MESIAC DEVIATY:

SEPTEMBER

TÉMA:

HI-TEC

Tento príbeh sa odohral, alebo, teda, ešte sa len odohrá, ďaleko, preďaleko v budúcnosti, v takej ďalekej budúcnosti, akú si dnešní ľudia ani len nedokážu predstaviť, vo svete takom nekonfliktnom a bezchybnom, vo svete, ktorý je ako jeden z milióna, vo svete, kde vládne mier a harmónia, vo svete, v ktorom je každý šťastný, vo svete takom vyspelom, že si každý môže dovoliť čokoľvek a nikoho netrápi hlad či smäd, nedostatok peňazí, či iných hodnôt potrebných pre fungovanie v spoločnosti, vo svete takom dokonalom, o akom sa vám možno niekedy už snívalo, no nikdy by ste neverili, že je to realita.

Tak si teda nachystajte kakao, čaj, kávu, alebo čokoľvek, pri čom sa vám dobre číta a pohodlne sa usaďte. Ste pripravení?

...

Za obrovskými sklenenými stenami ešte obrovskejšieho domu, celého vyrobeného zo skla, stál muž...

Teda, nie, nie muž. Ešte nie muž. Len chlapec.

Za obrovskými sklenenými stenami ešte obrovskejšieho domu, celého vyrobeného zo skla, stál chlapec a so zadumaným výrazom v tvári hľadel na prírodu, čo mal pred očami. Na stromy, ktorých názvy nikdy nepoznal, na lúku plnú kvetín, ktoré si mohol vďaka maličkým transplantátom v oboch očiach prezerať zblízka bez toho, aby sa vôbec pohol z pohodlia domova, na zvieratá, ktoré sa schovávali pred počasím, na kopce ktoré momentálne obkolesovali jeho obydlie a na hmlu, ktorá celý výjav dotvárala do dokonalosti.

Ovládačom, ktorý držal v ruke (a ktorý bol pomerne staromódna záležitosť), vypol holografickú projekciu prírody, pretože ani tá mu momentálne nedokázala spraviť dobrú náladu.

Znova bol vo svojom byte a znova hľadel cez nerozbitné sklo tvoriace stenu na svoje mesto. Vysoké budovy klasického kvádrového štýlu aj pokrútené architektonické skvosty, ktoré vyzerali, akoby sa chceli každou chvíľkou zrútiť k zemi a premeniť seba aj všetko naokolo na prach. Lenže tieto budovy sa jednoducho nikdy nezrútili. Nikdy.

Pohľadom prešiel o niečo vyššie, na miesto na oblohe, kde by, podľa správnosti a logickosti sveta, mali byť biele oblaky, modrá obloha, alebo čokoľvek na ten štýl. Namiesto toho tam však mohol vidieť len ďalšie a ďalšie komplexy stavieb – tieto sa však vznášali vo vzduchu...

Vlastne, nie. Nevznášali sa vo vzduchu. Ony tak len vyzerali.

Namiesto toho tam však mohol vidieť len ďalšie a ďalšie komplexy stavieb – tieto však budili dojem, že sa vznášajú vo vzduchu. Každé malé dieťa vedelo, ako je to možné.

Milióny malých i väčších turbíniek, dokonalo naprogramovaných, dokázali síce vo vzduchu čo-to udržať, no na takýto náklad by nikdy samé nestačili.

Za všetko moderná spoločnosť vďačila „novému" vynálezu – jadru vyrobenému z akéhosi materiálu, ktorý ľudia našli pred takmer päťdesiatimi rokmi na akejsi planéte neďaleko slnečnej sústavy a ktorý mal taký dlhý názov, že okrem vedcov si ho nikto nepamätal. Za nemalú chvíľu sa prišlo na to, že tento materiál má veľmi zaujímavú vlastnosť. Aj vo veľmi malom množstve k sebe priťahoval kovové predmety s niekoľkonásobne väčším objemom, hustotou aj hmotnosťou. Jeden gram tejto čudesnej látky dokázal k sebe pritiahnuť dvojtonové auto.

A tak zrazu boli možné aj zdanlivo lietajúce budovy. Samozrejme, všetko sa tomu muselo prispôsobiť, musela sa rozložiť váha a všetko ostatné, ale to už boli detaily.

Budovy sa nevznášali ani nelietali, ale boli priťahované – teda, konkrétne ich kovová konštrukcia – akousi silou, veľmi podobnou tej gravitačnej, k jadru.

Chlapec sa pozrel ešte o niečo vyššie a medzi spleťou dopravy a budov sa mu na malú chvíľku podarilo zahliadnuť kus fialovej oblohy.

Usmial sa. Ale bol to smutný úsmev.

Fialová obloha bola pozostatkom ešte z čias, kedy ľudia viedli dlhé a nezmyselné vojny len kvôli územiu, rope, či peniazom. Nebola to pekná časť minulosti a aj keď sa to stalo pred vyše dvetisíc rokmi, nikto na to nezabudol.

Lenže teraz, v dokonalom mieri, v dokonalom svete, v dokonalej harmónii, už vojny neboli. Nikto nepotreboval zbrane, násilie akoby ani len neexistovalo a...

Vtom sa ozvalo hlasné zaklopanie.

Chlapcom trhlo.

Ešte raz sa zahľadel cez presklené steny, napravil si rukávy na svojom jednoduchom čiernom priliehavom odeve, odložil ovládač na poličku (ktorá tiež budila dojem, že sa vznáša vo vzduchu, avšak opak bol pravdou – kovová tyč, ktorá ju pútala ku stene, bola obalená materiálom, ktorý sa dokázal farebne prispôsobiť prostrediu tak dokonale, až to budilo dojem, že sa tam v skutočnosti nenachádza) a vydal sa ku dverám.

Vďaka implantátom v očiach hneď vedel, kto stojí za dverami a srdce sa mu rozbúchalo o niečo rýchlejšie. Dúfal len, že jeho monitorovací čip si tú náhlu zmenu vyhodnotí len ako vedľajší efekt pretrvávajúceho smútku zo straty blízkeho, pretože naozaj nechcel skončiť tretí raz za tento týždeň u monitorákov.

Otvoril dvere a zahľadel sa do očí prichádzajúceho.

„Pán Olivier," povedal chlapec, odkašľal si a, možno až príliš obšírnym gestom naznačil hosťovi, nech vojde.

„Simmons," muž v strednom veku, v klasickom formálnom odeve a s vráskami na tvári, ktoré by si mohol dať kedykoľvek odstrániť, ak by chcel, chlapcovi kývol a vkročil do jeho príbytku.

V ruke si niesol niečo, čo vyzeralo ako ozajstný papier a čo ozajstný papier byť nemohol. Keďže ľudstvo sa už pred viac ako tristo rokmi vzdalo vytvárania všetkého zbytočného odpadu.

Chlapec premýšľal, čo by to asi mohlo byť.

Voviedol svojho návštevníka do najväčšej miestnosti, ktorú rád zvykol nazývať aj spoločenskou, a obaja sa usadili na obrovský biely gauč, ku presklenému konferenčnému stolíku, ktorý taktiež budil zdanie, že sa vznáša vo vzduchu.

Ale nie vždy je všetko také, ako sa zdá, všakže?

„Prejdime rovno k veci," ozval sa ako prvý James Olivier a vybral si z vrecka holografické pero spolu so zastarane vyzerajúcou škatuľkou s digitálnou obrazovkou. „Všetky osobné veci vášho otca prechádzajú do vášho vlastníctva, nakoľko ste jeho jediný potomok. S vedením spoločnosti vám pomôžu a keď dovŕšite dvadsiaty piaty rok života, prevezmete ju úplne."

To je o štyri roky, pomyslel si chlapec a potom mu niečo došlo. Olivier mu nepovedal, kto mu bude s firmou pomáhať.

„Mám tu nejaké veci, ktoré mám podľa závetu odovzdať priamo do vašich rúk," ukázal na to staré zariadenie a niečo ďalšie, čo vyložil na stolík. „Podpíšete mi tieto dokumenty a môžete si to všetko prevziať."

A už mu podával holografické pero a nastavoval hologramy dokumentov, ktoré naozaj vyzerali ako z papiera. Aj keď chlapec ešte nikdy ozajstný papier nevidel.

Vzal do ruky pero, popodpisoval sa na dokumenty, na niektoré bolo treba dokonca aj odtlačok jeho prsta (samozrejme, každý dokument si poctivo prečítal) a potom sa zahľadel na muža, ktorý mu odovzdal posledné veci po jeho otcovi.

Posledné spomienky na tak úžasného muža, najväčšie otcove cennosti boli zverené práve tomuto človeku...

James Olivier nebol práve najdôveryhodnejšia osoba, to vedel snáď každý široko ďaleko.

Ale správnou otázkou nebolo to, či by James Olivier niečo zo zvereného otcovho dedičstva ukradol a pozmenil závetný list, ak by to bolo naozaj cenné...

Správnou otázkou nebolo dokonca ani len to, či tak už spravil. Bolo potrebné sa opýtať, prečo chlapcov otec dôveroval práve tomuto človeku, keď si špeciálne vyžiadal jeho služby v prípade svojej predčasnej smrti.

„Dobre," Olivier sa postavil a mierne kývol hlavou na pozdrav.

Chlapec vyskočil na nohy. Odprevadil Jamesa Oliviera ku dverám a predtým, než stihol muž odísť, nabral odvahu.

„Počkajte," zastavil ho, „poznali ste môjho otca?"

Olivier si povzdychol a zložil si staromódne vyzerajúci klobúk. Chlapec premýšľal, odkiaľ sa mu tam vzal, keďže si bol istý, že ešte pred chvíľkou ho nemal.

A...

Čo to bolo?

Žeby...

Žeby naozaj zazrel v mužovom výraze trochu ľútosti a ľudskosti?

Ale rovnako rýchlo, ako to prišlo, sa to znova vyparilo kamsi do neznáma.

„Tane, chlapče, máš dvadsaťjeden, preto budem k tebe úprimný. S tvojím otcom sme sa väčšinu nášho života nevedeli vystáť," povzdychol si. Akoby ho snáď spomienka na staré časy bolela... „Áno, poznal som ho. Poznal som ho veľmi dobre."

A potom sa Olivier otočil na päte a odišiel.

Chlapec (alebo mladý muž?) ešte chvíľu pozeral za tým zvláštnym chlapíkom, potom zavrel dvere a vrátil sa k veciam, ktoré mu odkázal otec.

Sadol si späť na gauč, podoprel si rukou bradu a hľadel kamsi do neznáma. Myslel na svojho otca. Myslel na miliardy a miliardy ľudí pred ním, ktorí tiež stratili niekoho blízkeho – svojich rodičov, súrodencov, starých rodičov, priateľov, životnú lásku...

Na tvári sa mu usadil kyslý výraz.

Ľudstvo bolo v tejto chvíli na absolútnom vrchole, bolo na tom tak dobre, ako ešte nikdy. Každý mal všetkého dostatok a predsa...

Aj napriek všetkému vedeckému a technickému pokroku, ktorý ľudstvo počas svojej existencie zažilo, aj napriek všetkým vynálezom, napriek všetkým tým úžasným veciam, aj napriek tomu všetkému nikto nikdy neprišiel na to, ako vyliečiť bolesť zo straty. Možno sa nad tým nikto ani len nezamýšľal... Pretože každý chcel iba prekonať prírodu, konečne po všetkých tých rokoch poraziť aj smrť.

Nikomu sa to však doteraz nepodarilo.

Nejaké pokusy tam, samozrejme, boli, ale vždy to dopadlo katastrofálne.

A vraj žijeme v dokonalom svete...

Chlapec zaostril na konferenčný stolík a pomaly prešiel pohľadom po každej veci, ktorá sa na ňom nachádzala, všetko dedičstvo po otcovi.

Opatrne vzal do ruky každý z piatich predmetov, pootáčal si ich pred očami, poobzeral si ich a znova položil na miesto. Absolútne netušil, prečo mu tie veci otec odkázal a ani to, prečo boli také dôležité... a už vôbec nerozumel tomu, prečo mu to mal priniesť práve James Olivier.

Dovtedy ani len nevedel, že jeho otec poznal Jamesa Oliviera. Toho Jamesa Oliviera. O ktorom každé dieťa aj dospelý široko ďaleko vedeli, že je nespoľahlivý a vysoko neprofesionálny. O ktorom sa na každom kroku šuškali rôzne bláznivé a bizarné klebety – od toho, že si doma v pivnici pestuje rôzne nepovolené látky, cez záhadné zmiznutia až po nejasnú minulosť jeho rodiny –, o ktorom snáď všetci vedeli, že sa mu neoplatí dôverovať, nieto si ho ešte najímať (a aj tak ho bolo až príliš často vidieť, ako sa, s kufríkom, ktorý by mal byť v múzeu a nie v jeho rukách, náhli kamsi za kýmsi robiť čosi, čo ostane pred všetkými navždy skryté)...

A stále mu behalo v mysli to, že sa s jeho otcom nenávideli...

Znova sa postavil, pozrel sa do každej kamery, o ktorej vedel, že sa v izbe nachádza a začal sa prechádzať tam a späť. Potreboval premýšľať. Potreboval sa sústrediť. Potreboval... Potreboval toľko vecí, že to nevedel ani len vyjadriť.

Náhle ho prepadol pocit zúfalstva, beznádeje a hnevu.

Prešiel do rohu miestnosti, sadol si a otočil tvár k stene tak, aby kamery nič nevideli. A potom dovolil dvom slzám, aby sa mu spustili po lícach.

V dokonalom svete, bez chorôb a bez trápení...

Vlastne nie. Nie bez trápení. Pretože každého niečo trápilo. Každého trápila smrť. Každého trápilo, že zatiaľ nikto neprišiel na spôsob, ako ju prekonať. Samozrejme, boli desiatky spôsobov, fungujúcich spôsobov, ako si život o niekoľko rokov predĺžiť, ako si život o veľa rokov predĺžiť... No nakoniec sa každý aj tak dostal do bodu, kedy jednoducho musel umrieť. Takže nie. Nebol to svet bez trápení. Bol to svet, ktorý trápila len jedna jediná vec. Nebol to dokonalý svet, aj keď tak zo začiatku mohol vyzerať a aj keď si väčšina ľudí na planéte naozaj myslela, že dokonalý je.

V takmer dokonalom svete bez chorôb, bez takmer všetkých trápení, bez akéhokoľvek pocitu nedostatku, kedy mohol mať človek úplne čokoľvek a väčšina to úplné čokoľvek aj mala, vo svete, kde sa každý akosi naučil uspokojiť sa s tým, čo má a čo mu bolo dané... stále existovali ľudia, ktorým to jednoducho nestačilo.

Ktorí chceli stále viac a viac a viac a viac a viac.

Aj keď mohli mať naozaj všetko...

Aj keď mohli mať naozaj (takmer) čokoľvek, na čo si spomenuli...

Taneov otec vždy vravieval, že takíto ľudia sú skazou spoločnosti. Ľudia, ktorí sa nevedia prispôsobiť chodu doby. Ľudia, ktorí chcú niečo viac. Ľudia, ktorí nedokážu uniesť váhu reality.

A Tane bol rovnakého názoru.

No aj tak nedokázal zastaviť tie dve slzy, ktoré mu vytiekli z očí. Utrel si ich do dlane a ešte ostal sedieť, tvárou skrytý v rohu pred všetkými kamerami v byte. Ktoré tam mal, rovnako ako všetci ľudia na planéte, pre prípad, že by sa mu niečo stalo a že by to jeho monitorovací čip nezaznamenal. Aj keď sa mu nemalo čo stať. Pretože zločin vymrel, akonáhle sa ľuďom podarilo vymyslieť spôsob, vďaka ktorému bude mať každý dostatok všetkého, čo potrebuje. Úplne každý.

Alebo to snáď bolo nejako inak?

Znova sa ozvalo zaklopanie.

Tane si pretrel oči a zahľadel sa ku dverám.

Z hrdla sa mu vydral tichý povzdych.

Mal problém.

Veľký, obrovský, ničivý problém.

Zahľadel sa na presklené steny a snažil sa presvedčiť sám seba, že sa mu to nedeje. Toto nie je jeho život.

Aj tak sa však postavil, vzal si svoju malú „bezodnú" tašku, precízne tam naukladal všetky veci od otca a prešiel do spálňovej časti bytu.

Dobre vedel, že to, čo sa chystá spraviť, mu zabezpečí minimálne mesačnú každodennú kontrolu monitorákov.

Ale bolo to lepšie, než tí ľudia za dverami, nech už to bol ktokoľvek.

Pretože problém bol presne v tom, že ich nepoznal. Dokonca ani databáza umiestnená v transplantátoch, ktoré mal v očiach, napojená na svetové servery, ktorá sa doslova aktualizovala každú sekundu, ich nerozpoznala. A tá rozpoznala každého.

Tá by mala rozpoznať každého.

Kto boli potom ľudia, čo neboli zapísaní v systéme?

A čo boli tie čudné veci v ich rukách, ktoré akoby ani neboli z ich doby?

Preto Tane spravil jedinú vec, ktorá jeho strachom naplnenej mysli napadla.

Vďakabohu, jeho otec mal viac rozumu než tímy inžinierov a architektov, ktorí pracovali na rekonštrukcii izieb a špeciálne jednu presklenú stenu nechal vyrobiť z obyčajného skla, nie z toho nerozbitného. Len pre istotu. (Normálne by sa Tane zamýšľal nad tým, či jeho otec už vtedy tušil, že by takáto situácia mohla nastať, ale dnes...)

A tak Tane jednoducho len rozbil sklo.

Privolal si svoj aeromobil.

A skočil.

Pre niekoho, kto na to hľadel už od začiatku, to musel byť naozaj šok. Syn nedávno zosnulého majiteľa svetoznámej spoločnosti Altitudo, ktorá sa zaoberala výstavbou raketoplánov a plánovaním ciest do vesmíru, najprv rozbil nerozbitné sklo a potom vyskočil zo svojho vlastného bytu.

Ľudia nad tým len krútili hlavami a, samozrejme, ihneď si o tom začali šuškať. A v modernej spoločnosti sa správy rozširujú veľmi rýchlo, či už sú dobré, alebo zlé.

Takže ani nie pol minúty po tom, ako chlapec bezpečne dopadol do svojho aeromobilu a pripútal sa, už mal zmeškané hovory od zástupkyne riaditeľa otcovej spoločnosti, monitorákov, nejakého otcovho právnika a, dokonca, tam boli aj dva od Jamesa Oliviera.

Rozhodol sa jednoducho na ne nebrať ohľad, pretože, ak by to naozaj bolo dôležité a naozaj by niekto chcel vysvetlenie či ho vidieť alebo počuť, ten niekto by už sedel vedľa neho a už dávno by sa dožadoval všetkých odpovedí.

Lenže.

Pri ňom nikto nesedel.

Takže nikomu nestál ani len za tú námahu, aby sa k nemu jednoducho teleportovali.

Veľmi nemilé.

Chlapec si povzdychol...

Chvíľku sa vozil po meste a užíval si výhľad na premávku.

Všetci tí ľudia, každý jeden úplne iný, každý jeden absolútne jedinečný, každý jeden svojský, každý jeden presne taký, ako ho príroda (spolu s mnohými a mnohými genetickými úpravami) stvorila... Každý so svojím úplne jedinečným a úplne dokonalým príbehom.

A všetky tie stroje. Asi mal občas také zvláštne chvíľky a nálady, ale napadlo ho, koľko sa toho zmenilo, odkedy bol ešte maličkým chlapcom. A koľko sa toho zmenilo od počiatku vekov! Samozrejme, civilizácia bola oveľa bližšie ku všetkým predstavám z minulosti, aké sa len zachovali. Až to bolo desivé.

A ich mesto a aj celý svet takmer nič netrápilo. Takmer všetko bolo dokonalé.

Nakoniec zmenil názor a...

Teda, nie, nezmenil názor, on len zmenil svoje rozhodnutie. Názory nechcel meniť tak rýchlo.

Nakoniec zmenil svoje rozhodnutie a ozval sa jednému jedinému človeku, pri ktorom si bol istý, že to má význam. Ozval sa Jamesovi Olivierovi.

Pretože keď už si vybral, že povie pravdu nahlas, chcel ju aspoň povedať niekomu, kto to vezme vážne a vypočuje ho, nehľadiac na to, ako arogantne a chladne sa bude správať.

Až ho samého prekvapilo, ako rýchlo začal meniť svoju mienku o tomto mužovi.

Pretože tí ľudia, ktorých videl za dverami a ktorých databáza nedokázala spoznať, mohli patriť len k jednej jedinej skupine. Jednej jedinej.

A aj keď ešte pred chvíľkou to nechcel priznať ani sám pred sebou...

Mohli to byť jedine delikventi. Ľudia, ktorí sa previnili niečím takým strašným, že celú ich dovtedajšiu existenciu museli vymazať a museli ich poslať do „vyhnanstva".

Pretože nikdy nie je nič také, ako sa na prvý pohľad zdá.

Tane musel premýšľať nad tým, čo, dopekla, robili delikventi práve pred jeho dverami. Áno, samozrejme, vďaka monitorovaciemu čipu, ktorý sa nachádzal v jeho ľavom zápästí (a aký mali všetci ľudia na planéte), každý vedel, kde sa kto práve nachádza a ak bol človek dostatočne šikovný, dokázal dokonca zistiť, akú činnosť práve vykonáva. A adresy sa už dávno stali verejnou záležitosťou.

Ale, ako sa, dočerta, dostali delikventi do centra mesta bez toho, aby inteligentné systémy v kamerách, ktoré stáli prakticky a aj doslovne na každom rohu, prišli na to, že tam niečo nesedí?

A ako sa im podarilo ujsť z „vyhnanstva"?

A hlavne, čo chceli s ním?

Na rozhovor s Jamesom Olivierom sa ani poriadne nesústredil a tak sa pristihol pri tom, že keď hologram vráskavého muža zmizol, nedokázal si ani len spomenúť, čo mu to o tých delikventoch hovoril. Mohol si rozhovor vypočuť znova, no bol príliš lenivý načiahnuť sa a spustiť holografickú projekciu ovládania... a tak ostal len sedieť na pohodlnej sedačke a znudene hľadel cez presklenú strechu na premávku.

Keď tu zrazu zacítil letmý závan vetra. Aj keď mal všetky okná zatvorené.

A v nasledujúcich sekundách sa stalo niekoľko vecí.

Prvá – do chlapcovho aeromobilu sa niekto teleportoval. Čo by nebolo nijako zvláštne... ak by ho vozidlo ani len neupozornilo, že sa niekto chystá teleportovať priamo vedľa neho... ak by si vozidlo od neho ani len nepýtalo povolenie. Ale na tej situácii bolo zvláštne úplne všetko.

Druhá – jeho aeromobil zrazu nabral nečakanú výšku, preradil sa o niekoľko pruhov hore a prudko odbočil doľava. Čo by nebolo zvláštne, ak by autopilot nemal nastavený cieľ cesty úplne opačným smerom.

Tretia – okná sa trocha zatmavili, aj keď Tane nič také neprikázal a vozidlo malo reagovať len a len na jeho hlas. Takže teraz ich nebolo zvonku vidno.

Štvrtá – neznámy vedľa Tanea priložil chlapcovi ku krku niečo chladné a ostré a trochu pritlačil. Tane cítil, ako mu po krku začal stekať pramienok krvi.

Piata – neznámy prehovoril, veľmi nečakane, dievčenským hlasom, sladkým ako jahody (slová, ktoré vyslovil, teda, slová, ktoré vyslovila však boli ostré ako britvy): „Počúvaj ma, ty tatinkov urevaný synáčik. Povieš mi všetko, čo chcem vedieť a ja ťa za to možno nezabijem."