Ráno som sa zobudila s nepríjemnou bolesťou celého ramena až po zápätie pravej ruky. Rýchlo som si odhrnula rukáv a zanadávala.

Koža bola zodretá až do krvi, rana nevyzerala nejak pekne. Avšak ako dcéra zdravotnej sestry som vedela, že to nie je zapálené a mala som chuť pokarhať sa.

Prečo som si to neskontrolovala už včera? Mala som si to ísť aspoň umyť, keďže sa mi do nej mohla jednoducho preniesť infekcia.

Z lekárničky v skrinke nad posteľou som vyhrabala obväz a narýchlo si ranu previazala, koniec zlepila leukoplastom.

Toto musí stačiť. Aspoň zatiaľ.

Vytrepala som sa z postele a začala sa chystať na ďalší deň vyučovania. Navliekla som na seba uniformu, ktorá pozostávala z krátkeho tmavomodrého trička a modrej kockovanej sukne. Vlasy som si len jemne prečesala a utekala na hodinu do učebne, v ktorej som mala včera dejiny, až na to, že dnes som tam mala mať hodinu ohľadne porozumenia reči drakov.

Schody nadol som zbehla raz dva, až som sa samej čudovala, že som neskončila polámaná pod nimi.

,,Hej!"

Tak nakoniec fakt dačo... Za rohom som vrazila do kohosi hrude a skončila sediac na chladnej podlahe s doudieraným zadkom.

Zdvihla som zrak a zazrela postavu nejakého chalana, ktorého som tu ešte nemala to šťastie zazrieť. S úsmevom ku mne naťahoval ruku.

,,Prepáč, nevšimla som si ťa," úsmev som mu opätovala a ponúknutú ruku prijala.

Vyšvihla som sa s jeho pomocou na nohy a prezrela si ho. Bol... Divný. Cez polovicu tváre mal stiahnutú čiernu kapucňu, ktorá ukrývala ako jeho vlasy, tak aj oči a nos.

Ako cez to môže vidieť?

,,V pohode, bola to aj moja chyba," otočil sa a odrazu ho nebolo.

Ešte v živote som nevidela osobu, ktorá by dokázala tak rýchlo zmiznúť z dohľadu. Pokrútila som nad tým hlavou a už miernejším krokom vykročila po chodbe vyhýbajúc sa ostatným študentom.

Mala by som napísať mame list, aby sa o mňa nebála. Spýtam sa na to Filla, keď ho najbližšie stretnem.

***

Hodiny ubiehali rýchlejšie, než som si myslela. Po komunikácii s drakmi konečne nastala obedová prestávka, po ktorej som mala mať už len tréning s mojim mentorom.

,,Ahoj, Lara. Ideš na obed?" spýtala sa Bea, ktorá ma zadýchane dobehla.

,,Áno, akurát mierim do jedálne. Pridáš sa?"

S natešeným úsmevom prikývla.

V jedálni vládol ruch. Dokonca ešte väčší, než včera. Kuchárky nám na tácku naložili obed a my sme sa pobrali k jedinému voľnému stolu nablízku.

,,Kam si myslíš, že ideš?" uškrnul sa Alex, chytil ma okolo ramien a potiahol k stolu pri stene, ktorý som si v tom hurhaji nevšimla.

Sedeli pri ňom všetci štyria. Mateo, Chris aj Dominik. Spolu s Alexom, samozrejme.

,,Prepáčte, nevšimla som si vás. Avšak," pozrela som na Beu, ktorá sa snažila splynúť s podlahou.

Lenže, akosi sa jej to očividne nepodarilo. Alex sa na ňu pozrel a zavolal ju k nám.

To dievča vyzeralo ako stena, keď si sadalo k nám ku stolu. Pod stolom som do nej jemne drgla, aby sa aspoň kúsok nespávala ako v prítomnosti samotnej smrtky.

,,Čo to tu máš?" Alex chytil okraj obväzu, ktorý mi vytŕčal spod trička.

,,To nič, len zodretá koža," mávla som nad tým rukou a pustila sa do obeda.

,,Inak, ty si?" Mateo sa rozhodol zakročiť pri pohľade na moju nervóznu spolusediacu.

Sklopila pohľad, ,,Beatrix, ale nikto ma tak nevolá, takže stačí Bea."

Po obede, ktorý potom pokračoval už len v nepríjemnom tichu, som sa zdvihla od stola, pozdravila všetkých prítomných, odložila tácku na miesto pre ne určené a s Beou odišla z jedálne.

,,Nemusíš sa ich báť. Nejdedia ťa," uškrnula som sa.

Založila si ruky na hrudi. Z hanblivého dievčaťa neostalo nič.

,,Som tu ešte len pár dní a už som sedela s nimi za jedným stolom. Nemôžem si to pokaziť niečím, čím by som ich urazila. V dôležitosti mali miesto tesne pod profesormi. A k tomu sú všetci takí..."

Ak by z nej mohla vytekať dúha, z očí by sa jej rynula prúdom.

Zasmiala som sa a pokrútila nad ňou hlavou, ,,ja som s nimi dosť často a zatiaľ sa mi nestalo, že by som ich nejako... Urazila. Takže ver tomu, že sa to nepodarí ani tebe."

V šatni, ktorú sme mali našťastie od chlapcov oddelenú, som sukňu vymenila za športové legíny, nazula si botasky a utekala na hodinu s Fillom. Musela som ho stihnúť skôr, než vojde do telocvične.

,,Áno?" otočil sa.

,,Len mám takú drobnejšiu otázku... Nemôžem napísať mame list? Určite je strachom bez seba."

V očiach sa mu mihol lesk, ,,na dnes mám pre vás veľmi dôležité oznámenie... Môžeme to poriešiť potom?"

Vošla som v jeho tesnom závese dovnútra a postavila sa k ostatným spolužiakom stojacim v rade vedľa seba. Pripadala som si ako na základnej škole, fakt.

Finnigen hlasno tleskol, čím upútal našu pozornosť. Akokeby ju už od vstupu nemal.

,,Dnes konečne začneme poriadnou hodinou. Lenže ešte pred tým... Mám pre vás oznam od riaditeľa. Ste na tejto škole už skoro týždeň... Blíži sa čas, keď niektoré teoretické hodiny vymeníte za tie praktické. Ste tu najmä preto, aby ste sa na drakovi naučili lietať. Nie je to také jednoduché ako s koňom, čo si mnohí prváčikovia myslia. Najväčšiu časť zo všetkého tvorí najmä vybudovanie si dôvery. Preto vás budúci týždeň očakáva Výber draka. Nemusíte sa toho báť, všetko vám dopodrobna v daný deň ešte povedia," pobral sa k nám, ,,teraz k hodine. Potrebujem, aby ste sa rozdelili do dvojíc..."

Táto hodina našťastie nebola veľmi náročná. Ukazoval nám nejaké základy sebaobrany. Mňa veľmi rád časťou využil ako ukážkovú figurínu. Rana na ramene už tak nepálila a on sa na ňu ani nepýtal. Po hodine s Fillom ma bolel celý zadok, na ktorý ma pred všetkými pohľadmi mnohokrát zvalil pár pekne mierenými trikmi.

,,Nemôžeš si nabudúce vybrať niekoho iného?" frflala som a oprášila si nohavice.

,,Môžem, ale čo keď nechcem?" uškrnul sa.

Zamračila som sa, ,,nahlásim ťa za zneužívanie svojej zverenkyne!"

Ruku mi dal okolo ramien, ,,drahá Lara..." ani som si nestihla všimnúť, kedy stihol dostať svoju nohu pred moju.

Dopadla som na zem, no pred pádom som sa stihla zachytiť jeho ruky a dopadli sme na ňu spoločne. Keď ja, tak aj on!

Rozosmial sa a ja spolu s ním.

,,Toto mi veľmi nevyšlo podľa plánu," pozviechal sa zo zeme a pomohol aj mne, no v tom sa jeho veselý výraz v tvári zmenil, nahradili ho starosti, ,,Výber draka sa uskutoční presne o tri dni, v pondelok. Nech sa stane v ten deň čokoľvek, hlavne zachovaj chladnú hlavu, dobre?"

Nechápavo som sa zamračila, ,,ako to myslíš? Vravel si, že sa nemáme čoho báť."

Usmial sa, ,,no, to nemáte," zamával mi a odkráčal.

Ako to sakra myslel?