Ako prvé som začal vnímať mäkkosť a teplo obopínajúce priestor zo všetkých strán. Niečo, čo som necítil už tak dlho, že som vlastne aj zabudol, aké to je byť v blízkosti niečoho iného, než tvrdej studenej zemi a stien.

Do očí mi padli hmlisté bledé steny a hnedý záves zahaľujúci okno, za ktorým sa črtala tma prerušovaná len tlmeným svetlom malej lampy. Obraz sa začal pomaly zaostrovať, no spolu s ním vrátila aj tupá bolesť rozliehajúca sa po tele, ktorá sa stupňovala sa pri nohe a oku. Pomaly som k nemu natiahol ruku a zacítil obväz, ktorý ho prekrýval.

„Á, už si hore," ozval sa hlas a vo dverách som zbadal neznámu ženu s ázijskými črtami. Sadla si na kraj postele a zahľadela sa na mňa mäkkým pohľadom a jemným úsmevom. Tmavé, rovné vlasy jej voľne padali na plecia.

„Som Susan," predstavila sa, „a ty budeš Neo, však?"

Prikývol som premýšľajúc, kedy sa moje meno stihlo stať tak známym medzi všetkými, čo som v poslednej dobre stretol a zhodnocoval či jej môžem veriť alebo je to len ďalšia hra. Tých som už totiž začínal mať plné zuby.

„Kde som?" zaujímalo ma. Posledná spomienka, ktorú som si dokázal vybaviť bol chlap a jeho auto.

„Bývam tu so svojím mužom, ktorý ťa priviedol. Nemusíš sa báť." Usmiala sa. „Ako ti je?"

„Fajn."

„To oko ma mrzí." Na tvári sa jej zjavil ľútostný výraz. „Nemohla som už nič robiť." Načiahla sa a jemne napravila obväz, ktorý ho prikrýval. Rukou však zostala pri mojej tvári a zľahka mi prehrabla vlasy, hoci ma to mierne zmiatlo.

„Koľkého je?" spýtal som sa, pomaly si uvedomujúc fakt, že časy, keď som mohol používať obe oči pravdepodobne skončili.

„Dvadsiateho septembra."

V hlave som sa pokúšal premietnuť posledný dátum, ktorý som si pamätal z L.A a snažil sa skryť prekvapenie. Bol to takmer mesiac? Otec musel šalieť.

„Musím si ísť," vyhlásil som a posadil sa.

Žene sa na tvári zjavilo zmätenie. „Nie, mal by si ešte ležať."

Chystal som sa spustiť nohy z postele, keď ma zrazu chytila za ruky a naliehavo sa na mňa pozrela tmavými očami. „Možno nie je najbezpečnejšie, aby si teraz odchádzal."

Pohľadom som analyzoval jej ustarostenú tvár. „Nemali by ste byť nadšení z toho, že tu som. Vaším najväčším záujmom by malo byť zbaviť sa ma čo najrýchlejšie, kým tí ľudia zistia, čo váš muž spravil."

„Nemusíš si robiť starosti." Venovala mi povzbudivý úsmev. „Zbaviť sa ťa rozhodne nechystám."

Premýšľal som nad jej uisťovaním. Nešlo mi to do hlavy. Bol som cudzí človek, kvôli ktorému riskovali, že im jednej noci niekto vtrhne do domu a postará sa o to, aby im dal jasne najavo, že ich škrty cez plány sa mu nepáčia.

„Akí boli k tebe doma?" spýtala sa zrazu.

Zatváril som sa zmätene. „Boli...fajn."

Zamyslene prikývla a vstala. „Oddýchni si ešte. Prinesiem ti niečo?" Znovu mi venovala úsmev.

Pokrútil som hlavou. „Nie, vďaka."

Zaspal som krátko po tom, čo odišla. Keď som sa znovu prebudil, na okno izby prudko búšil dážď. Závesy boli mierne odostreté a odhaľovali sklo, po ktorom stekali kvapky vody. Obloha bola tmavá, no značila, že je deň.

Nechcel som už ležať ani spať. Chvíle, keď to bolo jediné, po čom som túžil tou najhlbšou zúfalosťou zrazu pôsobili vzdialene. Bol to ďaleký matný časopriestor, do ktorého som rozhodne nemal chuť vrátiť sa.

Presunul som nohy k okraju postele a položil chodidlá na zem. Rukami som sa pokúsil nadvihnúť ignorujúc bolesť, ktorá v nich vystreľovala a vstal. Zatackal som sa na stuhnutých nohách a chytil sa nočného stolíka.  Až teraz mi do očí udrela tenká hadička vedúca z mojej ruky, ktorú som si dovtedy nevšimol.

Pomaly som ju vytiahol a prešiel k dverám so snahou krívať čo najmenej, aj keď moja noha mala očividne iný názor a dávala mi ho pocítiť.

Stlačil som kľučku a predo mnou sa rozprestrela tichá svetlá chodba. Dlážka z tmavého dreva kontrastovala s bledými stenami, ktoré pokrývalo zopár obrazov v rôznych veľkostiach. Zrak mi padol na prvý z nich. Bol to zarámovaný diplom.

Susan George. Doktorka veterinárneho lekárstva. Univerzita vo Vancouveri.

Nasledovala sústava štyroch fotiek usporiadaných do štvorca. Prvou bola svadobná fotka páru. V pravom dolnom rohu stál malými číslicami dátum. 2.9.1998. Vedľa bol záber ženy držiacej na rukách malé dieťa. Rok nižšie bol 1999.

Na zvyšných fotkách boli ďalšie deti. Prvá bol z roku 2004 a ďalšia mal pri sebe číslo 2010. Približný vek detí a roky značili sa jedná o tri rôzne osoby.

Posledný obraz na stene bolo niečo, čo som nedokázal identifikovať akokoľvek som sa snažil. Usúdil som, že ide o abstraktné umenie tvorené zmesou bielej, sivej a ľadovo modrej, ktoré spolu vytvárali veľkú šmuhu. Z nejakého dôvodu však pôsobila upokojujúco. 

Spravil som krok vpred k oblúku bez dverí na konci chodby a takmer sa zrazil s chalanom, ktorý práve energetickým krokom vychádzal z miestnosti. Zostali sme stáť, zarazene sa dívajúc jeden na druhého. Očividne ani jeden nevedel, čo má povedať.

Mohol mať okolo pätnásť. Na sebe mal bielu mikinu s čiernym nápisom a tri prsty ruky pravej ruky mal natreté olupujúcou sa čiernou farbou. Prezrel si ma bledými očami a vystrel ku mne ruku. „Ethan."

Zahľadel som sa na dlaň pred sebou a podal mu svoju. „Neo."

Chvíľu len ticho stál, až nakoniec kývol hlavou k televízii, na ktorej bol stopnutý obraz „Zahráš si Far Cry?" 

Neprotestoval som. Úprimne som nevedel, čo iné mám vôbec robiť. Jediné, čo som chcel bolo vypadnúť z postele. Vypadnúť preč z izby, kde som len ja a moje myšlienky.

Miestnosť, do ktorej som vošiel bola tvorená spojenou obývačkou a kuchyňou. Okná v kuchynskej časti, pri tmavohnedej linke, smerovali na ulicu a odhaľovali nízke domy oproti s udržiavanými trávnikmi a živými plotmi, za ktorými sa vypínali ihličnaté stromy.

V polovici, ktorá bola obývačkou sa nachádzali dlhé okná s odsúvacími presklenými dverami, za ktorými ležal malý kus záhrady a drevený plot. O kus ďalej, na pozadí oblohy, ktorá sa teraz zmenila z takmer čiernej na sivú, sa týčili vysoké stromy. Zdalo sa, že dážď začal pomaly ustávať. Už to boli len malé kvapky, čo občas dopadli na okná.

Len čo som prešiel ďalej, Ethan mi podal ovládač a vzal si druhý. Postave muža na obrazovke prehodil do ruky nôž a pomaly sa približoval za osobou pred sebou, ktorá si ho zataiľ nevšimla. Keď bol tesne za ňou, jeho postava muža rýchlo schmatla a podrezala mu hrdlo. Obrazovku pofŕkali kvapky krvi a muž s rozrezaným krkom sa zvalil na zem. 

Náučná hra. Škoda, že v realite nemáte niekoľko životov a časom možno začnete premýšľať nad tým, čo robíte.

Na chodbe sa ozvali malé rýchle kroky.

„Ethan! Povedal si, že...." Do izby vbehla postava malého dievčaťa, výrazne sa ponášajúceho na ženu, no len čo ma zbadala, zastavila sa uprostred vety a nesmelo stíchla. Ak to bolo dieťa z fotky na chodbe, mohla mať deväť rokov. Tmavé vlasy mala zapletené do dvoch copov s ružovou sponkou a udivene na mňa hľadela.

„Ahoj," povedala stíšeným hlasom.

„Ahoj," odpovedal som a pokúsil sa o úsmev.

Pomaly prešla bližšie a sadla si gauč medzi mňa a Ethana, bez slova sledujúc obrazovku, na ktorej teraz postava muža bežala medzi stromami so zbraňou v ruke. Očami zastala na mojich obviazaných prstoch a chvíľu ich zrakom študovala. 

Zdvihla hlavu a zvedavo sa na mňa zahľadela. „Čo sa ti stalo?"

„Nepočula si otca?" odsekol Ethan neodtŕhajúc oči z hry. „Nemáme sa na nič pýtať."

Stíchla. Nemal som pripravenú odpoveď na túto otázku, keďže sám som mal vo veľa veciach nejasnosti, no rozhodol som sa zaimprovizovať.

„Stretol som sa s trochu nesprávnymi ľuďmi."

„Ocko je policajt, zachránil ťa," povedala natešene. „Preto nosí zbraň."

Ocko je policajt. Páni. Ocko mal od policajta asi tak ďaleko ako ja od človeka, čo má svoj život pokope. Nepovedal som ale nič. Nechcel som byť ten, čo búra domčeky lží. Možno mali svoje oprávnenie. Možno ak by klamstvá neboli zavreté v nich, zničili by krajinu naokolo.

„Si z Vancouveru?" spýtal sa Ethan a hra ho zrazu prestala zaujímať.

„L.A."

„Wow." Zatváril sa obdivne. „Ako si sa dostal až sem?"

„Doprava bola zdarma k tomuto," mávol som rukou k oku.

Chystal sa niečo povedať, no dievča ho predbehlo a netrpezlivo sa k nemu otočilo. „Ethan, už môžem hrať ja?" 

„Nie," odsekol a vrátil svoju pozornosť späť do hry, v ktorej viedol postavu smerom k autu.

„Ethaan!" Natiahla sa za ovládačom so snahou zobrať mu ho z ruky, no uhol sa.

„Už si hrala svoje blbosti."

„To nie sú žiadne blbosti!"

„Ale sú."

„Ty si blbosť," zamrmlala naštvane a objala si kolená.

„Chceš môj?" navrhol som a podal jej ovládač, ktorý som dovtedy držal.

Prekvapene sa na mňa pozrela s nádejou v očiach. Kútiky úst sa jej zdvihli.

„Nie!" zvolal Ethan. „Všetko mi tam pokazí!"

A hádka pokračovala znova. Mlčky som sedel, ďakujúc bohu za to, že nemám súrodencov, hoci mi to pripomenulo doťahovanie o Xbox s Vincom, ktorý si mohol pokojne kúpiť desať vlastných, no vždy argumentoval s tým, že by sa cítil ako nevyspelé decko... A preto potom trávil polovicu času na mojom.

Sledoval som, ako postava na obrazovke zabíja ďalšieho muža, keď sa z chodby ozval zvuk otáčania kľúčov v zámke.

„Mamiii!" Dievča vyskočilo a vybehlo z miestnosti.

Očami som stál na nevládnom tele v hre zvalenom na zemi. Nie je absurdné ako jednoduché to je? Rovnako ako v skutočnosti. Sekundové úsilie, tak ľahké ako stlačenie gombíka.

Dnu vošla žena s malým kartónovým balíkom v rukách a za ňou nasledoval Paul bojujúci s preplnenou nákupnou taškou, ktorú rezignovane spustil na zem pri chladničke. 

Susan položila krabicu na linku a prekvapene na mne zastala pohľadom. „Ahoj, zlatko, už si hore?" 

„Čo bude na obed?" skočilo jej do reči dievča, veselo poskakujúce okolo.

„No..." Paul sa na mňa otočil a usmial sa. „Máš rád palacinky?"

Nebol som hladný. Prekvapivo vôbec, no zo slušnosti som prikývol.

„...A Ann čo sme hovorili o tom skákaní do reči?" pokračoval, vybaľujúc veci z tašky.

Dievča sa zatvárilo namrzene, niečo zamumlalo hľadiac na svoje ponožky a zmizlo.

Paul zostal pri linke a kuchyňu naplnil zvuk riadu a zapaľujúceho sa ohňa na sporáku. Keď skončil podišiel k pohovke a sadol si na miesto Ethana, ktorý sa medzičasom vyparil.

„Musím si zavolať," povedal som neodbytne. „Ak sa bojíte, že by vás tým odhalili, tak odíd..."

„Mrzí ma to, no teraz by to bolo príliš nebezpečné odkiaľkoľvek. Mal by si chvíľu počkať."

Hľadel som na neho. Takže som ich rukojemník? O to tu ide? Aby zhrabol výsledok ich vydierania pre seba?

Očami chvíľu študoval moju tvár a napokon si vzdychol, „Stále mi neveríš, však?"

„Nepoznám vás... A nerozumiem, prečo robíte to, čo robíte."

Pohľadom prešiel k preskleným terasovým dverám a zahľadel sa von. „Poznal som sa s Michaelom. Dlho. Pracovali sme spolu."

„Ste však s inými ľuďmi. Zachrániť ma by bola príliš veľká služba len za vďaku starého známeho."

Slabo sa pousmial. „Možno mám na to viac dôvodov, než len vďaku starého známeho. Vydrž sekundu." Vstal a onedlho sa vrátil späť s niečím v ruke. 

Bol to malý fotoalbum otvorený na staršej fotke, možno z deväťdesiatych rokov.  Záber zachytával troch mužov a chlapca, ktorí sa opierali o auto. Za nimi sa tiahla dlhá úzka ulica.

V chlapcovi som spoznal Vincenta. Zvyšné postavy boli Michael, Robert a muž predo mnou. Zarazene som hľadel na fotku.

„Asi to veľa nespraví ale aspoň vidíš, že neklamem. Vyrástol som a dlho žil v L.A," povedal a vrátil sa späť ku kuchynskej linke.

Prešiel som na prvú stranu albumu a zahľadel sa na fotografiu niečoho, čo vyzeralo ako veľmi malý byt, možno garáž, prepchatý vecami. Na gauči sedel otec, zachytený v strede výbuchu smiechu a vedľa neho Paul, ktorý sa smial spolu s ním. Na ďalšej boli všetci traja. Otec, Robert a Paul. Sedeli na rovnakom gauči a usmievali sa do kamery. Vyzerali, že sa zabávajú. Nešlo len o nastrojené úsmevy, ktoré mali vyzerať dobre na zábere.

Pokračoval som na ďalšiu stranu. Tmavá ulička a Robert opierajúci sa o stenu obklopený zopár krabicami a vrecami. Paul a otec sediaci na nich. Vedľa Paula však teraz navyše sedela postava malého chlapca s neistým výrazom. Vincent.

Poznal toho muža od detstva a nikdy ho nespomenul?

Na nasledujúcej fotke bol tiež. V pozadí sa črtal Golden Gate v San Franciscu. Malá verzia Vincenta sa tentokrát usmievala stojac vedľa Paula aj s niečím, čo vyzeralo ako vrecko hranoliek.

Ďalej to bol staršie vyzerajúci Vincent. Paul sedel za volantom a Vincent na sedadle spolujazdca vyfukujúc cigaretový dym z úst. Obaja sa tvárili vážne v snahe o drsne  vyzerajúci záber, no vedľa bola momentka, pravdepodobne len o pár sekúnd staršia, kde seriózne tváre vystriedal smiech. Vyzerali si byť blízki. Trochu to zväčšilo moju dôveru voči mužovi, aj keď tu bola nová kopa nezodpovedaných otázok.

Na konci albumu bola obálka. Chýbali na nej poštové známky a list nebol nikdy odoslaný ani doručený. Odosielateľom bol K.Roling z Kanadského Chilliwack a pri mene prijímateľa  bolo meno Joshua Stew, Los Angeles. Ako adresa prijímateľa bola uvedená adresa jedného z menších skladov v meste.

Zvieral som okraj obálky a váhal. Nechcel som čítať cudzie listy, no otázky vo mne sa príliš búrili. Neisto som ho vytiahol z obálky. Chcel som sa len pozrieť, ale len čo mi zrak padol na prvé slovo, už som sa neodtrhol.

1.9. 2001

Vince,

Neviem, kde začať. Mrzí ma, že som ti nedal vedieť skôr. Som nažive, no okolnosti mi nedovoľovali ozvať sa skôr. Už týmto nás oboch vťahujem do nebezpečenstva a stále zbieram odvahu, aby som list vôbec odoslal. Možno to ani nespravím a budem len dúfať, že mi odpustíš.

Viem, že sa stále len ospravedlňujem a chápem ak ťa to vytáča, no ešte chvíľu budem pokračovať.

Sľúbil som, že nás z toho oboch dostanem. Sľuboval som ti normálny život, ktorý nikdy neprišiel a veci sa posrali ešte viac, než už boli. Mojou vinou. Bol som to ja, kto ťa do toho vtiahol a neskôr sklamal. Nečakám, že mi odpustíš...Vlastne nečakám vôbec nič, len sa chcem ospravedlniť, aj keď tým už nič nenapravím.

Nevzdal som sa. Napriek všetkému sa stále snažím nájsť spôsob, ako ťa z toho dostať. Aspoň teba. Pracujem na dokladoch do Porta, no nechcem opäť vzbudzovať falošné nádeje. Buď si však istý, že raz sa mi to podarí.

Dúfam, že sa máš dobre. Aspoň tak dobre ako ti to život medzi sviňami dovoľuje a snáď ti nestrpčujú život ešte viac. Tiež dúfam, že máš vo svojom živote niekoho, o koho sa môžeš oprieť a kto je medzi nimi všetkými tvojím záchranným kolesom...lepším, než som bol ja, ktorý ťa len viac potopil.

Viem, že iba hajzel by po tom všetkom od teba niečo žiadal, no prosím, naozaj prosím, daj pozor na Eliasa. Mňa možno nenávidíš, no on si nezaslúži byť Michaelovou hračkou.

Ďakujem.

P.S. Neváhaj odpísať. Budem čakať.

P.

Díval som sa na riadky a premýšľal. O čo tam išlo? Vincent chcel odísť? Bolo zvláštne, že som o mužovi nikdy nepočul, keď sa očividne poznali dosť dobre.

„Čo sa stalo medzi otcom a vami?" zaujímal som sa a opatrne poskladal list späť do obálky.

„Je to dlhý príbeh. Možno bude lepšie prehovoriť si o tom neskôr... Snáď ma teraz nestrelíš do kolena ako môjho kolegu." Pousmial sa a sadol si späť na gauču. „Aj keď by si úprimne zaslúžil aj horšie."

„Nikdy vás nespomínali."

„Prekvapilo by ma, keby áno." Vzdychol si. „Viem, že sa im chceš ozvať, ale stále je to riskantné. Kanaďania sa snažia zistiť, čo sa stalo a neprekvapilo by ma, keby napichli zopár svojich ľudí, no a Michael..." odmlčal sa.

„Čo s Michaelom?" zaujímal som sa znepokojene.

„Chceli, aby zanechal biznis...výmenou za teba, ale nevedia, čo sa stalo po tom, čo sa livestream zrušil ani či si stále na žive. Neviem aký plán má, ale predpokladám, že to nebude nič dobré. Veci sa komplikovať ešte len začali a bude to horšie."

Mal som pocit, že v sebe drží veľkú vlnu napätia. Uvedomil som si ale, že má pravdu. Toto nie je len „okej, nič sa nestalo a ide sa ďalej". Niekto vzal lopatu a vyhrabal veci spod hŕby ťažkej zemi, ktorú predstavovala anonymita a online prostredie, pričom stále nedostal to, čo chcel. A to mu druhá strana ani tak ľahko nedá.

Do nosa mi udrel zvláštny zápach. Niečo horelo. Otočil som sa smerom ku kuchyni a zbadal hustý dym stúpajúci z panvice na sporáku.

„Um, tie palacinky..."

Spýtavý pohľad, ktorý mi venoval v priebehu sekundy vystriedali široko roztvorené oči.

„Dopekla..." Rýchlymi krokmi podišiel k sporáku, aby zachránil zvrhávajúcu sa situáciu.

„Paul?" ozval sa ženin hlas z chodby. „Prihorelo ti niečo?"

„Ale nie." Sprisahanecky sa na mňa pozrel. „Len zabúdam, že tá platňa už funguje ako u normálnych ľudí a netrvá hodinu, kým niečo zohreje."

Obedu som sa napriek všetkému nevyhol. Z nejakého dôvodu boli obaja príliš milí na to, že som bol ako karta Čierneho Petra schovaná v ich dome, ktorá mohla spôsobiť veľa nepríjemností a pripomínala tikajúcu bombu.

„Vždy som chcel ísť do L.A," ozval sa zrazu Ethan a odsunul prázdny tanier. „Je tam stále teplo, palmy, Hollywood, kluby a pláže...plus je to americké mesto snov. Nehovorí sa tak tomu?"

„No..." zamyslel som sa pobavene. „Ten sen vie veľmi rýchlo zmeniť na nočnú moru a okrem toho doprava je viac ako desivá."

Paul sa usmial. „Bola desivá už pred dvadsiatimi rokmi, predpokladám, že sa to odvtedy nezlepšilo."

„Je lepšie rátať vzdialenosť na zápchy, než na míle," skonštatoval som.

Zasmial sa.

„Chodíš do školy?" pokračoval Ethan a pozrel sa na otca. „Je to len nevinná otázka," vysvetľoval bez toho, aby Paul vôbec začal niečo namietať.

„Učil som sa len doma," povedal som so silným pocitom deja vú, ktoré mi pripomenulo, keď som Lesterovi a Hailey odpovedal na rovnakú otázku. Ktovie ako sa im darilo. Lester určite nemal problém zapadnúť do kolektívu v sklade a Hailey mi dala dosť jasno najavo, že so mnou nechce mať už nič spoločné. Bola to ľútosť, čo som cítil? Alebo hnev? Oboje? 

„Ty sa máš," povedal závistlivo. „To by som bral kedykoľvek."

Slabo som sa usmial. „Išli s tým aj nevýhody. Alebo výhody...záleží od toho, ako sa na to pozrieš."

„Aké?"

„Ethan..." tentokrát ho Paul napomenul. „Máš dokončené úlohy?"

„Jasné, prepáč." Prevrátil očami a vstal od stola. „Padám." Odniesol svoj tanier k linke a zmizol v chodbe.

„Vďaka za obed...a za všetko," povedal som hľadiac na Paula na Susan. „Odídem čo najskôr."

Žena prešla pohľadom na Paula a vymenili si pohľady. Prebehla medzi nimi rýchla a pre mňa skrytá konverzácia.

„Čo ak by si sa nemusel vrátiť do L.A?" spýtal sa.

Zamračil som sa. „Čo tým myslíte?"

„Nesnažím sa ťa na nič presviedčať," dodal priateľsky, „len v prípade, že si nad tým niekedy uvažoval..."

 „Snažíte sa ma presvedčiť, aby som ich podrazil?"

„O to mi vôbec nejde. Len chcem, aby si vedel, že je tu viacero vecí, ktoré by si mal zvážiť, kým sa rozhodneš niečo podniknúť...Ako blízky si si s Vincentom?"

„Celkom dosť." Pozrel som sa na neho s novou vlnou nedôvery. „Prečo?"

„Možno sa tu skôr či neskôr objaví. Myslím, že lepšie veci pochopíš, keď ti ich vysvetlím spolu s ním."