MESIAC ŠTVRTÝ:

APRÍL

TÉMA:

BÁJKA

Majestátny lev s obrovskou hrivou a hnevom v očiach náhle tresol labou do zeme a skríkol: „A bude tu ticho!" Snažil sa pôsobiť autoritatívne, predsa len, bol kráľom zvierat... no toto ho už ozaj unavovalo.

Znova párkrát pobúchal po zemi, snažiac sa zaujať pozornosť všetkých prítomných.

„Vážení, ticho prosím!"

Jedna z mnohých perzských mačiek, ktoré sa hádali s myšami a niekoľkými pumami, zdvihla zrak, pozrela na leva a uškrnula sa.

„A určite nám aj povieš, mňau, prečo by sme ťa mali počúvnuť, však?" sadla si, založila si labky na hrudi a spýtavo na neho pozrela.

Levovi už pomaly dochádzala trpezlivosť. Povzdychol si a snažil sa upokojiť.

„Preto, Suri, že, ak sa dobre pamätám, to ja tu vládnem a to ja-"

„Na to láskavo zabudni!" skríkol niekto a očividne mu bolo úplne ukradnuté, že tým prerušil leva.

„Na toto už fakt nemám nervy," zamrmlal si lev sám pre seba a vzápätí uvoľnil z hrdla hlasný rev, ktorý otriasol najmenej polkou tej zvláštnej spoločnosti.

V tej chvíli sa všetci akoby zázrakom utíšili.

Levovi sa na tvári mihol víťazný úsmev, pohľadom prešiel po dave zvierat, ktorý tam bol, postavil sa a začal sa prechádzať po malom vyvýšenom mieste.

„Takže," začal znova a premeriaval si všetkých naokolo. „Vážení, ak sa budete stále hádať, nič sa nevyrieši, áno? Jeden po druhom, prosím, jeden po druhom," pokrútil hlavou a zadíval sa na mačku, ktorá mala stále založené laby na hrudi a tvárila sa neprístupne.

„Naša milá Suri sa pýtala, prečo by ste ma mali všetci počúvať. Dúfam, že vám ostatným je to jasné, pre istotu to ale vysvetlím aj jej... To ja som lev, ja som kráľ zvierat, váš kráľ, ešte stále ním som. Preto, drahá Suri, by som ocenil, keby si nabudúce nespochybňovala moju autoritu, áno? Ďakujem," dokončil lev a nečakajúc na to, čo mu odpovie (a nevšímajúc si to, ako prevracala očami a niečo si mrmlala popod nos), sa obrátil k jednej pume, ktorá výhražne cerila zuby na mačky.

„Prosím vás, vysvetlite mi, čo sa deje," povedal lev. Nebola to žiadosť a všetci to vedeli – bol to príkaz.

Puma už-už otvárala ústa, že niečo povie, no prerušil ju slabý hlások: „Pane, ja vám poviem, čo sa deje."

Lev sa obzeral okolo seba. A ostatní robili to isté, nikto nevedel, odkiaľ ten hlas prichádza.

Náhle sa ozvalo zajačanie nasledované trúbením.

„TO JE MYŠ!" skríkol jeden zo slonov a splašene začal pobehovať okolo. Ostatné nasledovali jeho príkladu a tak sa o chvíľku celým priestranstvom ozývalo len slonie trúbenie a splašený vreskot.

Lev si povzdychol a znova zreval.

„Dámy a páni, upokojte sa prosím!" kričal do toho hluku.

Nejakú chvíľu to trvalo, ale nakoniec všetci stíchli.

Medzitým myš, kvôli ktorej bol taký rozruch, docupkala až k levovým labám a mierne pred ním pokľakla. Na chrbte jej sedel mravec, ktorý taktiež vystrúhal akúsi formu poklony a usmial sa. Teda, aspoň lev si myslel, že to bol úsmev –mravec bol taký maličký, že na neho obrovský lev sotva videl.

„Pane," začal mravec svojím tenkým hláskom, „všetko je to hrozné nedorozumenie. Všetko-"

Mravcov hlas náhle prerušil ďalší krik.

Zvieratá, tentokrát to boli slony a psi, sa znova začali hádať.

Lev si len zas vzdychol. Aj keď ho hnev veľmi pokúšal, nemohol v takejto situácii stratiť hlavu.

„Páni, prosím upokojte sa!" zareval, aby ho každý počul.

Samozrejme, jeho veta vyvolala vlnu opovrhnutia, hlavne teda od púm a perzských mačiek, ktoré akoby zabudli, že ešte pred malou chvíľou neboli ďaleko od toho, aby na seba skočili a začali si šklbať srsť. A pridávali sa k nim aj ostatné zástupkyne ženského pohlavia.

Lev to tak nemyslel, ale už bolo neskoro. Teraz už polovica prítomných mierila svoj hnev na neho.

„To je taká drzosť!" kričal niekto v dave.

„Ako si to môžete dovoliť?"

„Máme rovnaké práva ako oni!"

„Bez nás by ste neboli ničím, počujete? Ničím!"

„Odvolajte ho niekto!"

„Na túto funkciu nemá nárok!"

„Prečo sme si zvolili jeho a nie nejakú levicu?"

Celá ženská časť osadenstva na leva kričala, vyhrážajúc sa všetkým možným a niektoré dokonca ešte mávali päsťami vo vzduchu.

A to jediné, na čo sa lev v tej chvíli zmohol, bol ďalší hlboký povzdych. Hnev ho úplne opustil.

Zložil si hlavu do obrovských láb a na chvíľu si pomyslel, že na toto je už naozaj starý.

Zhlboka sa nadýchol a skúsil ich utíšiť ešte raz: „Vážení! Dámy a páni, prosím, ticho!"

Zvieratá sa začali pomaly utišovať, nechýbalo však nespokojné mrmlanie a prevracanie očami.

„Dámy a páni," znova ich oslovil lev, „prosím, vypočujme si, čo nám chce mravec povedať a uzavrime konečne túto vec."

Dav pomaly utíchol, všetky oči, ktoré takú diaľku dovideli, sa upierali na maličkého mravca.

„Pane," odkašľal si mravec, „ako som už povedal, došlo tu k obrovskému nedorozumeniu. A ak mi dovolíte, všetko vám vysvetlím..."

Lev len nemo prikývol.

„Dobre," povedal mravec a zadíval sa na všetky zvieratá naokolo. „Viem, že dnes tu všetci ste kvôli niekoľkým veciam. Niektorí len z povinnosti, iní kvôli neustálemu súpereniu o územie," kývol hlavou na hyeny vzadu, ktoré ho pravdepodobne ani nevnímali a pokračoval, „niekoľko z vás sa, ako aj počas iných stretnutí, snaží vyriešiť otázku, či je pre nás život v civilizácii naozaj ten pravý..."

Mravec na chvíľu prestal rozprávať a zahľadel sa na pumy a perzské mačky.

„Ale ani jeden z týchto dôvodov nie je tým hlavným, však?" mravec pomaly zliezol z chrbta myši a začal sa prechádzať.

Aj keď sa niektorí neubránili šepkaniu a hlúpym komentárom, väčšina mravca napäto počúvala a čakala, čo sa stane. O akom nedorozumení to vlastne hovorí...

„Viete," začal mravec znova, „všetko je to moja vina."

Zo strany publika sa ozvalo, nie zasa až také prekvapené, zalapanie po dychu.

Mravec len pokrčil plecami.

„Už to vysyp konečne!" ozval sa netrpezlivý hlas z davu.

„Dobre, dobre," vzdychlo si malé zvieratko a pozrelo na svojich poslucháčov. „Všetky zmiznuté zvieratá sú u mňa... teda u nás doma."

Tentoraz bolo zalapanie po dychu ozajstné... nikto nepredstieral prekvapenie.

(Fakt, ako mohli všetky zvieratá počuť takého maličkého mravca hovoriť a ešte k tomu z takej diaľky, aj naďalej ostáva záhadou...)

„Áno, je to tak," prikývol mravec bez náznaku hanby. „Ale, prosím, dovoľte mi to vysvetliť, nie je to tak, ako sa zdá a..."

Prítomné zvieratá ho však ani len nenechali dokončiť vetu. Začali sa prekrikovať, mravcovi sa ušlo zopár nepekných poznámok, niektorí do neho dokonca hádzali rôzne veci – od kameňov cez kusy dreva až po zhnité paradajky. (Fakt, odkiaľ sa tam zrazu nabrali paradajky a ešte k tomu aj zhnité, ostáva taktiež záhadou...)

Lev – ktorý si doteraz užíval to krásne ticho – zazrel na mravca a nabral vzduch do pľúc.

Potom sa stalo niekoľko vecí.

Rev, ktorý sa vydral levovi z krku, bol taký ohlušujúci, že zrazu všetci stíchli a nemo pozorovali svojho majestátneho kráľa.

Mravca, ktorý stál priamo pred levom, odfúklo o niekoľko metrov ďalej a chvíľu si pripadal, akoby ohluchol.

O zopár, možno tak pätnásť kilometrov ďalej, sa dvom perzským mačkám začali triasť steny ich domčeka na strome – a áno, pôvodcom bol levov rev.

Keď rev ustal, lev sa na všetkých pozrel s plameňmi v očiach.

„BUDE TU TICHO!" skríkol, aby si bol istý, že ho každý dobre počul.

Nikto sa ani len nepohol. Všetci sa báli čo i len hlasnejšie nadýchnuť, nieto sa ešte hýbať.

„Super," prikývol lev sám sebe a pozrel na mravca, ktorý sa predieral späť k nemu z miesta, kam ho odvialo. „Môžeš pokračovať," prikázal a znova sa usadil.

„Ďakujem, Vaše veličenstvo," mravec sa úctivo uklonil a obrátil sa k obecenstvu. „Ako som už povedal," pokračoval v rozprávaní, akoby ani neprestal, „všetko je to moja vina. Ale mám vysvetlenie. A skôr než sa k nemu dostanem..." 

Všetkých si ich premeral pohľadom a na tvári sa mu objavil úsmev. „Všetky zvieratá sú v poriadku. Sú u nás a nič im nechýba. Ale museli si uvedomiť veľkosť svojho prečinu, preto sme ich nemohli pustiť..."

Zopäl ruky a začal sa prechádzať.

„Viete, tie štyri hyeny spolu s dvoma líškami si mysleli, že sa môžu beztrestne votrieť do nášho potravinového skladu a všetko ukradnúť. Naše bezpečnostné opatrenia a pasce ich zastavili na spiatočnej ceste, s plnými vrecami nášho jedla," pokrčil plecami, akoby o nič nešlo a pozrel na leva, ktorý ho so záujmom pozoroval.

„Dobre," prikývol lev a pozrel na ostatných. „Ak nemáte nikto námietky, dovoľme mravcovi, aby pre našich hriešnikov vybral primeraný trest."

Z davu sa ozvalo nesmelé prikyvovanie a mrmlanie, nikto sa neodvážil levovi protirečiť.

Mravec sa však zasmial a pokrútil hlavou. „Trest už bol udelený, pane. Tento a predošlé dva týždne nám pomáhali zhromaždiť jedlo, ako náhradu za všetko, čo sa pri ich vykrádaní zničilo a znehodnotilo," uklonil sa kráľovi zvierat. „Všetci sa vrátia na konci tohto týždňa do svojich domovov," povedal stále nemému publiku.

„Úžasné. Jednoducho úžasné!" nadchol sa lev a trikrát zatlieskal. „Týmto ukončujem dnešnú schôdzu, ďakujem vám všetkým, že ste sa dostavili."

moje ponaučenie – nemali by sme kohokoľvek za čokoľvek odsudzovať predtým, než zistíme pravé príčiny jeho konania.