Hailey

Vychudnutý muž v modrej košeli pokračoval vo vášnivom výklade dejín ekonomického myslenia, napriek tomu, že mu zostávali posledné tri minúty. Nechať svojim študentom čo i len o tridsať sekúnd voľného času navyše bolo však očividne na úrovni anarchie.

Celú prednášku som strávila premýšľaním nad výsledkom z nečakaného testu, ktoré väčšinou nedopadali práve najslávnejšie, teda aspoň pre mňa nie. V poslednom čase som však začala pri svojom mene nachádzať priveľmi veľa bodov týkajúcich sa hodnotenia a to z viacerých predmetov.

Bolo to tým, že v poslednej dobe som nerobila nič iné len sa mechanicky premiestňovala medzi svojou izbou a univerzitou? Medzi tým boli možno občasné, väčšinou víkendové, práce v Targete a čas, ktorý som trávil s Johnnym, no napriek tomu som sa cítila deprimovane a osamelo. Už to neboli žiadne večery trvajúce do rána s ľuďmi, s ktorými som si rozumela. Mala som pocit, akoby sa celá skupina zrazu rozpadla a mrzelo ma to. Chýbali mi časy, vďaka ktorým som predtým možno flákala školu, no cítila som sa omnoho lepšie ako teraz. Teraz, keď som žila v jednej nudnej, fádnej slučke, ktorá ma frustrovala a kvôli ktorej som sa cítila takmer mŕtvo.

Muž prestal rozprávať presne vo chvíli, keď vypršala posledná minúta, ktorú nám mal venovať a nezabudol svoj prednes ukončiť vyhrážkami pre tých, ktorých testy nedopadli až tak úspešne.

Zatvorila som zošit, v ktorom som len nedávno začala používať zvýrazňovače, momentálne asi jediný svetlý bod v mojom živote, a vyrazila von. Cestou ma dobehla Siv, výmenná študentka z Nórska s krátkymi hnedými vlasmi, ktorá so mnou pred nejakým časom nadviazala konverzáciu a odvtedy sa z nás stalo niečo, čo by som možno mohla označiť za začínajúce kamarátky.

„Chystáš sa niekam po škole?" spýtala priateľsky s takmer nebadateľným prízvukom.

„Vlastne ani nie." Črtajúci sa návrh na spoločenskú aktivitu zaujal moju pozornosť a vznietil vo mne nádej.

„Chceli sme ísť dnes s Alice a Basmou vyskúšať Escape room, ak by si sa chcela pripojiť."

„Jasné." Usmiala som sa a cítila takmer okamžité pozdvihnutie nálady. Konečne šanca vytrhnúť sa z melancholického kolotoča?

„Skvelé," opätovala mi úsmev. „Tak sa vidíme o šiestej." Rozlúčila sa a s vlasmi poskakujúcimi okolo tváre sa rýchlymi krokmi pobrala opačným smerom.

Vybrala som z vrecka zamotanú guču káblov, ktorá predstavovala moje slúchadla a zamierila k autobusovej zastávke. Môj svet zrazu nabral sýtejšie farby.

Hneď ako som prišla domov a zacítila intenzívny závan vône kávových zŕn vedela som, že otec je doma. Pil niekoľko šálok denne. Nie preto, že by bol unavený alebo sa potreboval prebrať, ale jednoducho preto, že mu chutila a to najmä vtedy, keď bola tak horká, že ju nikto iný okrem neho vypiť nedokázal.

„Tak ako to dnes šlo?" spýtal sa svojím bežným radostným hlasom, len čo ma jeho tmavé oči kontrastujúce s plavými vlasmi uvideli vojsť do kuchyne.

„Fajn. Čo robíš doma tak skoro?" zaujímalo ma. Na sebe mal jednu zo svojich košieľ, v ktorých chodil do práce, no bolo len krátko po obede. Príliš skoro v porovnaní s jeho bežnými príchodmi, ktoré takmer nikdy neboli skôr, než o piatej.

„Vlastne som bol dnes v kancelárií len doobeda," zmienil ukladajúc čistý riad na svoje miesto. „Potrebujem zobrať to auto konečne do opravy a potom ideme s Henrym na ryby. Konečne zaslúžený piatok." Usrkol si z kávy a uškrnul sa. „Ale ak sa chceš pripojiť pokojne môžeš ísť s nami."

Zasmiala som sa. „Nie, vďaka, oci."

„Teraz ti to príde nudné a zdĺhavé, ale možno keď budeš staršia oceníš to ticho a pokoj, čo sa okolo teba rozľahne, len čo nahodíš prvýkrát udicu."

„Nemyslím si, že vek pomôže tomu, aby som si niekedy užívala vyťahovať rybám z úst háky a niekoľko hodín sa pozerala na nič." Pohľad mi padol na mobil položený na linke. Vzala som ho do ruky a obzrela si ho. Môj nebol a vedela som, že rovnako ani nikoho z rodiny.

„Mama ho našla v sklade," vysvetlil otec. „Konečne tam robila poriadok, takže ktovie čo všetko tam ešte objaví," dodal pobavene.

Ležal v sklade s oblečením? Stlačila som gombík na boku, no obrazovka sa nerozsvietila. Naklonila som ho a pozrela sa na miesto, kde sa mala zapájať nabíjačka. Vyzeralo podobne ako to na mojom mobile. 

Vzala som ho do svojej izby a pokúsila sa ho zapojiť.  Koncovka sadla. Mobil zavibroval a na obrazovke sa zobrazili percentá zobrazujúce nulu. Vtedy mi v hlave bliklo. Mohol byť Neov? Boli sme tam spolu v tú noc, keď som ho videla naposledy. Možno mu vypadol.

Zaváhala som a podržala tlačidlo na boku. Displej sa rozžiaril a po chvíli načítavania zobrazil malý sivý obdĺžnikčakajúci na PIN kód. 

Štyri nuly?

Kód nesprávny. Samozrejme.

Bolo to nepravdepodobné, ale aj tak som sa rozhodla zvoliť ďalšiu jednoduchúkombináciu.

Jedna dva tri štyri?

Obdĺžnik a nápis PIN kód zmizli a vystriedala ich bežná zamknutá obrazovka.

Usmiala som sa. Na to ako tajomne pôsobil si na niektorých veciach očividne nedával až tak záležať.

Na displeji s čiernym pozadím vyskočila záplava upozornení. Ich obsah som nevidela, keďže bol stále zamknutý, no rozhodla som sa, že ďalej sa hrabať nebude. Naštvalo by ma, keby sa niekto snažil liezť do súkromia mne. 

Nechala som ho nabíjať a vstala. Pobrala som k dverám, keď sa izbou rozľahol slabý vibrujúci zvuk a prinútil ma otočiť sa späť.

Obrazovka svietila znovu. Niekto volal a mobil zvonil. 

Zostala som v pomykove a pristúpila späť k nemu.

Skryté číslo.

Mám to zdvihnúť? Hľadela som na zelený  a červený krúžok a premýšľala. Nemala by som zdvíhať jeho hovory, čo ak je to ale niečo dôležité? Možno by som mala aspoň danej osobe povedať, že je momentálne preč a pravdepodobne má už aj druhý mobil a číslo. To sa predsa bežne robí, nie?

Pomaly som sa dotkla prstom zeleného krúžku a priložila si mobil k uchu.

„Prosím?" ozvala som sa.

Na druhej strane zavládlo ticho. Ticho, na pozadí, ktorého sa ozývalo takmer nepočuteľné šušťanie. Alebo to bolo slabé dýchanie? Niekto tam v každom prípade bol. Tým som si bola istá.

„Haló?" skúsila som znova. „Je tam niekto?"

Ticho.

„Ak voláte Neovi, nie je momentálne tu, ale môžem..."

Hovor skončil.

Vážne ma bez slova položili? Hľadela som obrazovku, ktorá znovu stmavla. Možno to bol omyl. 

Rozhodla som sa to nechať tak a vrátila sa do kuchyne. Otec s niekým horlivo telefonoval, tak som mu po rýchlom obede len mlčky kývla pozdrav a on mi úsmevom odpovedal späť.

O päť pozemkov ďalej som zastala a pristúpila k známemu dvojposchodovému domu s bledosivou fasádou a starostlivo upravenými kríkmi a záhonmi v prednej záhrade. Vedela som, že jeho mama si na to potrpí. Neprekvapilo by ma, keby po trávniku chodila každý deň s pravítkom v ruke a merala či steblá trávy nepresiahli akceptovateľný limit a netreba ich pokosiť.

Zaklopala som, no dvere sa otvorili až po dlhej chvíli.

Johnny vyzeral, akoby sa práve zobudil a to v dobrej nálade. Vlasy mal rozstrapatené a oči pôsobili, akoby sa len pred pár minútami otvorili. Pobozkal ma a ja som ho nechala, hoci to vo mne nevyvolalo takmer nič.

„Možno sa budeš smiať ale o niečo som sa pokúsil," začal s miernym úsmevom, len čo som vošla dnu.

Skúmavo som sa na neho pozrela. „O čo ide?"

Zaviedol ma do obývačky a víťazoslávne predo mňa zdvihol tanier s čokoládovým koláčom. Trochu sa rozpadal a vyzeral, že v trúbe pobudol dlhšie, než mal, no aj tak som sa na neho prekvapene pozrela.

„Piekol si?"

Položil ho späť na stôl a pristúpil bližšie ku mne. „Vlastne som mal v pláne spraviť nám aj večeru. Mama a otec išli na oslavu k známym, takže máme celý dom pre seba a môžeme robiť čo len chceme." Rukou prešiel k môjmu pásu a privinul si ma bližšie.

Odtiahla som sa. „Vlastne...večer niečo mám. Vravel si, že niekam ideš tak..."

„Zrušil som to, aby sme mohli byť spolu." Dobrá nálada z jeho tvári zrazu zmizla a v zlomku sekundy ju vystriedala podráždenosť. „S kým si mala plány?"

„So spolužiačkami. Môžem to zrušiť ak chceš."

„Nie. Je to v pohode." Sadol si na gauč a zapol telku, hoci bolo jasné, že nad niečím úpenlivo premýšľa. „Možno si zaslúžiš odo mňa chvíľu pokoj."

„O to mi vôbec nejde."

„Ale mimo toho..." zmenil zrazu tému, „niečo som sa pokúšal zariadiť a možno sa mi to aj podarilo. Spomínala si meno tej agentúry, z ktorej si zdrhla..."

Už pri slove zdrhla som cítila stúpajúce poníženie a hnev, ale mlčala som, aj keď sa ma začal zmocňovať nepríjemný pocit z toho, kam táto konverzácia povedie.

„Vlastne dajme tomu, že som bol s nimi v kontakte a vedeli by nájsť niečo, čo by ti možno menej vadilo. Máš sa tam zastaviť."

Civela som na neho. Myslela som, že táto téma bola už za nami. Pár dní so mnou ledva prehovoril, keď pochopil, že nič také robiť nebudem a teraz znovu?

„Prečo stále čakáš, že sa tam vrátim?" žiadala som vysvetlenie.

„Išlo by len o reklamu. Dobre platenú. Možno by si mala zo seba lepší pocit, keby si konečne začala robiť niečo užitočnejšie pre nás."

Nie. Už to nezvládam. Moje nervy a trpezlivosť to nezvládajú.

„Nie, vďaka. Mám pocit, že toho robím dosť."

„Oh, naozaj?" vydal zo seba zosmiešňujúcim hlasom. „Okrem toho, že so mnou spíš, čo pre nás robíš? Aj keď chápem, že to je možno jediné, čo dokážeš a čo zvládaš na jednotku. Možno práve preto by si sa mala do tej agentúry vrátiť a zobrať všetko, čo ti ponúknu."

Fajn. Stačilo.

„Cítiš sa lepšie, keď zhadzuješ všetkých okolo seba?" prerušila som ho ostrým tónom. „Máš zo seba lepší pocit? Keď chceš tak veľmi peniaze skús sa aspoň raz pozrieť po práci. Nemám pocit, že by si tomu posledný mesiac venoval nejakú pozornosť."

Moja sebakontrola a ľútosť odišli. Nepodarený koláč by za iných okolností už skončil v jeho tvári. Každodenné zhadzovanie prekročilo moju trpezlivosť a mala som plné zuby toho, byť niekoho boxovacím vrecom, len preto, že mi ho bolo ľúto. Stávalo sa to neúnosným a čoraz viac som začínala veriť jeho slovám.

Si hlúpa, primitívna, o nič sa nestaráš, na nič nie si dobrá, všetko vždy len pokašleš a vždy každého len sklameš.

„Prepáč," povedal zrazu a podišiel ku mne pripravený objať ma. „Možno som to prehnal."

Odstúpila som, konečne rozhodnutá vymaniť sa z tohto unavujúceho samo-väzenia.

„Buďme kamaráti, dobre?" navrhla som. „Ale nič viac."

Cez jeho tvár prebehol šok. „Dávaš mi kopačky?"

„Pozri..."

„Doriti, veď som sa ospravedlnil! Čo viac ešte odo mňa chceš, čo? Kde je tá tvoja opora?!"

„Snažím sa ti dať oporu, ale..."

„Ale čo?!" Zovrel moje rameno. „Predtým som povedal, že budem lepším, aby si už nemala dôvod odísť a presne to urobím. Nenechám ťa odísť."

„Čo spravíš? Zamkneš ma do pivnice? Johnny, uvedom si ako neskutočne ťažko sa s tebou trávi čas. A keby aj nie...možno som v tom vzťahu nenašla to, čo ty. Prepáč, ale..."

„Nenašla si to, čo ja? Čo tým chceš povedať? Celé toto bolo pre teba len divadielko, aby si sa zabavila a teraz som ťa znovu omrzel? " Stisk zosilnel a jeho oči priam sršali nekontrolovateľnou zlosťou. „Štetka" precedil cez zaťaté zuby. „Si obyčajná štetka."

Vytrhla som ruku z jeho zovretia. „Fajn, vďaka za názor." Otočila som sa vyrazila preč.

Bolo mi jedno, akú spŕšku naštvaných slov za mnou ďalej spustil. Bolo to už niekoľkýkrát, čo za mnou niečo kričal počas toho, ako som odchádzala a ja som bola na toľko blbá, aby som dopustila, nech sa to deje znovu a znovu. A znovu som sa len ponížila.

Snažila som sa nemyslieť na to a večer so Siv, Alice a Basmou tomu celkom dopomohli. Z Escape room sa nám podarilo vyviaznuť za hodinu, čo bolo o pol hodinu skôr, než bol stanovený limit, a tak sme sa náš úspech rozhodli zajesť v McDonalde. Konečne som sa znovu cítila byť súčasťou skupiny, a hoci to nebola tá, ktorá mi chýbala, rozhodne som sa v ich spoločnosti cítila lepšie, než ako keď som bola sama.

„Čo keby sme šli do San Diega?" navrhla zamyslene Siv usŕkajúc zo slamky colu.

„Nemyslela som, že keď si vravela, že si chceš niekam dnes vyraziť budeš myslieť trojhodinovú cestu do ďalšieho mesta o desiatej večer," zasmiala sa Basma.

„Myslím cez víkend," vysvetlila so smiechom. „Chcela by som vidieť viac z Kalifornie. Čo ty na to, Hailey?" otočila sa ku mne.

Samozrejme, že som súhlasila. Bola som za akúkoľvek aktivitu, čo znela aspoň trochu zaujímavo. Plánovanie nasledujúceho víkendu nakoniec skončilo ako súboj medzi San Diegom a San Francisom, ktoré bolo síce ďalej, no vďaka Golden Gate na záver zvíťazilo.

Sledovala som nočné ulice mihajúce sa za oknom autobusu, počas mojej cesty domov a sústredila sa hudbu, ktorá plynula zo slúchadiel. Bol to zoznam skladieb, ktoré som pred týždňom počula toľkokrát, že som ich posledné dni prepínala hneď po prvých sekundách, no dnes mi to bolo z nejakého dôvodu jedno. Dokonca som sa do nich ponorila natoľko, že som ani nevenovala pozornosť osobe, čo si prisadla vedľa mňa napriek tomu, že autobus bol poloprázdny.

Na muža som sa obrátila, až keď som kútikom oka zachytila ruku, čo sa predo mňa vystrela.

Hľadela som na poskladaný papierik, ktorý zľahka držal medzi prstami a zmätene prešla očami k jeho tvári. Díval sa však pred seba a sivá kapucňa, ktorú mal nasadenú mi tak znemožňovala čokoľvek vidieť.

Vybrala som si z uší slúchadlá a opatrne vzala z ruky papierik.

Centerm Terminal, VA, CA

„Pôjdeš sama alebo so mnou," prehovoril tlmeným hlasom.

Nechápala som, o čom hovorí. Možno bol mimo. Občas sa v hromadnej doprave vozili ľudia, čo neboli práve pri zmysloch. Nebolo to nič nezvyčajné.

„Kto ste?" snažila som sa dopátrať aspoň k nejakému vysvetleniu.

„Pôjdeš sama alebo so mnou," zopakoval roboticky.

„Netuším, čo odo mňa chcete, ale nemám záujem nikam ísť."

Autobus zastal na zastávke a lampa z ulice vrhla dnu silné svetlo. V ruke, ktorá doteraz pôsobila, že len ležérne leží na jeho stehnách so zápästím smerujúcim mojím smerom, sa zaleskol sivý kov. Mieril na mňa.

Rozbúchalo sa mi srdce. Mám skúsiť niekoho ohlásiť? Pravdepodobne by vystrelil skôr, ako by sa mi to vôbec podarilo. Mám teda predstierať, že súhlasím s čímkoľvek, do čoho sa ma tu snaží donútiť a potom zavolať políciu? Dopekla, čo sa robí v takýchto situáciách?

„O čo vám ide?" Hľadela som sa na kapucňu, ktorá však stále neodhalila o nič viac. Sedel takmer bez pohybu.

„Máš stretnutie."

„Nemám žiadne stretnutie."

„Pôjdeš sama alebo so mnou."

Možno by som mala súhlasiť. Čokoľvek sa odohrávalo v jeho opitej alebo nadrogovanej hlave to očividne chcelo počuť. Potom mi dá snáď pokoj.

„Fajn, dobre. Pôjdem," vyhlásila som ľahostajne.

Nezareagoval. Na ďalšej zastávke sa bez slova zdvihol a vystúpil.

Sledovala som, ako pokojnou chôdzou vykročil po chodníku s rukami vo vreckách, akoby si len užíval večernú prechádzku, až kým sa autobus znova nepohol a nezanechal ho ďaleko za sebou.

Vydýchla som si. Mala by som to nahlásiť? Čo ak niekoho naozaj zastrelí?

Odomkla som mobil pripravená uskutočniť svoj plán, keď mi pred očami vyskočilo upozornenie.

Správa z neznámeho čísla. Správa, ktorej slová sa mi ostro vpili do očí. Písmená, ktoré zatajili môj dych a potlačili všetky ostatné myšlienky a pocity, až zostala len úzkosť.

Pôjdeš sama alebo so mnou.