Blik. Blik.

Pokojnú hustú tmu pred mojimi očami narušili jemné záblesky zeleného svetla. Okolie schladlo a opäť ho naplnil známy vlhký vzduch.

Nie. Prečo som tu znovu? Ako...?

Blik. Blik. Blik.

„Čo si?" ozval sa pokojný hlas odrážajúci sa v priestore. Spoznal som ho. Patril tej tvári. Hnijúcej hladnej tvári. Nehodil sa však k nej. Znel až príliš ľudsky a čisto.

„Už si sa rozhodol?" pokračoval. „Už vieš čo je zlo?"

Obzeral som sa po tmavom priestore v snahe zistiť smer, z ktorého sa zvuk šíril.

Vedel som však odpoveď na otázku? Vedel? Všetky myšlienky, ktoré sa mi vtreli do mysle, keď som bol v tomto priestore naposledy, sa vrátili. Všetky pochybnosti o otcových slovách a postojoch, ktoré som si nikdy nedovolil mať boli späť. Váhanie nad jeho presvedčením, že predstava o tom, čo je zlé a čo nie, záleží len od uhla pohľadu. Vec názoru môže byť obľúbená farba či jedlo, obľúbená hra, model auta...No nie veci s enormným vplyvom na ľudský život.

Zrazu tu bol opäť ten zvláštny pocit. Začínajúci odpor k všetkému, čo som doteraz robil.

Otvoril som ústa, no nič z nich nevyšlo.

„Nevieš?" prekvapene zvýšil tón. „Už si si to priznal. Tak to povedz. Povedz to nahlas," zostrel. Znel podráždene. Vytočene.

Blik. Blik.

„Ospravedlňuješ sa!" rozčúleným výkrikom naplnil celý priestor. „Stále!"

Blik. Blik.

„A stále!"

Blik. Blik. Blik.

„A stále! Stále!"

Zošuchol som sa na zem zvierajúc si uši.

„Veľmi dobre poznáš odpoveď! Vieš, čo je zlo! "

Záblesk zeleného svetla sa predĺžil. V diaľke pred sebou som zahliadol obrys postavy. Očami som prešiel na sivú zem pod sebou a sústredene na ňu hľadel. Nechcel som tú tvár znova vidieť. Nech je už preč. Nech odíde.

„Si to ty? Tak si?!"

Cítil som, ako mi bije srdce. Rovnako prudko ako mi v hlave pulzovala jediná myšlienka. Hlas mal pravdu. Vo všetkom. Vedel som odpoveď.

Pootvoril som ústa, no súhlas, ktorý som sa z nich snažil dostať neprichádzal.

Ostré zelené svetlo ožiarilo miestnosť. Zrak mi padol na kútiky rozkladajúcich úst predo mnou, ktoré sa pomaly zdvíhali do priširokého úsmevu. Ostré zuby sa zaleskli.

Prudko som sa strhol zo sna. Posadil som sa a očami prešiel po tichej izbe s oknom, za ktorým sa črtala hlboká nehybná noc. Vydýchol som si a s odľahčením si uvedomil, kde som. Ďaleko od zatuchnutej miestnosti a tváre s hlasom.

Chuť na spánok ma prešla, a tak som vstal a podišiel k oknu, za ktorým ležala mŕtvo pôsobiaca ulica. Okná domov oproti boli tmavé a vysoké ihličnany vynárajúce sa za nimi, pôsobili len ako veľké čierne obrysy. Všetko vyzeralo pokojne a ticho. Spiaco. Akoby bol svet mierumilovným miestom, na ktorom sa nič zlé nedeje.

Oprel som sa o parapetu a zahľadel sa na chodník osvetlený pouličnými lampami, ktoré ešte viac zvýrazňovali jeho prázdnotu. Bolo to už niekoľko dní, čo som v tomto dome zbytočne zaberal miesto a ničnerobenie ma začínalo frustrovať, rovnako ako fakt, že som nevedel, čo sa deje vonku a doma. Možno bolo načase odísť napriek namietaniu a presviedčaniu Paula a Susan.

Pohľadom som zastal na čiernom aute zaparkovanom na kraji cesty pri dome oproti. Nebolo na ňom nič zvláštne. Svetlá boli zhasnuté a motor vypnutý. Čo ale upútalo moju pozornosť bola silueta na mieste vodiča. Prižmúril som oči v snahe rozoznať či sa skutočne jedná o osobu alebo sa môj mozog natoľko nedokáže spamätať z nečakaného množstva oddychu, že si sám privoláva halucinácie. Dlho sa nič nepokazilo, možno bolo na čase.

Skôr než sa mi ale podarilo zachytiť akýkoľvek pohyb, vyrušilo ma buchnutie, ktoré preniklo do nehlučného domu. Otočil som hlavu za zvukom, ktorý prišiel smerom od vchodových dverí a bez pohybu načúval. Možno som bol paranoidný, ale až príliš dobre som vedel, čo všetko môže neznáma postava pred domom uprostred noci znamenať.

Neozvalo sa nič viac, no aj tak som sa rozhodol vyjsť z izby. Tichými krokmi som pokračoval na koniec chodby s obrazmi, kde oproti miestnosti s obývačkou a kuchyňou stáli tmavohnedé vchodové dvere. Podišiel som k nim a zastal. Zdalo sa, že vzduch vonku bol mĺkvy, no netrvalo dlho a bol som si istý. Boli tam. Kroky ozývajúce sa na príjazdovej ceste.

Obzrel som okolo seba a snažil sa v tme nájsť niečo, čo by mi aspoň trochu pomohlo, no okrem topánok a vysokej rastliny v kvetináči, ktorý bol príliš veľký na dobrú manipuláciu, mi do očí neudrelo nič. V najzúfalejšom prípade som si vedel predstaviť hádzať po útočníkovi topánky, čím by som mu ale pravdepodobne privodil skôr zmätenie než zranenie.

Prešiel som do kuchyne, zo stojana na linke vzal dlhý nôž a nehlučne sa vrátil späť k dverám práve v momente, keď sa k nim kroky priblížili. Zovrel som rukoväť noža a hľadel na kľučku, plne sústredený na čokoľvek, čo malo prísť.

Niekto ju pomaly zatlačil dole a dvere sa začali odchyľovať. 

V rýchlosti som presunul nôž pred seba práve vo chvíli, keď sa plne otvorili a odhalili Paula s viditeľným zmätením a šokom v tvári.

Zasmial sa a pobavene zdvihol ruky nad hlavu. „Páni, už som mal aj príjemnejšie privítania po príchode domov z práce."

Vnútorne som si vydýchol a spustil ruku s nožom dolu. „Myslel som si, že je niekto v aute oproti."

S unavenou tvárou zavrel dvere. „Stojí tam už od večera, ale je prázdne, takže sa nemusíš znepokojovať. No už keď sme pri tom..." Načiahol sa pod bundu a niečo mi podal.

Prekvapene som sa pozrel na zbraň v jeho v ruke.

„Myslím, že s tým vieš narábať," dodal, keď som si ju vzal a starostlivo prešiel pohľadom po mojej tvári. „Prečo si vlastne hore?"

„Neviem," odpovedal som sledujúc, ako odkladá zväzok kľúčov do malej drevenej skrinky s háčikmi. V hlave sa mi opäť vynorila otázka, čo ma zaujímala už dlhšie. „Čo presne vlastne robíte? Predajcu ľudí? "

„Našťastie nie. Práci s ľuďmi sa mi vždy darilo úspešne vyhýbať, dokonca aj u Michaela. Robím s falošnými dokladmi a kontrolujem transakcie. Mohlo to byť lepšie, ale aj horšie." Venoval mi slabý úsmev. „Predpokladám, že ty si toho robil viac."

„Dajme tomu, že som si nemohol vyberať," skonštatoval som. „Nemyslím si, že je vôbec ešte niečo, čo som počas tých rokov nerobil."

Zamyslene prikývol, keď sa priestorom rozľahol zvuk zvončeka. V nočnom tichu pôsobil až príliš prenikavo a pochybnosti, ktoré so sebou priniesol, zvýraznili jeho hlasitosť ešte viac.

Mlčky som prešiel pohľadom k Paulovi. Jeho znepokojenie a zvraštené obočie ma uistilo, že sa nejedená o očakávanú návštevu.

Zvonček sa ozval znova. Tentokrát dvakrát za sebou. Moja teória s autom oproti nakoniec možno nebola až taká prehnaná, hoci sa na útočníka zdal byť až príliš netrpezlivý.

Chodbu zrazu ožiarilo nečakané svetlo a uvidel som Susan, ktorá sa pravdepodobne práve prebudila.

„Kto je to?" Pristúpila ku mne so značnou nervozitou na ospalej tvári a bledomodrý župan si privinula bližšie k sebe. To, že som tam stál s najdlhším kuchynským nožom, čo som našiel v jednej ruke a koltom M1911 v druhej si buď nevšimla alebo sa nad tým ani nepozastavila.

Paul pomaly pristúpil k priezoru na dverách a nahliadol do neho. Neodpovedal. Bez pohybu stál na mieste, akoby prestal vnímať všetko okolo.

„Paul..." opäť ho oslovila, no nereagoval. Až po chvíli sa pomaly načiahol za kľučkou a otvoril. Stál tam. Vysoká postava v tmavej bunde. Vincent.

Hľadeli na seba. Dlho a mlčky. Ohromene. Akoby sa okolo nich sformovala bublina predstavujúca samostatný vesmír a všetko naokolo zmizlo.

„Paul...?" Vincent sa na neho díval so široko roztvorenými očami a zmrazenou tvárou. Nikdy som ho nevidel tak omráčeného a neschopného slova či pohybu ako v tej chvíli. „Ty...?"

Paul zovrel ústa. Pôsobil previnilo. „Žijem..."

Vincent mlčal, akoby stále neveril tomu, čo vidí a nevedel nájsť správne slová. Očami mimovoľne zablúdil ku mne a náhle si ma všimol. Skôr ako som sa spamätal stál pri mne a vyslúžil som si nečakané objatie.

„Si v poriadku?" spýtal sa tlmeným hlasom.

Prikývol som premýšľajúc, čo sa vlastne stalo, keď pred ním Paul doteraz predstieral smrť, no otázniky, čo sa mi vynorili v hlave som len prihodil ku kope ďalších, ktoré stáli v poradovníku na sľúbené vysvetlenia.

„Ako si sa sem dostal?" zaujímalo ma.

„Dostal som tip od anonyma. Bol si to vy, však?" Vincent sa, stále pôsobiac vykoľajene, otočil späť na Paula. „Michael o ničom nevie. Nikomu som nič nepovedal, ale...ako? Dvadsať rokov som si myslel, že si mŕtvy a teraz zistím, že si bol celý ten čas tu? Robert ťa mal predsa zabiť a presvedčil o tom dokonca aj Michaela. Tak čo sa, doriti, stalo, že si ma pokojne nechal celý ten čas v tom?"

Snažil som sa z ich konverzácie poskladať aspoň nejaký záver, no nič nesedelo dokopy. Preto Roba tak neznášal a nikdy mi nepovedal prečo?

Paul prešiel pohľadom na kvetinu pri stene a pokračoval až po odmlke. „Robert hrá na dve strany. Bol to on, kto mi navrhol, že nás nechá žiť ak zmením tím a...nechám Michaelovi to, čo chcel. Nebolo to ľahké, tak ako nebolo ľahké o ničom ti nepovedať...Sledovali ma a nechcel som ťa znovu vtiahnuť do problémov. Raz som to už spravil. Mrzí ma to..."

Nastalo ticho. Možno v ňom neboli slová, ktoré mohol zachytiť sluch, no nevypovedané myšlienky a vety ho ohlušujúco vyplnili. Niektoré možno prezradil pohľady, iné zostali skryté.

„Zostaneš na noc?" vstúpila do neho hlasom Susan hľadiac na Vincenta a rovnako ako oni vyzerala, že sa spamätáva zo situácie, ktorá sa pred ňou odohrávala.

„Neviem či..."

„Miesta je tu dosť," uistila ho. „Pokojne tu môžeš zostať do rána."

Mlčky a takmer nebadateľne prikývol so slabou neistotou v tvári. Premýšľal som či sa mi niekto hodlal niečo vysvetliť alebo zrazu všetci zabudli na moju existenciu, ktorá očividne nebola zasvätená do veľkej časti Vincentovho života. Doteraz som si myslel, že ho poznám viac ako dobre, no ukázalo sa, že boli veci, o ktorých som nemal ani tušenia.

„Odkiaľ sa poznáte?" konfrontoval som Vincenta potom, ako si spolu s Paulom sadli v kuchyni za stôl. Vedel som, že spolu pracovali, no zdalo sa, že tomu predchádzala ďalšia časť príbehu. A vyzerala, že je celkom podstatná pre ostatné.

Hľadel na šálku pred sebou, z ktorej stúpala para a pohľadom prezrádzal, že si v hlave upratuje myšlienky. Unavene si pretrel tvár a vzdychol si „Možno...by si mal už vedieť všetko. Od začiatku po koniec. Ak ti teda ešte..." Pozrel sa na Paula a očividne porozumel zamlčanej odpovedi.

„Čo všetko?" spýtal som sa s narastajúcim zlým pocitom.

Opäť uprel zrak na šálku a nadýchol sa. „Mal som desať," pokračoval. „Doma to nikdy neboli práve najlepšie finančné podmienky. Otcova cukrovka sa v tom čase zhoršila už natoľko, že nebol schopný opustiť dom. Mama pracovala nočné aj denné, aby sme mali aspoň na jedlo. Často boli dni, keď som ju vôbec nevidel alebo bola taká unavená, že bolo pre ňu ťažké tráviť čas so mnou či mladšími sestrami. Vedel som, že nemala rada, keď k nám občas prišli na návštevu ľudia zo sociálky, aj keď som vtedy ešte nechápal, čo sú zač. Vedel som, že často plakávala a neznášal som to, ale nevedel som, čo mám robiť." Stisol ústa.

 „Často som býval po zotmení sám vonku," pokračoval.  „Ani neviem, prečo som si myslel, že niekto by dal prácu tak malému decku, ale bolo to jediné, čo som chcel. Dúfal som, že keď začnem zarábať aj ja, mama nebude plakávať, otcov stav sa zlepší a ľudia v sakách sa nebudú vyhrážať, že mňa a sestry odvedú preč. Pamätám si, že som v ten večer sedel na škatuli, čo som našiel medzi budovami v nejakom zapadákove a rozmýšľal, či sa mám zájsť za skupinou, čo stála za rohom, ale keď sa zrazu začali biť, prešla ma odvaha. Vtedy som si všimol ich troch. Michaela s Paulom a Robertom. Paul pristúpil ku mne ako prvý. Chcel vedieť, čo robím sám vonku o takom čase a na takom mieste, až sa ma nakoniec spýtal či by som si nechcel privyrobiť. Samozrejme, že som súhlasil. Bol som nadšený, aj keď som nemal tušenia, do čoho idem."

Omráčene som sa na neho díval. Nevedel som, čo mám povedať. Nikdy mi nepovedal nič o svojom detstve či rodine, ale rozhodne som nečakal toto.

„Robert a ja sme mali vtedy sotva cez šestnásť," Paul prevzal slovo. „Michael mal pred dvadsiatkou. Neviem ako sa spoznali oni dvaja, no keď som ich stretol nemali rozbehnuté takmer nič. Možno by som sa do toho nepúšťal, no...býval som so svojou matkou, ktorá spolu so svojím frajerom letela na heroíne. Zakaždým, keď som prišiel domov s tým, že sa mi nepodarilo zohnať peniaze ani nič do ich striekačky, nebol som istý či mám znova očakávať bitku alebo budú tak mimo, že si ma ani nevšimnú. Chcel som peniaze, aby som mohol vypadnúť, preto keď mi Michael s Robertom navrhli či sa k nim nechcem pripojiť súhlasil som, aj keď som vedel, že pôjde o drogy. Boli to len začiatky. Kúpili od niekoho prvé balíky, no po čase zistili, že výhodnejším by bolo zohnať niekoho nenápadnejšieho, kto by ich ponúkal a predával. Preto keď sme raz v noci narazili na Vincenta, zdal sa ako vhodný kandidát."

„Šlo to rýchlo," pokračoval Vincent. „Množstvá postupne stúpali, kým som už nestíhal po nociach predávať. Dovtedy Michael skrýval balíky doma u rodičov v pivnici, no po roku sme zrazu mali peniaze na náš prvý sklad. Michael ma od začiatku desil a Robert bol vždy Robert, no s Paulom sme sa nejako spriatelili. Neviem či by som to bez neho medzi nimi vydržal tak dlho...Postupne sme museli zamestnať ďalších ľudí. Po dvoch rokoch sme uzavreli prvú zmluvu mimo Štátov s dodávateľom z Mexika. Pribudli ďalšie priestory a ďalší ľudia. Ďalšie peniaze. Rástlo to závratne rýchlo. Rýchlejšie, než som stihol vnímať. K drogám sa zrazu pripojili aj zbrane. Po troch rokoch sme už doručovali do celej Severnej Ameriky a to vo veľkých množstvách. Po štyroch som už zabudol, aké to je nemať žiadne doláre. Michael sa však stával, čoraz neznesiteľnejším. Nebolo toho pre neho dosť. Nikdy toho nebolo dosť. Vždy som mal pocit, že sa cítil nadradený nad nami troma, no za ten čas sa stal oficiálne tým, čo nás viedol a stúplo mu to do hlavy. Chcel viac a tak za tým išiel, akokoľvek proti som ja s Paulom bol. Prekročil ďalšiu hranicu a tou boli ľudské životy. Ponuka drog, zbraní, falšovaných dokumentov či vecí, ktoré sa dajú na čiernom trhu kúpiť za menej, než na bežnom sa zrazu rozšírila o prostitúciu. V deväťdesiatom siedmom to bol obchod s ľuďmi a orgánmi, o rok vraždy na objednávku. S príchodom internetu prišli ešte ďalšie sračky a zvrátenosti, no zároveň aj vyššie zisky. Chceli sme odísť. Ja aj Paul. Bol som znechutený a zdesený tým, čoho som sa stal súčasťou, no z takýchto vecí sa nevyvlečieš tak ľahko. Keď sa raz do toho dostaneš je to na celý život. Nedopustil by, aby ktokoľvek z nás odišiel, hoci to Paul začal plánovať poza jeho chrbát."

„V deväťdesiatom deviatom sme sa dostali do zlého vzťahu s inou skupinou." Paul prešiel očami na svoje ruky na stole. „Boli z Kanady. Náš nárast výrazne poviedol k poklesu ich predaja, a tak hľadali spôsob, ako nás položiť. Michael mal v tom čase syna, Juniora, mal len päť rokov...neviem ako sa im podarilo dostať k naším identitám, no zistili, že čakáme so Susan dieťa. Mal som na výber pomôcť im dostať sa k Juniorovi alebo sledovať, ako ju zabijú. A tak som im pomohol dostať to, čo chceli. Vydierali Michaela, aby nechal obchody, inak Juniora zabijú, no ten ich uprednostnil aj pred svojím vlastným synom. Doteraz sa viním za to, že zomrel kvôli mne..." Susan si sadla vedľa neho a stisla mu dlaň. „Mal však so svojím dieťaťom plány a tie mu prekazili. Navyše sa dozvedel, že som za tým bol ja...nahováral som si, že sa mi podarí ujsť, no pred Michaelom neutečie nikto. Dostihol ma. Bol som zradca. Robert mal mňa so Susan zabiť a náš syn, Elias, ktorý mal vtedy len týždeň sa mal stať náhradou toho jeho." Prehltol a venoval mi slabý úsmev. „Celý ten čas som premýšľal, ako asi vyzeráš teraz, keď si dospelý."

Jeho slová zostali visieť vo vzduchu. A viseli tam dlho. Pridlho. Nechcel som prijať to, čo sa mi snažili povedať. Cítil som, ako to búra všetko okolo mňa. Od základov. Akoby celý môj život doteraz bol zrkadlom a veta kameňom, ktorý doň niekto ľahostajne hodil a rozbil ho na drobné črepy.

Všetci traja hľadeli na mňa. Bez slova. Nie. Odmietal som tomu veriť.

Pozrel som sa na Vincenta, očakávajúc, že niečo povie, no jeho previnilý výraz a stisnuté pery ma utvrdil v tom, že sa to nestane. Príliš veľa vecí zrazu dávalo zmysel.

„Neo..." oslovil ma.

„Nie." Vstal som a neveriacky sa na neho pozrel. Cítil som rastúce rozhorčenie predierajúce sa spoza zmätenia a šoku. Cítil som sa podrazene. Osobou, ktorej som veril najviac.

„Počúvaj ma..."

„Dvadsať rokov!" už som sa neudržal a zvýšil hlas.

„Nemohol som ti nič povedať!" vyhŕkol.

„Tak si sa radšej rozhodol stále mi klamať do očí. Chápem. Nevedel som, že celý môj život je jedno posraté lacné divadlo."

„Chcel som ti to povedať niekoľkokrát..."

„Tak prečo si to nikdy nespravil?! "

„Pretože to bolo Michaelove rozhodnutie a jeho rozkaz...a to sú veci, čo sa neporušujú pokiaľ chceš zostať nažive. Mal som podľa teba radšej riskovať, že nás oboch odstrelí?" S naliehavosťou sa pozrel do mojich očí a pokračoval pokojnejším tónom. „Ver mi, že to bolo ťažké aj pre mňa...tak ako bolo ťažké predstierať, že súhlasím so všetkým, čo robí a čo ti tlačí do hlavy. Mohol som len dúfať, že budem mať na teba väčší vplyv ako on."

Zostal som bez slov. Držal som ich v sebe príliš veľa, no zároveň tam neboli žiadne.

„Zlatko..." Susan vstala a na ústach sa jej zjavil ľútostivý úsmev. „Nechaj si to uležať v hlave, dobre?"

Chcel som byť sám. Sám, len s myšlienkami bez kohokoľvek iného, kto by z nich robil ešte väčší chaos, než akým už boli.

Vyšiel som von a sadol si na betónový schod, ktorý spájal priestor pred dverami s chodníkom popri príjazdovej ceste. Zhlboka som sa nadýchol chladného nočného vzduchu a zahľadel sa na siluety vysokých stromov oproti. Ľahký vietor slabo rozhýbal ich konáre a teraz pôsobili takmer ako monštrá mávajúce rukami. Akoby sa zlovestne snažili uchopiť domy pred sebou, no aj tak nedočiahli.

Uvedomil som si, že mi je zima, no bolo mi to jedno. Chcel som si to v hlave utriediť, no zakaždým sa objavilo niečo ďalšie, čo mi plán prekazilo. Začínal som mať pocit, akoby moja myseľ bola veľkým preťaženým systémom a nie niečím, čím som mal premýšľať. Ktovie koľko toho unesie, kým sa prepáli alebo radšej rozhodne pre samodeštrukciu.

Za chrbtom som začul otvorenie dverí a kroky. Vincent si sadol vedľa mňa a mlčky sa zahľadel smerom, ktorým som sa pozeral.

„Mrzí ma to," prehovoril.

„Prečo teraz?" spýtal som sa stále upierajúc oči na kývajúce sa konáre. „Prečo mi to hovoríš všetko teraz?"

„Neviem...Možno mám pocit, že keď sa začalo diať toto všetko, nadíde chvíľa, keď tu bude možnosť odísť od všetkého. Chcem, aby si vedel pravdu a rozhodol sa na základe nej...Michaela teraz možno vidíš tak, ako chce, aby si ho vedel, no mysli na to, že svetlo, ktoré ti ľudia sami nastavia je vždy len ozdobné."

Odísť. To slovo mi rezonovalo v hlave. Odísť od všetkého, čo som doteraz robil. Až teraz som si uvedomil, že som sa ani raz nepozastavil nad tým, ako doteraz obaja označovali činnosti, ktoré v obchode prebiehali za niečo zlé. Automaticky som to prijal.

„Sme v pohode?" zaujímal sa, no odpoveď nedostal. „No tak." Jemne do mňa štuchol v snahe odľahčiť atmosféru. „Už ti nebudem kaziť rozohrané hry."

„Snažíš sa presvedčiť mňa alebo seba?"

Pozasmial sa. „Poznáš ma až príliš dobre."

Slabý vietor zrazu zosilnel a priniesol ešte chladnejší vzduch. Po tichej ceste prešlo auto.

„Potrebujem, aby si mi odpovedal na jednu otázku," pokračoval s vážnejšou tvárou.

Spýtavo som sa na neho obrátil.

„Chceš robiť všetko to, čo si robil doteraz?"

Neodpovedal som. Myšlienky v mojej hlave lietali z jednej strany na druhú, každá na opačný pól. Nevedel som, čo chcem a prestával som vedieť už aj to, kto som a čomu vlastne verím.

„Plánuješ ho potopiť?" spýtal som sa namiesto odpovede, mieniac Michaela.

Vzdychol si a zahľadel sa späť do diaľky. „Neviem. Zatiaľ mám len sny, nie plány."

„Je tu? Vo Vancouveri?"

Prikývol.

„Chcem ísť za ním."