Vzdychol som si zízajúc na obrazovku a unavene si pretrel oči.

Celý predchádzajúci deň a noc som strávil prezeraním stránok a tovaru v snahe nájsť akéhokoľvek amatéra s nedostatočným zabezpečením, ktorého by sa mi podarilo nabúrať, no v celej Britskej Kolumbii očividne nebol jediný idiot, ktorého by som mohol využiť. Za ten čas sa mi podarilo nájsť len jednu osobu a tá bola podľa všetkého v Arizone. Príliš ďaleko na to, aby sa to finančne a strategicky oplatilo.

Lesterova noha opäť zo spánku vykopla a trafila ma do kolena už niekoľkýkrát túto noc. Následne sa otočil a pokojne spal ďalej bez ohľadu na to, že jediný priestor, ktorý mi zostal bolo pár centimetrov medzi ním a stenou, kde si nakoniec aj tak ľahla mačka.

Prešiel som očami na hodiny v dolnej lište obrazovky zobrazujúce pol hodinu po pol noci a vstal. Nechcel som danú vec nechať čakať príliš dlho. To, kedy a ako rýchlo sa rozbehne bolo podstatným faktorom v tom, kedy budem môcť rozbehnúť svoj plán v plnej miere.

Tichými krokmi som prešiel k dverám a nehlučne za sebou zavrel. Pokračoval som po mĺkvom schodisku, vypĺňanom len ozvenou mojich krokov a tichými šťuknutiami, ktoré vydalo osvetlenie po tom, čo zachytilo môj pohyb, a cez ťažké vchodové dvere vyšiel na ulicu.

Teplota vonku klesla na deväť stupňov, čo pravdepodobne nebolo na začiatok októbra vo Vancouveri nezvyčajné, no v porovnaní s juhom Kalifornie to bolo omnoho chladnejšie.

Vyprázdnený chodník lemovalo niekoľko odstavených áut osvetlených pouličnými lampami a nízke budovy naokolo. Väčšinou nie obytné.  Všetko vyzeralo príliš odľahlo. Tichý, mŕtvy zapadákov. Nie v tom dobrom zmysle. Bol rozdiel medzi prázdnymi ulicami, ktoré pripomínali apokalypsu a prázdnymi ulicami, o ktorých ste vedeli, že sú v noci vyhľadávané istým typom ľudí vďaka svojej nenápadnosti.

Prešiel som popri bledej budove s miestami černejúcou zašlou farbou a nápisom Food Products a sledoval opadané listy, ktoré mi vietor rozfúkal pod nohami. O pár blokov ďalej ma minul muž so psom, asi prvá a posledná osobou, ktorú som predpokladal, že dnes stretnem a ja som si vnútorne si povzdychol.

Skončil som na križovatke so semaforom, kde som sa bez najmenšieho tušenia toho, kde som rozhodol odbočiť doľava k riedko umiestneným prízemným stavbám. Podľa internetovej mapy tu malo byť už len zopár ulíc. Ďalej sa nachádzal kontajnerový terminál Centerm a Port Metro Vancouver – najväčší prístav Kanady. Mala to byť štvrť ako stvorená na pouličné obchody, tak kde všetci boli? Alebo som bol v úplne zlej časti?

Nechal som za sebou malú budovu vo veľkosti garáže s vyblednutou maľbou auta a pokračoval popri bielom hrdzavejúcom plote, čo sa ťahal vedľa nej a ohradzoval priľahlé parkovisko. Za ním bola odbočka. Úzka ulička medzi budovami a plotmi, ktoré vyčleňovali malé kúsky priestoru okolo nich, väčšinou s ostnatými drôtmi. Očividne však cesta nikoho nezaujímala natoľko, aby ju osvetlil viac, než zopár pouličnými svetlami, medzi ktorými vznikli veľké tmavé rozostupy.  Tie ma prinútili pokračovať ďalej.

Zastal som a očami prešiel po postaršom mužovi, ktorý sedel v jednom z nich. Chrbtom sa opieral o popísané garážové dvere a pevne si k sebe privieral roztrhanú bundu. Spal, no pôsobil, že aj keby bol hore, sotva by sa dokázal postaviť. Nepomohol by mi.

„Navaľ prachy!" útočný hlas nečakane zakričal do ticha za mnou a rozdúchal vo mne zomierajúcu iskru nádeje.

Otočil som sa a uvidel dvojicu. Muž v červenej mikine so šedivejúcim strniskom zvieral v ruke nôž a dal si záležať na tom, aby som ho videl, čo najjasnejšie. Žena vedľa neho pôsobila mladšie. Možno bola dokonca mladšia, než ja. Spod čiernej čiapky jej vytŕčali dlhé gaštanové vlasy a zrak mlčky upierala na pošliapané igelitové vrecko na zemi pred sebou.

„Počul si ma, čo?!" muž v mikine zahučal znova. „Alebo ti to mám..."

„Ak chcete prachy mám ponuku," prerušil som ho pokojným hlasom.

„Serem ti na ponuky!" Výbuch hnevu odhalil jeho chýbajúci predný zub. „Rob, čo hovorím, ak ma nechceš nasrať!"

Stihol spraviť krok mojím smerom pripravený zahnať sa nožom, kým ho hlaveň zbrane, ktorú som na neho namieril prinútila zastať.

„Obávam sa, že momentálne nie ste v pozícií diktovať podmienky a rozkazy." Odistil som zbraň. Nie preto, že som sa chystal vystreliť, ale aby som mu ukázal, že to myslím vážne a znervóznil ho. Očividne však nie dostatočne.

Cez tvár mu prebehlo chvíľkové zaskočenie, ktoré v okamihu vystriedala ešte väčšia zlosť.

„To sa ešte uvidí, hajzel," zamrmlal a vrhol sa na mňa so snahou vyraziť mi zbraň z ruky.

Vďaka tomu, ako na nič boli moje posledné týždne sa mu to takmer aj podarilo. Zareagovať som stihol v poslednej chvíli a zvalil ho k zemi.

„Zopakujem to poslednýkrát." Pritlačil som ho nohou k ceste, stále na neho mieriac. „Mám ponuku a nie s malým výnosom. Keď kvôli peňaženke útočíte s kuchynským nožom na ľudí, čo na vás mieria zbraňou, asi na tom nie ste najlepšie. Na vašom mieste by som začal počúvať a rozmýšľať. Nemám na to celú noc."

„Fajn," zavrčal po chvíli ticha s tvárou pritlačenou o asfalt.

Ustúpil som a nechal ho nech sa pozbiera zo zeme. Takmer ihneď ma prepálil pohľadom.

Hodil som mu k nohám kľúče od auta. „Pri nákupnom centre v Gastown stojí čierny Mercedes. Do dvoch dní ho chcem predaný. Sedemdesiat percent zo zisku si môžete nechať, zvyšok mi vrátite tu, na tomto mieste, v rovnakom čase. Berte to ako pracovný pohovor. Ak sa vám to podarí beriem vás oboch ako zamestnancov."

Zízal na mňa. Prekvapene, no zároveň nedôverčivo, akoby analyzoval či v celej veci nie je skrytý háčik a nesnažím sa ho oklamať.

„Ak ma odrbeš..."

„Na hry bohužiaľ nemám čas. Potrebujem ľudí."

„Na čo?"

„O tom sa môžeme baviť, keď urobíte, čo som povedal."

Chvíľu na mne ešte stál tvrdým pohľadom, až sa nakoniec zohol po kľúče a strčil si ich do vrecka. „Fajn. Beriem. Ale nevrátim ti ani o posratý dolár viac."

Pohľadom som zablúdil k dievčaťu. Takmer som aj zabudol, že tam stále stála. Za celý čas nespravila jediný pohyb a nevydala jediné slovo. Pripomínala tieň, nezúčastneného diváka, ktorý tento svet sledoval, no do ničoho sa nezapájal.

„Ideme, Lyn," zavelil muž a vyrazil popri nej preč.

Až teraz po prvýkrát zdvihla zrak a jej prenikavé hnedé oči sa streli s mojimi. Pohľad, ktorý mi venovala bol ostrý a výrazný, no zároveň utlmený. Postarala sa o to, aby čokoľvek, čo sa odohrávalo v jej hlave, nevyslalo do vonkajšieho sveta ani najmenší signál alebo náznak toho, akým smerom sa uberali jej myšlienky.

„Evelyna," chlap ju znova ohlásil, tentoraz s väčším podráždením, keď si uvedomil, že nejde za ním. „Počúvaš ma?!"

Nasmerovala pohľad späť k zemi, niečo potichu zašepkala a pokojnými krokmi sa pobrala za ním.

„Len dodatok," prehovoril som a sledoval, ako sa otočil späť. „Nedávajte to auto nikomu, koho považujete za priateľské kontakty. Možno si ho nájde pôvodný majiteľ."

Niečo zašomral a pokračoval ďalej. Postupne sa obaja ponorili do tmy a zmizli mi z dohľadu.

Fajn. Teraz už len čakať či vôbec ešte niekedy uvidím niekoho z nich alebo niečo zo svojich peňazí. Asi som mal rátať s najhorším, no vedel som, že zúfalosť niekedy vedie k tej najväčšej spoľahlivosti.

Pristúpil som k mužovi, ktorý stále spal pri garážových dverách. Chcel som mu do studenej ruky vložiť desať dolárov prišla mi však až príliš chladná a moju pozornosť zachytili jeho modrajúce ústa. Dotkol som sa mu zápästia, no ako som čakal, nepodarilo sa mi nahmatať žiadny pulz.

Chvíľu som stál a hľadel na jeho vráskavú tvár. Ktovie, čím všetkým si prešla. Koľko nocí a rokov strávila podobným spôsobom. Na ulici, v chlade a hlade, zatiaľ čo každý len prechádzal okolo a tváril sa, že neexistuje.

Mal ot...Michael pravdu?

Ihneď som sa umlčal. Nie. Nesmiem sa vracať späť k týmto myšlienkam. Uzavrel som túto kapitolu premýšľania s jasným záverom a primeraným opodstatnením. Nesmiem znovu pochybovať.

Cesta späť mi zabrala podstatne dlhší čas. Nebolo to tým, že by som mal chuť na nočné prechádzky, ale očividne sa mi podarilo niekde zle odbočiť a nakoniec som zistil, že mi nie je povedomá jediná budova v okolí a pravdepodobne som sa stratil.

Keď som sa vrátil späť Lester stále spal. Výhodou bolo, že sa mu v spánku podarilo nevedome posunúť a bolo mi tak darované ohľaduplné množstvo priestoru pri stene. Zaspať na viac, než pár minút sa mi však nepodarilo a zvyšok noci som strávil len ležaním so zavretými očami alebo civením do stropu a steny. O šiestej sa susedia o poschodie vyššie podujali na niečo, čo znelo ako reorganizovanie všetkého nábytku v byte a moje snahy o spánok som tým uzavrel a vrátil sa späť k počítaču.

„Našiel si niečo?" spýtal sa práve prebudený Lester a otázku ukončil dlhým zívnutím.

„Mimo Arizony? Hej. Týpka v Azerbajdžane a Sudáne. Vlastne mám už aj plán."

S vážnym záujmom sa na mňa pozrel. „Aký?"

„Predám ťa na orgány, konečne nebudem na mizine a navštívim všetkých troch."

Zasmial sa, no keď videl, že som sa nepripojil zvážnel. „Nemyslíš to vážne, však?"

Bez slova som obrátil pozornosť späť k obrazovke.

„Však to nemyslíš vážne?" nervozita v jeho hlase stúpla a prinútila ma prestať zadržiavať smiech.

„Nečakal som, že mi uveríš tak ľahko," podotkol som pobavene.

„Neveril by som, keby si ma niekedy nedesil." Načiahol sa za mobilom položeným na zemi o kúsok ďalej a skôr, než som sa stihol oboriť zvraštil obočie. „Číslo tvojho predchádzajúceho mobilu je znova dostupné."

Zmätene som sa na neho pozrel.

„Snažil som sa ti vtedy dovolať vtedy, keď si zmizol," vysvetľoval, „ale bol buď vybitý alebo vypnutý, no a teraz je očividne znova v prevádzke." Letmo sa pozrel späť do svojho mobilu. „Vlastne podľa všetkého už od včera."

Otázkou je, kto ho do nej uviedol. Možnosti boli dve. Buď zostal niekde na ulici a niekto ho našiel, alebo sa kanadská strana o niečo pokúša. V každom prípade ho Michael pravdepodobne považuje za stopu, ktorá ho môže poviesť k ľuďom, čo sú zapletení do útoku proti nemu. Vlastne to už so mnou nijako nesúviselo, bola to veci medzi ním a nimi, to čo ma však nútilo premýšľať bolo zvažovanie či existoval nejaký spôsob, ako danú situáciu využiť pre svoj prospech.

Lester odišiel do kuchyne a len čo to Ofélia spozorovala vstala a rýchlo prepletajúc malými nohami ho nasledovala s očakávaním raňajok.

„Mali by sme ísť pre to auto," pripomenul som mu a zaklapol počítač.

„Čo chceš robiť s tým predchádzajúcim?" jeho otázka ku mne doľahla za sprievodu hrkotajúceho riadu.

„Ak budeme mať šťastie dozajtra bude predané."

„Sleduj," ohlásil ma a zastal medzi dverami. Mačka sedela na jeho pleci bez toho, aby potrebovala, aby ju niekto pridržiaval a skúmavo hľadela veľkými očami okolo seba.

„Zbožňuje ma. Však, Ofi?" Otočil za ňou hlavou a poškrabkal ju. „Pôjdeš s nami pre auto?"

Nenamietala. A moje námietky boli k ničomu. Tesne pred odchodom zistila, že Lester má kapucňu a rozhodla sa do nej vtesnať a spokojne zaspať. Ak sa za nami pár krát na ulici otočili ľudia bolo mi jasné prečo.

Sivý Chevrolet bol asi tak starý ako ja. Jeho stav by som označil ako pojazdný, no ďalej by som ho nerozoberal a rozhodne podrobne neskúmal. Spĺňal však limit päťsto dolárov, ktoré som vyhradil na auto a majiteľ nám ho odovzdal s veľkým úsmevom, za ktorým bola buď snaha pôsobiť priateľsky alebo radosť z toho, že sa mu podarilo predať kúsok šrotu, ktorý mal už dávno stáť na skládke. Fakt, že sa mi podarilo naštartovať až na druhýkrát k môjmu optimizmu veľmi neprispel.

„Nie je to také zlé," skonštatoval Lester držiac mačku na kolenách. „Dokonca je tu aj rádio."

Šťukol do zaprášeného čierneho gombíka, po ktorom mal nasledovať zvuk, no neozvalo sa nič. Tlačidlo sa navyše nevrátilo späť a zostalo trvalo zatlačené, avšak stále so šancou, že sa v nečakanej chvíli rozhodne zafungovať. Spustilo tak vo mne zabudnutú traumu spôsobenú autom, ktoré bolo moje, kým som bol v Los Angeles a ktoré ma rado desilo neplánovaným vypínaním a zapínaním rádia so svojvoľne nastavenou hlasitosťou.

Kedy to bolo vôbec naposledy, čo som v ňom sedel? Pri poslednej ceste do Mexika, tú noc, keď som stretol Lestera? Bolo to len pár mesiacov dozadu, napriek tomu mi to prišlo, ako ďaleká minulosť. Život, v ktorom bolo všetko inak a nikdy by mi nenapadlo, že sa vyvinie do toho, čím bol teraz. 

„Vrátim sa neskôr," oznámil som Lesterovi a zastavil auto pred bytovkou.

Vedel, že som sľúbil Vincentovi, že sa zastavím u ľudí, ktorých som  mal teraz očividne považovať za rodičov, preto sa nedožadoval žiadneho vysvetlenia. Prikývol a vystúpil.

Netrvalo dlho a po zaklopaní na známe dvere v Coquitlame mi otvorila malá postava, podľa všetkého moja mladšia sestra.

Ann mi venovala štrbavý úsmev. „Takže si môj veľký brat?"

Moja odpoveď by bola vyslovená asi s podobným prekvapením, ako jej otázka, keďže skutočnosť, že som mal súrodencov sa mi ešte sále nepodarilo plne prijať. Vo dverách sa však zjavila Susan a Ann sa takmer ihneď vytratila, pravdepodobne už venujúca pozornosť niečomu zaujímavejšiemu.

„Poď dnu," usmiala sa Susan a tmavé oči jej zažiarili. „Konečne nebudem musieť počúvať ich debatu o autách," zasmial sa. „Ale ak máš v nich podobnú záľubu kľudne sa pripoj."

„O to sa báť nemusíte," uistil som ju.

„Nemusíš mi vykať." Zastala na chodbe s obrazmi a priateľsky sa na mňa pozrela. „Nečakám, že nás niekedy budeš volať mama a otec. Chápem, že také veci sa v tvojom veku učia už ťažko, no tykaj nám, dobre?" Nadvihla kútiky úst a práve v tej chvíli ku mne z kuchyne doľahol Vincentov hlas, oduševnene a pobavene niečo vysvetľujúci.

Volal mi takmer ihneď po tom, čo som sa rozhodol vypadnúť z hotela, aby zistil, kde som a či nepotrebujem peniaze, ktoré som odmietol už len kvôli hrdosti a tvrdohlavej snahe dokázať, že sa o seba dokážem postarať.  

„...a tak skončilo moje auto," pokračoval, keď som vošiel do miestnosti, „prevrátené v kopcoch uprostred ničoho a nemohol som zavolať ani odťahovku."

„Bola tma," zapojil som sa do konverzácie, pretože mi bolo jasné, o čom hovoril a prisadol si k nim.

Asi pred rokom ma nechal šoférovať svoje auto v spustnutom kopcovitom teréne medzi Kaliforniou a Nevadou. Keďže však išlo o trasu mimo cesty a bez osvetlenia podarilo sa mi zapadnúť a neskôr prevrátiť auto na bok. Skončilo s vyrazeným oknom, doškriabanými dverami a niekoľkými preliačinami a ja som si vypočul asi polhodinovú prednášku, ktorú ukončilo moje poznamenanie, že to bol on, kto ma učil šoférovať.

„Svoje prvé auto utopil v Colorade," Paul so smiechom prezradil Vincenta. „Takže myslím, že pár škrabancov je oproti tomu stále nič."

Vince sa pousmial do šálky s kávou, akoby spomínal na staré časy. „Bol to zlý deň."

„Si si istý, že tu nechceš zostať?" Paul sa na mňa otočil s otázkou.

Pokrútil som hlavou. „Našiel som si byt pri prístave."

Nevyzeral, že moja odpoveď ho upokojila. Na okamih sa zahľadel pred seba smerom, ktorým ležalo kuchynské okno a pokračoval: „Zhodli sme sa, že by bolo možno lepšie, keby si na čas odišiel niekam ďalej, kým sa situácia upokojí."

Zvraštil som obočie.

„Viem sa dostať k falošným dokladom," začal Vincent. „Zostal by si v Bukurešti pod iným menom, kým..."

„Čakáš, že odídem do Rumunska?" šokovane som na neho hľadel.

„Pozri...Michael ti ide po krku. Má príliš veľa ľudí a kontaktov a nebude trvať dlho, kým ťa dostane. Bol by si tam aspoň čiastočne preč z jeho dosahu, kým sa veci vyriešia. Možno sa naskytne šanca presvedčiť ho o tom, že si mŕtvy a prestane sa tým zaoberať," odmlčal sa sledujúc lyžičku, ktorou pomaly krúžil v káve. „A ktovie...možno veci vystrelia tak, že odídem tiež. Živý a bez stretu s policajnými orgánmi."

„Takže ďalšie schovávanie, čakanie a dúfanie?" Ani neviem, prečo som sa zrazu cítil tak podráždene. „A to isté chceš teraz odo mňa? Mám sa niekam zahrabať a tváriť sa, že neexistujem a len ticho dúfať, že raz sa tie veci vyriešia a budem môcť žiť normálny život, tak ako ty posledných dvadsať rokov?"

Vzdychol si a zdvihol ku mne vážny pohľad. „Čokoľvek iné, by bolo v tomto prípade na úrovni samovraždy. Veľmi dobre vieš, ako tieto veci fungujú. Niekedy je  lepšie byť ticho bez ohľadu na to, koľko trpezlivosti ťa to bude stáť...Môžeš ťahať za nitky, aby veci na javisku išli smerom, ktorým chceš, ale len pomaly a nenápadne, pretože ak režisér uvidí, že kazíš jeho predstavenie máš padáka, po ktorom sa už viac nenadýchneš. Ak sa však nájde viac ľudí, čo budú pracovať podobným spôsobom...spraví to rozdiel."

„A našli sa?" Hľadel som na neho, dobre poznajúc odpoveď. „Kde sú tí ľudia? Pretože to vyzerá tak, že jediný, kto s vami v tom divadle spolupracuje ste vy dvaja."

„Verím tomu, že to ide dobrým smerom," uistil ma Paul  a v tvári sa mu mihli výčitky. „V tomto všetkom si skončil len kvôli mne a nechcem, aby to dopadlo ešte horšie. Možno to neznie ako ideálny plán, no Bukurešť je práve teraz bezpečnejšia voľba."

Čakali, čo poviem. Pravdepodobne dúfajúc, že budem súhlasiť. Môj kurz som však už nastavil iným smerom a nemal som dôvod ho meniť, pretože cieľ, na ktorý ukazoval mi dával omnoho väčší zmysel.

Susan mi venovala slabý povzbudivý úsmev, aby ma podporila v rozhodovaní. Nemal som sa však nad čím rozhodovať.

„Budem mať ľudí," prehovoril som.

Veta zostala visieť v tichu. Vedeli, čo znamená a ich tváre ma presvedčili o tom, že to nie je to, čo očakávali.

„Možno by to mal niekto ukončiť," pokračoval som. „Ak to vyjde obaja budete môcť odísť z obchodu. Padli by na dno. Všetky. Nie len Michaelov. Hlavné tepny sú v piatich krajinách. Pokiaľ sa zničia tie a ich kľúčoví ľudia ich fungovanie sa výrazne sťaží a pre vyšetrovateľov bude jednoduchšie postarať sa o zvyšok."

„Neo..." Vincent ma oslovil. „Čo presne si myslíš, že robíš?"

„To, čo som povedal."

Zovrel čeľusť a venoval mi dlhý pohľad. Hĺbavý a znepokojený. „Máš šancu odísť a pokúsiť sa odstrihnúť od tohto všetkého. Tak ju vezmi a využi, kým urobíš nejakú hlúposť."

„Vďaka, ale nepotrebujem žiadne šance na utekanie a schovávanie."

„Čo sa snažíš dokázať, čo?" zvýšil hlas a časť hnevu nechal vyjsť na povrch.

„Nemám v pláne nič dokazovať..."

„Tak potom o čom to celé je? Tam vonku je tak milión orgánov, útvarov a inštitúcií, v každej jednej posratej krajine. Interpol, FBI, CIA, DEA....môžem ti tu, doriti, vymenovať celú abecedu. Prečo si myslíš, že práve tebe sa podarí niečo, o čo sa oni snažia už desaťročia? Máš nejaké super schopnosti o ktorých neviem alebo si len natoľko naivný?!"

Zaťal som zuby. „Nepotrebujem tvoje prednášky."

„A čo mám podľa teba robiť? Mám sa pozerať ako sa tu ženieš k samovražde a podporiť tvoje hry na hrdinu?!" Jeho pokojná povaha sa zrazu prestála ovládať a už takmer kričal. Celá konverzácia sa zvrtla na hádku medzi ním a mnou a ja som ho po prvýkrát som videl rozčúleného v takej miere ako teraz.

„Nepotrebujem tvoju podporu ani nečakám, že do toho pôjdeš so mnou. Nepotrebujem dokonca ani tvoj názor, nie som malé decko!"

„Tak sa prestaň správať, akoby si ním bol!"

„Fajn! Pôjdem sa teda schovať do tvojho Rumunska a čakať, čo sa bude diať! Budem čakať na tú jednu osobu, čo konečne nebude zbabelec, ktorý len drží ústa a díva sa na veci, s ktorými nesúhlasí, napriek tomu, že môže niečo urobiť. Predpokladám, že tam stvrdnem celý svoj život, takže rád som ťa spoznal. Vďaka za to, že si bol môj vzor, ktorý ma naučil ako ignorovať všetko okolo vrátane vlastných názorov a presvedčení, pretože čo ak sa náhodou niečo pokašle? Situácie s rizikami treba obchádzať, nie sa im postaviť, však?"

Nechcel som to povedať. Nechcel som mu nič vyčítať a mrzelo ma to, no späť som to už vziať nemohol. Ak sa ho to aj dotklo rozhodol sa nedať to najavo.

Nadýchol sa v snahe ukľudniť nervy a pokračoval pokojnejším hlasom: „Pozri...uvedom si, že to čo si tu práve načrtol nie je žiadny plán na spasenie sveta ale bezvýznamná hlúposť, ktorá nepovedie absolútne k ničomu len ďalším problémom. Nikomu tým nepomôžeš. Nebudeš mať na svojej strane ani políciu ani ľudí, ktorých súčasťou si bol doteraz. Pre všetkých budeš terč. Aké sú podľa teba šance na úspech?"

„Asi také ako šance na ten pokojný život mimo všetkého." Vstal som, rozhodnutý odísť. Konverzácia by aj tak neviedla k ničomu len ďalšej hádke.

„Neo, počkaj," Paulov hlas ma prinútil zastaviť a jeho svetlé oči sa na mňa naliehavo pozreli. „Vincent má pravdu...Púšťať sa do niečoho takého je príliš nebezpečné. Šanca, že to vyjde je takmer nulová. Ak máš pocit, že svetu niečo dlžíš ver mi, že to tak nie je."

„Takmer nulová neznamená, že nie je žiadna." Tým som to uzavrel.

Odišiel som. Bol som naštvaný, aj keď som dopredu vedel, že Vincent s tým nebude súhlasiť. U Paula som čakal aspoň náznak podpory, no očividne som na to zostal sám.

Náladu mi zdvihol až laptop. O necelé tri hodiny sa mi podarilo nájsť to, čo som hľadal.

Hľadel som pred seba na rozsvietenú obrazovku a ponuku nie malého množstva kokaínu, ktorá bola zverejnená pred tridsiatimi dvoma minútami.

Netrvalo dlho a mal som ho. Lokáciu muža, ktorý podcenil anonymitu a bezpečnosť a dnes v noci rozhodne nečakal návštevu.