Upozornenie - táto poviedka je maximálny cringe a taká nevtipná, až Vás to môže fyzicky  bolieť. Ďakujem za pozornosť a prajem príjemné čítanie. 😃

MESIAC ÔSMY:

AUGUST

TÉMA:

HUMOR (STARÍ A MLADÍ)

„Mami, nezabudni sa pozerať do kamery!" okríklo dievča o tridsať rokov staršiu verziu samej seba, kým robilo posledné úpravy v postavení svojho najnovšieho fotoaparátu.

Len aby bolo všetko dokonalé na tú správnu rodinnú fotku.

Pretože tak je to správne.

Usmiala sa a prikývla sama sebe a svojej myšlienke.

Nezáležalo predsa na tom, že celá rodina bola jeden veľký chaos – ak sa jej podarí aspoň jedna jediná dobrá fotka, na ktorej všetci stoja vzpriamene a usmievajú sa, každý si ju potom zarámuje a dá na poličku v obývačke, všetko je predsa presne tak, ako má byť. A dospeláci sa môžu pred kamarátmi povyťahovať, že majú úplne normálnu rodinu.

„Starká, nevidno ťa, choď viac dopredu!" skríkla Anita znova, ale tentoraz na svoju vzdialenejšiu príbuznú. A možno by kričala ďalej, ak by si nebola istá, že ju aj tak nikto nepočúva.

Pomedzi to, ako sa všetci rozprávali medzi sebou, každý rozprával aj na ňu, všetci od nej niečo chceli, ale keď náhodou niečo chcela ona, akoby zrazu boli všetci hluchí. (A niektorí aj boli, aspoň teda napoly. Ale tým už bolo odpustené.)

„Anitka, zlatíčko, kedy to už bude? Malý je ťažký," sťažovala sa jej teta.

„Anit? Mohla by si si pohnúť? Už tu stojíme snáď celú večnosť," povedala jedna z dievčininých priateliek.

„Ani, Ani, Ani, Ani, Ani!" kričali jej malé sesternice.

„Anita, bude to už?"

„Anity, vidno nás všetkých na zábere?"

„Ani, Ani, Ani!"

„Anita, kam sa máme pozerať?"

„Zlatíčko a ty tam chceš ako dobehnúť? Veď to nestihneš."

„Mala si to nechať na dospelých!" zakričal jej brat Oliver a ju to rozosmialo, ani nevedela prečo. Pravdepodobne jednoducho preto, že Anita bola vždy veľmi nenáročný človek, aspoň teda čo sa smiechu týkalo a väčšinou sa naozaj smiala na každej hlúposti.

Niekoľkými rýchlymi pohybmi nastavila fotoaparát (konečne) a obrátila sa ku svojej rodine.

„Hej, všetci," zatlieskala, aby ju aspoň trochu vnímali, „pozerajte sem, je tam pol minúty časovač a potom to odfotí dvadsať fotiek, takže ksichty meniť môžete, ale nežmurkať, jasné? Menovite, mami, starká, Heli, ujo Šanťo, ako by povedal Harabín, ne-žmur-kať."

Samozrejme, na jej vtipe sa nikto nezasmial. (Ak sa to vôbec dalo považovať za vtip.)

„Dobre, vážení a milí, plesniví a hnilí, ideme na to!" povedala a stlačila gombík. Prebehla tých pár krokov k rodine, zastala si medzi nich a popritom počítala pípanie kamery. „Desať sekúnd... osem... šesť, široký úsmev všetci, tri..."

„Klobása letí!" zakričal ujo Šanťo, na čo Anita chytila záchvat smiechu – našťastie na to boli už všetci zvyknutí, takže to nikomu nepripadalo nejako čudné či výnimočné – a zvyšku rodiny to aspoň vykúzlilo úsmev na tvári.

A fotoaparát začal cvakať. A každý sa snažil tváriť najlepšie, ako vedel, lebo predsa na rodinnej fotke musí byť všetko vždy úplne dokonalé. Plus, každý vedel, že ak bude niečo – čokoľvek – zlé či nedokonalé, budú to celé musieť zopakovať. 

A to sa, samozrejme, nikomu nechcelo. 

Veď kto by chcel stáť na dokonalú fotku ako úplný idiot, keď na terase len pár metrov od nich rozvoniavalo grilované mäso a pečená zelenina, na ktoré sa všetci tešili viac ako na stretnutie s rodinou.

Foťák blysol posledný raz a Anita vybehla z tej kopy ľudí, aby skontrolovala, či sa aspoň jedna podarila. Zvyšok rodiny sa medzitým tiež roztratil po celej záhrade a keď Anita dvihla pohľad od fotoaparátu, nikto už pri nej nebol. (Aj keď im ešte predtým jasne povedala, dokonca niekoľkokrát, aby tam ostali stáť a nikam nechodili.)

Zamrmlala pár nepekných slov na adresu členov svojej rodiny a znova sa zahľadela na fotky. Najprv ich všetky len rýchlo prebehla pohľadom – v hlave jej skrsla len jediná myšlienka: Kriste pane, vyzerá to fakt desne – a potom sa na každej z nich zastavila na, pre ňu úmornú a veľmi dlhú, minútu.

A, na jej obrovské nešťastie a sklamanie, ani jedna z nich nebola dokonalá, dokonca sa k tomu žiadna ani len nepriblížila. Na prvej sa polka malých detí hýbala, na druhej malo päť ľudí zavreté oči, na ďalšej sa zase zo traja pozerali úplne opačným smerom, ako bol objektív a tak ďalej, a tak ďalej.

Jednoducho povedané, všetky tie fotky boli totálne strašné.

Anita si iba povzdychla a zavesila si foťák na krk. Priložila si ho k tvári a odfotila pár záberov z oslavy.

Staré mamy, ako sa, s vráskavými tvárami a ustarostenými výrazmi, kukali na oblohu, kde už sa zbierali obrovské búrkové mračná.

Svoje priateľky, ktoré sa na niečom smiali v odľahlom kúte záhrady. Čo ju nútilo premýšľať, nad čím sa tie zase smiali? Dúfala, že nemá nič vo vlasoch. A aj keď vedela, že pravdepodobne nie, aj tak si rýchlo prečesala prstami pravej ruky svoje krátke čierne vlasy.

Odfotila aj Olivera, ako sa spolu s bratrancom na niečom uškŕňali a tvárili sa, akoby tam ani neboli.

Tieto fotky sa jej páčili oveľa viac. Boli také... spontánne a nenútené.

Usmiala sa a presne v tej chvíli jej na displej padla kvapka. Prekvapene podvihla hlavu dohora a zahľadela sa na sivé oblaky.

Nemohla im však venovať príliš veľkú pozornosť, pretože presne v tej chvíli sa z ktorejsi časti záhrady ozvali dva zvuky – najprv niečo, čo znelo ako nahnevaný dospelák, prehĺtajúci nadávky a hneď za tým splašený chlapčenský smiech. Pozrela tým smerom...

A nemohla inak, na tvári sa jej zjavil tak trocha škodoradostný úsmev.

Znova zaznel smiech jej brata a bratranca, ktorí teraz utekali, čo im sily stačili, cez celú záhradu pred ujom Šanťom, ktorý nedbal na fakt, že má vďaka trápnym kanadským žartíkom (nie zas až tak) malých detí celé tričko zababrané od omáčky. Podľa výrazu, ktorý sa mu usadil na tvári bolo nad slnko jasnejšie, že ich chce „dostať".

„No počkajte, vy dva sysle!" kričal za nimi, keď ich naháňal po záhrade. „Počkajte, až vás chytím!"

Chlapci sa však len zasmiali a utekali ďalej.

Anita si všimla červené balóniky, pravdepodobne naplnené rovnakou omáčkou, ktorá skončila na ujovom tričku, ktoré vykúkali chlapcom z vreciek a len nad nimi pokrútila hlavou – samozrejme, s úškrnom na tvári.

Radšej poskladala stojan, odložila ho do obalu a znova sa zahľadela na nebo, nevnímajúc vreskot Olivera a Teodora – ktorí pravdepodobne práve skončili v bazéne v rohu záhrady. Pretože, no, žiadna rodinná oslava sa nikdy nezaobišla bez toho, aby ujo Šanťo niekoho zhodil do bazéna.

Čiernovlasej dievčine zrazu dopadla na tvár jedna kvapka... a potom druhá... a zrazu už nevýskali len tí dvaja desaťroční chlapci, ale komplet všetci účastníci oslavy, lebo z oblohy sa zrazu spustil taký lejak, až takmer ani nevideli pred seba.

Staré mamy, už schované v bezpečí pod strechou na terase, nad nimi všetkými len krútili hlavami. „Pochabé deti," mrmlali si s úsmevom popod nos.

A Anitine priateľky šprintovali pod strechu – aby im náhodou nezmylo ich drahocenný mejkap.

Ostatných šesť detí sa bláznilo v tom lejaku, mamky sa chytali za hlavy, tatkovia sa smiali a kričali na nich, nech sa prídu schovať a zvyšní traja tínedžeri len prevracali očami nad svojou rodinou.

Nakoniec sa im nejako podarilo nahnať deti dovnútra, prezliecť všetkých do suchého a spratať všetko to jedlo z terasy a zo záhrady.

A stihli to práve včas. Presne vo chvíli, keď sa pod strechu dovalili poslední dvaja dospelí s plnou náručou mís a tanierov (fakt, ako je možné, že im nič z toho počas behu nespadlo, ostáva záhadou), vonku udrel taký hrom, až sa polovica osadenstva domu strhla od ľaku a hneď za tým sa z neba spustil taký dážď, aký hádam v ich meste nezažili už dobrých pár rokov.

A tak sa všetci usalašili po obývačke, mladí vytiahli z vreciek telefóny, starí zase krížovky (ktovie, kde ich celý ten čas skrývali), poobedie sa im zrazu prehuplo do večera a tá búrka nie a nie prestať.

Dospelí sa preto premiestnili do kuchyne, aby prebrali, čo budú robiť. Nikomu sa v tej búrke veľmi domov nechcelo – a bolo to len čiastočne preto, že všetci bývali tak ďaleko. Ešte k tomu sa deti začali nudiť a otravovali rodičov, obe bábätká začali naraz plakať a staré mamy sa sťažovali na zimu...

Netrvalo dlho a dospelí sa vo vedľajšej miestnosti začali hádať. Už tak dosť nepríjemná atmosféra oslavy sa ešte zhoršila.

Keď tu zrazu...

Bum a prask.

A bola tma.

„To už som aj oslepla?!" skríkla prekvapená teta Hela s úsmevom na perách. Nikto ten úsmev síce nevidel, ale všetci ho počuli a aspoň pár ľudí sa zasmialo na jej strašnom vtipe.

„Vypadla elektrina," ozrejmila Anitina mama.

„Ach, sestrička, neber mi zábavu!" zasmiala sa teta Hela a potom sa jej tvár zjavila v žiare svetla z obrazovky mobilu.

Anita si len vzdychla. Na jednej strane sa pred priateľkami trocha hanbila, ale na strane druhej... teta Hela vedela byť zábavná. 

Len dúfala, že nikomu nebude zvoniť telefón. Pretože to by dopadlo veľmi, veľmi zle.

„Ujo Šanťo, povedz niečo smiešne," ozval sa zrazu Anitin mladší brat.

Strýko si tiež zapol baterku a zahľadel sa na chlapca. „To nepôjde, Oliver."

„A prečo nie?" vyzvedal ďalej chlapec.

„Lebo mačka na štyri je chleba."

Vážny výraz s akým ujo vypustil tie nezmysly z úst pobavil aj Anitu, ktorá si už tiež zapínala baterku, rovnako ako všetci ostatní.

„Ujo Martin, ujo Šanťo, chcete počuť vtip?" spýtal sa bratranec Teodor.

„Kriste pane, hlavne ma nestrápňuj," zamrmlala si Anita popod nos a zahľadela sa na svoje kamarátky, ktoré, vďakabohu, hľadeli do telefónov a vôbec nevnímali.

„Ale toto chce niečo špeciálne," zamiešala sa do toho teta Hela a vyšla z miestnosti.

O malú chvíľku sa vrátila a v rukách niesla akúsi obrovskú bombu.

„Hélium," uškrnula sa teta a položila to Teodorovi k nohám. „Až teraz môžeš rozprávať vtipy."

Anita si povzdychla, ale aj tak sa pripojila ku krúžku, ktorý sa pomaly tvoril okolo nádoby s héliom. Nedalo sa nič robiť – bola to jednoducho tradícia.

Teodor sa nadýchol a potom prevravel piskľavým, takmer až dievčenským, hláskom: „Viete, prečo má veverička chvost vzadu? Pretože spredu je to veverička!" A začal sa dusiť smiechom.

Našťastie, jeho smiech bol taký nákazlivý, že o chvíľku sa chichotala snáď polka ľudí v miestnosti.

„Teraz ja!" Oliver sa nadýchol hélia. „Robí mi to niečo s hlasom?" spýtal sa. A všetci vybuchli do smiechu, pretože jeho hlas bol taký zvláštne vysoký a neprirodzený a vôbec nesedel takému desaťročnému chlapčaťu.

Neskôr by sa asi nikto z nich pri spomienke na túto chvíľu nesmial, no dôležité bolo, že všetci sa bavili v danom momente...

„Dobre, dobre, dobre, decká, pustite ma k tomu," ujo Šanťo sa načiahol a poriadne sa nadýchol hélia. „Minule som tak akože premýšľal," prehovoril chipmunkovským hlasom, „to si pamätám, lebo to nerobievam často..." Na pár chvíľ sa odmlčal a znova sa nadýchol hélia. „A neprišiel som akože že vôbec na nič."

Nasledoval ďalší, aj keď oveľa menší, výbuch smiechu.

A znova sa nadýchol hélia: „No, tento mi síce nevyšiel, ale mňa pobavil."

Po krátkej odmlke znova pokračoval: „Príde jeleň za ježkom a vraví mu – jež, jež, na hlave máš pleš." Nadýchol sa z hélia. „A jež mu odpovedá – jeleň, jeleň, ty si ale debil."

Znova sa ozval smiech a keď sa Anita poobzerala okolo seba, zbadala, že už takmer všetci si posadali k nim do toho zväčšujúceho sa pseudo krúžku. Na tvári sa jej zjavil úsmev a znova pozrela na uja Šanťa, ktorý už rozprával ďalší zo zbierky svojich trápnych vtipov.

„Traja kamaráti sa hádajú, koho otec je najnižší," začal a Anita sa chytila za hlavu. Kriste pane na nebi, pre Jozefa aj Máriu a všetkých svätých, tento snáď nejde vravieť...

„Prvý vraví – môj otec mi je po ramená. Druhý vraví – môj otec mi je po pás. A tretí vraví," znova si potiahol z hélia, „môj otec padol z rebríka, keď oberal jahody."

A deti znovu vybuchli do smiechu. Nikto ani nevedel, prečo vlastne.

„Teraz ja, teraz ja!" skríkol Teodor uprostred dvoch záchvatov smiechu a načiahol sa po héliu. Poriadne si z neho potiahol a zatváril sa veľmi vážne. „Príde bezdomovec domov," začal a už len ten jeho piskľavý hlások spôsoboval chichot, „zasvieti, pozerá a dom nikde."

A znova sa všetci v tom ich pseudo krúžku začali smiať. Aj keď to teda vôbec nebolo niečo, na čom by sa človek mal zabávať.

Anita preniesla pohľad na svojho brata, ktorý sa so šibalskou žiarou v očiach načahoval za nádobou a úplne sa zhrozila. Pane bože, pomyslela si, len toto nie... 

Poznala svojho brata dosť dobre na to, aby vedela, čo má za lubom.

Vďakabohu (alebo nanešťastie?), presne v tej chvíli niekomu zazvonil mobil a tentoraz to bola teta Hela, ktorej zažiarili oči. Vzala telefón do ruky, prešla pohľadom po všetkých prítomných a spýtala sa tú otázku: „Koho je to mobil?"

A Anita sa znova len s hrôzou prizerala skaze. Vrhla jeden rýchly pohľad na svoje priateľky, ktoré teraz v celej svojej kráse uprene hľadeli na tetu Helu.

Och nie, pomyslela si a chcela sa ísť niekam schovať alebo aspoň nejako zabrániť trápnej situácii, ktorá mala nasledovať...

„Môj," povedal jeden z otcových starých priateľov a už sa dvíhal zo stoličky. Bol to ten typ kamaráta, ktorý nemal ženu ani deti a väčšinou mu volala len jedna jediná osoba...

Všetci ticho sledovali tetu Helu, ako sa jej na tvári zjavil obrovský úškrn: „Volá ti mama."

A potom to zdvihla.

A potom...

Potom sa ozvala: „Dobrý deň, Peter sa sprchuje."

Bolo to také nečakané – ten fakt, že to naozaj spravila, že to naozaj znova spravila – až sa všetci začali smiať. Samozrejme, pravdepodobne za toľký smiech mohol aj všetok ten alkohol, ktorý vypili dospelí a všetky tie sladkosti, ktoré za večer zjedli deti, ale... kto by sa už len sťažoval na zábavu?

Nakoniec, za smiechu asi všetkých prítomných, teta Hela vrátila mobil jeho právoplatnému majiteľovi, aby sa konečne mohla začať aj ona naplno smiať.

A ako sa tak Anita obzrela okolo seba, na svoju šťastnú rodinu a kamarátky, ktoré tiež chytali záchvaty smiechu, musela sa pousmiať.

Vtom udrel hrom, všetkých trhlo a ako na povel sa začali znova smiať.

Elektrina naskočila späť, no nikto si to pomedzi tie záchvaty smiechov ani len nevšimol.

Nakoniec to možno nie je až taká strašná oslava, blyslo Anite v hlave, kým sa snažila prekonať smiech.

A potom ju niečo napadlo.

Rýchlo vyskočila na nohy, schmatla foťák (ktorý sa akýmsi zázrakom nachádzal na stolíku blízko pri nej) a ešte kým sa tam tak pokope všetci smiali, spravila niekoľko rýchlych záberov.

Nebola to dokonalá rodinná fotka, ale... bola to ich rodinná fotka. A to bolo to dôležité.