Ako prvé som začal vnímať zvuky motora. Stále som nič nevidel, no podľa monotónneho zvuku som predpokladal, že auto ide po diaľnici.

V hlave mi pulzovala bolesť a na ústach som cítil pevnú lepiacu pásku, spoza hmly sa ale  pomaly začali vynárať spomienky.

„Už je hore," poznamenal hlboký cudzí hlas vedľa mňa.

Pomrvil som sa, so snahou aspoň trochu prebrať stŕpnuté ruky a nohy, ktoré boli niečím pevne obviazané a skúsil spútané chodidlá posunúť dopredu. Narazili na odpor niečoho, čo ich zozadu pripútavalo k zemi. Poistili sa, že z miesta sa nepohnem ani na krok.

„O čo sa snažíš?" zahučal muž až príliš hlasno na to, že som sa práve zobudil, a trhol mojimi zviazanými rukami, ktoré už dosť boleli aj bez toho.

„Louis..." ozval sa hlas po mojej druhej strane so snahou upokojiť ho.

„Drž hubu, Paul," zavrčal.

Nevedel som odhadnúť ako dlho som bol mimo či ako ďaleko sme a už vôbec, kto tí ľudia boli. Mohol to byť ktokoľvek od crackheadov až po gang. Ďalej tu bola malá možnosť, že išlo o zorganizovanejší nelegálny biznis, tú myšlienku som však hneď zavrhol. Všetko bolo v anonymite a dôsledne zabezpečené. Okrem vily nikto nevedel kto som alebo čo robím. A tak to bolo so všetkými. Nemali ako niekoho vystopovať alebo sa dostať k akýmkoľvek informáciám, ktoré sa ho týkali. 

Došiel som k záveru, alebo skôr prianiu, že pôjde o prachy. Nebolo nezvyčajné, že isté typy ľudí z finančne slabších skupín a s nie najlepším zázemím si niekoho vyhliadli.

Auto spomalilo, odbočilo a o pár metrov ďalej zastalo. Jeden z mužov vstal. Začul som kroky, ktoré ukončil zvuk otvárania dverí a na chvíľu ma ovanul čerstvý vzduch prúdiaci z vonka. 

Takže dodávka.

Keď sa zabuchli cudzia ruka mi nečakane stiahla vrece z hlavy a pásku z úst.

Svetlo vnútri nebolo silné, vychádzalo len z poodchýleného závesu medzi prednými sedadlami a zadnou časťou vozidla, no aj tak som musel prižmúriť oči, ktoré neboli pripravené na tak prudké vystriedanie tmy.

Chlap vedľa mohol mať niečo cez štyridsať. Nevyzeral ako feťák, čo celkom oslabilo danú možnosť, ktorá bola asi najlepšou z daných troch. Prvé mi udreli do očí jeho krátke, no vlnité hnedé vlasy a bledé oči, ktoré si priateľsky premeriavali moju tvár. Kútiky úst sa mu zdvihli do úsmevu.

„Čo chcete?" začal som konverzáciu s útočným tónom a pohľadom letmo prešiel po vnútri dodávky. Okrem štyroch sedačiek, ktoré boli domontované k jej bokom bola prázdna.

„Vie Michael zistiť kde si?" začal naliehavo ignorujúc moju otázku.

Doširoka som roztvoril oči od šoku, aj keď som sa snažil zaskočenie skryť. Michael. Pozná otca. Ako?

„Neodpovedáte na moje otázky, prečo by som mal odpovedať ja na vaše?"

„Nemáme veľa času, kým sa vrátia. Keď dorazíme do Kanady veci pôjdu rýchlo. Toto je možno jediná príležitosť prísť na to, ako ťa dostať preč."

Zabodol som do neho pohľad a analyzoval jeho tvár. „Prečo Kanada?"

Vzdychol si. „Myslím, že vieš ako veci v tomto obchode fungujú. Možno viac, než by som chcel. Michael predstavuje pre niektorých ľudí silnú konkurenciu. A vydieranie v podobným prípadoch často funguje."

V tomto obchode. Tom, ktorý som dôverne poznal. Hľadel som na neho a konečne si uvedomil, že som možno vo väčších sračkách, než som predpokladal. Stále to však nevysvetľovalo odkiaľ poznal otcove meno.

„Mal Michael podozrenie?" skúšal znova muž. „Vie niekto od vás predpokladať, kde si?"

Mlčal som, zaťato rozhodnutý nič nezdieľať, pokiaľ neviem k čomu to má byť použité.

„Snažím sa ti pomôcť."

„Preto sedím v neznámom aute s neznámymi ľuďmi, čo sa na mňa vrhli uprostred noci. Znie to ako snaha o pomoc."

„Chcem ťa odtiaľto dostať ale potrebujem, aby si spolupracoval." Jeho bledé oči sa na mňa prosebne pozreli.

„Alebo zo mňa potrebujete vymaniť informácie. V tom prípade dobrý pokus, ale na vašom mieste som už zopárkrát sedel a viem ako sa ťahajú nitky."

Jeho tvár značila, že napäto premýšľa. „Pozri, chápem, že nemáš dôvod veriť mi, ale v cieli tejto cesty ťa nečaká nič dobré. Som tvoja príležitosť vyhnúť sa tomu."

„Prečo by ste to robili?" Ak by som aj bol ochotný uveriť jeho rečiam, čo som nebol, pretože by som tým riskoval príliš mnoho vecí a ľudí, stále mi nebolo jasné, čo by ho vôbec podnecovalo k tomu pomáhať mi.

„Mám svoje dôvody... A tie sú na dlhšie rozprávanie."

Konverzácia začínala byť unavujúca. Tak unavujúca, ako keď vám niekto na ulici nepretržite ponúka svoj pochybný tovar s neustálymi argumentmi, hoci ste už niekoľkokrát prejavili svoj nezáujem.

Zohol sa k fľaši s vodou v čiernej taške, ktorá ležala pri jeho nohách a do očí mi drela zbraň zastrčená za pásom jeho nohavíc. 

Nesedel ďaleko. Stačil jeden rýchly pohyb a dokázal som ju uchopiť aj so zopnutými zápästiami.

„Fajn." Namieril som na neho a odistil ju. „Môžete príbeh o svojich dôvodoch skrátiť a podľa toho sa rozhodnem či vám verím alebo nie."

Hľadel na zbraň v mojich rukách. Nevyzeral zúrivo. Ani prekvapene. Skôr pôsobil dojmom, že je ponorený hlboko v myšlienkach.

Prešiel očami zo zbrane na mňa. „Ak ti to poviem skrátene nebudeš mi veriť. Michael vie ako sa dostať ľuďom do hlavy až príliš dobre."

Uvažoval som nad jeho slovami. Otec vedel v ľuďoch nepochybne dobre čítať. Občas vedel, ako ich nasmerovať k tomu, aby spravili alebo si mysleli to, čo chcel, no čo to malo spoločné s mojou dôverou?

Ticho naplnil zvuk otvorenia dverí. Rýchlo som presunul zbraň na muža, čo práve vošiel dnu.

„Ruky hore!"

Cez tvár mu prebehlo zmätenie. „Čo dopekla..." Pomaly zdvihol ruky spolu s plechovkou sódy nad hlavu. Spoznal som chlapa s vráskavým čelom, do ktorého som vtedy na ulici takmer vrazil.

Pri uchu mi šťukla poistka zbrane a na spánku som zacítil studený kov.

„Myslím, že sme tu zbytočne vyrobili celkom nepríjemnú situáciu," začul som chladný hlas muža, čo sa vynoril spoza závesu oddeľujúceho prednú časti dodávky.

„Nezabijete ma," povedal som bez toho, aby som sa za ním obzrel. „Ak chcete niekoho vydierať potrebujete živý objekt. Vaši vedúci by nebol nadšený."

„Je pravda, že by bol z teba väčší úžitok, kým si nažive ale tvojho otca vôbec nemusíme uisťovať ani presviedčať, že ešte žiješ. Nemyslím si, že by to riskoval. Takže najmúdrejšie teraz bude, ak tú zbraň odložíš a nebudeš to pre seba robiť ešte horším."

Paul, ktorému som zbraň vzal, hľadel pomimo mňa ale tak tichým hlasom, aby som ho počul iba ja sa rozhodol do toho vmiešať: „Poslúchni ho."

Vystrelil som. A hneď na to ma do tváre udrel tvrdý kov. Chlap, čo na mňa dovtedy mieril mi v rovnakom čase vyrazil zbraň z rúk, čo vzhľadom na lano okolo nich nebolo až také ťažké.

Usmial som, napriek tomu, že som cítil malý prameň krvi, čo mi stekal po tvári. Usmial som sa, pretože som mal pravdu. Nemohol porušiť rozkazy zhora v tak veľkej miere, ak chcel sám zostať nažive. Absolútne k ničomu mi to nepomohlo, ale minimálne mi to zlepšilo náladu.

„Hajzel!" Muž, ktorého som strelil sa zvíjal na zemi a s tvárou zvraštenou od bolesti si zvieral koleno. „Zasraní hajzel! Dúfam, že zdochneš!"

Zrak mi opäť zastrelo tmavé vrece a motor auta naštartoval.

„Máme tu lekárničku?" počul som slabým hlasom vyzvedať postreleného chlapa.

„Môžeš to ísť zistiť, lebo kvôli tvojmu podrbanému kolenu nebudem nikde stáť," schladil ho muž za volantom.

„Doriti s tebou," zamrmlal a ozvali sa šuchtavé namáhavé kroky prerušované bolestivými sykotmi smerujúce dopredu. „Na benzínkach tu nemajú ani poriadne sendviče. Zasraní amíci..." Jeho hlas sa vzdialil dopredu, kde pokračoval v konverzácií s druhým mužom.

„Mohli ťa zabiť," potichu sa ozval Paul vedľa mňa s takmer vyčítavým tónom. Stále som nerozumel, prečo mu na tom vôbec záležalo. Alebo to bola súčasť plánu, ako si vybudovať u mňa dôveru a vymámiť, čo najviac informácii? 

Snažil som sa zhodnotiť, aké sú moje šance na útek. Strážia ma dvaja ľudia. Cesta za najbližšie kanadské hranice trvá približne dvadsať hodín. Je nemožné, aby to prešla naraz jedna osoba, teda je tu možnosť, že sa niekde zastavia na prenocovanie, čo by ale zvyšovalo riziká. Pravdepodobnejšie bolo, že sa budú za volantom striedať. Človek po niekoľkohodinovom šoférovaní nebude mať problém zaspať, tým pádom tu zostáva jedna osoba, čo ma sleduje. Najväčším problémom však stále zostávali nohy priviazané o auto.

Vyčkal som približne hodinu. Za ten čas mohol jeden z nich zaspať alebo znížiť pozornosť. Skúsil som pohnúť nohami dopredu znova, no s väčšou silou a tlačiť členky od seba ale zatiahnutie nepovolilo.

Presunul som ich dozadu pod seba a snažil sa o niečo naraziť. Zacítil som nohu sedačky. Zatlačil som o ňu zadnú časť topánky a chodidlo tlačil smerom hore, kým som nepocítil pätu vychádzajúcu z topánky, až som z nej napokon dostal chodidlo von celé. Obutú nohu som pevne pritlačil o zem a druhú skúšal pretlačiť cez lano, bolo však príliš pevné na to, aby povolilo alebo vytvorilo aspoň trochu priestoru.

Zostal som sedieť s vyzutou topánkou pod sedačkou a prehodnocoval, čo teraz. Moja šanca bude pravdepodobne, až keď zastanú v cieli a budú ma musieť odviazať. Dovtedy sa môžem zmierovať s vlastnou neschopnosťou.

Počúval som jednotvárny zvuk auta a nechal sa viesť. Nič iné mi nezostávalo. Kamkoľvek to bolo, bolo mi jasné, že ma tam nečaká nič príjemné.

Prešlo zopár hodín. Zdalo sa to ako večnosť, kým auto znova zastalo a znova nasledovalo tankovanie a striedanie vodičov. Bolesť v stuhnutých končatinách začínala byť čoraz horšia.

Stratil som pojem o čase. Mohlo prejsť desať minút alebo desať hodín. Už som to nevedel rozoznať. Jediné, čo som vnímal bolo, že zvuk diaľnice sa pred nejakým časom vytratil. Auto išlo teraz pomalšie a na kostrbatej ceste ho miestami hádzalo do bokov.

Tušil som, že onedlho zastane a snažil som sa prebrať stuhnuté svaly aspoň do miery, akú mi laná dovoľovali. Nebudem mať veľa času, keď budú vystupovať. 

Motor auta sa vypol. Niekto ku mne podišiel z pravej strany a začul som kovový zvuk pri nohách. Napol som ich a keď som zacítil uvoľnenie s plnou silou som vykopol. Hneď ako som si uvedomil, že som trafil a dodávku zaplnil prúd nadávok, vyrazil som zo sedačky smerom, kde som predpokladal, že sú dvere. 

Neúspešne. Niekto ma zrazil k zemi, zhrabol ma zo zeme a v ústach som zacítil krv z rozrazených pier.

„Nepoučíš sa, čo?" začul som nepríjemný hlas so zafajčeným dychom, tesne pri mojom uchu. 

Vyviedli ma z dodávky. Do tváre mi udrel čerstvý chladný vzduch a pod nohami som zacítil rozbitú hrboľatú cestu. Po toľkých hodinách v rovnakej polohe mi robilo už len samotné chodenie problém, napriek tomu som sa ale pokúsil myknúť s cieľom vytrhnúť sa dvom párom rúk. Zovretie však nepoľavilo.

Rovná zem sa zmenila na schody. Išlo by sa po nich jednoduchšie, keby som videl kam stúpam a niekoľkokrát sa nepotkol, ale to bolo asi posledné, čo niekoho zaujímalo.

Keď som opäť zacítil rovný terén vzduch sa zmenil na ťažký a zatuchnutý. Jeden z mužov ma sotil dopredu. Dopadol som na zaprášenú betónovú podlahu a cítil ako sa mi odrela o ruky.

V miestnosti sa rozľahlo ticho.

Odišli?

S námahou som sa posadil a nahmatal drsnú chladnú stenu za sebou, ktorá mi na prstoch zanechala zvyšky olupujúcej sa vlhkej omietky. 

So stále zviazanými zápästiami som sa načiahol a pokúsil sa stiahnuť si vrece z hlavy a pásku z úst. Tma pred mojimi očami sa však nezmenila ani po tom, čo sa mi to podarilo.

Von sa už tak ľahko nedostanem. To som vedel. Čo ma však znepokojilo viac boli dve drobné, takmer nebadateľné svetlé bodky, ktoré sa prehrýzali cez tmu v horných častiach miestnosti. Ďalšie dve boli v stenách vo výške očí a ja som nepochyboval, že mali rovnaký účel ako tie v Green House.

Vstal som, keď zrazu priestor zalialo ostré biele svetlo a na chvíľu ma oslepilo. 

Privieral som oči a čakal, kým si privyknú, pomaly rozoznávajúc tmavosivé steny a postavu vysokého muža, ktorý práve vošiel. Tvár mu zakrývala maska z materiálu, nápadne pripomínajúceho ľudskú kožu. Podobal sa jej až príliš na to, aby bol umelý. Vynikal na ňom veselý surreálny úsmev s kútikmi úst siahajúcimi až k očiam. Privysoko na to, aby mohli byť na tvári akéhokoľvek živého človeka.

Vykročil ku mne. Nenáhlivo. Krok po kroku. Pomaly, pretože vedel, že nemám kam ujsť.

Bola to hra. Hra pred divákmi. Rovnaká, akú som už mnohokrát hral ja. Keby boli naše miesta vymenené, toto by bol moment, kedy by sa moja hlava naklonila doľava.

Vo dverách sa zjavila druhá osoba. S rovnakou maskou. So stojanom a ďalšou kamerou v ruke.

Zamkla za sebou a vykročila ku mne rovnako ležérnym krokom.

Nemohol som robiť viac, než sledovať, ako sa približujú a premýšľať či vôbec existuje niečo, čo môžem urobiť.

Schmatli ma takmer naraz. Ruky zviazané za chrbtom pocítili náhlu voľnosť, keď sa lano z nich uvoľnilo. Využil som to a pokúsil sa prvého z nich udrieť. Moja snaha však poviedla len k tomu, že ma osoba s pevným stiskom chytila pod krk. A zovrela. Príval kyslíka sa zastavil. Bez ohľadu na to, ako som veľmi som sa snažil nadýchnuť, nič neprichádzalo.

Pritisla ma k stene. Zápästia a členky mi obopol studený kov a zovretie vzápätí povolilo. Pustila ma a odstúpila. Rozkašľal som sa.

Ruky som mal zdvihnuté v putách nad sebou. Rovnaké pridŕžali nohy tesne pri zemi.

Sledoval prvú osobu. Podišla bližšie a chvíľu bez pohybu stála predo mnou. Pomaly zdvihla nôž. Na boku zápästia som pocítil ostrú bolesť. Zaťal som zuby.

Nôž prenikol hlbšie. Ťahala ho od zápästia smerom k lakťu. Pomaly a nenáhlivo. Zadusil som v sebe výkrik a mykol sa. Čepeľ sa predrala mäsom až k ramenu, kde zastala.

Ruku som takmer necítil. Rozliehala sa po nej ostrá pulzujúca bolesť a teplá tekutina, ktorá v pomalých prúdoch stekala dole.

Postava odstúpila a prešla k druhej ruke. Špička noža prenikla ku kosti pri zápästí a postup zopakovala.

Keď nôž odložila zastala. Dívala sa na mňa. Nerobila nič. Čakala.

Červená tekutina mi pokryla ruky a začala dopadať na zem podo mnou.

Zdvihol som pohľad zo zeme a všimol si predmet v rukách druhej osoby. Mobil, ku ktorému občasne sklonila hlavu. Mobil, ktorý ma ubezpečil, že to bolo ešte horšie, než som si pôvodne myslel.

Vedel som, že sleduje chat live streamu. Chat, v ktorom mohli sledovatelia rozhodovať, čo bude ďalší krok. A ak muž z auta hovoril pravdu, niekde medzi tými sledovateľmi bol pravdepodobne Michael Alto prinútený premýšľať či má výmenou za mňa obetovať svoj obchod, akýmkoľvek spôsobom to už požadovali. Možno mal plán. Vždy mal plán. Možno už pracoval na tom, aby to otočil proti nim.

Prvá postava pristúpila k malému pohyblivému stolíku a vzala kus čistej bielej látky. Otvorila sklenenú fľašu bez etikety a poliala ňou látku. Podišla späť ku mne a priložila látku na ranu. Ovanul ma pach alkoholu a ostrá bolesť sa vzápätí znásobila. Zaťal som päste a cítil, ako sa nechty zaryli do dlane.

Zakrvavenú látku odložila na stôl a vzala dlhý nôž. Utrela ho obsahom fľaše a zapálila zapaľovač. Tušil som, čo bude nasledovať.

Obracala nôž v ohni, kým sa čepeľ nezačala sfarbovať do červena. Zhasla plameň. Otočila sa späť ku mne a priložila nôž na ranu.

Ak som si doteraz myslel, že viem, čo je bolesť, toto bol moment, ktorý ma presvedčil o opaku.

Miestnosť sa naplnila mojím hlasom. Mykal som reťazou. Nechty, ktoré som zarýval do dlaní prenikli hlboko pod kožu. Okolie zmizlo. Zostal som len ja a kričiace nervy v mojej ruke pohltené elektrizujúcou bolesťou, ktorá sa chystala každý jeden z nich vytrhnúť.

Keď skončila s oboma rukami ustúpila. Vzduch bol naplnený zvláštnym spáleným pachom.

Nevnímal som, čo zobrala do ruky ako ďalšie. Hľadel som pred seba, sústredený na puklinu na stene oproti a sťažka dýchal. Čo mala v ruke som pochopil, až keď sa skrčila do podrepu s kladivom a zahnala sa.

Železný klinec prenikol cez kožu do mäsa. Nasledoval ďalší. Vrazil do kosti. Za ním prišiel druhý. A ďalší. A ďalší.

Sledoval som prasklinu stene. Každé jej zakrivenie a ohyb. Celú jej cestu, ktorú si razila zastaranou farbou. Pozorne, hoci moje zmysli kričali a sa stále odvracali ku kovu zatĺkanému do tela.

Putá okolo rúk sa uvoľnili a zošuchol som sa na zem. Skôr, než som stihol čokoľvek spraviť, ruky ma schmatli znova. Dotiahli ma k drevenej stoličke. Pulzujúce zápästia stiahli remene a pritlačili ich o opierky na ruky. Členky pevný stisk stiahol k nohám stoličky.

Vzala do rúk kliešte. Studená oceľ pevne zovrela koniec nechtu. Snaha vymaniť sa z remeňov, keď som sotva dokázal hýbať rukami prišla poľutovaniahodná aj mne samému, ale aj tak som sa o to aspoň pokúsil.

Postava trhla kliešťami. Cítil som, ako sa necht odtrhol od lôžka. Vykríkol som cez zaťaté zuby a presunul oči späť k pukline.

Kliešte sa presunuli k druhému prstu. A trhli. Znova. A znova. A znova. A znova.

Pri desiatom prste skončili a osoba ma sotila k zemi. 

Odišli. Obe. Svetlo zhaslo a nastala tma.

Brniacimi rukami som sa s námahou natiahol za hlavičkami klincom trčiacimi z nohy a po jednom ich začal vyťahovať. Každý s hlasným cinknutím odrážajúcim sa od stien dopadol na betón. Prstami kĺzavými od krvi som ich pozbieral zo zeme a zovrel. Možno sa mi ešte zídu.

Neviem koľko prešlo. Neviem či som vôbec spal alebo len civel do tmy, ktorá neodchádzala. Nehýbala sa. Nemenila sa. No časom začala rozprávať. 

A trvala dlho. Pridlho.