meste, ktoré nikto z nás nepozná. Plus nemám práve najviac času, takže ak máš v pláne zabrať mi ďalšiu časť z neho tým, že budem zachraňovať tvoj zadok, dopredu ti ďakujem."

„Niekto má zlú náladu," skonštatoval sucho a bez ďalších námietok ma nechal prejsť popri sebe do spálne.

Hodil som zbraň na kopu vecí pri stene a zahliadol Hailey. Vlnité vlasy dopadajúce na voľné tričko mala mokré a pravdepodobne lenpred chvíľou vyšla zo sprchy.

„Ako to šlo?" spýtala sa so záujmom.

„Fajn, ale nejdeme nikam."

„No tak..."

„Teraz nie."

„Na hodinu?" navrhla a chytila ma za ruku. „Nemusíme ísť ďaleko. O pár budov ďalej je dosť miesta a nie je to ani príliš zašité. Aká je šanca, že sa tam niečo stane?" Stála predo mnou a presviedčala ma, až kým som naštvaný sám na seba nepristal. 

Skončili sme na detskom ihrisku. Očividne im stačila akákoľvek betónová plocha s lavičkami a kúskom zábradlia a ja som sa tak stal jediným človekom vedúcim ilegálny obchod, ktorý o ňom premýšľal počas sedenia na vrchu šmykľavky. Bolo to už pekných pár rokov, čo som na nejakej bol. Poslednou bola vyblednutá spomienka na Vincenta, ktorý sa ma snažil prinútiť zísť dole, až nakoniec pri mojich protestoch stratil trpezlivosť a vyliezol za mnou. Aj po tak dlhej dobe som sa na tom stále dobre bavil.

Posledný krát som očami kontrolne prešiel po okolí a spustil sa dolu.

„Práve si stratil všetku serióznosť." Hailey sa zasmiala a pri ústach sa jej zjavil biely oblak rozplývajúci sa v studenom vzduchu. Nastali posledné novembrové dni a počasie sa v poslednej dobe schladilo až príliš.

„Bol som tam len kvôli výhľadu," poznamenal som, stále sediac na spodnej časti farebného plastu, keď zadula ďalšia vlna chladného vetra.

Pristúpila bližšie, načiahla sa poza mňa a nasadila mi na hlavu kapucňu. Hľadel som na úsmev a pohľad, ktorý mi venovala, zatiaľ čo sa jej na špičku nosa spustila prvá snehová vločka.

Nič ma nezačínalo pohlcovať a do ničoho som nepadal. Mal som ju. Moju dávku normálnosti a chuti do života.