Hailey

Pozrela som sa na nízky biely dom pred sebou. Ulica, na ktorej stál bola pomerne tichá. Lemovali ju rodinné domy a stromy a na ceste pred pozemkom boli odparkované dve autá, jedny z mála v okolí, keďže väčšina ľudí bola o takomto čase v práci. 

Adresa sedela s tou, ktorú som nedávno dostala do správy. Malo ísť o prvé fotenie, konkrétne pre značku športového oblečenia, hoci mi nebolo jasné, prečo vybrali práve toto miesto. Predpokladala som však, že to malo svoje odôvodnenie. Možno interiér alebo záhrada vyhovovali ich predstavám prostredia, do ktorého to má byť zasadené? Ktovie. Bola to ich vec.

Vykročila sa po chodníku vedúcom cez pokosený trávnik a zaklopala na dvere. Takmer ihneď na to sa otvorili a odhalili nízkeho zavalitého muža s čiernym stojanom od fotoaparátu v ruke.

„Výborne. Už si tu." Odstúpil z dverí, aby som mohla vojsť. „Počkaj chvíľu. Trevor už si to pripravil?" Zakričal niekomu ďalšiemu a zmizol v druhej miestnosti.

Sadla som si na sedačku a obzrela si skromne zariadenú chodbu so sivou dlažbou a béžovými stenami. Okrem malého vešiaka a sedačky bola prázdna a pôsobila neobývane.

Začala som cítiť prichádzajúcu nervozitu. Čo ak to poseriem? Takmer vždy niečo poseriem. Moja práca možno skončí tak rýchlo a nečakane ako aj začala. Čo už. Nezáleží na tom predsa až tak, nie? Svet sa nezrúti.

Podobnými slovami sa mi podarilo ukľudniť celkom rýchlo. Navyše som dnes mala obzvlášť dobré ráno. Nielen že som mala možnosť byť tu, predchádzajúci deň s Johnnym ma naplnil zvláštnym pokojom. Skončili sme na prechádzke v Štátnom parkom Topanga neďaleko pobrežia  a prešli veľkú časť z neho. Vlastne to bol jeho nápad a po dlhej dobe som ho videla konečne aspoň trochu veselého a pokojného. Opäť som sa nad tou myšlienkou pousmiala.

Nízky muž sa zjavil vo dverách na konci chodby a venoval letmý pohľad svojmu mobilu. „Okay, poď sem. Môžeme začať."

Vstala som a odhodlane ho nasledovala do izby. Na rozdiel od vstupnej haly bola zariadená vkusne a moderne, hoci tiež pomerne stroho. Pohľad mi zastal na posteli neďaleko bledého gauča, keď som si všimla ďalších dvoch ľudí.

Prvou bola žena v úzkych šatách s krátkymi blond vlasmi, vedľa ktorej stál vysoký muž bez trička. Ležérnymi krokmi podišiel ku gauču a sadol si. Prešiel po mne očami a jemne zdvihol jeden kútik úst.

„Takže začneme tým, že vojdeš do miestnosti," začala žena hovoriac ku mne. „Sadneš si k nemu a keď ťa vyzlečie..."

„Keď ma čo?" Zarazene som na ňu hľadela premýšľajúc či som zle počula, hoci som si zrazu začala plne uvedomovať o čo tu ide. 

„Je lepšie to mať dobre naplánované, keďže ide o profesionálne videá. Ľudia nebudú platiť za to, aby videli amatérov. Mimochodom, si na tabletkách alebo nie? O iné sa báť nemusíš, keďže našich zamestnancov zdravotne preverujeme."

Zmocnila sa ma vlna hnevu. „Môžete zabudnúť, že toto budem robiť."

„Ale tvoja zmluva hovorí niečo iné, zlatko," pokračovala.

Jasné. Zmluva. Sprostá zmluva. A ja, čo všetko vždy len pokazí. Každú jednu posratú vec.

„Môžem osrať vašu zmluvu. Odchádzam." Otočila som sa na odchod a vykročila smerom k chodbe.

„Je mi ľúto ale potom je tu finančná čiastka, na ktorú má spoločnosť zo zákona nárok, keďže ide o skoršie ukončenie pracovného pomeru, než je dohodnuté v zmluve, navyše bez oznámenia. Takže tristo dolárov..."

Tresla som dverami a vyšla na ulicu pokračujúc rýchlymi vytočenými krokmi, čo najďalej. Bola som naštvaná a znechutená. Znechutená nimi a naštvaná v prvom rade na seba.

Som hlúpa. Vlastne som najhlúpejší, najnezodpovednejší človek, čo poznám a neznášam sa za to. Neznášam. Nie je jediná vec, čo by som zatiaľ dokázala bez toho, aby som niečo nepokašľala alebo sa neznemožnila. Cítila som, ako sa mi do očí začali tlačiť slzy, no hneď som ich zahnala naspäť. Posledné, čo mi ešte chýba je sebaľútosť. Nepotrebujem klesnúť ešte nižšie.

Vošla som do Johnnyho bytu, kde ma ožiarila jeho usmiata tvár, no len čo zbadal môj výraz úsmev opadol.

„Čo sa stalo? Ako to šlo?"

„Nahovno." Zhodila som z nôh topánky a hodila k ním tašku.

„Prečo?"

„Pretože sú to zasraní klamári a ja vždy na všetko naletím." Pokračovala som ďalej vo vysvetľovaním a opísala, čo sa stalo, no jeho výraz pôsobil omnoho menej rozrušene, než som čakala. Mala som pocit, že je skôr v zamyslení.

„A nechceš to vziať?"

„Čože? Zbláznil si sa?!" Šokovane som sa ohradila.

„Ušetríš tri stovky a navyše ponúkajú pekný balík prachov."

Neveriacky som na neho hľadela s polootvorenými ústami. „Chceš, aby som robila niečo také? Naozaj..."

„Uvedomuješ si, aké základy spoločného života by sme si s tými peniazmi mohli vybudovať? Alebo ma berieš len ako dočasnú zábavku?"

„Nikdy som ťa nebrala ako niečo také."

„Takže si plánuješ so mnou budúcnosť? Chceš so mnou vôbec nejakú? Ak áno a nechceš, aby sme žili v karavane s exekútormi pri dverách, tak ti radím, aby si to vzala."

Bez slova som na neho hľadela. „Nebudem zo seba robiť štetku. Na to môžeš zabudnúť."

Prudko vstal. Jeho pohľad sa zmenil na dva bodavé nože. „Ty nechápeš?!"

„Ja nechápem?! Čo keby si sa ty zamyslel nad tým, že...."

„Nad čím?! Čo?!" stratil nad sebou kontrolu a teraz už kričal. „Myslím, že rozmýšľanie mi ide lepšie, než tebe a čo vidím ja je neuveriteľná šanca na to mať lepší život. Alebo chceš, aby som sa tu zodrel z kože, len aby som nás aspoň ako-tak postavil na nohy, čo? O to ti ide?"

„Vieš ako sebecké je od teba..."

„Tak ja som sebecký? Ja?! To ty tu odmietaš vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, aby si konečne dosiahla aspoň niečo. Tak ako vždy. Čo vôbec chceš od života? Možno ty si ty tá, čo by sa tu mala dať dokopy, nie ja."

Jediné slová, čo mi zostali boli tie, čo som hovoriť nechcela. Vyčítavé, nahnevané a útočné. Znovu ma ale zastavila tá časť mňa, čo si pripomínala, z čoho Johnnyho reakcie plynú a chcela mu pomôcť. 

„Stretneme sa neskôr." Obula som si späť topánky, čo som len pred chvíľou striasla z nôh a v snahe ovládnuť sa, som sa radšej pobrala späť k dverám, ktorými som prišla.

Na medziposchodí budovy som konečne vypustila z úst uľavujúcu nadávku. Sadla som si na studený schod a rátala do desať. Nemôžem si pripúšťať všetko, čo hovorí. Nikdy mi nerobilo problém kašľať na to, čo si myslia ostatní.  Prečo mi to zrazu pripadalo ťažké? Bolo to preto, že som hlboko vnútri vedela, že všetko to, čo o mne stále hovoril bola pravda? 

Bola som neschopný chaos.

Cez okno oproti schodom som sledovala biely pás, čo za sebou zanechalo lietadlo na bledomodrej oblohe. Ktovie kam letelo. Vlastne to bolo jedno. Občas som mala chuť odísť kamkoľvek, len nech je to čo najďalej od všetkých. Aspoň na chvíľu. Aspoň chvíľu by som nemusela premýšľať nad tým, pre koľkých blízkych ľudí som sklamanie a či sa k ním správam spravodlivo.

Potrebovala som porozprávať s niekým normálnym. Niekým, kto by mi aspoň trochu zdvihol náladu. X nebola doma a navyše bývala omnoho ďalej, tak som sa rozhodla potešiť nečakanou návštevou Lestera. Nakoniec, on sám to robieval dosť často.

Zaklopala som, len aby som oznámila, že sa chystám vojsť a vyhla sa akejkoľvek neočakávanej scéne pred mojimi očami a následne štuchla do dverí, ktoré sa s ľahkosťou otvorili.

„Kedy spravíš niečo s tými dverami?" vychrlila som svoju otázku, len čo som ho našla v izbe ukladať veci na kôpku na posteli za sprievodu latino hudby.

„Mám teraz celkom dobrý job, takže čoskoro." Stopol hudbu a vrátil sa k skladaniu trička.

„Vážne? Aký? Presunul si sa od predaju trávy k hotovým jointom?"

Pozrel sa na mňa svojím serióznym výrazom. „Veľmi vtipné. Náhodou mám teraz celkom lukratívne a decentné miesto a..."

„Nebodaj je to legálne?" spýtala som sa neveriacky a sadla si na posteľ.

Zatváril sa pobavene. „To som nepovedal."

„Samozrejme," zasmiala som sa.

„Tak o čo ide?"

„Ako vždy vieš, že o niečo ide?"

„Neviem. Chodíš s pekným hajzlom a už nejaký čas vyzeráš unavene. Nie som blbý."

Ľahla som si a zadívala sa na strop. „Možno je hajzel ale nemá to najľahšie."

„A kto má?" Jeho tvár, ktorá bola od slnka ešte bronzovejšia, než zvyčajne, stvrdla. „Keď som týždeň spával pri kontajneri lebo som ušiel z domu, automaticky mi to dávalo právo správať sa ako debil? Mohol som niekoho od hnevu dokopať a bol by som ospravedlnený?"

„Fajn. Takže teraz čo? Odkopneš každého, kto má zlú náladu lebo je v sračkách a potrebuje tvoju pomoc?"

„Je rozdiel pomáhať niekomu a tváriť sa ako spasiteľ. A to je presne to, čo robíš," povedal odmerane a vyšiel z izby.

„Prečo presne sa tvárim, že som spasiteľ podľa teba?" Vstala som a nasledovala ho do kuchyne. Po prvýkrát som v nej nevidela žiadny riad v dreze ani vedľa neho. 

„Pretože sa snažíš pomôcť niekomu, kto na tvoju pomoc serie a celkom očividne ťa využíva a manipuluje tebou." Vybral z chladničky pivo a namieril späť do izby.

„Niekedy musíš ľuďom pomoc nanútiť," pokračovala som kráčajúc za ním späť ako otravný tieň.

„O tom sa nehádam. Len ti hovorím, aby si ho poslala doriti skôr, než ťa zničí a pomáhala mu iným spôsobom. Ak si myslíš, že má depky sú tu ľudia, čo mu vedia pomôcť. Možno lepšie, než ty. A navrhol by som mu to skôr, než ti jeho bizarná povaha niečo spraví."

„Neurobil by..."

„Ale no tak..." Položil plechovku ku kôpke na posteli a pozrel sa na mňa. „Všetci vieme ako výbušný je a nad svojou sebakontrolou mal čas zamyslieť sa už veľakrát. Jeho ego by ale utrpelo príliš, keby na výčitky od iných reagoval inak, ako vytočením alebo urazením."

Mlčky som sa dívala ako hodil na posteľ malú tašku a začal do nej ukladať veci.

Zvraštila som obočie. „Ideš niekam?"

„Hej. Malý výlet do Kanady. Pracovné veci."

Uznanlivo som prikývla. „Asi to bude fakt dobrý job. Aj keď ma teraz celkom desí."

„Desiť by ťa mal Johnny nie môj job." Zatlačil veci hlbšie do tašky, no zips aj tak nedokázal zapnúť. Naštvane ich vyhádzal a napchal späť v inom poradí nezaujímajúc sa o to, že z oblečenia, ktoré doteraz skladal zostali len neforemné guče.

„Neo je v Kanade," vyšlo zo mňa.

„Viem." Dobojoval so zipsom a vydýchol si.

„Vieš?" Prekvapene som sa na neho pozrela. „Ako?"

Sadol si na posteľ vedľa mňa a zvalil sa na chrbát. Pôsobil zamyslene.

„Vlastne to nie je až také tajné, aby som ti to nemohol povedať. Robíme na rovnakom mieste. Jeden muž zistil, že sme kamaráti, tak mi navrhol nech idem s ním do Vancouveru. Neviem ale o čo presne ide, ani prečo je Neo v Kanade."

„Tak počkať..." pozastavila som sa nad tým, čo práve vyšlo z jeho úst. „Robí v otcovej firme."

Spojitosť som si uvedomila hneď, ako som sa spamätala z faktu, že Neo sa pohybuje v niečom podobnom ako Lester.

„Tiež ma to prekvapilo, keď som si to dal dokopy."

„Jeho otec..."

„Nikdy som ho nevidel ale hej, nie sú to práve čisté peniaze." Unavene si natiahol ruky nad hlavu. „Ale nemôžem sa sťažovať."

Jeho otec. Doteraz som ho považovala za divného a znepokojoval ma. Pochybnosti teraz ale stúpli na omnoho vyšší level. Celá jeho osoba budila vo mne nepokoj. Od jeho prísnosti, posadnutosti prácou a faktu, že mu nevadí ľudí niekam zatvárať až po to, ako nerád o ňom Neo hovoril. To, že jeho spoločnosť robila niečo ilegálne, bol len ďalší kúsok mozaiky, ktorú som si pomaly skladala. Obraz, ktorý sa však predo mnou začínal tvoriť, ho staval do ešte horšieho a pochybnejšieho svetla.

Vrátila som sa pohľadom späť k Lesterovi, ktorý zaujato niečo písal do mobilu. „Ozvi sa, keď tam dorazíš, okay?"