Ráno ma bolelo hádam celé telo. Chrbtica kričala od agónie. Ani spacák nezmohol nič proti tvrdej kamennej zemi pod nami.

S bolestným povzdychol som sa posadila a pozrela sa na pár slnečných lúčov presakujúcich skrz temné chodby jaskyne. William sedel opretý o stenu a hlavou zaklonenou a očami prilepenými na spiacej dievčine. To, akým pohľadom sa na ňu pozeral... Nepáčilo sa mi to. Áno, malo by mi to byť jedno, lenže teraz sme nemali čas na lásku na prvý pohľad. A on by to mal vedieť.

,,Will? Mali by sme vyraziť. Nemôžme tu ostávať dlhšie, než je nutné," postavila som sa na nohy a popreťahovala sa.

Chlapec na mňa hodil akýsi zahmlený pohľad, ,,počkaj, zobudím Merry," postavil sa aj on.

Nechápavo som naklonila hlavu, ,,načo? Nechaj ju ešte spať. A nebuď ju len preto, že sa chceš rozlúčiť."

Teraz zas nechápal on, ,,ale ja sa lúčiť nejdem. Merry ide s nami."

Dych sa mi zasekol v hrdle, ,,čože?! Zbláznil si sa? Nemôžme brať nikoho ďalšieho!" protestovala som.

V jeho očiach sa zjavil hnev, ,,odkedy tu pravidlá určuješ ty?! Ide s nami a hotovo!"

Dievča sa na náš krik zobudilo a unavene si pretrelo oči, ,,čo sa stalo?"

,,To nič, láska. Musíme vyraziť, si pripravená?" prehovoril nežným hlasom a pomohol jej na nohy.

Láska? Čo mu už úplne preplo? Pokrútila som nad nimi hlavou a vyšla von z jaskyne na čerstvý vzduch.

Zeleň naokolo vo mne vzbudila upokojujúce účinky. Príroda má jednoducho svoje čaro.

Takmer som sa zosunula k zemi, keď sa oblohou rozozvučal desivý rev draka. Mala som dojem, že mi idú na sekundu prasknúť bubienky. No keď som to telo spoznala, telom sa mi rozprúdila neuveriteľná radosť.

Čierny okrídlený tvor sa vzniesol k zemi, polámal niekoľko konárov a mňa takmer zavalil svojim ohromným telom.

,,Nox!"

Drak ku mne sklonil svoju papulu a nechal sa poškrabkať neďaleko nosných dierok.

,,Kde si celý ten čas bol?" šepla som a obtrela sa o jeho šupiny.

Nebolo jednoduché dostať sa odtiaľ.

Vykríkla som, zaspätkovala, potkla sa o kameň a spadla na zadok.

,,To... To ty?"

V hlave sa mi rozozvučal smiech. Samozrejme, že ja. Kto iný tu je?

,,Ale ako je to možné? Nevedela som o tom, že sa vedia draci rozprávať so svojimi jazdcami."

Ja som zas nevedel, že mi budeš rozumieť. Sme si kvit.

Celé toto ma dokonalo vyviedlo z miery.

,,Nox," prehovorila som tichšie, ,,Willovi asi hrablo v tej jeho otupenej hlave. Chce s nami vziať dievča, ktoré len teraz spoznal. Kto vie, či už spolu dokonca aj nechodia," odfrkla som si a obzrela sa k vchodu do jaskyne.

Nikdy mi ten chlapec nepripadal mentálne zdravý, nerieš to. Ak to dievča umrie, tak len jedine jeho vinou.

Mal pravdu... Bolo to jeho rozhodnutie.

,,Čo to je?!" skríklo vystrašené dievča, ktoré vyšlo na slnečné svetlo spolu s Willom ruka v ruke.

Uškrnula som sa. Dievčatko sa nám bálo drakov, čo?

Will ju utešujúco stisol v náručí, ,,neboj, ten tvor ti neublíží. Nikdy si ešte nevidela draka?"

Ako, preboha, chcel s nami vziať také dievča, ako je ona? Však neprežije ani prvý deň. Čudujem sa, ako dokázala tak dlho vydržať v tej jaskyni.

To fakt berie práve ju?

,,Mám na to rovnaký názor, neboj," šepla som, ,,Will! Poď so mnou na slovíčko."

Spomenutý sa zamračil a vykročil mojim smerom. Keď bol dostatočne blízko, skoro som sa od zúrivosti neovládla.

,,Čo sa ti to stalo? Toto nie si ty! To chceš s nami fakt brať... Ju?! Však ju tým len zabiješ!"

Čakala som hocičo, no to, čo prišlo, ma prekvapilo tak, až som dopadla znova na zadok.

,,Ty si ma... Udrel?" nahodila som zaskočený výraz.

,,Keď ešte raz urazíš moju priateľku, neskončíš na zemi, ale pod ňou," zahrmel varovne, jeho oči sa blýskali.

V hrudi som cítila neopísateľnú bolesť. Toto nebol ten Will, ktorého som poznala.

Stačilo kúsok, aby sa Nox vrhol na Willa, lenže to som dopustiť nemohla. Potrebovala som sa dostať odtiaľto živá. Aj keď momentálne neviem, či je William ten pravý.

Lara, naozaj sa nechceš vrátiť domov? Mám dojem, že on o tvoju spoločnosť nestojí.

Povzdychla som si, ,,dám už ešte pár dní na to, aby sa spamätal. Lenže máš pravdu, rozhodne o moju spoločnosť nestojí," šepla som a postavila sa na roztrasené chodidlá.

,,Vyrazíme," rozhodol chlapec, vzal dievča do náruče a láskyplne ju stisol.

Hnusil sa mi pohľad na nich dvoch.

Poď, pôjdeme aj my.

Sklonil sa k zemi a pomohol mi vyskočiť mu na chrbát. Pevne som sa chytila jeho šupín, aby som zminimalizovala riziko smrteľného pádu a jemne draka poškrabkala pod šupinami na krku.

,,No poď, ty môj okrídlenec."