„Si si istý?" uisťoval sa Lester po tom, čo som odstavil auto neďaleko tmavohnedého domu s podkrovnými izbami. Nie príliš ďaleko, ale ani tak blízko, aby mohli jeho obyvatelia bez ťažkostí zahliadnuť evidenčné číslo, ktoré malo na sebe.

Prikývol som a rýchlo prešiel pohľadom po tmavej nočnej ulici s napoly opadanými stromami. Okrem dvoch osôb, ktoré pokojným krokom prichádzali z diaľky bola prázdna. Nižšia z nich sa zrazu privinula bližšie k vyššej a oprela si hlavu o jej rameno. Nevyzerali ako niekto, koho by som mal považovať za hrozbu.

„Dobre, prejdeme si to ešte raz." Navliekol som si čierne rukavice. „Pravdepodobne nebude mať pri sebe zbraň, ale keby niečo buď pripravený."

Podal som mu rovnaké rukavice, bezpečnostné opatrenie pre otlačky prstov, a masku sivej farby s nakreslenými ústami, ktoré znázorňovali dlhé očné zuby zafarbené červenou farbou.

„Upír?" zasmial sa.

„Stihol som ísť len do obchodu s karnevalovými maskami, jasné?"

S úsmevom si ju natiahol na tvár. „Takže tam chceš len tak nabehnúť uprostred noci a namieriť na neho zbraň s tým, že ti má navaliť svoj kokaín a potom odísť? Žiadne strieľanie po ľuďoch ani nič podobné, však?"

Prikývol som sledujúc, ako pár práve prešiel okolo bez toho, aby nám venoval najmenšiu pozornosť. Počkal som ešte chvíľu, kým boli dostatočne ďaleko a vystúpil.

Lester ma nasledoval k drevenej verande pri vchodových dverách, ktoré takmer ihneď osvetlilo automatické vonkajšie svetlo. Stlačil som zvonček medenej farby a načúval melodickému zvuku, ktorý sa ozval zvnútra. Prešla pomerne dlhá chvíľa, kým sa dvere odchýlili na dĺžku bezpečnostnej reťaze.

„Kto je to?" dožadoval sa vysvetlenia nervózny mužský hlas.

„Pohovorme si," povedal som namiesto odpovede.

„Čo odo mňa chcete? Sú dve hodiny v noci. Odpáľte..."

„Môže ťa nájsť aj niekto horší, Colton. A som si istý, že to dlho nepotrvá."

„Čo..." zarazil sa. „Zavolám políciu."

„Potom im nezabudni ukázať aj ten balík, čo máš v pivnici. Môžem im ho zmieniť hneď po tom, čo sa tu ukážu. Som si istý, že ich bude zaujímať."

Na druhej strane nastalo ticho.

Nasmeroval som zbraň na dvere. „Ak to budeš predlžovať môžeme sa staviť, ako dobre viem mieriť cez dvere. Dám ti tri sekundy. Tri..."

„Čo chcete?"

„Dva..."

Dvere sa privreli a ozval sa hrkot železnej retiazky, po ktorom sa otvorili dokorán.

Muž s riedkymi vlasmi a miernou nadváhou stál uprostred haly a zdvíhal prázdne ruky. Jeho strnulá tvár a doširoka roztvorené oči prezrádzali, že nie je zvyknutý ocitať sa v podobných situáciách.

Vošiel som dnu a len čo som letmo zahliadol, že Lester za sebou zavrel dvere pokračoval som: „Chcem ten balík. Celý. A chcem vedieť odkiaľ ho máš."

„Len som pom-máhal kamarátovi," vysvetľoval vydesene. „Nič s tým nemám. Požiadal ma, aby som ho načas nechal u seba a zavesil na tú stránku."

„Napriek tomu si ty ten, komu práve niekto uprostred noci zazvonil pri dverách a mieri naneho zbraňou. Tvoj kamarát ťa trochu využil, nemyslíš?"

Mlčal.

„Coltie? Kto..." Stará žena v dlhej nočnej košeli, ktorá sa práve zjavila na schodisku vedúcom na poschodie v ľaku zastala hľadiac na scénu pred sebou.

„Prosím, nestrieľajte." Muž stisol pery.

„Ten balík," pripomenul som mu.

„Ak zistí, že som vám ho dal..."

„Vysvetlím ti to ešte raz, pretože si očividne dostatočne neuvedomuješ, do akých sračiek si sa dostal. Ak odídem ja, čoskoro príde polícia alebo niekto ďalší. A uisťujem ťa, že oba prípady budú mať pre teba oveľa horší výsledok. Mal by si mi ďakovať."

Díval sa na mňa. Prsty rúk, ktoré stále držal vo vzduchu sa mu triasli.

„Dobre," pomaly prikývol. „Je v pivnici."

Pohľadom som naznačil Lesterovi, nech zostane v hale a dohliada na staršiu ženu, keďže som predpokladal, že bola menšia šanca, že sa o niečo pokúsi práve ona.

Nasledoval som muža do priestoru pod domom plného kartónových krabíc a zaprášeného starého nábytku, pri ktorom zastal. Otvoril dvierka ošúchanej skrini a vybral odtiaľ obdĺžnikový balík obalený v tmavohnedom papieri a igelite.

„To nie je kilo," povedal som.

„Prisahám, že..."

„Toto nie je kilo," zopakoval som pomaly a zreteľnejšie.

„Je to všetko, čo..."

Strelil som do tmavého dreva pár centimetrov od jeho ramena. 

Pochopil. Bez toho, aby zdvihol hlavu chvejúcim rukami otvoril šuplík skrine a vytiahol rovnako vyzerajúce, no menšie balenie. Ak ma niečo ohúrilo, tak to bola jeho snaha oblafnúť ma, napriek tomu, ako zdesený bol.

„Otvor to," prikázal som a podal mu vreckový nožík.

Opatrne ho vzal a spravil krátky rez cez igelit a papier, až kým sa neukázal náznak bieleho prášku.

Kývol som rukou, aby vstal a aj s tovarom namieril späť do haly.

„Posledná vec," prehovoril som, keď balíky s vypätou tvárou prevzal Lester. „Meno toho kamaráta."

Na okamih zaváhal hľadiac na zbraň v mojej ruke. „Liam."

„Ľudia majú väčšinou dve mená."

„Liam Wyatt."

„Odkiaľ to má teda Liam?"

„Robí v prístave...Našiel to v jednom z kontajnerov, tak...to vzal."

„Fajn." Venoval som mu posledný pohľad a v hlave si začiarkol Centerm a prístav ako cieľ pre najbližšie dni. „Ak sa teraz o niečo pokúsiš po tom, čo sa otočím..."

Zatriasol hlavou. „Nie, nie...prisahám."

Nechal som Lestera, nech ide prvý a nasledoval ho, ukradomky sledujúc mužove pohyby, až kým som sa neocitol na ulici. Rýchlymi krokmi som prešiel k autu a naštartoval.

Les si na sedadle spolujazdca stiahol masku a vydal zo seba hlboký výdych. „Nikdy som sa nikomu nevlámal do domu."

„Nebolo to vlámanie," skonštatoval som pritláčajúc pedál . „Slušne sme zazvonili a dobrovoľne nás pustili dnu."

„Väčšina ľudí by ťa dobrovoľne pustila dnu, keby im oznámiš, že sa chystáš strieľať...a nakoniec aj vystrelil. Tá stará žena takmer dostala infarkt, keď to v pivnici strelilo. A ja úprimne skoro tiež."

„Povedal som ti, že po nikom nebudeme strieľať. A ak k tomu niekedy príde uisťujem ťa, že to nebudeš musieť robiť ty. Platí?"

Bolo mi jasné, že to bolo niečo s čím nebol naplno stotožnení, aj keď to nepovedal nahlas. Ak všetko, čo robil dovtedy bolo len podstrkovanie marihuany od známych k známym, k týmto veciam sa nikdy ani len nepriblížil.

Bez slova prikývol s pohľadom upreným na cestu pred nami.

„Zároveň môžeš stále kedykoľvek odísť späť do..."

„Zabudni," jeho bezstarostný tón s úsmevom boli späť, aj keď som nevedel určiť, čo sa odohrávalo za nimi. „Povedal som ti, že zostávam. Chceš strieľať po nejakých hajzloch, čo si to zaslúžia? Okay. Ak tvoj plán čistenia sveta bez toho nepôjde, nejako sa cez to prenesiem."

Presviedčať ho ďalej by bolo asi rovnaké ako hovoriť do steny. Vedel som, že potreboval peniaze, aby dokončil školu a bol som rozhodnutý mu ich zaobstarať s nádejou, že by som ho po tom prinútil zmeniť názor, kým sa stane niečo, čo bude ľutovať.

„Ale len zo zvedavosti..." pokračoval váhavo. „Spravil si to veľakrát?"

„Čo tým myslíš?"

„Koľkokrát si niekoho zabil?"

Spomalil som a zastavil auto pred križovatkou sledujúc červené svetlo, ktoré svietilo na semafore. „Neviem," prehovoril som po chvíli. „Zostaňme pri tom, že to nebolo málo."

Zvuk motora naplnil ticho, ktoré nastalo. Pôsobilo však skôr hĺbavo, než napäto.

„Viem toho príliš málo na to, aby som ťa súdil," prehovoril nakoniec, skôr sám pre seba, ako pre mňa, no bola to veta, ktorá sa v mojej hlave premieľala ešte dlho po tom. Otáčal som ju v myšlienkach zo strany na stranu v snahe zistiť, podľa čoho sa situácie v tomto svete rozdeľujú na tie, v ktorých má právo byť vyslovená a kedy nie je ničím iným, len zaslepením. Nebol som si istý, v ktorej zo skupín by som skončil. Z jeho strany to bola väčšia snaha o pochopenie, než som si možno zaslúžil.

„Počkaj, počkaj!" zastavil ma, keď som sa chystal prejsť križovatkou. „Vieš, čo si povedal."

Prevrátil som očami a odbočil, len aby som o pár ulíc ďalej zastal pri McDonalde.

„Spokojný?" otočil som sa na neho.

Zaškeril sa a odopol pás, pričom sa mu omylom podarilo nakloniť balíky. Sledoval som, ako sa cez malý rez v igelite začala sypať von hustá spŕška bieleho prášku, kým ho pohotovo nechytil a nenarovnal.

V tichosti som vyzrel von cez okno po svojom boku a dúfal, že niekde vonku uvidím zvyšky svojej trpezlivosti.

„Doriti!" zanadával a začal sa oprašovať. „Ale pozri...nevysypalo sa veľa. Koľko to môže byť? Päťdesiat gramov? To sa rýchlo vykompenzuje."

„Hej," zmierene som súhlasil a povzdychol si, keď som však videl ako opatrne s nimi nakladal po zvyšok cesty a do bytu ich niesol, akoby išlo o jadrovú zbraň takmer som sa rozosmial.

Dočasne skončili na kuchynskej linke a mne sa podarilo, čo už dlho nie - zaspať na viac, než pár minút.

Netrvalo však dlho a prišiel znova. Najskôr hlas bez tváre a po ňom tvár bez mena.

Sny samé o sebe som nikdy nepovažoval za desivé. Čo vo mne budilo úzkosť bol čas, počas ktorého sme ich v spánku vnímali ako našu realitu. Skutočnosť, ktorá vyvolávala emócie a myšlienky, ktoré nás často nútili premýšľať aj dlho po tom, čo sme sa zobudili a pochopili, že neboli ničím iným, než neexistujúcim výplodom fantázie.

Nad faktom, že som bol znova v tmavej spustnutej miestnosti bez východu by som sa za iných okolností ani nepozastavoval. Nad tým, že ju opäť napĺňalo blikajúce zelené svetlo, škodoradostne mi pripomínajúce Green house a všetko, čomu som kedy veril a čo sa zrútilo ako domček z karát, by som len zasmial. No nešlo to.

Nakoniec tu bol on. Hlas, ktorý vedel vždy viac ako ja. Môj vlastný mozog sa ma rozhodol šikanovať.

„Už nepochybuješ?" slová sa rozľahli v tmavom prázdnom priestore. „Alebo sa stále klameš?"

Chcel som odpovedať. Chcel som zakričať, že začínam veci vidieť inak a dobre to vie, tak nech ma nechá konečne na pokoji, ale z úst som nedokázal vydať nič.

„Všetko si uvedomuješ príliš pomaly," zhodnotil tvrdo. „Príliš, príliš pomaly."

Svetlo sa na krátky okamih rozsvietilo, no tentokrát som pred sebou nezahliadol žiadny obrys postavy.

„Myslíš si, že keď presunieš svoje názory na opačný pól všetko sa vyrieši? Čakáš, že keď sa postavíš proti tomu, čoho súčasťou si bol celý ten čas a rozhodneš sa to začať ničiť, tak sa veci napravia?" zasmial sa. „Zrazu sa z teba stane lepší človek, ktorý si zaslúži druhú šancu?"

Do uší mi doľahol drsný chechot prechádzajúci do nekontrolovateľného rehotu, ktorý sa odrážal od stien. Zamrazilo ma.

„Vieš, že to nie je pravda," pokračoval. „Všetko sú to len tvoje zúfalé zaslepujúce nádeje. Rozprávka, v ktorej chceš žiť, no nechceš si pripustiť, akoby mal vyzerať jej šťastný koniec."

Svetlo sa zažalo. Nervózne som behal pohľadom po priestore pred sebou. Po  nazeleno osvetlených, ošúchaných stenách a  podlahe. Nebol tam však nikto.

Cúvol som a do niečoho vrazil. Niečoho, čo bolo príliš teplé a nerovné na to, aby to bola stena.

S tlčúcim srdcom som sa nadýchol.

„Vždy budeš oni," ozval sa hlas spoza mňa. „Nebude záležať na tom či s nimi súhlasíš alebo nie. Nezmyješ to zo seba. Nikdy. Nie si ničím lepší. Si rovnaký."

Zaťal som zuby.

„Rovnaký."

Svetlo bliklo.

„Rovnaký."

A znovu.

„Dlžíš to tomuto svetu. Nápravu a ospravedlnenie. Je spravodlivé zničiť celok a jednému článku udeliť výnimku?" zachechtal sa. „Je? Tak je?!"

Pomaly som sa otočil a cítil, ako mi zovrelo srdce. Bolo tam. Stvorenie, ktoré bolo možno kedysi človek, no čo z neho zostalo bolo len hnijúce telo so sivastou kožou, pod ktorou vystupovali kosti. Sedelo v drepe predo mnou a vypuklé žlté oči na mňa civeli.

Pomaly sa zdvihlo do stoja a ústa pokryté zmesou slín a krvi roztiahlo do úsmevu. Veľkého neľudského úškrnu, po ktorom začalo roztvárať čeľusť.

Neschopný pohybu som zdesene sledoval, ako sa veľké ostré zuby približujú ku mne pripravené zaťať sa. Bližšie a bližšie...

Prebudil som sa a v šoku takmer odsotil Lestera, ktorý stál nado mnou a triasol mojím ramenom.

„V pohode?" znepokojene na mňa hľadel.

„Hej." Posadil som sa a cítil, ako sa môj tep znižuje a vracia sa do normálu. 

„Si si istý? Chcel som ťa nechať spať, ale nevyzeral si, že by si si to užíval.

„Hej, je to v pohode." Vstal som a zistil, že prešlo niekoľko hodín. „Skôr by ma zaujímalo, čo sa sníva tebe, keď sa celú noc uhýnam tvojím nohám."

Zatváril sa zmätene. „Mojím? Veď sa ledva hýbem."

Prešiel som do kuchyne a do očí mi padla linka. Namiesto dvoch balíkov tam teraz bolo niekoľko menších. Mal som v pláne ich rozdeliť, keďže som nikomu, koho by sa mi podarilo zohnať neveril natoľko, aby som mu dal celé kilo, no Lester sa na to podľa všetkého podujal sám v rámci svojej chvíľkovej nudy.

Vzal som jedno z nich a poťažkal ho.

„V každom je sto gramov. Vážil som to," začul som jeho obraňujúci hlas. „Mal by si viac veriť svojim podriadeným. Ľudia neznášajú šéfov, čo len všetko kritizujú a kontrolujú."

„Som tvoj šéf?" prekvapene som sa na neho otočil.

„Môj?" zasmial sa. „Nie. Počúvam ťa len preto, že ťa mám rád."

„Čo tým chceš povedať?" oboril som sa pobavene. „Nebudím podľa teba žiadny rešpekt?"

Hodnotiaco po mne prešiel pohľadom. „Väčšinou si pod šéfom nelegálnych obchodov predstavujem muža v havajskej košeli so zlatou reťazou a vilou v Karibiku, nie rozospatého chlapca v mikine, čo spáva na zemi a jazdí na dvadsaťročnom aute, z ktorého majú každú chvíľu začať opadávať súčiastky."

„Hovorí sa tomu nenápadnosť."

„Ak budeš mať potom zo seba lepší pocit..."

Prebodol som ho pohľadom.

„No tak," rozosmial sa. „Mimo tohto všetkého vieš pôsobiť celkom seriózne. Môžeš si to overiť na tých dvoch, až sa vôbec ukážu."

Ukázali sa. Chlap v červenej mikine a dievča sa rozhodli prijať moju ponuku a vrátili sa do uličky aj s peniazmi, čím splnili časť prvého z mojich plánov.

Červená mikina mi namiesto pozdravu otrčil zväzok bankoviek, nepochyboval som, že menej, než podľa dohodnutých percent mal, ale keďže som to nemal ako skontrolovať rozhodol som sa to pre začiatok neriešiť.

Vzal som ich a podal Lesterovi, ktorému sa v kapucni zamrvila Ofélia. Vystrčila malú hlavu spoza jeho pleca a okamžite upútala mužovu zmätenú pozornosť.

„Fajn." Premeral som si jeho a dievča a podal im igelitové vrecko. „Bude ich viac a chcem, aby ste ich predali za stanovenú cenu, z ktorej chcem naspäť sedemdesiat percent. Ani o cent menej, jasné?"

Červená mikina vzal vrecko a obhliadol si ho. „Tak toto sa predá ako nič," zachechtal sa zachrípnutým hlasom značiacim dlhé roky fajčenia.

„Odteraz budete počúvať jeho," pokračoval som a kývol na Lestera, ktorý sa na mňa zarazene pozrel. „Bude váš nadriadený, ktorý sa zodpovedá mne. Rozumieme si?"

„Mačacieho muža?" zaškľabil sa chlap. „Bez problémov. Však, Lyn?"

Dievča zdvihlo hlavu a slabo prikývlo, pričom sa moje oči opäť zrazili s jej nedôverčivým pohľadom. Niečo mi na nej nesedelo. Nebála sa a nepôsobila, že by chcela ujsť, napriek tomu som mal pocit, akoby pred každým pohybom a prehovorením čakala na chlapov príkaz alebo povolenie. Dobrovoľne.

„Kto vy dvaja vlastne ste?" doľahol ku mne hlas Červenej mikiny.

Ponorený v myšlienkach som sledoval, ako jej ľahký vietor rozvial dlhé vlasy. „Obyčajní ľudia, ktorí vás nemusia zaujímať."