,, Simona?!"

,, No?!"

,,Čo je dnes na pláne?!"

,, Chcú nás zobrať na pláž a budeme mať piknik. Prečo?"

,,Ja len tak, ty už si oblečená?!"

,,Ako vidíš, tak áno", povedala Simona a ozaj už bola oblečená:

,, Čože!"

,, Nerozprávaj toľko a obliekaj sa ," povedala prísne Simona. O chvíľu už bola hotová aj En:

,,Môžme ísť?!"

,,Samozrejme, En," povedala Simona a brali schody po dvoch a skákali ako divé. Mali šťastie,že ich nik nevidel.

,, Dobré ráno," povedala En hneď, ako prekročila prah, ešte stále sa so Simonou chichotali.

,, Dobré, " odpovedala Liz a En si všimla,že ako náročky, má také podobné šaty:

,,Dámy a páni, dnes si urobíme piknik na čarovnom mieste a pôjdeme si kúpiť nejaké suveníry do mesta. Čo vy na to?!"

,,Ale veď ešte neideme domov , či?" Spýtala sa ostychavo Júlia a Rinaldo na ňu žmurkol, En to bolo jedno, ale prišlo jej to čudné.

,,Nie, to nie slečna Júlia, ale potom na to už nebude čas,'' povedal Albert a vyzeral, akoby ho mučili, lebo Júlia sa pýtala nepotrebné otázky.

,,Tak sa rýchlo najedzme, aby sme tam mohli čím skôr byť," povedala En a Alberta zachránila. Naznačil jej ďakujem a pokojne jedli.

,, Ešte dlho?! Kedy tam už budeme," hovorila lenivo Júlia, vysvitlo, že je pekný lenivec. Aderine čítala aj za cesty knihu, bola to neuveriteľná knihomoľka, pritom si nepamätala ani slovo s toho, čo prečítala .

,, Páni, je tu ako v raji," povedala En a hľadela do diaľky. Ostatní to robili tiež. En pozabudla na pravidlá, vyhrnula si sukne a šla si omočit nohy do vody. Ostatní postupom času urobili to isté, pán Coubertin sa iba zasmial.

,, Pán Coubertin, majme piknik tu prosím!" Povedala En  a usmiala sa , lebo úsmev zaberá.

,,Tak dobre teda," privolil a začal rozkladať piknikové veci a deky.

Keď sa ' deti' dosť vyšantili, šli sa osušiť na deku.

,,Pane, počula som že ste výborný rečník, neporozprávate nám nejakú legendu alebo povesť?!"

,,Neviem, ako ste to vedela slečna Adelaide," povedal pán Coubertin a zasmial sa , ,,a čo vám mám porozprávat?!"

,, Legenda o matke ostrova,"povedal En a usmiala sa.

,,Ale , Adelaide, veď ju poznáte! A odkiaľ vlastne?"

,,Ale, pane! Veď iní ju nepoznajú. A okrem toho, musím uznať, že máte bohatú knižnicu," povedala a zo srandy žmurkla, chcela vedieť, ako na to bude starý pán reagovať, on sa iba zasmial, ,,a po ďalšie, určite mnohých nezaujímajú knihy , vo vašom podaní by to bolo určite lepšie," povedala a pána presvedčila.

,,Tak dobre teda, Legenda o  matke ostrova. Neviem, kde to bolo, neviem, kde sa ten čarovný piesok lial, kde zas sypal, no viem,že to bolo na krásnom mieste ( ja len aby ste vedeli).  Bol to tuším nejaký ostrov, krásna číra voda okolo neho bola a biely piesok hladil nohy. Na tomto, určite čarovnom ostrove žila dievčina, bola pekná, milá , skromná, rada pomáhala a starala sa o svojich 5 súrodencov. Jej rodina bola chudobná, no vedeli ,že sú chudobní iba majetne a skutočne sú veľmi bohatí, lebo majú seba na vzájom a Boha pri sebe.

Dievčina sa zamilovala do kupca, ktorého videla prechádzať okolo ich domu, bola to láska na prvý pohľad, ako sa hovorí. Dievčina sa s ním chcela veľmi stretnúť. Nebolo to možné, tak ho vídala iba vo svojich snoch.

Raz jej dobrotivý Boh dal možnosť stretnúť sa so svojím vytúženým kupcom. Dievčina však bola  zo stretnutia veľmi  sklamaná. Kupec bol drzý, hnusný, krutý, pyšný a jeho krása, bola iba vonkajšia, nie vnútorná.  K dievčine sa zachoval kruto a veľmi ju ponížil. Do dievčatinho srdca po prvýkrát vstúpila temnota, zloba a zatrpknutosť. Kupca prekliala najhorším prekliatím.

A kupec ani nie o rok zomrel. Keď sa to dievčina dozvedela , opäť v nej povstalo svedomie. Zabila sa ," v tejto časti už plakali asi všetci, ,, odvtedy sa vraví,že po tomto ostrove, ktorý nazvali Marína, podľa dievčaťa, chodí postava odetá v čiernom s bielymi vlasmi , žena- naša Marína.  Vraj v noci stále zastavuje rybárov a ľudí a poučuje ich , aby dbali na váhu svojho slova . Lebo to  sa už zobrať späť nedá."

,,Pane! Bolo to nádherné! Prosím všetkých o potlesk," povedala En a všetci ako na povel začali tlieskať.

,,Tak a teraz si choďte kúpiť suveníry. Albert, choď im to ukázať," zavelil pán Coubertin a všetci odišli. En však zostala sedieť a zahrabala si nohy do piesku.

,, Slečna, prečo st nešli s nimi. Vari nechcete suvenír? Alebo nemáte peniaze?!"

,, Achhhh, pane! Peňazí je aj nazvyš.
Suveníry sú krásne,  ale častokrát nepotrebné , lebo spomienky máme vo svojom srdci, tie nám nik nezoberie. "

,,Máte pravdu,  ste veľmi múdre dievča. Poďte so mnou," povedal a čakal kým En vstane.

En si ho pochybovačne prezrela, nikdy neverila ľuďom, hlavne nie tým, ktorý ju nemali v láske.

,,Ach slečna, nebojte sa. Ja nehryziem!"
En sa teda vybrala za ním. Došli k veľkej skale, obrastenej niečím tahavym. Pán Coubertin to odhrnul a vysvitlo ,že v skale sú dvere. Najprv vošla En a opustili ju slová, keď videla tú nádheru.

,, Tak čo hovoríte?!"

,,Pane, došli mi po prvý raz slová," povedala a pán sa zasmial.

,,Je to môj hrad. Manželkin domov. Albert a Nathaniel tu prežili detstvo. Nathaniel ale veľa vystrájal a tak sme sa presídlili do mesta, vždy bol ten horší, Albert  bol baránok."

,,Dá sa ísť aj dovnútra," spýtala sa En.

,, Áno, poďte," povedal a šli podzemnými chodbami. Dnu to bolo ešte krajšie. Bol to ako sen. En sa tak cítila aj vtedy, keď to rozprávala Simone.

,,Kde dokelu je En! Ennnnnn, Ennnn!!!!!" Simona zišla dole o schodoch a vošla do jedálne.

,,Kde je En," spýtala sa a plakala.

,,Nevieme, od rána tu nebola. Nevideli ju ani panstvo , ani služobníctvo," povedal sluha a Albert prikývol.

,,Poďme ju hľadať," povedal a hneď vstal od stola . Za ním sa postavila Liz a vybehla hore po klobúk. Rinaldo dojedol koláč a obliekal si kabát.

,,Ach deti, nenáhlite sa. Viem kde je . Včera to spomínala, nechajte ju , kde bude chcieť príde. Teraz dojedzte raňajky," povedal pán Coubertin .

Všetci si teda sadli a jedli. Ale určite to nebolo pokojne.

,,Ennnnnnnnnnn!!!!!! Ennnnnnnnnnn! Ty," povedal Rinaldo a ukázal na roľníka.

,,Áno pane?!"

,,Nevideli ste tu takú veľkú peknú ženu so zlatými vlasmi?"

,, Áno. Práve pracuje. Volá sa En a nájdete ju na poli s ovsom," povedal roľník a odchádzal.

,, Ďakujem," povedal Rinaldo a pri myšlienke, že En pracuje nadvihol obočie.

Docválal k poľu a priviazal koná o strom. Už z ďaleka ju videl, keby nie jej vlasov, povedal by ,že je to veľmi pekná sedliačka. Bola tak aj oblečená

Nechcel na ňu kričať a tak šiel poľom až k nej.

,, Dobrý deň, slečna Adelaide. Máte chvíľu?"

En prekrútila očami, ale to nemohol vidieť, lebo bol chrbtom. Pomaly sa vystela , lebo práve sadila zemiaky.

,,Achhhh, kto vám dokelu pre vedal ,že som tu?!"

,, Pán Coubertin, ale na moju žiadosť!"

,,Aha. Lujza!?"

,, Áno pani," povedal sedliačka a pozrela sa na ňu.

,, Zaveď nás ku svojmu domu, prosím," povedala a sedliačka ich zaviedla do domu a dala im vodu. Sadli si na prednú lavičku a En čakala,čo sa bude diať.

,,Tak, chcel som vám povedať jednu vec, osamote," povedal  Rinaldo ba kontroloval čo je vzduch čistý.

,, Hovorte!"

,,Ide o to ,že v budúcnosti s vami plánujem spoločnú budúcnosť. A je tu jedna vec , ktorú , by ste mali vedieť...........," keď povedal a čo ide, En mala čo robiť aby mu nevylepila.

,,Liz o tom vie?!"

,,Prirodzene."

,,Kto to  ešte vie ? A kedy sa to stalo."

,,Iba Albert. A stalo sa to pravdepodobne na Yanettinej svadbe. Dokázala by ste mi to niekedy odpustiť?"

,,Dobre, ale nie je to ľahké. Pochopte," povedala a na pripravovala si sedlo na koňa.

,, Chápem. Bol by som nesmiernej šťastný. Teraz už poďte, všetci vás hľadajú. A Simona je už na lieky."

,, Rinaldo?!"

,, Áno?"

,,Poďte sem," prišiel a En mi vylepila takú, že ju stúpala ruka dva dni.

Rýchlo sadla do sedla a uháňala ako o preteky. Zrak jej zakalili slzy a sama seba sa pýtala: Prečo sú všetci šťastní, len ja nemôžem byť?

Hi!

Čo také strašné spravil podľa vás Rinaldo? Kto je múdri a spojí si 2+2, bude vedieť. Wattpad má ale riadne štve, lebo nemôžem publikovať. Nuž , osud. Držte mi palce.