,,Povedal si, že tvoja mama býva blízko. Letíme už takmer polhodinu," zamrmlala som a jemne si v sedle poposadla.

,,Chodím tam často, takže pre mňa je to fakt celkom blízko," vysvetlil, ,,a už sme aj tak tam," ukázal na menšiu chalúpku uprostred lesa.

Smaragd začal klesať k zemi, no mňa tým ešte viac pohltil zvláštny, nepríjemný pocit. Akýsi šiesty zmysel, ktorý mi dával jasne najavo, že niečo nie je tak, ako má byť.

Čo ak tu na nás v lese čosi číha? Možno nejaká zver... Ale nie, už zasa len preháňam. Musím sa spoľahnúť na Alexa, že vie, čo robí a paranoju hodiť za chrbát.

Lenže aj tak mi to nedalo, ,,tvoja mama býva v lese? A k tomu, keď je chorá?"

Na to mi už Alex nestihol odpovedať. Pristáli sme pár metrov od chalupy. Alex zoskočil na zem a podal mi ruky, s ktorými ma opatrne vysadil z draka.

Stromy tu boli o čosi tmavšie ako pri Akadémii a vládlo tu nesmierne ticho, ktoré mi naháňalo husiu kožu. Chalupa vyzerala byť riadne stará a málo stabilná. Ako sa tu asi tak cítila jeho mama, keď ešte aj ja som sa obávala tohto miesta?

Alex svojho draka priviazal lanom o kmeň stromu a vybral sa napred.

,,Poď, rada ťa uvidí," usmial sa, no v jeho očiach chýbala tá známa šibalská iskra.

Dvere chalupy hlasno zavŕzgali. Nechal ma vojsť prvú, no nespravila som ani dva kroky, keď v tom som nechápavo zastala.

,,Alex? Nejako sa mi to nezdá."

Zvnútra to vyzeralo rozsiahlejšie než zvonka, no jedno tu chýbalo. Nábytok. Nebolo tu absolútne nič. Akokeby tu nikto nikdy ani nebýval. Steny boli pomliaždené, podlaha posiata prachom.

,,Mrzí ma to, Lar," zamrmlal chalan za mojim chrbtom.

Zaskočene som sa obzrela, keď v tom do miestnosti napochodovali všetky známe tváre, ktoré mi tak veľmi priľahli k srdcu.

,,Chalani? Čo sa to deje?" zaspätkovala som.

Chris sa pozrel na Dominika, ktorého tvár ako jediná prezrádzala známu emóciu. Smútok.

,,Kebyže je to na nás, nikdy by to takto neskončilo," povzdychol si Alex a spoza opaska vytiahol dlhú, drahokamami zdobenú dýku.

Nikdy v živote som necítila takú bolesť, ako teraz. Všetci štyria ma tak odporne bodli do chrbta.

Ak tam zostaneš, umrieš. To chceš?

Až teraz mi začali dávať význam slová toho zvláštneho chalana z lesa. Mala som mu veriť. Prečo som si nevšimla, čo sa deje priamo predomnou? Och, vlastne hej, všimla som si. To, ako sa Alex jeden deň vyparil na celý deň, tie ich pohľady počas obeda, tá chýbajúca iskra v očiach osoby, do ktorej som sa tak hlúpo zamilovala. Všetko to bol klam.

Oči mi zaliali slzy, ,,ako ste mohli? Prečo? Čo som vám spravila?"

Slova sa ujal Mateo, ,,nejde o to, čo si urobila, ale čo by si urobiť mohla."

,,Nechápem," pokrútila som hlavou.

,,Už je pozde na to, aby ste ti teraz všetko vysvetľovali. A taktiež zbytočné. Nie je to našou úlohou," odvetil Christian a pozrel sa na Alexa, ,,sprav to rýchlo, nech môžme ísť domov."

Blondiak sa pohol mojim smerom, v ruke ostrie, ,,prepáč," šepol.

,,Nerob to, prosím," cúvala som, až som chrbtom vrazila do steny.

Obzerala som sa a hľadala čosi, čo by mi v momentálnej situácii pomohlo. No tí štyria si dobre zvolili dané miesto. Nebolo tu totiž absolútne nič.

,,Alex, možno by sme..." začal Dominik a preskakoval pohľadom zo mňa na neho.

,,Čo zas?" oboril sa, ,,ser na tú tvoju Beatrix. Nebolo našou úlohou zamilovať sa."

Takže preto ten smútok v Dominikových očiach...

,,Oklamal si ma. Tvrdil si, že ma miluješ... Že ma chceš," zadusila som v sebe vzlyk.

,,Prepáč, ale muselo to tak byť. Inak by som ťa sem nikdy nedostal."

V tom sa odrazu tesne vedľa mojej hlavy zabodla dýka a dopadla k mojim nohám. No Alex nebol ten, kto ňou hodil.

,,Vás som už pekne dlho nevidel," uškrnul sa chalan, ktorého plášť tentokrát chýbal.

Nebola to jeho prítomnosť, ktorá ma vydesila a zmiatla, ale krídla, ktoré sa mu týčili za chrbtom mohutne rozpažené.

Všetci štyria sa otočili na nepozvaného hosťa a mňa totálne ignorovali. Opatrne som sa zohla a uchopila do dlane chladnú rukoväť.

,,Nemáš tu, čo robiť! Nepatríš do tejto krajiny, William," sykol Alex a pohol sa jeho smerom.

Konečne som spoznala meno toho neznámeho chlapca.

Will sa uškrnul, ,,ja nepatrím sem a ty zas nemáš nárok pripraviť to nevinné dievča o život," rýchlosťou blesku vytiahol spoza opaska nablýskaný meč.

,,Viem, prečo si prišiel... No nedovolím ti to vykonať."

William nad ním pokrútil hlavou, ,,smola," obratne sa zvrtol a sekol za seba.

Ani som si nevšimla, ako sa Christianovi podarilo dostať sa za neho so zdvihnutým mečom v úrovni jeho hlavy. Ich čepele sa stretli s ohlušujúcim rachotom, až vyletelo niekoľko iskier.

Pevne som stiskla dýku v ruke a popošla o pár krokov dopredu. Kým sa všetci štyria venovali Willovi, nenápadne som prekĺzla až k Alexovi a roztrasenou rukou mu ostrie priložila k hrdlu.

,,Ak sa pohneš... Spravím to," šepla som so slzami stekajúcimi po tvári.

Alex sa uškrnul, ,,nikdy by si ma nezabila, láska moja."

Čepel som mu pritisla bližšie ku koži, ,,už nikdy! Nikdy ma tak nevolaj."

,,Nejaký problém?" usmial sa William a udrel presnou ranou Alexa do spánku, ten sa následne zviezol v bezvedomí na zem.

,,Ako si..." poobzerala som sa.

Kde boli ostatní? Čo s nimi spravil? Nebodaj...

,,Ešte nie sú mŕtvi, no myslím si, že by som to mal spraviť. Inak ťa budú zas prenasledovať," poťažkal meč v ruke a sklonil sa k bezvládnemu telu.

Samu ma prekvapilo, keď som medzi nich vkročila ja, ,,nechaj ich tak... Možno sa spamätajú..."

,,Zbláznila si sa?! Chceli ťa zabiť!" zvýšil hlas.

,,Prosím."

Zamračil sa, ,,ak ma raz kvôli tebe dostanú, osobne sa postarám, aby si trpela spolu s nimi," na to sa otočil a vybral sa na odchod. Potom sa otočil na mňa, ,,tak ideš?"

Nevedela som, čo mám robiť. Tá diera v mojej hrudi volala po tom, aby som už nikdy nikomu nedôverovala... No Will ma pred nimi zachránil. A aj tak som sa potrebovala odtiaľto dostať čo najskôr preč.

,,Čo si zač?" spýtala som sa, keď sme sa obaja ocitli znova v lese.

Vystrel krídla do mohutnej výšky, ,,ako povedal ten panchart, nepatrím sem. Určite si už počula o Unusual, krajine nezvyčajných, nemýlim sa?"

Zastala som v kroku, ,,to nie je možné..."

Zasmial sa, ,,prečo podľa teba dokážem to, čo dokážem?" nadvihol obočie, ,,musíme sa vybrať práve tam."

,,Čože? A to chceš ako docieliť? Je to nesmierna diaľka!" protestovala som, ,,k tomu, stále študujem. Akadémia, zabudol si?"

Otočil sa na mňa a uprel na mňa pohľad, s ktorým sa snažil uistiť, že mám v hlave všetko v poriadku, ,,je tam oveľa viac osôb, ktoré túžia po tvojom živote. Nemôžeš sa tam vrátiť."

,,Ale prečo? Nikomu som predsa nič nespravila!"

,,Ale môžeš. Nejdem ti to teraz objasňovať. Musíme vyraziť na cestu skôr, než sa tu zjavia ďalší."

,,A čo môj drak?"

,,Nox za nami dorazí sám, o to sa neboj," podišiel bližšie ku mne, ,,síce by som najradšej letel sám, je nutné, aby som ťa niesol na rukách. Pešo nám to bude trvať večnosť."

,,Ja mám... Letieť s tebou? Tak to v žiadnom prípade!"

Avšak ako sa ukázalo o chvíľu, už som nestála pevne nohami na zemi, ale ležala vo Willovom náručí.