„Čo si sakra robil?" Vincent ma chytil za bradu a obzeral si moju tvár.

Mykol som plecom. „Vlastne k tomu nemám čo povedať."

„Prídeš domov s rozmlátenou tvárou a vlastne k tomu nemáš, čo povedať?" Nasadol do auta a naštartoval. „Chcel by som vedieť čím si danú osobu tak vytočil."

„Myslím, že moja existencia bola postačujúca."

Ten večer sa mi stále prehrával v hlave. Nechcený, otravný film.

Pamätal som si, že som čakal pri bare . Uvedomil som si, že som vlastne ani nezistil, čo mám objednať, keď sa spoza môjho chrbta ozvalo podráždené „hej".

Spočiatku som na to nereagoval. V prvom rade preto, že som si z nejakého dôvodu nemyslel, že to patrilo mne, no keď vás za plece schytí ruka a buchne vás chrbtom o pult, už je väčšia pravdepodobnosť, že ste predmetom začínajúcej konverzácie vy.

Nechápavo som sa díval na rozčúleného Johnnyho, ktorý na mňa chrlil svoje slová a znova mi pripomínal, že sa s ním nemám zahrávať. Očividne ho moja odpoveď neuspokojila, keďže sa mi po nej pokúsil vraziť, čomu sa mi úspešne podarilo vyhnúť bez toho, aby som pokračoval v zápase. Nechcel som sa púšťať do bitky. A už vôbec nie do tak nezmyselnej a smiešnej.

Muža, ktorý obsluhoval bar to ale nepresvedčilo a vyhodil nás von s tým, že si svoje účty máme riešiť inde. Aké účty? To ma tiež zaujímalo. Vlastne to bol jediný dôvod, prečo som Johnnyho nasledoval von do malej uličky vedľa budovy, kde som mu oznámil, že sa nechystám mlátiť, len chcem vedieť, čo má sakra za problém.

Jasné, že som mal tušenie. Od začiatku mu vadilo už len to, že som sa rozprával s Hailey. To, čo sa stalo dnes som nečakal ani ja. V hlave sa mi stále prehrával pocit, keď sa moje ústa dotkli jej a stále mi to neprišlo dostatočne reálne.

To, že o tom vedel mi naznačil tesne predtým, než ma prirazil k múru a zahnal sa päsťou.

Cítil som ako mi k perám mi stiekol prúd krvi a ústa sa zaplnili železitou chuťou.

Bolo to akoby spravil posledný krok a prešiel tak za moju hranicu. Za hranicu, po ktorú som sa dokázal prispôsobovať spoločnosti, ktorá ma nevychovala, a ktorej pravidlá mi nedávali zmysel.

Vnímal som, že na začiatku uličky sa objavili Lester a Hailey, no rozhovor som nepočul. Plynul okolo môjho tela, ale príliš vzdialene od mojej mysle.

Zohralo sa to príliš rýchlo. Neviem kedy som vstal. Neviem kedy som podišiel k Johnnymu s hrdlom od rozbitej fľaše. Nebežal som. Neponáhľal som sa. Nebol som zvyknutý ponáhľať sa pred činnosťami ako táto.

Spamätal som sa, až keď som zacítil Lesterove ruky, ktoré ma odtiahli preč. Zrazu všetko pôsobilo ostrejšie. Studený betón podo mnou, zvuk auta na ceste a myšlienky, ktoré mi vírili v hlave.

Odišiel som. Pamätám si, že sa ma snažili zastaviť. Najprv Lester, potom Hailey. Jej teplá dlaň chytila moju a opäť som hľadel na jej tvár. Tú, ktorá bola len pred chvíľou tak blízko.

Cestou ma zavalila vlna hnevu. Prišla odnikiaľ. Zato vo veľkom objeme.

Kráčal som ulicou a až neskôr si uvedomil, prečo na mňa takmer každý, kto išiel okolo tak civel. Po polke tváre som mal rozmazanú krv.

Hnev sa z náhla zmenil na frustráciu. Akoby niečo cvaklo. Akoby húsenková dráha prešla z hora nadol.

Uvedomil som si, že mám toho plné zuby. Nevedel som určiť čoho. Bolo to jednoducho všetko. Akoby som sa nad sebou snažil držať kopu kameňov, ktoré boli ťažšie a ťažšie. Niektoré predstavovali otca, nutnosť nesklamať ho, nič nepokaziť, neustále zapadať do jeho perfekcionistickej formičky, ktorú si na mňa vytvoril. Ďalšie kamene predstavovali očakávania toho, ako sa mám správať doma, v práci, v okolí ľudí z práce a na druhej strane boli úplne protikladné skaly, ktoré na mňa valili pravidlá zvyšku sveta, ktoré som stále objavoval a zakaždým niekde niečo posral.

Medzi všetko to bol nakoniec vmiešaný drobný štrk, ktorý predstavoval moje vlastné myšlienky. Chaotické, zmätené, bez schopnosti vytvoriť si jednotný postoj. A ak sa o to aj pokúsili, niektorá zo skál ich začala drviť.

Díval som sa na pobrežie po pravej strane. Bol jasný slnečný deň a oceán sa takmer zlieval s oblohou.

Vincent vzal plastový pohár položený v držiaku za ručnou pákou a odpil si z neho. Potom mi ho podal bez toho, aby spustil oči z cesty.

„Čo je to?" Nedôverčivo som si ho vzal.

„Caramelové macchiato. Je to sladké, bude ti to chutiť."

Odpil som si. Samozrejme, nemalo to na moje kakao, ale bolo to dobré. Rozhodne lepšie ako predchádzajúce kávové drinky, čo mi ponúkal.

„Vidíš?" povedal s úsmevom.

„Kakao je stále lepšie." Vrátil som mu pohár do ruky. „Nikdy ma nepresvedčíš."

„Si stratený prípad." Pokrútil hlavou a naladil latino rádio, na ktoré som bol odkázaný zvyšok cesty. Do rytmu kýval hlavou a snažil sa zapájať do textu, hoci väčšinou nie najúspešnejšie.

Auto sa začalo preplietať rušnými ulicami, až následne prešlo do štvrte Skid Row. Nie práve najpôvabnejšej v L.A. Zopár rebríčkov ju dokonca zaradilo k najnebezpečnejším v meste.

Časť chodníkov bola zaplnená stanmi, v ktorých sa zdržiavali ľudia bez domova a spolu s postavami ležiacimi či sediacimi popri stenách budov ľahostajne sledovali okolie, ktoré sa ich už dávno naučilo nevnímať. Americký sen, o ktorom sa nehovorilo. Tá najružovejšia časť bubliny spoločnosti.

Auto spomalilo pri dvoch nižších budovách, medzi ktorými bol priestor od ulice ohradený kovovým plotom s hrdzavejúcim ostnatým drôtom a zaparkovalo vedľa čiernej dodávky a staršieho volva.

Oproti brány sa nachádzali troje garážové dvere. Jedny z nich boli nadvihnuté. Stál tam muž v tielku a otrhaných rifliach so stopami oleja a pokojne si prikladal k ústam cigaretu.

Vincent mu kývol hlavou na pozdrav a chlap mu kývol späť, zatiaľ čo mne venoval len letmý pohľad a následne sklonil hlavu späť k mobilu, nezaujatý mojou existenciou.

Vince vytiahol kľúče a odomkol druhé garážové dvere. Vedel som, že do tretích nechodil. Tretie za sebou skrývali mraziace boxy, chladničky a všetko, od čoho sa vždy držal ďaleko.

Vnútro bolo zaplavené porozhadzovanými krabicami, bedňami a skrinkami. Regály okolo steny boli plné menších škatúľ. V zadnom rohu bol stôl s počítačom takmer neviditeľný pod hromadou prázdnych igelitových a polystyrénových obalov.

„Dopekla, nikde neudržia ani na chvíľu poriadok." Nasrdene zhrabol obaly zo stola a hodil ich do koša.

Nič sa tu nezdržiavalo dlho a väčšinou odišlo krátko po príchode, keďže hromadenie vecí predstavovalo riziká. Z rovnakého dôvodu boli sklady malé a roztrúsené po celom štáte. Bola to Vincentova brandža, keďže to bola pomerne čistá robota týkajúca sa predaja, importu a exportu či už v rámci Štátov alebo mimo nich.

Rozhliadol sa okolo a vzdychol si. „Okej, potrebujem to tu nejako lepšie zorganizovať."

Zdvihol som jednu z krabíc nechápajúc, prečo to robí on, keď má na to ľudí a zacítil zavibrovanie mobilu vo vrecku.

Znovu Lester. Od včera ma bombardovali správami. Ani na jednu som zatiaľ neodpovedal.

„Vince?" oslovil som ho.

„Hm?" Začítal sa do papierov položených na stole.

„Čo by sa stalo, keby...spravím niečo mimo toho, čo mám nakázané?"

Prestal s tým, čo robil a vážne sa na mňa pozrel. „Čo presne?"

„No, len čisto teoreticky..."

„Pozri sa...V tomto prostredí to možno až tak veľa neznamená, no v tom druhom, tam vonku, je to trochu iné. Musíš na to brať ohľad."

Rozhovorov na túto tému som mal za sebou už niekoľko počas detstva. Vždy to končilo iba slovami nesmieš, je to zlé a podobne. Ale keď som sa ako malý opýtal, prečo to teda robíme, keď je to zlé, vždy sa z toho snažil nejako vykrútiť. Po čase som začal mať pocit, že s tým celým nie je až tak stotožnený, a preto tiež radšej trávil čas zavretý v sklade.

„Okej, chápem. Budem ticho."

Vrátil sa k práci. „Nechcem aby si bol ticho. Keď niečomu nerozumieš, tak mi to povedz, ale moja rada je. aby si sa správal ako normálny človek, keď si vonku."

„Definuj normálny."

Rezignovane si vzdychol. „Niekedy je lepšie nezamýšľať sa, len sa snažiť splynúť." Prešiel na druhú stranu miestnosti, kde boli nachystané ďalšie škatule a igelitové vrecká. „Rovnako ako keď pôjdeš s prúdom, do ktorého si sa už raz dostal, možno budeš mať pokojnejší život. Keď proti nemu začneš bojovať s najväčšou pravdepodobnosťou sa utopíš."

Sadol som si na väčšiu krabicu, kým sa rozhodoval, čo bude ďalší postup. Najprv som si myslel, že sa mi to zdá a v skutočnosti neklesám nižšie, potom sa ale ozvalo šuchnutie kartónu a môj pohľad sa v priebehu sekundy premiestnil zo steny na strop. Preboril som sa dnu medzi hŕbu niečoho a nohy mi zostali visieť cez okraj.

Ozval sa hlasný smiech a nado mnou sa zjavil pobavený Vincent.

„Chceš mi pomôcť?" navrhol som.

„Chcem ale zabávam sa príliš dobre," smial sa.

„Fajn," povedal som otrávene. „Neleží sa tu až tak zle. Pokojne tu zostanem."

Podal mi ruku a vytiahol ma von. Snažil sa pôsobiť tak ako obyčajne, no niečo na jeho výraze bolo iné.

„Stalo sa niečo?" spýtal som sa skúmavo na neho hľadiac.

Odmlčal sa, zaujatý zatváraním krabice.

„Vince...."

„Violet ma nechala."

Nevedel som, čom mám povedať. Vždy som bol zlý v utešovaní ľudí. Bez slova som stál so snahou spracovať to a prísť s nejakými povzbudivými slovami.

Violet. V mysli sa mi vynoril obraz vysokej, tmavovlasej ženy s milým úsmevom, s ktorou chodil viac než rok. Párkrát ma dokonca zavolala s nimi do kina. Zaujímalo ma, čo sa stalo, no nechcel som to ďalšími otázkami len zhoršovať.

„Možno je to lepšie," povedal strihajúc lepiacu pásku, zatiaľ čo som prešiel k malému chladiacemu boxu vedľa stola s počítacom. „Možno by raz prišla na to čo robím. Nerád ľuďom klamem."

„Možno. " Štuchol som ho do ramena s plechovkou chladeného piva. „Alebo ten väčší problém nebol na tvojej strane."

Otočil sa a slabo sa pousmial. „No, aspoň že mám na krku stále teba," zavtipkoval a vzal si ho.

Skôr, než som stihol niečo povedať cez otvorené garážové dvere vošiel chlap s bandanou omotanou okolo spotenej hlavy.

„Pán Joshua?" oslovil ho Martie.

Joshua bolo nepravé meno používané pre osoby ako Martie. Vždy, keď ho oslovovali pán, mal som chuť rozosmiať sa, no potom som si uvedomil, že mňa tu polka ľudí ani nezdraví a smiech ma prešiel.

Vzdialil som sa do druhej časti skladu nevšímajúc si ich rozhovor. O pár minút som zahliadol Martieho prechádzať okolo znovu.

„Ideš so mnou," povedal sebaisto bez toho, aby mi venoval, čo len pohľad. „Mimochodom," pokračoval počas toho, ako som ho s nulovým nadšením nasledoval k odparkovanej dodávke. „Počul som, že tí hajzli, čo nás pri Baker skoro dostali môžu spôsobiť väčšie problemas."

Zamračil som sa. Dozvedel sa niečo skôr než ja?

„Čo si počul?"

Pokrčil plecami. „Hovorí sa, že možno pôjdu veci do sračiek ešte viac."

Spojenie „hovorí sa" ma upokojovalo, keďže klebety a konšpiračné teórie boli jedny z mála vecí, čo sa dokázali šíriť intergalaktickou rýchlosťou. Na druhej strane vždy vznikli na základe niečoho. Niečoho, čo by ma neobišlo. Alebo aspoň nemalo obísť.

Zastal pri odparkovanej dodávke, ktorej evidenčné číslo niekto odmontoval a nechal ležať na kapote aj s kopou náradia.

„Tuto kamoš potrebuje trochu pomoc," povedal Martie a kývol hlavou smerom ku kabíne vodiča, „tak sa snaž byť nápomocný," zafrflal a odišiel preč.

Dvere vodiča sa otvorili a vyšla z nich postava, ktorá sústredene niečo písala do mobilu. Opálená, vysoká postava s hnedými dredmi, ktoré slnko vyťahalo do takmer blond farby. Díval som sa na neho ako na prízrak. Neschopný pohybu alebo slova.

Lester zdvihol hlavu od mobilu a pristál na mňa pohľadom. Oči sa mu rozšírili od prekvapenia a na tvári sa mu zjavil široký úsmev.

„Kámo, čo tu robíš?" vrhol sa na mňa nadšene. „Aj ty tu makáš?"

Vyjavene som sa na neho pozeral. Videl som pred sebou ducha, bol som o tom presvedčený.

„Odkedy tu robíš?" pýtal sa s neutíchajúcim entuziazmom.

Od narodenia? Vďaka za znepokojenie?

„Zopár rokov," vysúkal som zo seba, stále sa snažiac spamätať. „Čo tu robíš?"

„Ale veď vieš," uškrnul sa, „malý špinavý díler zrazu dostal ponuku robiť toho pre nich viac. Lepšiu prácu a za viac prachov. Z niečoho musím vyžiť a platiť školu," zasmial sa.

Lester díloval drogy?

„Vraj mám niečo naložiť zo skladu," pokračoval a kývol rukou k otvorenému boku dodávky.

S víriacim prúdom myšlienok som ho zaviedol do skladu. Nepustili by sem niekoho rovno z ulice. Človek musel preukázať určitú dôveryhodnosť, aby bol pustený do priestorov.

„Ako dlho si predával?"

Lester si so záujmom obzrel sklad. „No...vlastne nie dlho. Najprv som len spravil jednému kamošovi pár služieb. Jeden z týpkov, ktorý si to odo mňa bral sa začal vypytovať odkiaľ to mám ale samozrejme, že nie som sprostý...mená sa v uličných obchodoch nehovoria. Dal mi nejaký balík a papier s číslom. Vraj, keď to rozpredám mám dať vedieť. Ale vieš ako to je," zasmial sa, „nikto nemá väčší talent vtierať sa ľudom ako Jackie Joe."

„Jackie Joe?"

„Moje krycie meno. No každopádne...pre týpka som robil pár mesiacov a balíky časom nabrali na objeme. No a teraz som tu." S úsmevom ma buchol ma po ramene. „A ani som nečakal, že tu stretnem teba."

Zaujímalo ma či niekto z partie vie, čo robí...alebo sa drogy pohybujú stále v rámci „normálneho"? Na druhej strane som sa obával či si Lester uvedomuje, do čoho sa zatiahol. Hlavou mi prebehlo tých pár ľudí, ktorí chceli po čase skončiť. Skončili definitívne. Po všetkých smeroch.

„Mimochodom," zdvihol krabicu z prichystanej kopy, „všetci sa začínali trochu báť, keď si sa neozýval späť. Sme v pohode?" Pozrel sa na mňa s očakávaním kladnej odpovede.

„Hej, jasné, sme v pohode," uistil som ho ale sám som premýšľal či pravdivo. V hlave mi vírilo či by predsa len nebolo lepšie poslúchnuť otca a držať sa ďalej. Myšlienka niesla v sebe istú úľavu. Úľavu od neustáleho analyzovania, čo môžem alebo nemôžem pred nimi povedať alebo spraviť. Úľavu od toho, aby som namiesto zapadnutia do oboch svetov sústredil len na jeden. Skutočne som to ale chcel?

Z myšlienok ma vytrhla krabica predo mnou, ktorá ako jediná nebola zatvorená. Otvoril som ju a nazrel dnu. Ležalo tam niekoľko bábik v farebných šatách.

„Len tak medzi nami," ozval sa Lester trochu neisto, „čo sa týka Hailey..."

Vzal som jednu z nich. Jej viečka sa desivo otvoril len, čo sa dostala do zvislej polohy a umelohmotné oči na mňa hľadeli až príliš živo.

„...vieš, poznám ju už celkom dlhý čas a občas to môže byť s ňou trochu komplikovanejšie."

Otočil som ju. Na chrbte pod šatami boli v handrovom tele takmer nebadateľné stehy. Tak precízne a skryté, že oko rodiča by si ich len sotva všimlo. Len sotva by objavilo zariadenie vnútri tela s lokalizátorom, ktoré odosielalo obraz a zvuk na niečí počítač.

„Tým myslím, že občas robí veci, ktoré iní ľudia môžu chápať záväzne, no berie ich len ako jednorazovú zábavu. Nehovor jej ale, že som ti niečo hovoril." Venoval mi prosebný pohľad.

„Hej, jasné. Budem mlčať." Odložil som bábiku naspäť do krabice.

Nemali byť deti tí, čo len začínali hrať svoju úlohu v spoločnosti? S čistým štítom? Bolo stále správne, aby boli do niečoho zaťahované? Nie. Príliš nad tým rozmýšľam. Mám ísť s prúdom, v ktorom som, nie obzerať sa okolo.

„Nič ti nevyhováram," pokračoval Lester, „len by si možno mal mať menší odstup."

„Počkaj." Prvýkrát som sa na neho otočil a zamračil sa. „Ako vôbec..."

„Lester vie vždy všetko," Žmurkol na mňa a odišiel aj s balíkmi smerom k dodávke.

Odišiel som, až keď sa stmievalo. Dlhú dobu po Lesterovi, ktorý sa vytratil spolu s dodávkou a svojou nákazlivou chuťou do života, ktorá vírila okolo neho.

Sedel som na posteli a hľadel na mobil.

Na jej správu či som ok som odpovedal len stručné áno. Teraz mobil zavibroval a na displeji svietila notifikácia.

Robíš niečo?

Tušil som kam tým mieri. Aj tak som odpísal nie.

Prišla mi fotka. Na sebe mala červené tričko s menovkou a s logom Targetu. Tvárila sa znudene.

Za pol hodinu končím. Chceš ma vyslobodiť z tohto pekla?

Chcel som? Chcel som sa ešte pokúšať zapadnúť niekam, kam som nepatril? Neodpovedal som si. Alebo možno odpovedal, len som si to neuvedomil.

Odoslal som gif s mužom, čo sa ľahostajne vystrčil z dverí ukazujúc palec hore a vstal.

Moje vytratenie von si nikto všimol. Vošiel som do garáže a prešiel pohľadom po troch autách, čo tam stáli. Čierne BMW radu 8 na mňa prehovorilo ako prvé. Vzal som kľúče a pousmial sa nad melodickým zvukom štartujúceho motora.

Stála pred budovou obchodu. Na sebe mala rifle a čierne tričko, na ktoré voľne dopadali zvlnené blond vlasy. Striedavo hľadela z mobilu na ulicu.

Čakala, že prídem pešo, preto si ma nevšimla, dokým som nezastal autom vedľa chodníka tesne pred ňou a nestiahol dolu okno. Na tvári sa jej zjavilo zmätenie.

„Robíš si srandu?" Zasmiala sa hľadiac na auto.

„Ak sa ti nepáči môžem odísť alebo ísť pešo," doťahoval som ju.

„Nie len...nečakala som, že prídeš na aute." Otvorila dvere a nastúpila.

Pridal som plyn a auto pohlo vpred. O pár ulíc ďalej začínala medzikontinentálna diaľnica Interstate 10, na ktorú som mal namierené.

Pokrčil som plecami. „Toto som ešte nešoféroval."

„Vie otec o tom, že si ho vzal?"

Namiesto odpovede som sa pozasmial. „Dajme tomu, že keby sa spýta, tak som ho potreboval na prácu."

„Okej," zasmiala. „Čiže sme práve na pracovnej ceste?"

„V podstate."

„A čo presne obsahuje?"

„No," zamyslel som sa, „okružnú jazdu so spontánnou zastávkou, a potom možno jedlo kdekoľvek, kde bude ešte otvorené. Nezaručujem, že to nakoniec nebude benzínka."

„Nemám nič proti jedlu z benzínky," skonštatovala so smiechom.

Len, čo auto vyšlo na diaľnicu pritlačil som pedál a spolu s naberajúcou rýchlosťou stiahol strechu. Do tváre mi udrel nočný vzduch.

Niečo naradostene zakričala, no cez vietor, čo mi búšil do uší som nevedel slová rozoznať.

Letmo som sa obzrel. Podvihla ruky k oblohe a s úsmevom ich nechala prerážať vzduchom. Usmial som.

Predtým som mával počas nočných jázd po diaľnici pocit slobody, no tentokrát bol silnejší. Bolo to tým, že som opäť tajne porušil otcove nariadenia? Alebo tým, že tu bola so mnou ona – človek, ktorý mi ukázal druhú stranu sveta, ktorú som doteraz nepoznal?

Zaparkoval som pri Clove parku neďaleko letiska Santa Monica. Sedeli sme na tráve medzi stromami a ja som si vychutnával ticho a tmu, ktoré pohlcovali okolie.

„Mrzí ma, čo sa stalo minule," povedala zrazu a odtrhla zo zeme krátke steblo. „Asi za to môžem sčasti ja."

Zamyslene som sa zahľadel na konár husto obsypaný listami. „Možno nie som tá najrozvážnejšia osoba."

„Zabudni to," odhodila odtrhnuté steblo a vzdychla si. Natiahla sa k taške a vybrala odtiaľ ružovú plechovku. Ozvalo sa syknutie, keď ju otvorila.

Podržala ju predo mnou. „Možno by si mal dať punčovým ešte jednu šancu."

„Nie, vďaka," zasmial som sa.

„No tak." Naklonila sa ku mne aj s plechovkou. „Môžem ťa k tomu aj donútiť."

Priblížila sa o niečo viac. Jej tvár bola znova blízko.

Neviem, čo ma potlačilo dopredu. Možno to bol ten úsmev. Možno pohľad, ktorý na mňa opäť hľadel spôsobom, pri ktorom som mal pocit, že nežiada odo mňa, aby som odstránil bariéru, ktorú som držal okolo seba, ale aby som namiesto toho pred ňu pustil tú časť seba, ktorú som chcel.

Naklonil som sa a priložil svoje ústa na jej.