Nahnevane som prechádzala tichými uličkami Mermedosu a snažila sa skľudniť svoj dych.

Ako to môže spraviť? Zakázať mi čosi konečne dokázať?

V mysli som si dookola prehrávala našu divokú výmenu názorov.

,,Nejdeš tam. Lara, sú to divé zvery, ktoré ťa dokážu hocikedy zabiť!"

,,Mýliš sa, mama. Sú to nádherné tvory, ktorým nerozumieš," zavrčala som na ňu a založila si ruky na prsiach.

,,A ty hádam hej?! Nikdy si ich ani riadne nevidela! Ja áno, dievča moje zlaté. A poviem ti, nebolo to milé stretnutie," kričala na mňa a premáhala slzy. Bála sa o mňa.

,,Neviem, čo sa ti stalo, ani prečo ťa to zmenilo, ale nechcem kvôli tomu zahodiť túto jedinečnú šancu. Na Akadémiu som si prihlášku nepodávala a aha! Prijali ma. To sa stane možno jednému percentu žiakov," argumentovala som.

,,Povedala som, že tam nejdeš. Nechcem prísť aj o druhé dieťa," sykla na mňa a zmizla v kuchyni.

Premýšľala som nad tým a ďalej kráčala. Chodník pod nohami bol sčasti porozbíjaný, lavičky naokolo ledva stáli a deti sa kvôli zapadajúcemu slnku odoberali dovnútra. Domy v tejto časti dediny boli zchátralé a napoli rozpadnuté. Náš bol ešte ako tak jeden z mála v poriadku.

Jej posledná veta ma zarazila. Nikdy o bratovej smrti takto nerozprávala. Ani mi nechcela prezradiť jej pravú príčinu, síce som mala právo to vedieť.

Max mal sedemnásť, keď ho prijali rovnako ako mňa, ale deň pred nástupom proste zmizol. A o týždeň nato prišiel domov list o jeho smrti. Mama plakala celé dni, ja som sa snažila nezrútiť. A takto to je už dva roky. Max bol pre mňa vždy oporou, a keď zmizol... Tá opora sa vytratila a občas som mala pocit, že bez nej padám ku dnu. Rovnako ako mama. Tá na tom bola horšie. Maxa ľúbila viac ako mňa, síce by to nikdy nepriznala. Mňa mnohokrát prehliadala a až po jeho smrti si uvedomila, že existujem.

Len nedávno som dosiahla vek sedemnástich narodenín a o pár dní mi došiel list z Eragonu. Prijali ma na Dračiu Akadémiu, síce to bolo najmenej pravdepodobné. Došiel mi list, mamina tvár sa okamžite začervenala od zúrivosti a ten papier takmer roztrhala v rukách. Stihla som si ho vziať späť. A následne sa s ňou pohádať.

Odkopávala som kamienky, vietor mi moje čierne vlasy rozfukoval na všetky svetové strany a moje nohy ma viedli vpred. Musela som premýšľať a byť sama.

Nahnevane som dupla do zeme, keď v tom ma zahalil tieň. Obrovský tieň. Prekvapene som vzhliadla hore a zbadala prelietať krásneho smaragdového draka. Krídla mal odtiahnuté a vystreté, mieril vpred. S údivom som naň zazerala, keď v tom odrazu zastal a zamieril k zemi. Jeho jazdec ho pohybmi korigoval na pristátie a on ho ochotne počúvol a pristál v parku. Len pár desiatky metrov odomňa. Jeho jazdec mal na sebe prilbu a jazdecký odev. Zliezol z draka dole a poškrabkal ho popod šupinu. Následne pozrel na mňa.

On na mňa reálne pozrel!

Čosi ostnatému drakovi zašeptal do ucha a vykročil mojim smerom. Od šoku som o krok ustúpila.

,,Lara, však?" ozval sa mladým hlasom.

Nemohol byť odomňa o veľa starší.

,,Eh, áno..." zamrmlala som zmätene.

,,Som profesor Finnigen, ale kedže nemám rád vykanie, tak ma volaj Fill," uškrnul sa a podal mi ruku, ktorú mal nasadenú v rukavici.

Zazrela som na ňu.

,,Och, to je neslušné," stiahol si rukavicu a podal mi už ruku, ktorú nezakrývala žiadna látka.

Vystrčila som tú svoju a jeho prijala. Jemne ňou zatriasol.

,,Ste z Akadémie, však?" spýtala som sa.

,,Pravdaže. K tomu som tvoj budúci učiteľ a mentor, teší ma," pokývol mi hlavou.

,,No... Mama ma tam odmieta pustiť," zahanbene a smutne som poznamenala.

,,To je škoda... Až na to, že mne je to jedno."

,,Čože?" odvetila som nechápavo.

,,Kým na ňu chceš ísť ty, čo vidím, že chceš, tak ma rozhodnutia rodičov nezaujímajú," mykol ramenami.

,,Ale čo mama?"

,,Prišiel som pre teba, ber ma čosi ako tvoj taxi. Ideš?" nadvihol obočie.

Ustrnula som, ,,ale... musím sa rozlúčiť."

,,Myslíš, že to potrebuje? Tvoja mama?"

Zasekla som sa.

,,Vedel som to. Tak ideš? Smaragd dlho nevydrží stáť na jednom mieste a čoskoro si ho niekto všimne," žmurkol a vykročil jeho smerom.

,,To mám akože letieť na ňom?"

,,Samozrejme. Tento rok sa nalietaš dosť," prehodil cez rameno.

,,Nikdy som na drakovi nesedela," premohol ma strach.

,,Nevadí. Stačí, ak sa ma budeš pevne držať a nezletíš," uchechtol sa, vložil nohu do strmeňa a vyskočil do sedla na jeho chrbte.

Následne sa jednou rukou chytil lanka, ktorý mal drak previazaný okolo krka. Neprišlo mi to veľmi pohodlné. Nie pre jazdca, ale pre draka. Muselo mu to byť nepríjemné, chudáčik.

Podišla som bližšie a Fill mi jednu ruku podal. Už mal nasadenú jazdeckú rukavicu.

,,A čo moje veci?" napadlo ma.

,,Všetko potrebné máš na izbe, tak už nasadaj!" rozkázal.

Chytila som sa jeho ponúkanej ruky a skočila do sedla zaňho. Jemne som pohladila draka po boku, načo prívetivo zachrčal.

,,Páči sa mu to, takže ťa asi nezhodí," nadhodil z vtipu.

,,V to dúfam," uškrnula som sa a chytila sa jeho pásu.

,,Poď, Smaragd. Ukážme jej, ako sa letí na drakovi," vyzval ho a švihol opratami.

Smaragd zafrčal a zamával krídlami. Pri následnom vzlietnutí som zvískla a Filla stisla pevnejšie.

Zasmial sa a pokrútil nadomnou hlavou.

Nemohla som uveriť, že fakt letím! Zem podomnou sa vzďalovala a ja som konečne otvorila oči. Výška za krátku dobu stúpla a domy vyzerali už len ako malé bodky. Vietor mi do očí vháňal vlasy a slzy, ale usmiala som sa. Ten pocit bol úžasný.

,,Ako sa ti páči tu hore?" ozval sa Fill.

,,Je to neuveriteľné," odpovedala som.

Preleteli sme ponad jazero, cez les aj cez hranice niekoľkých miest, až sme dorazili do kráľovskeho mesta zvaného ako Eragon.

Bolo nádherné.

Mesiac osvetľoval krásne vybudované domy a ožiaril ľudí, ktorí sa prechádzali popri rieke Samoty a vhádzali do nej svoje tajné priania.

V tom mi prišlo smutno a cítila som sa mierne nahnevaná. Prečo neopravia aspoň niekoľko domov v našej dedine? Prečo nás takýto bohatí ľudia nechávajú tak trpieť?

Tie myšlienky zmizli v momente, ako sa na obzore začala týčiť obrovská stavba z mramoru a železa. Akadémia už z diaľky vzbudzovala rešpekt a nútila si úctu. Usmiala som sa. Tu budem teraz bývať.

V oknách sa svietilo, po boku postávali mohutné veže, na ktorých boli postavené dračie sochy. Na nádvorí pobehovali rôzni mladí ľudia, smiali sa a hladkali drakov svojich rodičov, ktorí ich so slzami objímali a lúčili sa s nimi. So mnou sa lúčiť nikto nepríjde.

Drak začal klesať, takže som Filla pevnejšie uchopila. Každý mu odskakoval z cesty a vytváral mu pristávaciu plochu. Smaragd jemne pristál a pritisol si krídla k telu.

Fill zoskočil a následne aj ja.

,,Vidíme sa zajtra na slávnosti, Lara," otočil sa a viedol svojho draka preč.

,,Na slávnosti? A kde mám ísť teraz?!" zakričala som za ním.

,,Choď za ostatnými do sály, tam sa všetko dozvieš!"

Otočila som sa a poobzerala sa. Každý vchádzal do budovy cez masívne dvere z lesklého kovu. Vykročila som k nim, keď v tom ma oblial nepríjemný pocit. Obzrela som sa, ale nikto mi nevenoval zvýšenú pozornosť. Zamračila som sa a pokrútila nad svojou panovačnou povahou hlavu.

A tak som šla ďalej, síce ten pocit neubúdal. Pocit, že ma ktosi sleduje...