Neplánovala som odísť tak rýchlo, ale poslednou dobou mám pocit, že sa na mňa všetky naše spomienky valia zo každej strany a stláčajú ma pod hladinu s nezáujmom toho, že nevládzem. Že sa mi ťažko dýcha, a či vôbec. Max mi strašne chýbal. Nikto na svete ma zatiaľ nemal tak moc rád ako on. Ochraňoval ma pred hádkami našich rodičov. Pred otcom, ktorý si svoje nervy až príliš často chodieval vybíjať na mne. Veľa krát sa nechal zmlátiť namiesto mňa, síce som ho prosila, aby to nerobil.

Tak moc mi môj brat chýbal...

Ľahla som si na posteľ, skopla topánky a zapozerala sa na strop. Dnes bol očividne zaujímavejší...

Vzala som do rúk našu spoločnú fotografiu a usmiala sa nad tou spomienkou.

,,Nee, vieš jak sa nerada fotím," zasmiala som sa, ale nechala sa bratom vtiahnuť do objatia.

A v momente ako sa usmial aj on, fotoaparát jeho telefónu cvakol.

,,Táto fotka bude moja cesta z temnoty, ak to nebudem zvládať," usmial sa a schoval si telefón do vrecka nohavíc.

V tom sa ozvalo klopanie. Vyskočila som na nohy a pribehla k dverám. Pootvorila som ich.

,,Ako si vedel, kde je moja izba?" nadvihla som obočie.

,,Fill," uškrnul sa.

,,To mi mohlo dojsť... Čo chceš, Alex?" prevrátila som oči.

,,Len som sa ti chcel ospravedlniť za ten večer... Nechcel som nič zlé povedať."

,,To ty mne prepáč. Viem, že ty za to nemôžeš, to... spomienka," usmiala som sa, ,,ideš dnu?"

,,Musím sa ísť poponáhľať pripraviť na zajtra," odvetil.

,,Na zajtra? To si zo mňa robíš srandu? To už zajtra začína vyučovanie?" fňukla som.

,,Presne. A ty si si za tie dva dni stihla získať rovno všetkých štyroch najlepších Dračích jazdcov za..."

,,Tridsať rokov?" nadvihla som obočie.

,,Približne. Ako si to dokázala, to neviem," uškrnul sa.

,,Ani ja. Asi stačilo ponúknuť pomoc," žmurkla som na neho.

,,Možno," zaškeril sa, ,,tak ja bežím," otočil sa na odchod.

,,Ty fakt nevieš tancovať," zvolala som za ním.

Zasmial sa a pokrútil hlavou. Potom odišiel.

Vrátila som sa k posteli a zobliekla si sukňu. Natiahla som na seba pyžamové tepláky a ľahla si.

Ráno ma zobudil slnečný lúč, ktorý sa mi predral pomedzi viečka.

Rozospato som otvorila oči a pozrela na hodinky. Bolo len čosi po šiestej.

Posadila som sa a na stolíku našla odkaz.

Raňajky sú o siedmej a prvá hodina o ôsmej, nemeškaj;). F

Ako sa sem Fill dostal? Dobre, radšej to nechcem vedieť.

Vzala som si rozvrh a prebehla ho pohľadom. Ako prvé ma čakali Dejiny. Super...

V kúpeľni som si umyla tvár a zuby, obliekla sa a zmizla na raňajky.

Prekvapivo, jedáleň nebola preplnená. Podišla som k pultu a vzala si tácku s miskou, v ktorej sa nachádzali mliekom namáčané cereálie.

Poobzerala som sa a sadla si k prázdnemu stolu na kraji. Pustila som sa do raňajok, keď v tom stoličky naokolo mňa zavŕzgali a usadili sa na ne štyri postavy.

,,Ako som vravel, získala si si nás, dievča," zaškeril sa Alex.

Mateo sa uškrnul, ,,bohužiaľ sa nás tak skoro nezbavíš."

Chris s Dominikom im na to kývli a vložili si plné lyžičky čiernych gulôčok do úst.

,,Ako je vlastne možné, že mi po jednej pomocnej službe venujete toľkú pozornosť?"

Všetci štyria sa zamysleli.

,,To by sme asi všetci chceli vedieť," odpovedal Chris s plnými ústami.

,,Si veľmi zvláštne dievča, Lara. A k tomu nás prekvapilo, že je tvojim mentorom Fill," odvetil Dominik.

,,Prečo?"

,,On si k sebe len tak hocikoho nevezme. Už minimálne tri roky pri sebe nikoho nemal," odpovedal Dom.

Pozorne som ich počúvala a premýšľala. Prečo som si ich tak rýchlo zaslúžila? Prečo práve ja?

Dojedla som a postavila sa.

,,Neviete náhodou, kde je učebňa Dejín?" zneistela som.

,,Samozrejme, ukážem ti," Mat sa postavil a spoločne sme odišli odniesť tácky.

Vyšli sme na chodbu, ,,poď za mnou. Je na prvom poschodí."

Kráčala som za ním, obchádzala mnohých opozdených nováčikov ponáhľajúcich sa na raňajky a sledovala obrazy za vysokými oknami pozdĺž celej steny.

,,Tu je to," zastal pred tmavohnedými dverami.

,,Eh, ďakujem, Mat," pokynula som mu a vošla.

Trieda bola poloprázdna. Sadla som si dozadu a na lavicu si položila hrubú, minimálne tristostranovú, učebnicu.

Trieda sa postupne napĺňala, keď v tom sa ozvalo dievča postávajúce pri mojej lavici, ,,môžem k tebe?" usmialo sa.

,,Jasné," prikývla som.

Sadla si a natočila sa ku mne, ,,Som Bea, ty?"

,,Lara."

,,Videla som ťa na raňajkách... Mala si zaujímavú spoločnosť," nahodila.

,,Eh, kamaráti, hej," zneistela som.

Prezrela si ma od hlavy po päty, ,,poznáte sa?"

,,Asi len tri dni..."

,,Čože? Ty si si za tri dni stihla získať túto bandu chalanov?" zaskočilo ju to.

,,No... Áno."

,,Ako si..."

,,Dosť už, prosím," zahriakla som ju a v tom momente zazvonilo.

Do triedy o pár sekúnd na to vošla profesorka v staršom veku, okolo nôh sa jej točila dlhánska sukňa a každým jej krokom sa miestnosťou ozývalo klopkanie jej vysokých topánok v čiernej koži. Položila na katedru hŕbu listín a kníh, vzala si z kôpky okuliare, pretrela si ich rukávom pásikovaného trička a položila si ich na nos. Pritom nás celý čas pozorovala. Vlasy mala zviazané vysoko na hlave, väčšina z nich už bola šedivá.

,,Dobrý deň, študenti. Moje meno je Amanda Leenovsová a mojou úlohou na tejto škole je vás oboznámiť s jej históriou rovnako, ako s históriou nášho sveta," vravela a každého si prezerala orlím zrakom, ,,dnešnou našou témou budú zatiaľ len všeobecné veci, ktoré by vás mohli zaujímať. Napríklad také Rozdelenie," odmlčala sa.

O tomto období som toho mnoho počula, ale nikdy som sa o viac nezaujímala.

,,Pravdepodobne každý z vás vie, o čom hovorím. Roky počas Rozdelenia boli... katastrofálne. Ako predsa vieme, náš svet disponuje tromi krajinami. Ako prvá je samozrejme tá, v ktorej žijeme, Eragonis, vedľa nej sídli svet ľudí a omnoho ďalej sa nachádza... No, kto vie?"

Mnoho deciek zdvihlo ruky nahor, ja avšak nie. Nechcela som rozprávať, síce som odpoveď vedela.

,,Som rada, že to toľkí z vás vedia... Ale čo ty, drahá?"

Ustrnula som, keď svojim ukazovákom namierila na mňa, ,,ehm, ja?"

,,Áno. Ako sa volá tretia krajina?"

Povzdychla som si, ,,Unusual, krajina nezvyčajných," zamrmlala som.

,,Správne! Čo viete o našich vzťahoch k ostatným krajinách povedať vašim spolužiakom?"

Prečo ja?!

,,Vztyk s ľuďmi sme dávno ukončili, už sa konajú len na profesionálnej úrovni... A k ríši Unusual... Je to..." zasekla som sa a hľadala v mysli správne slová.

,,Dobre, nebudem vás viacej trápiť, dievča. Dopoviem to za vás," pokynula mi, ,,krajina Unusual je ríša, v ktorej nenájdete nič normálne. Dokonca ani drakov. Žijú tam bytosti, ktoré ste v živote nevideli. S našou krajinou boli kedysi v blízkom spojenectve, ktoré sa príchodom Rozdelenia rozštiepilo. Viac sa budeme učiť, keď budeme preberať práve túto krajinu."

Hodiny sa zdali byť nekonečné. Za dejinami následovala Výučba o Dračích zvyklostiach a vlastnostiach. Celú hodinu profesorka prekecala. Potom bola voľná hodina a po nej následoval predmet, ktorý ma zaujal hlavne menom profesora...

Bojové umenia ma učil Fill.