,,Čo sa stalo?" Alex ma dobehol a chytil za ruku, čím ma donútil spomaliť krok.

,,Nič," zamrmlala som.

,,Vybehla si odtiaľ, akokeby si videla ducha, takže mi neklam. Čo sa stalo v tom lese?" zastavil sa a tým zastavil aj mňa.

Nahnevane som sa k nemu otočila, ,,je mi proste zle! Môžem si ísť už ľahnúť?" vybuchla som a vytrhla sa mu.

Zrýchlila som krok. Tentokrát za mnou už nešiel.

Vbehla som do svojej izby, dvere boli už našťastie opravené, takže som ich hlasno zabuchla, zhodila batoh na zem a zvalila sa na posteľ.

Kto to bol? Čo odomňa ten chalan chcel? To on ma celý ten čas sledoval?

Schúlila som sa do kĺbka a zavrela oči.

Mala som ostať v izbe. Nič by sa inak nestalo.

Snažila som sa uveriť tým myšlienkam, lenže akýsi hlások vnútri mňa mi hovoril, že by ma našiel aj tu a to mi vháňalo ešte väčší strach do žíl.

Únava na mňa prišla tak náhle, až som jej okamžite podľahla a ponorila sa do temnoty.

,,Zase ty?" cúvla som, keď sa tma naokolo mňa rozplynula a odhalila osobu stojacu pár metrov odomňa.

,,Čakala si niekoho iného?" uškrnul sa.

,,Kto si? Čo odomňa chceš?" oči ma začali neprijemne štípať od zadržiavaných sĺz.

,,Momentálne nič, ale keď nadíde čas, vrátim sa a bez teba už neodídem," spravil krok vpred, ja vzad.

,,Nikam s tebou nepôjdem. Nemám na to najmenší dôvod," pokrútila som hlavou.

,,Takže tu chceš umrieť?" založil si ruky na hrudi.

Dych sa mi zasekol, ,,ako to myslíš?"

,,Neboj, na to časom prídeš... Dúfajme," uchechtol sa nad vlastným vtipom.

,,Už mi sakra odpovieš, že kto si?"

Zamyslel sa, ,,veľmi dobrý kamarát," znova sa uškrnul.

,,Kamarát?" neveriacky som vyprskla.

Pozrel sa na imaginárne hodinky na ruke, ,,už budem musieť ísť. Prajem veľa šťastia, dračica," zamával a zas zmizol.

,,Ja nie som žiadna dračica!" boli moje posledné slová pred tým, než ma znova pohltila temnota.

,,Ja viem, že nič také nie si, nemusíš na mňa kričať," Fill obranne zdvihol ruky.

Pretrela som si oči a posadila sa, ,,viem, prepáč, to nebolo na teba."

Nechápavo sa obzrel, ,,na koho teda?"

Uvedomila som si, ako blbo to vyznelo, ,,ale na nikoho. Čo tu inak robíš?"

,,Neprišla si na večeru a Alex mi povedal, že si bola akási divná, tak som ťa prišiel skontrolovať."

,,Na večeru? Koľko je preboha hodín?" pozrela som von oknom a zazrela čiernu oblohu posiatu hviezdami.

,,Je pol deviatej. Čo sa stalo pri tom jazere, Lara? Vieš o tom, že mne môžeš povedať všetko, však?" jemne ma chytil za ruku.

Áno, všetko... Teda, až na toto. Chcela som mu to povedať, naozaj, lenže akýsi dusivý pocit na hrudníku mi nedovolil tie slová vypustiť z úst.

,,Nič, len som mala pocit, že som dačo zazrela. Poslednou dobou som veľmi paranoidná, prepáč," v tom som tak úplne neklamala, ale aj tak som sa cítila nepríjemne.

Zamračil sa, no nakoniec si povzdychol, ,,tak dobre. Neboj, všetko dobre dopadne," postavil sa z postele, ,,nechám ťa pospať si. Dobrú noc."

,,Dobrú noc aj tebe, Fill," nútene som sa usmiala a sledovala zavreté dvere, kým ma znova nepochytila únava.

***

,,Už sa tak neviem dočkať!" uškrnula sa Bea a hlasno zatlieskala.

Pri tom zvuku sa na nás otočilo pár hlav na školskom nádvorí.

Áno, nastal pondelok a tým náš Výber draka. Mala som obavy z toho, ako sa dnešok skončí.

,,Poskakuješ tu ako zajac," uchechtla som sa a pokrútila nad ňou hlavou.

,,Už sa utíšme, prosím!" zvolal riaditeľ, ,,tak. Všetci viete, prečo ste sa tu dnes zišli v tak skorej rannej hodine. Tento deň je pre nováčikov najvýznamnejším, keďže konečne začnete vykonávať to, na čo bola naša škola postavená. Výber draka bude prebiehať nasledovne... Naša výcviková aréna bola doposiaľ pre vás ukrytým miestom hlboko v horách, no dnes sa tam spoločne vyberieme. Chcem vás varovať... Nechytajte sa drakov, kým vám to sami nedovolia. Sú síce cvičené, no niektoré dokážu byť poriadne agresívne, ak sa nahnevajú. A verte tomu, ich oheň je niečo, čo zažiť jednoducho nechcete," na chvíľu sa odmlčal a obzrel sa za Fillom, mojim mentorom, ,,myslím si, že môžeme vyraziť. Poprosím vás, aby sa nám nikto nestratil z dohľadu. Lesy môžu byť veľmi nebezpečné," na to vykročil vpred.

No nehovor. Sama som si zažila, čo môžu ukrývať. Respektíve koho.

Všetci sme kráčali pred sebou aj vedľa seba ako jedna obrovská pozemná guľa. Fill chvíľu čakal, potom sa postavil za posledného študenta, aby mohol dať na všetkých pozor zozadu.

,,Si v poriadku?" spýtal sa Alex, ktorý sa zastavil pri mne.

Sklonila som hlavu k zemi, keďže som si spomenula, ako som na neho v sobotu vyletela, ,,áno. Prepáč za to, ako som sa v ten deň zachovala."

Usmial sa, ,,nevadí. Každý z nás má občas zlý deň, no nie?"

Cesta bola neuveriteľne dlhá, les bol chladný a mnoho z nás si kvôli neposednému vetru muselo mikinu tlačiť k telu. Bea svoje ústa celý čas nezavrela, no nevadilo mi to, keďže mi cesta ubiehala rýchlejšie.

Keď začal les rednúť, všetci sme si úľavne vydýchli. Pálili ma totiž celé nohy a prestávku nám odmietli dať. Vraj nás ženie čas.

Zvuk naokolo prehlušil desivý rev, čo zapríčinilo hlasnú vravu medzi študentmi.

V momente, ako som pred sebou zazrela tú najväčšiu budovu na svete, takmer som prestala dýchať. Nebola vysoká do výšky, ale do šírky a dĺžky. Stavba bola síce stará, no dobre zachovaná a pevná. Okolo nej pobehovalo množstvo chlapov oblečených v divnej čiernej koži.

Riaditeľ sa zastavil a my spolu s ním. Fakt ako v škôlke.

,,Vitajte v dračej aréne, prváci. Ja s vami už ďalej nepôjdem, no Fill dá na vás pozor. Je už len na vás, ako sa vnútri zachováte, no dbajte na moje rannajšie upozornenie. Bez dovolenia sa drakov nedotýkajte!" odstúpil od nás.

,,Poďte za mnou," Fill sa predral dopredu a viedol našu skupinu až pred vchod.

,,Hlavne žiaden strach," otvoril bránu dokorán a vkročil dovnútra.