Hailey

Sledovala som, ako Neo stuhol medzi dverami a prinútila sa vstať tiež. Keď mi však do očí padli dvaja muži a žena stojaci v kuchyni, jeho zmätenie som pochopila. Zrazu tu bolo na tak malý priestor až príliš veľa ľudí.

„Zavesili sa na mňa," vyhabkal nervózne Lester. „Nevedel som, čo..."

„Ticho!" Nízka žena mu pritlačila zbraň o hlavu. Tmavé vlasy mala pevne stiahnuté dozadu, čím vynikol drobný piercing v jej obočí a ostré črty tváre štyridsiatničky.

Dopredu pokojným krokom predstúpil štíhly muž s krátkymi vlasmi v podobnom veku ako ona. Telo držal v neprirodzene vyrovnanej polohe, akoby mu niekto k chrbtu priviazal dosku, a na úzkych perách mu hral slabý úsmev. „Viem, že neohlásené návštevy sú trochu netaktné, ale tak isto je aj strkanie sa do niečej práce. " Pohľadom prešiel po Neovi, ktorý sa posunul predo mňa a zakryl ma. „Nie som tu na to, aby som sa bil, pokiaľ to nebude nevyhnutné. Mám len zopár otázok a nevybavených účtov."

„O čo ide?" odsekol Neo chladne.

„O čo ide?" Muž zopäl ruky za chrbtom a zastal pred ním, akoby ho niečo mimoriadne zaujalo. „Za prvé by som rád ujasnil, že pokiaľ tvojich ľudí ešte raz uvidím na mojich miestach, predávať mojim zákazníkom, tak to pre teba nemusí skončiť práve najlepšie. Stál si ma pekný balík. Balík, ktorý skončil u teba, takže by som ho rád dostal naspäť. Sme predsa slušní a féroví ľudia a obaja vieme, že na ulici to nie je ľahké." 

Otočil sa a pomaly prešiel k linke. Zobral do ruky jedno z posledných vreciek a so záujmom si ho prezrel. „A po tretie chcem vedieť odkiaľ to máš a pre koho robíš."

„Nerobím pre nikoho, našiel som to náhodou a žiadne prachy vám nedlžím. Ak je to všetko, tak ma tešilo. Dvere sú za vami," uzavrel Neo a môj zlý pocit sa vďaka tomu ešte zhoršil. Bola som si istá, že muž čakal inú odpoveď a iný tón a tie, ktoré dostal mohli poviesť k čomukoľvek len nie k jeho odchodu.

„Celkom trúfalé na to, že tvoj kamoš nie je ďaleko od guľky v hlave. Očividne sa musíme vydať inou cestou." Muž kývol hlavou na tretiu osobu a Neo mi rukou nenápadne naznačil, aby som cúvla.

Dva malé kroky, ktoré ma ponorili do tmy v spálni, som stihla spraviť tesne predtým, než ho mohutný chlap bez vlasov, no s hustou bradou s ľahkosťou schmatol. So zdesením som sledovala, ako ho dovliekol k chýbajúcemu oknu, prerazil ním zvyšky kartónu a vyklonil ho von. K pádu zo štvrtého poschodia stačilo jedno malé sotenie, jeho tvár však napriek tomu zostala pokojná.

„Možno mám sotva nejakých ľudí a tovar a v porovnaní s inými som nikto," začal chudý muž. „Ale nemám rád, keď ma niekto nerešpektuje."

„Môžem povedať to isté," vyhlásil Neo a ja som len zaťala zuby a potlačila hnev nad jeho chuťou provokovať niekoho, kto práve rozhoduje o tom či skončí dolámaný na chodníku.

Rozhliadla som sa po miestnosti. Nikto z nich si ma zatiaľ nevšimol. Mala som šancu niečo vymyslieť a rozhodla som sa ju využiť.

Muž sa zasmial. „Prečo presne by som ťa mal rešpektovať?"

„Pretože mám toho ďaleko viac a môžem vám navrhnúť slušnú ponuku."

„Vážne?" Nadvihol obočie a obhliadol sa okolo, zatiaľ čo dnu zaviala ďalšia vlna chladného vetra. „Takto žije niekto, kto má toho veľa? Nesnaž sa zo mňa spraviť idiota. Dám ti poslednú šancu odpovedať na moje otázky, potom strácam trpezlivosť."

„Máte možnosť pekne zarobiť. O to vám predsa ide, nie?" Neo sa rozhodol tvrdohlavo držať svojho. „Idiota zo seba spravíte vy sami, keď sa o ňu pripravíte."

Muž bez slova vytiahol zbraň a náboje zo zásobníka v tvare bubienka vysypal do svojej dlane. „Vo východnej Európe vymysleli jednu hru. Povedal by som, že zábavnú a efektívnu, keďže pomerne dosť urýchľuje rozhodovanie." Jeden z nich vrátil späť a zásobník zatočil. „Zo šiestich miest, bohužiaľ, jedno nie je prázdne. Môžeme otestovať aké máš šťastie, aby sme zistili, ktoré to je, zatiaľ čo sa budeš rozhodovať, čo mi odpovieš." Oprel mu hlaveň o čelo a naklonil sa k jeho tvári, dôrazne opakujúc každé jedno slovo: „Chcem svoje prachy a chcem vedieť pod kým pracuješ a odkiaľ to máš."

So zrýchleným tepom som prešla pohľadom na ženu a vystrašeného Lestera s rukami za hlavou. Ak sa tam len tak zjavím nikomu tým nepomôžem. Musí existovať niečo iné, čo ich vyruší. Prečo, dopekla, nedokážem na nič prísť? 

Neo do neho zabodol prenikavý pohľad. „Môžem vám zaručiť, že..."

Muž potiahol spúšť. Zvuk kovového šťuknutia mi stiahol srdce a na okamih zatajil dych.

Zo zbrane nevyšiel náboj, no Nea myklo. Mohol sa snažiť tváriť neoblomne a pokojne, ale vnútri celkom očividne bojoval s nervozitou.

Sakra, vymysli niečo.

Otočila som sa a vtedy mi svitlo. Niekde tam bola. Vedela som, že ju tam nechal.

Tichými krokmi som prešla k stene za sebou a v tme hmatala po zemi. Prstami som narazila na malú kopu vecí značiacu, že som našla úsek podlahy, z ktorej sa stal odkladací priestor a zacítila studený kov.

„Začiatok bol celkom pozitívny," doľahol ku mne mužov hlas. Zovrela som zbraň a vstala, neisto uvažujúca, čo s ňou vlastne plánujem urobiť.

Nechcela som strieľať, čo ak ale vystrelia oni po mne? Mám tam len tak nekráčať a čakať, čo sa stane? Stupňujúca úzkosť mi zrazu začala brániť pohnúť sa vpred.

„Uvidíme ako dopadne druhé kolo," rozprával ďalej. „Tentokrát ťa nenechám rozprávať tak dlho, takže si dobre rozmysli, čo povieš." Nastalo ticho. Vedela som, že čaká a o pár sekúnd vystrelí znova. A môže to dopadnúť inak ako naposledy.

Nadýchla som sa a zatlačila všetky myšlienky dozadu, až nezostalo v mojej hlave nič, len jednoduchý rozkaz nohám, aby sa pohli vpred. A presne to spravili.

Zrazu som si uvedomila, že stojím pred nimi, chvejúcou sa rukou mierim na muža a snažím sa spamätať z toho, že som sa práve stala stredobodom celej scény. Od toho momentu sa veci zbehli prirýchlo.

Neo využil zmätenie a vytrhol sa z rúk holohlavého chlapa,pričom sa mu podarilo vykopnúť druhému zbraň. Strčil do mňa tesne predtým, ako mi popri tvári niečo presvišťalo a následne som pocítila tvrdú ranu.

Sedela som na zemi a hľadela na podlahu, ktorá sa rozostrila. Z miesta, kde som vrazila bokom čela do linky, vystreľovala pulzujúca bolesť a postupne obopínala celú hlavu ako zverák, ktorý niekto vytrvalo zaťahoval. Vnímala som zvuk rozhovoru plynúceho okolo mňa a hlas Nea, ktorý niečo neoblomne vysvetľoval, zatiaľ čo chudý muž sa do toho niekoľkokrát zamiešal, no obaja zneli vzdialene a slabo.

Pár krát som zažmurkala a pomaly zdvihla hlavu. Obraz sa zaostril, no rozhojdal.

„Gabriel Casco." Muž sa s vážnou tvárou predstavil a podal Neovi ruku. „Sme teda dohodnutí."

Zmätene som pozorovala, ako sa otočil a spolu s dvojicou, ktorá s ním prišla, bez ďalšieho protestu odišiel. Krátko na to sa do kuchyne, plácajúcej pred mojimi očami, priplietla Ofélia, vystrela pred seba labky a po dlhom spánku sa spokojne natiahla. Čokoľvek sa dialo, odmietla sa tým dať vyrušiť.

Lester zo seba vydal hlasný výdych a spustil sa do sedu s hlavou v dlaniach. Po chvíli ju zdvihol a vyčítavo pozrel na Nea. „Ten chlap hral s tebou ruskú ruletu a o dve minúty už je tvoj kamoš a spolupracuješ s ním? Čo, dopekla, robíš? Buduješ si zbierku ľudí, čo sa ťa pokúsili zabiť?"

„To boli poslední," vyhlásil Neo. „Viac ich už nepotrebujem...." Zastal na mne pohľadom a zmĺkol. Sledovala som kroky, ktorými ku mne podišiel a so zvrašteným obočím sa sklonil.

„Sakra." Dotkol som môjho spánku a odtiahol prsty pokryté krvou. Stisol ústa. „Prepáč. Nechcel som..."

„Nič to nie je," povedala som rozhodne. „Myslím, že je to lepšie ako tamto." Ukázala som na zárubňu prevŕtanú nábojom, ktorého cieľom by som bola ja, keby ma neodsotil. Teraz to bola len ďalšia vec, pre ktorú bolo treba vymyslieť vysvetlenie v prípade, že sa prenajímateľ rozhodne klásť otázky.

Neo vzal vreckovku a pridržal mi ju pri hlave. „Mala si zostať v spálni."

„Nevyzeralo to, že by si mal nejaký záložný plán," podotkla som.

„Dostal by som sa k nemu."

 „Kedy?"

„Čoskoro," vyhlásil a vrátil pozornosť k rane. „Neprestáva to. Možno by sme mali ísť na pohotovosť," navrhol a napriek mojim protestom na tom neoblomne trval, až kým som nestratila trpezlivosť a nepristala.

„Nemusíš mať kvôli tomu také výčitky." Zasmiala som sa, keď mi po východe z ambulancie podal plastový pohár s horúcou čokoládou.

„Chodíme spolu dve hodiny a už máš kvôli mne otras mozgu a dva stehy. To je skvelé," utrúsil.

„Podľa nich to nie je nič vážne, takže sa na to môžeme vykašľať a ísť." Potiahla som ho za ruku smerom k východu. Aj tak to už bol celkom na nič večer a aspoň zvyšok som chcela stráviť inak, než postávaním na nemocničnej chodbe.

Lester bol možno v šoku, keď sme odchádzali, no rovnako ako cez všetko, aj cezeň sa preniesol obdivuhodne rýchlo. Kým sme sa vrátili stihol pozliepať späť dokopy kartón na okne, objednať pizzu a zaslúžiť sa o to, aby z nej pomerne veľký kus ubudol.

„Mal som náročný deň," vysvetlil za sprievodu zvučky zo seriálu, ktorá plynula z jeho mobilu, kým sa mu Ofélia snažila vyliezť na plece. „Mimochodom, niečo tam píplo." Kývol hlavou smerom k počítaču, pri ktorom už sedel Neo a usmieval sa.

„Máme prvú objednávku," vyhlásil a spokojne sa oprel o stenu. Tvár mu takmer žiarila a ja som premýšľala či som ho vôbec niekedy videla tak šťastného.

„Čo to znamená?" odvážila som sa položiť otázku.

„Znamená to, že to ide rýchlejšie, než som dúfal," povedal a hoci som nemala tušenia o čo sa jedná, keď na mňa prešiel žiariacim pohľadom v mojom vnútri sa niečo pohlo a spôsobilo, že som sa tešila spolu s ním. Z mojej radosti však postupne ubudlo.

Nespal znova. Po prvej objednávke prišli ďalšie, zvuk klávesnice sa stal bežným nočným pozadím a v kúte izby vyrástla malá pyramída z plechoviek od energetický nápojov, ktoré Lester často rád rozostavil a prišiel s návrhom hrať kolky.

Jednu noc som sa naštvane posadila a zaklapla Neovi počítač pred očami.

Zmätene sa na mňa pozrel. „Čo robíš?"

„Počká to do rána, nie?"

„Nie. Záujem prejavili ďalší ľudia, takže musím čo najskôr zariadiť to, o čo požiadali. Nechcem, aby sa to pokazilo, keď to začalo tak dobre. Plus som povedal, že ťa z tohto dostanem čo najskôr a už teraz sa to pekne pretiahlo."

„Ja sa nikam neponáhľam," uistila som ho bez toho, aby som musela klamať. Podľa rodičov som si stále užívala výmenný pobyt v San Franciscu, takže som sa vyhla ich zbytočným otázkam. Navyše som napriek všetkému nemala chuť odísť.

Hľadela som na jeho unavenú tvár a rozhodla sa trvať na svojom. „Choď spať."

„Neskôr," prehlásil a otvoril laptop.

Zaklapla som ho znova a vyzývavo sa na neho pozrela. „Viem sa naštvať viac ako si myslíš."

Prekrížil si ruky na hrudi a kútiky úst sa mu takmer nebadane zdvihli. „Potom asi nemáš inú možnosť."

„Ako chceš." Sadla som si pri stenu vedľa neho a preložila si ruky rovnakým spôsobom. „Potom tu budeme celú noc sedieť a civieť do steny. Tomu vravím efektívne využitý čas."

„Keď chceš zápasiť v tom, kto vydrží dlhšie bez slova hľadieť do tmy, potom ťa sklamem, ale strávil som tým polovicu detstva. Tvoje vyhliadky na víťazstvo nevyzerajú najlepšie."

Potichu som si vzdychla a prinútila sa mlčať. Nechcela som do tej témy ďalej zabŕdať. Rozhodla som sa nestarať do ničoho, kým s tým nezačne on sám a len dúfala, že si raz získam toľko dôvery, aby k tomu došlo.

„Fajn," odsekla som s dostatočne nepriateľským tónom na to, aby si ho všimol, ľahla si späť pod deku a otočila sa mu chrbtom. „Rob si, čo chceš."

Netrvalo dlho a doľahol ku mne rezignovaný povzdych. Zacítila som za sebou pohyb a víťazoslávne sa usmiala, keď som si uvedomila, že si ľahol vedľa mňa. Objal ma zozadu a zaboril tvár do mojich vlasov.

„Mohol by som to považovať za emocionálne vydieranie," zašepkal.

„Považuj si to za čo chceš," uzavrela som a keď jeho pokojný dych spomalil, pochopila som, že ďalšiu odpoveď nedostanem.

Neuvedomila som si, že som zaspala, kým ma neprebralo jeho strhnutie. Posadil sa a so široko roztvorenými očami hľadel meravo do šera pred sebou.

Ospalo som sa k nemu prisunula. „Čo sa deje?"

„Nič," odpovedal a vstal skôr, než som ho stihla chytiť za ruku. „Spal som dosť."

„Bola to sotva hodina," namietala som.

„Nie som unavený."

S nevôľou som sa s jeho tvrdením zmierila, hoci mi bolo jasné, že má ďaleko od pravdy. Na rozdiel od väčšiny ľudí, ktorá so sebou pri nedostatku spánku nosila bublinu mrzutosti a únavy, to však bola ďalšia vec, ktorú vedel dokonale potlačiť. Keď som ho ráno uvidela v bielej košeli, len som sa prekvapene usmiala. „Kedy sa z Nea stál pán Alto?"

Zasmial sa. „Nehovor mi pán Alto. Pán Alto je na druhej strane mesta a nadšene plánuje, čo so mnou spraví v prípade, že ma nájde." Bez najmenšieho náznaku starosti si odpil z kakaa a zamyslene sa na mňa pozrel. „Chceš ísť so mnou?"

„Kam?"

„Dajme tomu, že je na čase zapojiť do niektorých vecí ostatných a máme menšie stretnutie...Nechcem ťa tu nechať samu, keď existuje šanca, že niekto ďalší zistil, že sa tu zdržiavame."

Potešila ma myšlienka, že sa konečne pohnem niekam von, nech už to bolo kamkoľvek. Bola to šanca vidieť viac z krajiny, v ktorej som neúmyselne skončila a stráviť s ním čas, aj keď išlo len o prázdnu drevenú chatu obkolesenú stromami. Vzduch bol však iný, než v meste a scenéria viditeľná z cesty ma ubezpečila, že kanadská príroda nie je len vymyslený ťah na prilákanie turistov.

Pobavene som sledovala ako stojí na dlhom stole uprostred miestnosti a pokúša sa vymeniť žiarovku, ktorá visela zo stropu na niečom, čo pripomínalo dlhý opotrebovaný kábel.

„Skús," povedal a spustil ruky.

Podišla som k malej skrinke na stene, potiahla dolu čierny spínač a potom skúsila zažať. Žiarovka blikla a osvetlila prítmie v priestore.

Uškrnul sa a zišiel dolu. „Vidíš? Nie som úplne neschopný."

„Nevybral si si práve najťažšie meradlo," skonštatovala som a moje oči zablúdili na zbraň položenú pri okraji stola. Ak som nerátala plastovú pištoľ v zábavnom parku, prvýkrát som niečo podobné držala len pred niekoľkými dňami.

„Chceš to skúsiť?" prekvapil ma otázkou.

Zahľadela som sa drobné písmena na boku tvoriace názov Colt a váhavo ju vzala z jeho ruky, ktorá mi ju podávala. Pevne som uchopila rúčku a opatrne položila ukazovák na spúšť.

„Potiahni jej vrch k sebe," povedal a vyzrel von cez škáru medzi doskami na okne.

Poslúchla som a ľavou rukou posunula vrchnú časť zbrane. Ozvalo sa cvaknutie.

„Teraz je nabitá," vysvetlil, keď podišiel späť ku mne. „Druhou rukou chyť pravú a podopri ju. Potom skús zamieriť tam."

Nasmerovala som hlaveň k latke pribitej krížom cez okno, na ktorú ukázal, hoci som nedúfala, že trafím čo i len do jej blízkosti.

„Nemusíš ju držať tak silno," zasmial sa. „Väčšinu sily vlož len do prostredníka a prstenníka. Fajn. Teraz sa pozri sa do mušky. Jej horné časti by mali byť v jednej rovine." Jeho ruka jemne chytila moju a o malý kúsok ju naklonila. „Nadýchni sa a zadrž dych. Vystrel."

Privrela som jedno oko so snahou zamieriť na bod v dreve a zatlačila spúšť. Miestnosť naplnil hlasný tresk. Spätný ráz mykol zbraňou dohora viac ako som čakala a náboj zanechal malú dieru v stene, po ktorej nasledoval jeho pobavený výraz. 

„Je to príliš komplikované," vyhlásila som.

„Ešte chvíľu a pôjde ti to lepšie ako jemu," odpovedal mi cudzí, ale zároveň povedomý hlas a prinútil ma otočiť sa. Bola som príliš sústredená na to, aby som si všimla, že dnu medzičasom vošla ďalšia osoba.

„Vás poznám," samovoľne zo mňa vyšlo pod vplyvom zmätenia, kým som prekvapene hľadela na vysokú postavu v tmavej bunde, s ktorou som sa pred pár týždňami viezla v aute.

Vincent sa zasmial. „Som prekvapený, že ťa tu vidím." Náhle zvraštil obočie, akoby si zrazu niečo uvedomil. „Tak to s tebou sa chcel Michael rozprávať?"

Moju odpoveď, rovnako ako prúd myšlienok, prerušila malá skupina, ktorú som cez pootvorené dvere zazrela prichádzať. Rozpoznala som ženu, ktorá po mne vystrelila, mohutného chlapa a muža, čo sa predstavil ako Casco. Ak som tomu rozumela správne, okrem nich a Lestera mali prísť ďalšie dve osoby a ja som sa rozhodla splniť svoj sľub a počkať v aute skôr, než sa zjavili.

S potláčanou nervozitou som prechádzala okolo Casca, keď ma veta, ktorú vyslovil, prinútila zastať. Ústa jeho vychudnutej, no sebavedomej tváre sa rozšírili do úsmevu. „Mám ťa volať pane?"

Otázka patrila Neovi. Náhly rešpekt od ľudí, ktorí ho prednedávnom nemali problém zastreliť, ho na rozdiel odo mňa nezaskočil. Opieral sa o stôl a usmieval sa. Spôsobom, ktorý značil, že je spokojný s tým, čo vidí a s úsmevom patriacim človeku, v ktorom sa  práve zdvihla neodvratná vlna odhodlania, ochotná zmiesť preč čokoľvek, čo by jej stálo v ceste, aj keby tým bol on sám.