,,Zdravím, študenti," vkročil dovnútra a očkom zavadil na mne. Žmurkol a zastal uprostred miestnosti, ,,som profesor Finnigen, čo už mnohí viete. Mojou úlohou na tejto škole je, aby vás hneď na začiatku nezabili. Lenže pred tým, než začneme, si dáme menšiu rozcvičku!" tleskol.

***

Menšiu?! Už aspoň dvadsať minút bežíme v kruhu, ktorý akosi nemá konca. Väčšina už zastala a prerývane dýchala pomedzi stisnuté pery. Moje kroky Fill neustále sledoval takým tým pohľadom, pri ktorom som sa neodvážila spraviť to isté. Nohy ma pálili, zem podomnou sa občas nepatrne rozkmitala a môj dych bol rýchlejší než moje kroky.

,,Dobre, dosť!" skríkol a mne sa neuveriteľne uľavilo, ,,tí, ktorí ste bežali do konca, odomňa dostávate pochvalu. A ostatní... Prosím, nabudúce sa viac snažte."

Fill podišiel ku mne a uškrnul sa nad mojou prerývane sa nadychajúcou postavou, ,,kondička celkom v pohode."

,,Toto mala byť akože menšia rozcvička?" nadvihla som obočie.

,,To ešte nebolo nič oproti tomu, čo vás čaká na skúškach. Inak, dnes ideme s chalanmi na menšiu turistiku. Pridáš sa?" ponúkol mi.

,,Rada. Kedy?"

,,Dnes po vyučovaní sa zastav tu, vo výcvikovej hale." 

Fill sa pobral ku stene a všetkých si premeral pohľadom, ,,nejdem vás dnes zaťažovať obranou ani útokom, len chcem, aby ste vedeli, čo môžete od tréningu so mnou očakávať. Poviem to takto... Nestrpím výhovorky, ako napríklad bolesti brucha," zazrel hádam na každé dievča v telocvični, ,,či nedostatok spánku. Nepriateľ sa vás nebude pýtať, či vás niečo bolí a ako sa cítite. Nemajte obavy, že by som dopustil, aby sa hocikto z vás vážne poranil. Samozrejme, malé zranenia sú tu na bežnom poriadku, no za deň či dva budete znova fit. Ak sem raz za čas prídu chalani, ktorých máte možnosť stretávať na chodbách, budú tu len ako drobná pomoc, či tichý pozorovateľ. Na dnes vás pustím skôr," pozrel na nástenné hodiny oramované zlatým pruhom kúsok nad ním, ,,mám ešte dačo na práci," úkosom pozrel mojim smerom, čím mi dal jasne vedieť, o aké plány sa jedná, ,,takže sa bežte do izieb poriadne osprchovať. Ťažko sa tu dýcha," uškrnul sa a pobral sa na odchod.

Dievčatá sa zachichotali a rozutekali preč. Chlapci sa narozdiel od nich chovali rozumnejšie, poniektorí, a odklusali pohodovým krokom.

Povzdychla som si, vzala si mikinu z lavičky, prehodila si ju cez rameno a pobrala sa preč.

V izbe som zo seba okamžite všetko zhodila. Musela som s Fillom súhlasiť. Všetci sme extrémne zapáchali.

Vošla som pod sprchu a spustila na seba ľadovú vodu. Áno, bola som favoritkou otužovania.

Prezliekla som sa do športových legín, tielka a okolo pásu si zaviazala čiernu mikinu. Vlasy som si chytila do gumičky na vrchu hlavy a vybrala sa naspäť na miesto, odkiaľ som pred dvadsiatimi minútami odišla.

,,Nie, tam nie! Dnes sa mi fakt nechce!"

,,Nebuďte takí leniví! Kedysi by ste vyšli aj na Mount Everest, chalani."

Započúvala som sa do hlasov vychádzajúcich skrz pootvorené dvere.

Nakukla som dovnútra.

,,Ó, došla naša posledná členka," usmial sa Fill, ,,nech rozhodne aj ona."

Nechápavo som prekročila prah a zabuchla za sebou dvere, ,,o čo ide?"

,,Zleniveli. Odmietajú vyliesť na Skalnatú horu," posťažoval sa môj mentor a pokrútil nad chlapcami hlavou.

,,Tam som v živote nebola. Teda, nebola som ešte skoro nikde. Skúsila by som to."

Fill sa rozžiaril, no ostatní prítomní sa na moju osobu zamračili.

,,Skvelé! Tak ideme," pokynul nám a za posledným z nás, Dominikom, zamkol dvere, pričom si kľúče strčil do vrecka na nohaviciach, ktoré následne zazipsoval, aby ich nestratil.

,,Zabijem ťa," zamrmlal Alex, keď prešiel okolo mňa.

Pobehla som, ,,prečo? Nebodaj sa ti nechce," uškrnula som sa.

,,Uvidíme, ako to zvládneš ty," zdvihol kútik úst, ,,je to niekoľko hodinová túra, drahá Lara. A nie bohvie ako jednoduchá."

***

Áno, rozhodne nebola jednoduchá. Les bol tmavý, počas výstupu sme šliapali na kamene, na ktorých som niekoľkokrát skoro zletela dole. Fill ma celý čas istil. No neprotestovala som.

Konečne som mala možnosť odreagovať sa a nebyť zavretá medzi tými štyrmi stenami. Avšak, keď som sa pozrela na Christophera, chcelo sa mi smiať.

,,Neopováž sa vypustiť ten zvuk z úst!" zafučal spomínaný, keď si všimol moje zdvíhajúce sa kútiky pier.

Vyzeral ako nafúknutá veľryba. Ktorá zjedla poriadnu dávku chilli. Čakala som na moment, keď sa mu začne pariť z hlavy. V ruke držal poloprázdnu fľašu minerálky, z ktorej upíjal každú chvíľu.

Nevydržala som to a rozosmiala sa na plné kolo, ,,prepáč," prehla som sa od smiechu.

,,Finigen, povedz jej dačo! Smeje sa mi!" založil si ruky na hrudi a hral sa na urazené decko.

Fill nad nami pokrútil hlavou, ,,ach, tie deti..."

Vystrela som sa a zvráštila obočie, ,,si iba o kus starší ako my!"

Ostatok cesty prebiehal v tichosti do momentu, než sa Alex nesprávnym našliapnutím pošmykol a spadol dole priamo na mňa. Jeho telo zavalilo to moje, zleteli sme asi o dva metre nižšie a zastavili sa na kúsku trávy.

Cítila som, ako ma páli koža na pravom predlaktí.

,,Ty magor!" zavrčala som a pokúsila sa zhodiť ho zo seba.

,,Prepáč! Nevšimol som si, aké je to tam klzké," postavil sa a pomohol mi na nohy.

Fill sa obzrel, ,,ste obaja v poriadku?"

Alex sa prezrel, ,,ja som mal celkom mäkké pristátie," uškrnul sa na mňa.

Povzdychla som si. Cítila som, ako ma páli práva ruka, no nechala som to tak a na Fillovu otázku odpovedala súhlasným prikývnutím.

V tom ma znova zasiahol ten nepríjemný pocit. Obzrela som sa, zrakom preskúmala každý centimeter porastu za nami.

Mateo sa zastavil pri mne, ,,deje sa niečo?" pozrel sa tam, kam aj ja.

Nikoho som nevidela, ani náznak pohybu či tieňa. Možno som bola fakt len paranoidná.

,,Nie nie, v pohode," usmiala som sa a kráčala popri ňom na vrchol našej poobednej výpravy.