2019

Clerk si vzal z linky plechovku coca-coly a vrátil sa späť do obývačky. 

Bolo už po jednej ráno, no nemal najmenšiu chuť spať. V hlave mu stále vŕtal rozhovor, ktorý viedol pred týždňom. Samozrejme, svojimi rozhodnutiami si vyrobil zopár silných nepriateľov, no čo najhoršie môžu urobiť? Majú kopu prachov, to áno, ale čo s tým zmôžu, keď ich obchody pôjdu teraz dole vodou? Zničil ich.

Spokojne sa pousmial a pohodlne sa oprel dozadu, vychutnávajúc si presladenú chuť coly. V telke bežala jeho obľúbená show, osvetľujúca tmavú miestnosť.

Zajtra sa vráti do firmy ako najväčší hrdina. Už sa nevedel dočkať. Jeho život konečne nabral ten správny smer.

Prešlo asi desať minút, keď z chodby začul jemné klopkanie. Nevenoval mu však pozornosť. Mohlo to byť čokoľvek od vtákov až po kvapkajúcu vodu a on nemal najmenšiu chuť zaoberať sa tým. Dopil obsah plechovky a vpil sa pohľadom späť do obrazovky.

Ticho naplnili dve buchnutia. Tentokrát sa zamračil a stopol telku. Vstal.

Že by niekto klopal na dvere? O takomto čase?

Prešiel k vchodovým dverám a vyzrel cez malý otvor, no nestál tam nik. Vynadal si, že je paranoidný a namieril späť do obývačky. Nespravil však ani dva kroky a zvuk sa tentokrát ozval z druhého poschodia. Nebolo to však klopkanie. Škrabanie. Pripomínalo ťahanie tenkej, ostrej čepele po hladkom povrchu a nepríjemne sa zarezávalo do uší.

Cítil ako sa mu srdce v hrudníku rozbúchalo. Znovu sa pokarhal. Určite je pre ten zvuk nejaké racionálne, normálne vysvetlenie a sám sa o tom presvedčí hneď ako vyjde po schodoch a bude sa cítiť ako malé posraté decko.

Pomaly vyšiel jeden schod za druhým a zažal svetlo. Hľadel na pokojnú chodbu s bielou tapetou a plávajúcou podlahou. Nebolo tam nič. Nikto.

Pousmial sa sám pre seba. Tep sa mu upokojil. Zhasol a otočil sa späť ku schodom.

Zišiel na prvý z nich. Druhý. Tretí.... Z dolného poschodia sa ozvala rana.

Niečo sa rozbilo. V kuchyni.

Od šoku zatajil dych. Zabudol zavrieť okno? Možno prievan zhodil pohár.

„Haló?" zakričal do ticha domu. Srdce mu už prudko bilo.

Telefón nechal ležať v obývačke na stole, ak tam teda niekto naozaj bol, nemal ako zavolať pomoc. Mohol sa skryť na poschodí a dúfať, že osoba ho nenájde a odíde tak ako prišla, po tom ako si vezme čokoľvek, čo považuje za cenné. Alebo sa mohol pokúsiť prešmyknúť k vchodovým dverám a utiecť von. A možno tam naozaj nikto nebol. Možno bol len paranoidný a mal výčitky z hlúposti, čo pred časom spravil. Čo si to nahováral?

Zhlboka sa nadýchol a zišiel dolu po všetkých schodoch naraz ako bežne. Zažal svetlo v kuchyni. Nič. Mal chuť sa zasmiať. Vzal balík čipsov a pobral sa späť do obývačky, naplnený čerstvým pokojom a úľavou.

Odstopol show na obrazovke a otvoril balenie. Myšlienkami sa vrátil do deja v seriáli a vytlačil zvuky z mysle.

Obrazovka zrazu stmavla zobrazujúc scénu, ktorá sa odohrávala v noci. A vtedy to zbadal. Videl seba. V odraze televízora. A obrys za sebou.

V myku sa otočil. Telom mu prebehol studený pot, oči sa mu široko roztvorili a tep sa zrýchlil. Hľadel na postavu. Postavu v čiernom s maskou na tvári. Nerobila nič. Len stála. Hľadela na neho. Bez pohybu.

„K-kto ste a ako ste sa sem dostali?" vyhabkal zo seba.

Ticho. Nereagovala.

„Ak ihneď neodídete zavolám políciu." Načiahol sa za mobilom na stole. Kútikom oka videl jej pohyby. Naklonila hlavu doľava, čudne a príliš, a pomaly vykročila k nemu. Jeden krok za druhým. Neponáhľala sa. Práve naopak. Dávala si záležať, aby nohy kládla za sebou, čo najpomalšie a najpokojnejšie. Akoby sa vôbec nebála, že utečie.

„Čo...chcete?" spýtal sa ale znova nedostal žiadnu odpoveď.

Roztrasenými rukami sa pokúsil odomknúť mobil. Nesprávne heslo. Osoba už stála tesne pri ňom. S naklonenou hlavou. V ruke sa jej zaleskla čepel.

Skúsil znova. Mobil sa odomkol. Otvoril klávesnicu.

Osoba sa k nemu naklonila a mrazivo pokojným hlasom odpovedala na jeho otázku. „Teba."

Do mysle sa mu vryli najmenšie detaily toho, čo videl pred sebou. Tmavé vlasy osoby trčiace spod kapucne. Čiernu masku, ktorá zakrývala polovicu jej tváre. Oči, čo spoza nej na neho hľadeli. Tmavé, tvarom nápadné pripomínajúce ázijské črty. Nešlo z nich nič. A to ho vydesilo ešte viac. Nebol v nich hnev, radosť ani pomsta...jednoducho nič. Boli prázdne a hlboké, akoby pre neho prišla sama večnosť.

Telom mu prešla studená vlna. Nedokázal sa pohnúť. Výkrik sa mu zasekol v hrdle a pred očami sa mu mihol nôž.

***

„Sakra..." zamrmlal som si sám pre seba. Trafil som tepnu na krku a časť z toho, čo z nej vystrekla skončila na mojej bunde. Muž stále chrčal, so široko roztvorenými očami, zvalený na gauči a pokrytý červenou mlákou, ktorá mu vytekala z úst a krku.

Unavene som si sadol na gauč vedľa neho a vzal nedojedený balík čipsov.

Šoférovať dvesto kilometrov do Tijuany, pohraničného mesta medzi Mexikom a Štátmi, pričom celodennú stravu predstavoval len hrnček kakaa sa začínalo podpisovať na mojom hlade. A teraz ďalších dvesto kilometrov naspäť. Už som sa nevedel dočkať.

Pozrel som sa na muža, vyjavene hladiaceho do stropu, akoby tam práve zbadal niečo neuveriteľné napriek tomu, že jeho oči sa stali prázdnymi. Vnútri už nebolo nič, čo by mohli odrážať.

Nebol život len jedna veľká irónia? Každý nenávidel tých, čo brali životy. Každý zúfalo bojoval o to byť nažive, dychtivo sa vyhýbajúc smrti. A všetko len za účelom dosiahnutia jediného cieľa, ktorý nás všetkých čakal - smrti.

Bolo to zábavné, no zároveň tragické. Bolo to tak neúnosné, že spoločnosť si sama vytvorila predstavu, v ktorej ľudia žili. A v ktorej žiť chceli. Predstavu, v ktorej bola smrť neakceptovateľná a rovnako boli ľudia, ktorí sa s ňou zblížili. 

Vstal som a opatrne sa vytratil z domu do tmy. Parkoval som o niekoľko ulíc ďalej. Dostatočne ďaleko na to, aby som mal čas všimnúť si kohokoľvek, kto by sa ma rozhodol sledovať.

Zvalil som na sedadlo vodiča ojazdeného čierneho Audi, pretože citujem Vincenta: „Tomu by nevadilo keby ho na šrot rozbúraš." Akoby peniaze predstavovali vôbec problém.

Z držiaka som vzal plechovku energeťáka a zúfalo vypil posledné kvapky na dne. Vzdychol som si hľadiac na pokojnú ulicu osvetlenú pouličnými lampami. Za posledné tri dni som spal možno päť hodín dokopy, čo v podstate predstavovalo všetok môj voľný čas a najbližšia budúcnosť nevyzerala o nič lepšie.

Naštartoval som. Do ticha na mňa v plnej hlasitosti vyletela energetická mexická pesnička, po ktorej takmer nasledovala moja zástava srdca. Podráždene som stlačil gombík na starom rádiu, no nereagovalo, až kým som doňho nebuchol, po čom mi dalo najavo, že sa za to so mnou odmieta baviť. Vyplo sa, len aby sa o dve ulice ďalej znova nečakane zaplo, testujúc moju trpezlivosť.

Napojil som sa na hlavnú cestu, popri ktorej sa tiahli nízke budovy a pár stromov. Viedla až k hraničnému priechodu, odkiaľ pokračovala diaľnica cez San Diego až do Los Angeles. Tmavá cesta osvetlená len autom a s koncom v nedohľadne pôsobila zvláštne upokojujúco. Len noc a ja. Bez kohokoľvek sračiek. Bol v tom istý pocit slobody. Nikto sa do mňa nestaral a všetci mi dali pokoj. Navyše som bol mimo domu. Sám. Toto povolenie síce už malo nejaký čas a strácalo na vzácnosti, ale stále malo svoju hodnotu. Ešte pred troma rokmi som nemohol opustiť pozemok bez toho, aby šiel niekto so mnou. Otec to často preháňal s opatrnosťou.

V L.A som po pár metroch som odbočil k benzínke. Kontrolka svietila už na ceste sem a darilo sa mi ju úspešne ignorovať, no ostať v strede mesta o druhej ráno s nefunkčným autom, hneď po tom ako ste niekoho poslali na druhý svet neznelo veľmi príťažlivo.

Vyzliekol som si mikinu zafarbenú krvou. Bola čierna, takže to nebolo príliš viditeľné, no riskovať som nechcel.

Vystúpil som z auta a strčil tankovaciu pištoľ do nádrže. Tieklo to zúfalo pomaly. Oprel som sa o auto a znovu zívol. S čiernymi topánkami, nohavicami a tričkom som s ním takmer splýval. Búchal som chodidlom o zem do rytmu hudby, čo sa ozývala zvnútra auta a sledoval pomaly nabiehajúce čísla na displeji, kým nedosiahli požadovanú hodnotu. Odložil som pištol a vošiel do predajne.

Kým postarší predavač v kockovanej košeli, ktorej gombíky sa usilovne snažili prežiť pod náporom jeho brucha, blokoval, zahliadol som v skle chladiaceho boxu za ním vyblednutú tvár s tmavými kruhmi pod očami. Kludne mohla patriť mŕtvemu, keby som ju nevidel vykonať takmer nepatrný pohyb. Trvalo mi chvíľu, kým som si uvedomil, že sa dívam sám na seba. Môj pracovný režim bol očividne už nad sily všetkých umelých stimulantov energie.

Drobné som nechal na pulte pri pokladni vrátil sa do auta. Chystal som sa otočiť kľúčom v zapaľovaní, keď zozadu niečo prudko vrazilo do auta. Ozvala sa rana a celým ním otriasla. Zamračil som sa a vystúpil.

Za mnou stálo staré červené auto z ktorého okamžite vybehol chalan.

„Kámo, prepáč, fakt ma to mrzí, neviem kam som sa pozeral." Vyzeral približne v rovnakom veku ako ja. Na hlave mal dredy špinavej blond farby a bledé oči a zuby mu svietili na opálenej tvári, na ktorej sa zračilo napätie. Musel som pri ňom vyzerať ako zombie.

Unavene som sa pozrel na rozbité svetlo a oškretý plech s preliačinou.

„Koľko za to chceš?" pokračoval zapálene. „Môžeme to hneď vyriešiť aj bez polišov. Daj mi číslo účtu a po oprave ti pošlem prachy, okej?"

„To je v pohode," uzavrel som a otočil sa späť k otvoreným dverám.

Zatváril sa zmätene a vykročil za mnou. „V pohode? Nie, fakt, kámo, nemusíme volať polišov."

„Nebudem volať polišov. Je to v pohode," uistil som ho posledný krát. Chcel som ísť domov spať a peniaze boli to posledné, čo ma zaujímalo.

Chytil ma za rameno, aby som zastal. „Nie, nie...budem sa cítiť zle, bola to moja chyba a teraz máš kvôli mne roztrieskané auto."

„Nepotrebujem prachy."

„Tak ti to vynahradím inak. Daj mi svoje číslo, ja ti dám svoje a ozvem sa ti. Alebo sa ozvi ty so sumou. Nechám to na tebe, kámo."

Premeral som si ho, snažiac sa zhodnotiť či predstavuje hrozbu. Pozrel som sa smerom k jeho autu a nakoniec s povzdychnutím pristal.

Usmial sa na mňa svojimi žiarivými zubami a podal mi ruku. „Lester."

Chvíľu som váhal. „Neo." Podal som mu svoju.

„Tak najbližšie." Namieril na mňa rukami s vystretým palcom a ukazovákom pripomínajúcich pištoľ, a šťastne odišiel.