Nemôžem povedať, že by som Williamovi verila. Nepoznala som ho. No momentálne to bol jediný človek, ktorého som mala. Po Alexovej zrade... Po tom, čo ma všetci štyria bodli do chrbta... Nemyslím si, že budem môcť niekomu tak skoro veriť.

Stále som nemohla uveriť, že sa to naozaj stalo. Tej bolesti na hrudi sa už nikdy nezbavím... Chlapec, ktorého som mala tak strašne moc rada, sa ma pokúsil aj napriek jeho milým slovám zabiť. Mala som chuť niekam zaliesť a vyplakať si dušu. Tak veľmi to bolelo...

Will ma pevne držal v náručí. Čudovala som sa, že čosi také, ako jeho krídla, aj keď boli obrovské, dokáže uniesť niekoho ako som ja. Netvrdím, že som ťažká, ale rozhodne nevážim ako pierko.

Netušila som, kam ideme. Pod sebou som nevidela nič iné, než stromy a... Stromy.

,,Myslím si, že by si si mal oddýchnuť," odvetila som nenúteným tónom.

Ten chlapec ma prenasledoval, strašil v snoch a odmietal povedať, čo so mnou plánuje. V podstate by bolo normálne, ak by som ho mala úplne na háku. Lenže bolo vidieť, že mu dochádzajú sily a ja som rozhodne nechcela skončiť na zemi s polámanými kosťami a rozčapeným mozgom.

,,Dokážem ťa niesť aj celý deň, nemysli si. Lenže čoskoro sa začne stmievať a my by sme mali nájsť vhodné miesto, kde sa utáborime."

Aj by som sa zasmiala, ak by som na to mala chuť. Vedela som, že to použil len ako výhovorku, keďže do zotmenia sme mali ešte dostatok času. Bol taký plný hrdosti, že si odmietol priznať, že je vyčerpaný. A ja by som mu to rozhodne nemala za zlé.

Keď sme našli vhodné miesto, takmer ma zo seba zhodil na zem a rýchlo začal vybalovať z čierneho batoha na chrbte stan. Odkedy tam má ten batoh? To som až taká nevšímavá?

,,Už mi povieš, čo odomňa chceš?" zdvihla som obočie.

Nahnevane zdvihol pohľad zo zeme a zameral sa na mňa, ,,to to chvíľu nepočká?" následne si pod mojim neustupujúcim pohľadom povzdychol, ,,vieš niečo o svojom otcovi?"

To ma zarazilo... Nikdy som sa naňho mami nepýtala, bol mi ukradnutý. Opustil nás ešte pred mojim narodením a potom sa už nikdy neozval. Ani raz nezavolal, aby sa spýtal, ako sa mám. Ani raz sa neprišiel pozrieť, ako rastiem.

,,Neviem o ňom vôbec nič," šepla soma sadla si na vyvalený kmeň stromu.

,,Nebol jedným z vás. Patril k nám. Bol to isté, čo som ja. Lara, si jediný žijúci kríženec, o ktorom vieme. Preto si tak dôležitá. Medzi našimi krajinami už mnoho rokov vládne napätie, no nedávno začali vaší ľudia útočiť na našich. Netuším, aký na to majú dôvod. No obávame sa, že nebude iná možnosť a nastane vojna. A vezme si omnoho viac životov ako tá posledná," ani raz neuhol pohľadom.

Nevedela som, ako mám toto všetko spracovať. Nemohla to byť pravda. Nemohla som byť... Kríženec. To jednoducho nebolo možné. Matka by sa s nikým takým nedala dohromady... Či?

,,Ale prečo ma tak potrebujete? Prečo si ma nenechal... Nech ma Alex zabije?" nechápala som.

Premeral si ma tým pohľadom čiernych očí, ,,to proroctvo zaznelo už veľmi dávno. Neverili sme, že je to možné. Kým sme sa nedopočuli o tebe, o tvojom otcovi. Tá vojna bude našim koncom. Žena, ktorá to proroctvo vyslovila, spomínala čosi o dračom kameni. Nevedeli sme, že naozaj existuje. Vždy to boli len povery, báchorky. A taktiež ani neviem, ako dokáže napomôcť k mieru, no je jeho hlavnou súčasťou. A práve ty máš byť tá, ktorá ho dokáže nájsť," vravel vážnym tónom.

,,To musí byť omylom. Ja nie som ničím výnimočná," protestovala som.

Uchechtol sa, ,,podľa onej ženy áno."

,,A čo ak to odmietnem spraviť? Nemôžeš ma len tak bez môjho dovolenia odviesť niekam do neznáma," založila som si ruky na hrudi.

Nejde o to, že by som netúžila pomôcť im. Lenže ako by som to mohla dokázať práve ja? Nebola som v podstate nič.

Uškrnul sa a stal sa z neho ten dobre známy chlapec v snoch, ,,ale spravíš to."

,,Ako si tým môžeš..."

,,Pšt!" priložil si prst k perám a započúval sa, jeho úškrn mu z pier veľmi rýchlo zmizol.

,,Čo sa deje?" šepla som nervózne.

Bolo tu až priveľké ticho...

,,K zemi!" odrazu vyskočil na nohy a strhol ma do trávy.

Tesne nad našimi hlavami preletelo niekoľko šípov a zabodli sa do kmeňa stromu za nami. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Will sa nadvihol a uprel pohľad kamsi dopredu, pritom sa svojim telom tisol na moje. Dá sa povedať, že takmer na mne ležal.

Bolo to zvláštne, pretože v tom momente, ako sklonil hlavu a pozrel sa na mňa, jeho oči stratili tú hrôzostrašnú farbu. Odrazu neboli tak nebezpečne čierne. Až teraz som si všimla, že sa v jeho dúhovkách nachádzajú nepatrné šedé škvrny. Vlasy sa mu pri tom prudkom pohybe nahrnuli do tváre, no aj tak som cítila, ako ma prepaľuje pohľadom.

,,Nehýb sa," zasyčal, keď som omylom pohla pravou nohou a mierne ňou zavadila o vrch jeho nohavíc.

,,Prepáč," zamrmlala som a snažila sa ukryť červeň, ktorá mi postupne vchádzala do líc.

,,Mal som tých štyroch rovno zabiť. Prečo som ťa ja hlúpy počúval?! Idú po našej stope, netuším ako. No musíme sa pohnúť skôr, než zistia, že netrafili tak ďaleko," pozrel sa na vytŕčajúce šípy.