Nikdy som sa nevyspala lepšie ako túto noc. Teplo z Alexovho tela prestupovalo do toho môjho, jeho ruka nečinne spočívala na mojom páse, jeho dych v mojich vlasoch.

Otvorila som oči a s úsmevom sa opatrne otočila k jeho pokojom vyžarujúcej tvári.

Zdvihla som ruku a s nehou mu jemne odsunula pramene vlasov, ktoré mu spadali do tváre. Čosi potichu zamrmlal a následne rozospato otvoril oči, ktoré v rannom svetle presvitajúcom z odkrytých okien tak nádherne žiarili.

,,Dobré ráno," zívol, zložil ruku z môjho pása a natiahol sa.

,,Aj tebe," pousmiala som sa.

Na perách mu pohrával drobný úškrn, keď v tom sa odrazu nahol nad moje telo a premiestnil svoje pery na moje. Mojim telom prebehla iskra.

Kto by povedal, že sa budem vo svojej posteli bozkávať s jedným z pomocníkov? A k tomu s Alexom?

V tom sa odrazu otvorili dvere.

,,Lara, je... Ou, prepáčte."

S Alexom sme sa od seba okamžite odtrhli a pozreli sa na narušiteľa. Fill nad nami krútil hlavou, na perách mu žiaril mierny úsmev.

Mne sa okamžite do tváre nahrnula červeň, no za to Alex sa spokojne uškrnul.

,,Čo sa to tu... Viete čo? Radšej to nechcem vedieť," zasmial sa, ,,len som ti prišiel povedať, že meškáš na hodinu. A už očividne viem, že prečo."

,,D-dobre, hneď idem," zakoktala som sa a vymanila sa z Alexovho objatia.

Chlapec zafučal, ,,musíš ísť na to vyučovanie?"

Fill výstražne zdvihol prst, ,,nepokaz nám ju. A ty sa tiež okamžite postav, máš dôležitý telefonát," očkom zablúdil ku mne.

Alex prikývol, ,,to bude asi mama," s povzdychom sa postavil z postele a rukou si prehrabol svoje rozstrapatené vlasy.

Fill odišiel a my sme zas osameli.

Alexovi sa v očiach zjavila neistota, ,,prepáč, ak som bol včera..." zakúsol sa do pery a po jeho slávnom úškrne nebolo ani stopy.

Usmiala som sa, ,,ja... Nevadilo mi to."

,,Len by som ti chcel povedať... Neberiem ťa ako ostatné dievčatá, Lara. Ty si... Proste ty. Srdce mi ide pri tebe vyskočiť z hrude," uchechtol sa nad sebou.

Pri tých slovách ma zahrialo na srdci. Cítila som neskutočnú radosť, ktorá spaľovala celé moje telo.

,,Už prvý deň, keď som ťa videla na tom pódiu medzi chalanmi, som si nevšímala nikoho iného. Mateo, Chris ani Dominik, ktorý stáli pri tebe, ma vôbec nezaujímali. Bol si pre môj pohľad ako magnet a maják pre moje srdce."

Alex neváhal ani sekundu, znova sa sklonil nado mňa a svoje pery prilepil na moje, ,,chcem, aby si bola moja. Len moja," šepol pomedzi bozky.

***

Alex sa pobral za tým svojim dôležitým telefonátom a ja na vyučovanie. Hľadala som ho na chodbách, pýtala sa na neho chalanov, avšak nikto ho celý deň nevidel. Bolo to trošku zvláštne, ale neriešila som to. Sám povedal, že mu volá pravdepodobne mama, takže šiel očividne za ňou. Ale chýbal mi. Neskutočne.

Ako sa toho toľko dokázalo medzi nami zmeniť? Boli sme kamaráti, občas som ho nedokázala ani vystáť a teraz? Páčil sa mi, naozaj. Dúfala som, že aj ja jemu.

Na hodine s Fillom nás, nováčikov, čakal dlhý rozbeh okolo celej telocvične, následne sme začali preberať prvé útočné taktiky.

Nemyslela som si, že ich niekedy budem potrebovať.

Vlastne... Ak ešte raz stretnem toho podivného chalana z lesa, asi sa neudržím a vyskúšam si, ako dávam na Fillových hodinách pozor.

Večer som si ľahla do postele a nečinne pozerala do stropu. Cítila som sa teraz tak moc osamelá, keď nebol pri mne ten zelenooký chalan, vedľa ktorého som mala to šťastie sa dnes ráno zobudiť.

Vložila som si slúchadlá do uší a započúvala sa do hlasu Sebastiana Vadasa. Jeho piesne boli plné smútku, avšak akosi ma upokojovali. Až ma neskôr opantal spánok.

Bola som si istá, že ho moje dnešné myšlienky priviedli zas ku mne.

Pozeral sa na mňa svojimi temnými očami, telo zas zahalené v tom starobylom plášti. Ruky mal založené na hrudi do kríža, oči mierne zvráštené.

,,Čo odomňa zas chceš? Povieš mi, ako je možné, že sa mi dostávaš do snov?" fľochla som na neho.

Vôbec som to nechápala. Vymykalo sa to všetkému, čo som si donedávna myslela. Nikto nemohol nikomu len tak vstupovať do snov, to bolo nemožné. Čo tu potom teda robil? A ako?

Chladnými očami si ma prezeral od hlavy po päty, mrazilo ma z toho.

,,To, kto som, sa tak či tak čoskoro dozvieš," odvetil nenútene hlbokým hlasom.

,,To nie je odpoveď na moje otázky," prižmúrila som oči.

Pokrčil plecami, ,,je ešte skoro, aby si sa ju dozvedela."

,,Čo odomňa chceš?" zavrčala som nahnevane a pristúpila bližšie.

Jeho tvár bola odmeraná. Vôbec sa mi nepodobal na toho chlapca z chodby, kde som sa s ním tak náhodou zrazila. No vedela som, že to bol on. Sledoval ma a mne to naháňalo hrôzu.

,,Dávaj si pozor na to, komu veríš. Potrebujem ťa totiž živú."

,,Potrebuješ? Na čo, preboha, potrebuješ práve mňa?" nechápala som.

,,To, že si ťa vybral ten drak mi dodalo väčšiu istotu, že sa jedná naozaj o teba."

Ako o tom vedel?

,,Ako si..."

Spravil dva kroky vpred a zastal predomnou, ,,vidím ťa, vnímam aj cítim. Aj keby si sa predomnou ukryla do samotného pekla, našiel by som ťa."

Jeho slová ma desili viac, než čokoľvek iné.

,,Nechaj ma už sakra na pokoji! Neviem, na čo ma potrebuješ, no ja ti nepomôžem," pohodila som rukami.

Uškrnul sa, ,,neboj, pomôžeš. Tá bolesť zo straty ťa privedie rovno ku mne."

Zo straty? O čom to zas táral?

Videl na mojej tvári zmätok, ,,všetko sa čoskoro dozvieš, teraz na to nie je ten správny čas."

Plánovala som mu toho ešte toľko vykričať, no všimla som si, ako sa jeho telo začína postupne strácať v temnote, ktorá sa opatrne vkrádala do môjho sna. Bol to ešte vôbec môj sen?

,,Počkaj! Nemôžeš teraz zmiznúť!"

No bolo pozde. Pohltila ho tma a neskôr aj mňa.