Chodby boli úzké, ale za to dlhé. Radovo sme kráčali vpred, niektorí sa netrpezlivo strkali a snažili sa predbiehať. Krútila som nad ich detským správaním hlavou.

Steny boli namaľované tyrkysovou farbou, zdobili ich obrazy, ktoré vyobrazovali podoby tých najúchvatnejších drakov, aké som kedy videla. Od ostnatých až po krvolakých. Všetky boli krásne, ale zároveň zobrazovali nebezpečenstvo, ktoré sa ukrýva pod ich šupinami.

Strop bol vysoký okolo desať či pätnásť metrov a na ich konci čnel ornament, na ktorom vysela ožarujúca lampa. Na stenách boli zavesené nezapálené fakle z neznámeho dôvodu. Veď tu majú lampy, tam načo im sú fakle?

Zem zdobila vyleštená mramorová podlaha, až som sa chvíľkami bála, že sa na nej pošmyknem. Vzduch bol podivne ťažký a dusný. Bola v ňom zvláštna pachuť, ktorú som nedokázala rozoznať.

Chodba sa stočila doprava a na jej konci stáli otvorené dvojkrídlové dvere, ktoré viedli do sály.

Žiaci za mnou do mňa drgali a snažili sa urýchliť pochod. Sykla som na ne a trošku pridala. Vošla som cez prah a poobzerala sa.

Miestnosť bola preplnená a vyzdobená rôznymi stužkami a závesmi. Bola obrovská, strop takisto vysoký, steny vyzerali rovnako ako na chodbe a zem bola z rovnakého mramoru.

Jediné, čo tu bolo iné, bola výzdoba a nábytok, či doplnky.

Zaujali ma štyri postavy postávajúce na menšom stupienku. Obzerali si nás a potichu si šepkali.

Ohovárajú nás?

Založila som si ruky na prsiach a prezerala si pre tentokrát ja ich. Neboli to profesory, ani riaditeľ, to mi bolo podľa ich oblečenia a štýlu jasné. Tak kto to potom bol?

Jeden pár očí zo štyroch sa pozrel do mojich. Chalan približne o dva či tri roky starší sa uškrnul, čím sa mu rozžiarili krásne biele a rovné zuby. Vlasy nemal dlhé, ale ani krátke. Boli rozstrapatené, blonďavé a jeho telo zdobila uniforma, ktorú mali aj ostatní.

Pozerali sme sa jeden druhému do očí a premeriavali sa. Žmurkol a zrak odvrátil. Odfrkla som si a v momente k nim podišli strarší páni. Teraz som si už stopercentne mohla byť istá, že jeden z nich riaditeľ je.

Ten v strede, muž stredného veku s nebezpečne sa blýskajúcimi očami, zatlieskal, čím potvrdil moje domienky, ,,utíšte sa, prosím! Ďakujem. Moje meno je Emanuel Krauch, budem vašim riaditeľom a zároveň profesorom. Je mi nesmiernym potešením otvoriť nový akademický rok v znamení našich krásnych bytostí, na ktorých si budete po celý čas štúdia zakladať svoju budúcnosť. Tento rok bude ťažký a plný driny, no nebojte sa! Každý ste získali svojho mentora, ktorý vám bude ochotný hocikedy pomôcť. Toto štúdium zvládne len časť z vás, o tom buďte presvedčení... A ako sa tak pozerám, zaujali vás chalani predomnou. Táto štvorica ukončila štúdium pred necelými tromi rokmi, ale profesormi sa stať nechceli. Je to skupinka najlepších za posledných niekoľko desiatok rokov. Budú spolu s profesormi na vás dohliadať a pomáhať tým, ktorí, nie si o ňu požiadajú, ale ktorí sa o ňu budú snažiť. Verte, že to nebude ľahké. Ale ako som vravel, nemajte obavy. Sami časom zistíte, či ste tí praví na to, aby ste úspešne zvládli koncoročné skúšky, ktoré z vás vyžmýkajú všetko, čo sa naučíte, a aj to, čo nie. Skúška sa vás bude snažiť zmiasť, zabiť alebo len zraniť a vy budete mať počas celého roka k dispozícii zmeniť svoje rozhodnutie. Môžete odísť, kedy budete chcieť, nie je to povinné. A teraz vám naša štvorica rozdá kľúče od vašich izieb a pre šťastie mnohých budete na nich sami. Je tu miesta pre každého!" ustúpil dozadu a skončil.

Štvorica chalanov si prevzala nádobky s kľúčmi a zoskočila z minipódia. Chlapci mali kľúče označené modrým, dievčatá zas červeným pruhom. Blondiak sa po čase zastavil u mňa.

,,Nazdar, kráska," znova sa uškrnul.

,,Nevolaj ma tak," odvrkla som.

,,Ale no, nebuď taká drzá," žmurkol a z misky vytiahol kľúč, na ktorom sa jagalo číslo dvadsaťosem.

Podal mi ho so slovami, ,,tretie poschodie, veža na konci chodby," potom s úsmevom podišiel k inému dievčaťu, s ktorou začal v momente koketovať.

Nepáčilo sa mi jeho správanie, cítila som k nemu istý druh odporu a frustrácie.

Druhý muž podišiel bližšie a prehovoril, ,,zajtra sa koná Uvítacia slávnosť. Začína o siedmej večer a čas konca nie je určený. Teraz si choďte pospať, dobrú noc!"

Povzdychla som si a vykročila von. Znova som zacítila ten nepríjemný pocit, lenže teraz som vedela, koho oči ma sledujú. Fľochla som na blondiaka opretého o stenu a vyšla von. Neustále som na sebe cítila ten pohľad smaragdových očí...

**

Neviem, čo ma na nej tak zaujalo. Nedokázal som od toho dievčaťa odtrhnúť oči. Pohľad, akým sa na mňa prvý raz pozrela bol plný niečoho, čo je ťažké nájsť u mladých ľudí, nedaj bože nováčikov. Odrážala sa v ňom sila, ale aj odhodlanie. A k tomu všetkému sa pridáva ešte aj jej drzý jazyk.

Nie, nemyslite si, že to bola láska na prvý pohľad. Proste si získala moju zvýšenú pozornosť.

,,Alex. Alex. No ták! Počúvaš ma?" Ben mi naštvane luskol pred očami.

,,Čo?" nechápavo som obrátil hlavu jeho smerom.

,,Kto si ťa za tak krátky čas stihol získať, že nevnímaš ani slová svojho najlepšieho kamaráta?" nadurdil sa.

,,Len som sa zamyslel, prepáč. O čom bola reč?"

,,Pomôžeš nám vyzdobiť sálu na zajtrajší večierok?" nadvihol obočie.

,,A čo za to?" uškrnul som sa.

Zamyslel sa, ,,dostanem k tebe nejakú peknú babu, tak berieš?" zasmial sa.

,,Len to nie," uchechtol som sa, ,,neboj, jasné, že vám pomôžem," žmurkol som a posledný krát sa obzrel k dverám.

Kebyže viem aspoň jej meno... Mohol by som si ju v databáze prekuknúť.

Pokrútil som nad svojim odporným správaním hlavu. Čo to so mnou to dievča spravilo?