MESIAC SIEDMY:

JÚL

TÉMA:

STROSKOTANIE (CESTOVATEĽSKÝ NEÚSPECH)

31. júla 2020

Utekala, čo jej sily stačili, no aj tak to bolo pomaly.

Príliš, príliš, príliš, pomaly.

Príliš...

Slzy jej tiekli po vpadnutých lícach a dopadali do zamotaných hnedých vlasov, ktoré jej poskakovali na pleciach.

Bola taká vystrašená.

Bála sa.

Strach...

Ale utekala ďalej.

Dávno sa stratila sestre, ktorá bola s ňou...

Všetko ju bolelo, každá časť jej malého a slabého tela kričala o pomoc, každú chvíľku jej kŕče zavítali do svalov na stehnách, na lýtkach, alebo dokonca aj odspodu v chodidlách.

Ona však prehltla akýkoľvek povzdych či výkrik – vedela, že by to bolo zbytočné.

Tak strašne.

Tak strašne to všetko ľutovala.

Načo sem vôbec chodili?

Ľútosť...

Bežala ďalej, jej dopady sa strácali v inom, oveľa desivejšom a strašnejšom zvuku, ktorý jej nahnal husiu kožu po celom tele.

Na sekundu privrela oči...

Čas...

Ale to bola hlúposť. Nemala to robiť. Lenže...

Osud...

Zakopla a spadla.

Snažila sa zbrzdiť pád rukami, no všade okolo nej bola mokrá hlina, ktorá sa jej šmýkala. Prepadla cez okraj vychodenej cestičky – cestičky, ktorú vychodili oni – a hlavou nadol sa rútila dolu strmým kopcom.

Pomedzi stromy a kríky...

Náhle sa blízko za ňou niečo ozvalo.

Zvuk...

Na moment privrela oči, no potom ich roztvorila dokorán. Chmatla po najbližšom konári, no bez úspechu. Skúsila ďalší. Toho sa jej podarilo len dotknúť. 

Tretí sa jej vyšmykol z ruky a štvrtý sa odtrhol spolu s ňou.

Až piaty chytila, pevne zovrela v rukách a nepustila.

Udržal ju.

Sťažka si vzdychla, bola celá od blata a ten zvuk... bolo to stále veľmi blízko.

Nádych...

S pomocou konára sa jej podarilo vyštverať sa na štyri a potom na dve. Opatrne, no predsa rýchlo sa dala do schádzania kopca.

Už bola blízko pri rieke. Tak blízko.

Rieka bola dobré znamenie.

Na  tvári sa jej zjavil úsmev. Bola pri rieke. Zvládne sa dostať k ostatným a...

Niečo už vymyslia.

Výdych...

Náhle však niečo začula.

Zdesene sa obrátila za seba a inštinktívne si chránila tvár oboma rukami. No pred tým, čo jej stálo tvárou v tvár, sa nijako ubrániť nemohla. Zatvorila oči, prijímajúc svoj osud a poddala sa.

Koniec...

Z lesa sa ozval takmer až neľudsky znejúci vresk či výkrik, kŕdeľ vyplašených vtákov pred hrozbou nebezpečenstva vzlietol do výšin a všetko opäť stíchlo.

26. júla 2020

„William, ty chuj!" Krik a splašený rehot dvoch čerstvo osemnásťročných chalanov sa ozýval celým bytom. William, vysoký svetlovlasý (a celkom aj pohľadný) chalanisko, držal v ruke peňaženku a kľúče a Richard, ktorý ho naháňal s predstieraným hnevom v snahe dostať svoje veci späť, nadával ako pohan. Zrazu však zastal, vytiahol mobil z vrecka a priložil si ho k uchu.

„Čo je?"

„Kde ste, k*k*ti?" ozval sa z telefónu ďalší chlapčenský hlas. „Chceli ste ísť ešte nejaké veci kúpiť, nie?"

„Veď tak choď ty," odvetil Richard a musel sa veľmi premáhať, aby toho na druhej strane linky nepreplieskal. Ako môže byť niekto tak blbý?

„Ale j*b*? Ty brzda sprostá, ste vraveli, že to pôjdeme spolu, aby sme to mali kam dať."

„Ty si k*k*t už fakt? Boha."

Na druhej strane linky bolo na malú chvíľku ticho. „Toto si posral, Peterson. Nazdar." A zrušil.

„Idiot," zamrmlal Richard, znova odložil mobil a vytrhol Williamovi z ruky svoju peňaženku.

Zvonenie sa zasa raz ozvalo a Richard to nahnevane dvihol.

„Čo zas chceš, ty k*k*t?"

„Sp*č*val som ťa neprávom, Richie. Všetko je dneska  zas zavreté."

„Nevrav, kámo," Richard prevrátil očami, ale aj tak sa uškrnul. „Čo myslíš, prečo som asi šiel pred víkendom?"

„Kámo, choď sa poj*b*ť," ozvalo sa z druhej strany. „Idem ku vám, nezaj*bte sa tam bezo mňa." A zase raz zrušil.

„Kto to bol?" spýtal sa William a nazrel mu cez plece.

„Andrew," zamračil sa Richard a v duchu pridal niekoľko veľmi nepríjemných a neslušných slov na jeho adresu. „Vraj sem ide."

William len prevrátil očami a nič na to nevravel.

„Len aby to zasa nedopadlo ako s tým Londýnom," zamrmlal si popod nos Richard a zahľadel sa na mobil.

30. júla 2020

Vlasy, inokedy vždy nádherne upravené a svetlé, teraz boli špinavé od hliny, padali mu do čela, mal v nich zapletené lístie a tiekla mu z nich voda. Zakrýval ho tieň džungle, ktorý bránil slnečným lúčom, aby mu zasvietili na tvár.

Inokedy veľmi veselý a zábavný chlapec... No dnes mu na tvári svietil vážny výraz.

A...

Pozeral na obrovské zviera pred sebou.

Strach...

Zviera zarevalo a začalo sa približovať.

Mohlo mať tak štyri metre.

Malo obrovské tesáky, štyri silné laby a z chrbta mu vyrastali ostne.

Chlapcovi sa zrýchľoval dych.

Nikdy...

Nikdy nič podobné nevidel.

Nedokázal jasne uvažovať.

Nedokázal utekať.

Nedokázal sa ani len pohnúť.

William sa zmohol len na jedinú vec – zízanie s otvorenými ústami.

Tak strašne ho to fascinovalo.

Nedokázal sa na to prestať dívať...

Ani mu len nenapadlo, že by sa mal schovať.

Ani mu len nenapadlo, že by sa mal aspoň pokúsiť dostať čo najďalej od tej... veci.

Ani mu len nenapadlo, že by sa mal skrčiť, keď po ňom zver chňapla.

Ani mu len nenapadlo, že by mal kričať, keď mu cez telo prešli – hladko ako nabrúsené nože – desiatky zubov.

Ani mu len nenapadlo, že by sa mal zvíjať v agónii, ktorú nepochybne cítil, keď mu z tela začala prúdom tiecť krv.

Ani mu len nenapadlo zavrieť oči...

A potom mu už nenapadlo nič.

27. júla 2020

„Baby, ste už zbalené?" zaznel vysoko posadený dievčenský hlas. „Už zajtra predsa vyrážame!"

Odpovedali dva takmer identické výkriky: „Skoro!"

Prvé dievča si na nose napravilo okuliare a s úsmevom nad nimi pokrútilo hlavou. Vlastne to z právneho hľadiska už bola mladá žena – pred niekoľkými týždňami totiž oslávila osemnáste narodeniny.

Dvihla si k očiam notes a odškrtávala si veci, ktoré už mala zabalené.

„Tričiek mám dosť, mikina bude stačiť jedna, kraťasy si oblečiem, tepláky tam sú, spodného prádla mám dosť, fliaš tiež, stan, spacák, kniha sa mi zmestí len jedna, mapu mám, tri exterky naplno nabité mám, peniaze mám, jedlo mám a vodu si zabalím ráno," mrmlala si popri tom. Pozrela na svoj obrovský, takmer štyridsaťlitrový batoh a vzdychla si. „Bože. Z tohto mám také stresy..." Pokrútila hlavou a odškrtla si ďalšiu položku.

„Albi?" jedna z dvojičiek vystrčila hlavu z druhej izby a zadívala sa na ňu.

„Albertine," opravila ju dievčina v okuliaroch a spýtavo sa na ňu zahľadela. Obe vedeli, že neznášala, keď skracovali jej meno... No obe to aj tak vždy spravili. „Čo sa deje?"

Aj keď si boli so sestrou veľmi podobné, bolo tam dosť vecí, vďaka ktorým ich človek mohol odlíšiť. Savannah mala dlhšie vlasy a nosila takmer vždy čiernu, April zasa preferovala bielu a svetlé farby. Savannah bola povahovo bláznivá a nie s každým si vždy sadla, zatiaľ čo April bola viac utiahnutá, ale zato veľmi milá.

„Poď nám pomôcť," povedala April a znova zmizla za rohom izby.

Albertine si vzdychla, no aj tak šla za nimi.

Privítal ju výbuch oblečenia, proteínových tyčiniek, obalov od jedla, plyšákov a vlastne všetkých vecí, ktoré plánovali zabaliť a upratať, ale z akéhosi dôvodu tak ešte nespravili.

Uprostred toho všetkého sedela Savannah, na perách mala (pre Albertine už známy) diabolský úškrn a hľadela do vyzváňajúceho mobilu.

„Komu volá?" naznačila Albertine perami so zrakom upretým na April.

„Chalanom," odvetila rovnakým spôsobom April a mykla plecami.

Niekto to zodvihol.

„Čaute, blbci," ozvala sa Savannah ako prvá a pritom sa prihlúplo škerila.

„Savannah?" ozvalo sa z mobilu. „Čo zasa chceš?" Bol to Richardov hlas.

„Neprišli by ste sem?"

„Teraz? Tebe musí dobre..." Nedopovedal a namiesto toho len zavrčal. „Dobre. Za desať minút som tam. Spokojná?" spýtal sa. Savannah však ani nestihla odpovedať, pretože Richie to hneď zrušil.

„Dámy," obrátila sa na April a Albertine a v očiach jej zaiskrilo, „zábava sa môže začať."

„Super," zamrmlala si Albertine popod nos a vrátila sa do izby. „A to sme ešte ani nevyrazili."

29. júla 2020

Jej smrť bola taká rýchla, že si to poriadne ani nestihla uvedomiť.

V jednu chvíľu sa sama túlala lesom, neďaleko od tábora a od ostatných, dýchala čerstvý vzduch, na perách mala obrovský úsmev a užívala si všetko okolo seba.

(Aj napriek tomu, čo sa stalo v predošlý deň, alebo teda skôr noc, stále mala dosť odvahy prechádzať sa sama. Stále dúfala, že sa to nezopakuje...)

Tieň stromov.

Vôňa džungle.

Vtáky, prepletajúce sa pomedzi konáre, užívajúc si slobodu.

Divoké zvieratá všade okolo nej, ticho sa zakrádajúc, ale aj tak rešpektujúc jej osobu v lese.

Nádherná, nespútaná príroda.

A ona...

Cítila sa tam neskutočne.

Akoby tento výlet ani nebol ozajstný. Akoby tam ani neboli.

Bolo to čarovné.

Všetky tie cesty, ktoré ich ešte len čakali.

Samozrejme, tá vec, čo sa stala, bola hrozná. A stále ju to nútilo k plaču. Ale možno to pokračovať už nebude.

Tak milovala cestovanie a...

A v druhú chvíľu už sa jej hlava gúľala niekoľko metrov od jej tela.

28. júla 2020

Albertine, April, Savannah, William, Richard a Andrew vyrazili v utorok o šiestej ráno.

Autobusmi sa odviezli do akejsi maličkej dedinky na samý okraj Amazonského pralesa, kde na nich už čakal istý muž menom Gabriel Sanchez – ktorého meno bolo rovnako nepodstatné ako väčšina vecí v tomto príbehu.

To, čo podstatným naozaj bolo...

Tento Gabriel Sanchez, utáraný Španiel s výrazným prízvukom, ktorý mal byť ich sprievodcom počas celého výletu (alebo teda dobrodružstva či cesty, nazvite si to, ako len chcete), bol dobrosrdečný a láskavý muž. (Ktorý nemal ani len poňatia...)

Samozrejme, všetci si ho rýchlo obľúbili – dokonca ešte ani nestihli vyjsť z dedinky. Na tom mužovi v strednom veku jednoducho bolo niečo zvláštne, čo aj taký „frajeríci", akými boli William, Richard a Andrew, potichu obdivovali. 

Aj keď si to, samozrejme, nikdy nahlas nepriznali.

Poznali sa len pár hodín – počas ktorých spolu vybavovali posledných pár záležitostí v dedine a následne kráčali do tajomnej džungle – a všetci to už vedeli naisto. Tento výlet bude úžasný.

Lenže... ktovie, ako tomu nakoniec bolo?

V ten deň, po takmer šiestich hodinách kráčania s obrovskými a ťažkými batohmi, sa utáborili pri rieke na západe slnka. Gabriel im vysvetlil, že takto to bolo najlepšie – zložiť sa, keď bude slnko zapadať, potom si pospať, kým sa dá (samozrejme, museli mať vždy nejakú stráž, kvôli divej zveri a podobným veciam) a na úsvite znova vyraziť.

Teraz si možno hovoríte, že takýto typ cesty je na šesť osemnásťročných deciek celkom zaujímavý výber. A, nuž, máte pravdu, niečo také sa nevidí každý deň. Len by som rada pripomenula, že, odhliadnuc teda od toho, že všetci boli do špiku kostí dobrodruhovia a milovali adrenalín, sa to všetko začalo náhodne, niekto niečo niekde niekedy spomenul... A chalani šli zo srandy a baby preto, že šli chalani a už sa to potom nejako viezlo samé.

A...

No, aj to tak dopadlo, všakže.

Po západe slnka, ktorý si všetci patrične vychutnali, sa väčšina odobrala do stanov. Teda až na Andrewa, ktorý mal prvú hliadku.

Bola to tiež prvá noc, keď z ich sedemčlennej partie zmizol človek...

Zo začiatku to naozaj vyzeralo byť na úžasný výlet.

28. júla 2020

Andrew sedel pri ohni...

Znudený.

Ospalý.

Nechápal, prečo vôbec musia strážiť.

Aj keď im to Gabriel vysvetľoval. Vlastne, vysvetľoval a hovoril im viacero vecí, ktoré sa im zdali úžasné.

O tom, ako bol raz celý rok na cestách.

Preč z domova.

Ako videl celý svet.

Ako navštívil každý jeden kontinent.

Ako na vlastné oči videl všetky divy sveta.

Ako kadekoho poznal a s kadekým sa priatelil.

A tie jeho zážitky...

A tie historky.

Tie veru stále za posluch.

Niektoré vtipné, iné smutné, niektoré dych berúce, iné zase nepredstaviteľné...

Andrew si to len veľmi nerád priznával.

Ale.

Začínal tohto muža obdivovať.

Pousmial sa a...

Zrazu ho niečo chytilo.

Chudák chlapec, nestihol ani len kričať a to niečo mu zlomilo chrbticu vo dvoje s takou ľahkosťou, ako by dieťa spravilo s handrovou bábikou.

29. júla 2020

Ráno sa vlieklo vo veľmi desivom duchu. Atmosféra bola ťaživá, ticho sa videlo byť príliš hlasné a vzduch bol akýsi zvláštnejší, než normálne.

A ani zachmúrené počasie tomu veľmi nepridávalo na kráse.

Andrew zmizol.

Oheň bol dávno vyhasnutý.

Veci mal tam, akoby si len niekam odbehol...

Všetci ho hľadali, vlastne polovicu dňa strávili tým, že prehľadávali džungľu okolo tábora a volali jeho meno, no po chlapcovi akoby sa zľahla zem. Nebolo po ňom ani stopy. A aj taký skúsený cestovateľ, akým bol Gabriel, si nevedel rady.

Nikto si nebol istý, či majú pokračovať, hľadať ho do zotmenia a ostať táboriť na terajšom mieste, alebo dúfať, že len šiel trochu napred, vziať mu veci a dobehnúť ho. A nikto o tom nechcel rozhodnúť. 

Dokonca ani Gabriel nie.

Ale... potom sa to všetko ešte zhoršilo.

Okolo obeda sa lesom rozľahol strašný krik.

Bola to April a keďže Albertine bola najbližšie, dostala sa k nej prvá.

A to, čo zbadala...

Musela odvrátiť zrak.

Bol tam Andrew, alebo teda aspoň to, čo z neho ostalo, všade okolo neho boli vnútorné orgány a krv a April vracala do kríkov pár metrov od toho výjavu.

***

A nasledujúce dni neboli o nič lepšie. Postupne, každý deň, či už za svetla, alebo za tmy, vyhasol jeden život. Vždy ho (alebo ju) preživší našli ďalej od tábora, dávno mŕtveho a roztrhaného na márne kúsky.

Všetci sa desili toho, kedy prídu na radu oni a tak trocha dúfali, že vyčíňanie neznámeho zvieraťa prestane...

Lenže to sa nestalo.

Každý jeden z nich zomrel – niektorí smrťou horšou, než je čokoľvek, čo si vedeli predstaviť, pri iných to trvalo sotva sekundy –, až nakoniec neostal nik, kto by si tieto strašné veci mohol pamätať.

A pritom... pritom to boli len obyčajné decká.

Dobré a milé decká, ktoré si len žili svoje životy.

Také ako vy.

Ako milióny a milióny ďalších detí.

Ale tento výlet, ktorý sa zo začiatku zdal byť taký úžasný, sa nakoniec premenil na obrovskú katastrofu.

A to zviera...

Nuž, ktovie, kde je teraz.

Možno v nejakom inom lese, čakajúc na ďalšie obete.