MESIAC TRETÍ:

MAREC

TÉMA:

VÍLA (FANTASY)

Mala som dojem, že sa mi to musí snívať. Akokoľvek nepravdepodobne sa to zdalo, na slnkom zaliatej lúke predo mnou stála víla. Bolo to neskutočne nádherné a očarujúce stvorenie, vychádzala z neho, z jeho kože, jasná, akoby anjelská žiara, malo svetlé, takmer až biele vlasy, obrovské krídla a desivý úsmev.

Čím dlhšie som sa na tú vílu v nemom úžase pozerala, tým viac som si všímala detaily – jej zvláštne oči so svetlými fialovými dúhovkami, ktorými po mne pokukovala, jej neprirodzene bledú kožu, ktorá vyzerala, akoby bola pokrytá šupinami a fakt, že jej majestátne krídla nemali perie. Navyše, to nádherné stvorenie vyžarovalo akúsi auru pokoja, pri ktorej sa mi začalo driemať a zatvárali sa mi oči. Zároveň tam však bolo aj čosi desivé, čo som nedokázala identifikovať.

Pokrútila som hlavou, pre istotu som sa uštipla do líca, otočila som sa na päte a kráčala som preč. Čím ďalej som od víly bola, tým jasnejšiu som mala myseľ a tým lepšie som dokázala uvažovať.

Počula som, že na mňa niečo kričí. Hovorila však čudným jazykom, príliš vznešeným na moju biednu existenciu, ktorému som nerozumela.

Teda takto.

Hovorila jazykom, ktorému som nechcela rozumieť, jazykom, na ktorý som sa dávno prinútila zabudnúť.

Víla sa však nevzdala. Začala kričať hlasnejšie a mne v ľavom uchu začalo šumieť päťkrát hlasnejšie než zvyčajne.

Zaťala som ruky v päsť a otočila som sa.

„Čo odo mňa chceš?!" skríkla som a zamračila som sa.

„Och, sestrička," zasmiala sa víla. Bol to neprirodzený a desivý zvuk. Stále vyzerala rovnako nádherne, ale jej oči boli chladné a úsmev sa jej premenil na chladný úškľabok.

Prestávalo sa mi to páčiť.

„Vari si už na mňa zabudla?" víla sa rozrehotala na svojom vlastnom vtipe.

Nerozumela som tomu a, no, popravde som tomu ani nechcela rozumieť. Pomaly som sa od nej vzďaľovala a dúfala som, že si nič nevšimne.

Po chvíli som to už nedokázala vydržať. Prudko som sa zvrtla a, ľudovo povedané, vzala som nohy na plecia.

„Sestrička," smiala sa víla. „Hádam sa ma len nebojíš?"

Bežala som najrýchlejšie ako som vedela, no bála som sa, že bude rýchlejšia, schopnejšia a lepšia a že ma doženie a zabije a možno mi spraví ešte niečo horšie...

Lenže jej smiech bol stále bližšie a bližšie pri mne.

„Veď vieš, že som rýchlejšia," jej hlas sa mi zarýval do toho jedného počujúceho ucha a v druhom, hluchom, mi znova začalo šumieť. „Vždy som bola," znovu sa zasmiala.

V ľavom uchu mi zahučalo tak hlasno ako ešte nikdy a rozliala sa mi v ňom ostrá bodavá bolesť. Snažila som sa nevnímať to a sústrediť sa na šuchot krídel víly. Nebola som si úplne istá, ale zdalo sa mi, že už je ozaj veľmi blízko pri mne. Pridala som ešte trochu, lenže moja kondícia na tom nebola práve najlepšie.

Musela som jej utiecť...

Lenže ona má pravdu, pomyslela som si. Vždy predsa bola rýchlejšia než ja. Každý jeden raz ma predbehla...

To uvedomenie bolo ako zasiahnutie bleskom. Nemala som ani len tušenia, odkiaľ to viem. Jednoducho som to vedela.

Obzrela som sa, aj keď som tušila, že by som to robiť nemala. Víla mi bola tesne za pätami a vyzerala, akoby sa ani nezapotila. Nadýchla som sa a ešte som pridala. Nevládala som a všetko ma bolelo a cítila som, ako mi srdce búši až v hlave a vedela som, že to už dlho nevydržím a...

Nemala som absolútne žiadnu šancu. A najhoršie na tom bolo, že som od začiatku vedela, ako to dopadne.

Nemala som však v pláne sa len tak ľahko vzdať. A tak som bežala ďalej. Nehľadela som na fakt, že moje pľúca idú vybuchnúť a bolo mi jedno, že ma bolí každý jeden sval v tele.

Akýmsi záhadným spôsobom som v sebe našla dosť sily...

A, na moje obrovské prekvapenie, som sa cítila celkom dobre. Celú minútu či dve pred tým, než som sa potkla o vlastnú nohu a tvrdo dopadla na zem.

Za mnou, teda aspoň myslím, sa ozval vílin škrek.

„Vždy si bola vo všetkom horšia než ja," zapriadla víťazoslávnym tónom.

Náhle ma niečo schmatlo za vlasy a potiahlo hore. Zaskučala som od bolesti, no aj napriek tomu som sa postavila.

Do členka mi vystrelila obrovská bolesť. Preniesla som váhu na ten zdravý a snažila som sa upokojiť šum v uchu. Fakt som dúfala, že ho nemám vyvrtnutý...

Víla sa znova zasmiala a otočila ma k sebe. „No," uškrnula sa, „matka ťa iste rada uvidí."

Nerozumela som jej slovám, no usúdila som, že by nebolo práve najlepšie vypytovať sa.

Kým ma víla ťahala za sebou cez les (radšej som krívala, pre prípad, že by bol ten členok fakt vyvrtnutý) a stále sa akosi zvláštne uškierala, premýšľala som, ako sa z tohto sakra chcem dostať.

Nemala som sem chodiť, napadlo mi ihneď. Najradšej by som si otrieskala hlavu o stenu, tak som bola na seba nahnevaná. Namiesto toho, aby som ostala doma...

Pokrútila som hlavou sama nad sebou a trochu som pridala do kroku, aby som víle stačila. Jej zovretie bolo príliš pevné. A ja som bola zrazu taká unavená a slabá...

„Nemôžeme spomaliť?" spýtala som sa. Chcela som vyznieť panovačne, no neviem, či sa mi to podarilo.

„Nie," odsekla víla a ďalej mi nevenovala pozornosť.

Paráda, pomyslela som si a prevrátila som očami. Fakt super...

***

Mala som pocit, akoby sme kráčali celé hodiny, no pravdepodobne to boli len desiatky minút, keď sme konečne zastavili.

Pred nami sa jagal akýsi čierny portál. Trochu splýval s temnotou lesa a...

Skôr, než som stihla rozvinúť akúkoľvek ďalšiu myšlienku, víla vošla do portálu a mňa to vtiahlo za ňou.

Chvíľku som mala pocit, akoby som bola na nejakej horskej dráhe (nenávidím horské dráhy) a moje ucho... takú bolesť som v ňom ešte nezažila. Nechápala som, čo sa deje...

Náhle nás to vypľulo von.

Točila sa mi hlava a musela som premáhať nutkanie vracať, ale aj napriek tomu som ostala stáť.

Dvihla som zrak a po chrbte mi prebehol mráz. Nepáčilo sa mi, čo som videla. Predo mnou stál obrovský zámok s niekoľkými vysokými vežami, z väčšej časti obrastený brečtanom. Z toho miesta sálala akási zvláštna temná aura, ktorá ma desila.

Podvedome som sa odtiahla.

„Poďme," zaškriekala víla a potiahla ma za zápästie smerom k zámku. Vedela som, že proti nej nič nezmôžem, proti jej sile a moci a schopnostiam (aj keď ma to vedomie celkom desilo, akože –odkiaľ som to vedela?), a tak som ju nasledovala.

Spoločne sme vošli do zámku...

A mňa ovalila vlna smútku a náhlej depresie, o ktorej som dovtedy ani netušila. Zvesila som hlavu aj plecia. Poddávala som sa tomu pocitu...

„Ach, sestrička," víla sa zasmiala. „Nejako si v tom ľudskom svete zmäkla."

„Hm?" zdvihla som hlavu, jej slová ma prekvapili. „Nerozumiem."

„Sestrička," víla sa uškrnula, „povedz mi, pamätáš si ma vôbec?"

Pokrútila som hlavou. „A... my sa poznáme? Alebo... už sme sa teda videli? Či ako?" zamračila som sa. Hmla okolo mojej mysle mi sťažovala premýšľanie.

Víle znova ušiel z úst smiech a na tvári sa jej usadil škodoradostný úsmev. „Matka bude mať radosť," zaškerila sa, „ale aj tak neviem, ako si dokázala ujsť. A ako si si vymazala pamäť..."

Hodila po mne akúsi sklenenú fľaštičku. Ledva som ju chytila a s nedôverou som si ju pridržala ďalej od tela. „Mne sa to..."

„Vypi to," prerušila ma. „Možno si spomenieš a bude s tebou menej problémov," pokrčila plecami, „a možno nie."

„Čo to je?" spýtala som sa, obzerajúc si fľaštičku.

„To sa možno dozvieš, ak sa napiješ," povedala, čím mi vôbec nepomohla a znova ma zdrapila za zápästie.

Čudné, pomyslela som si, vôbec si nepamätám, kedy ma pustila...

Ťahala ma snáď cez celý zámok, až sme konečne prišli pred akési zvláštne červené dvere. Dokázala by som odprisahať, že ornamenty na nich sa pohybovali a čudné znaky, podobajúce sa čínskemu písmu, mi šepkali do ucha akýmsi starým jazykom...

Jazykom, ktorému som nechcela rozumieť, spomenula som si.

Pretrela som si rukou oči, aby som zahnala nechcené myšlienky.

Víla zatiaľ otvorila dvere a postrčila ma dovnútra.

„Vypi to," nakázala mi. „Možno to prežiješ," uškrnula sa a zaplesla za sebou dvere. O sekundu na to som v zámke začula zaštrkotať kľúč.

Super, pomyslela som si. Fakt, fakt super.

Bezmocne som si sadla na zem a vzdychla som si. Chvíľu som sa snažila rátať sekundy, no po piatej stovke som sa už začala strácať a tak som s tým prestala.

Pozrela som na fľaštičku s fialovou tekutinou, ktorú som stále zvierala v ruke.

„Veď za to predsa nič nedám, no nie?" povedala som sama pre seba. Možno život. Ktovie. „Ale vravela, že to nie je otrávené," otvorila som veko fľaštičky a rozhodla som sa víle veriť. Aj keď... vravela to?

Vypila som všetko na ex.

Zakrútila sa mi hlava (v tej chvíli som bola rada, že sedím), v uchu mi zahučalo a stihla som pomyslieť na fakt, že som tej víle fakt nemala veriť a posledné, čo som si pamätala, bolo, ako moje bezvládne telo, ktoré som nedokázala kontrolovať, padlo na zem.

Potom celý svet sčernel.

***

Svet sa točil a celý bol akýsi čudný a čas prestal existovať a ja som bola uprostred toho všetkého a okolo mňa bežali okamihy, ktoré som nikdy nezažila, no aj tak mi boli akési povedomé... A vždy, keď som sa snažila niektorý z nich zachytiť a prezrieť si ho lepšie, utiekol mi a na jeho miesto prišiel nejaký iný. Cítila som sa taká stratená...

***

Nejaká ruka ma podopierala pod chrbtom a nejaký hlas mi šepkal do ucha tým jazykom, ktorý znel ako vietor a morské vlny.

Pomaly som otvorila oči.

Na chvíľku ma oslepilo jasné svetlo, ktoré vychádzalo ktovie odkiaľ.

Prižmúrila som oči a keď si ako-tak zvykli, otvorila som ich dokorán a... zbadala som chlapca. Mohol byť rovnako starý ako ja, možno dokonca o trochu starší a mal nádherné modré oči, ktoré mi boli také hrozne povedomé...

Posadila som sa a pretrela som si rukami tvár.

„Ach, bože," zamrmlala som a snažila som sa rozpamätať, čo sa stalo.

Mojím jedným fungujúcim uchom som počula zvuk podobný šuchotu lístia na jeseň a škripotu snehu pod topánkami, zatiaľ čo v druhom mi stále nepríjemne šumelo. Občas som to vôbec nevnímala a väčšinu času som sa na to snažila nemyslieť, ale občas...

Pozrela som na chlapca a pokrútila som hlavou: „Prepáč, ale ja ti nerozumiem."

Chlapec sa zatváril prekvapene a na chvíľu stíchol.

Uprene som na neho hľadela a snažila som sa spomenúť si, odkiaľ mi príde jeho tvár taká známa... Mohla som ho už niekde predtým vidieť?

„Okej," povedal chlapec, konečne niečo, čomu som aj rozumela. Rozprával s výrazným prízvukom, ktorý som nevedela nikam zaradiť. „Čo sa stalo, Ally?"

Teraz som bola s prekvapeným výrazom na rade ja. „Nevolám sa Ally. A, no, nejaká víla a... ja... neviem," pokrútila som hlavou. „Dnešok je fakt divný. Nemôžem ísť domov? Prosím... Zajtra musím ísť do školy. A moja mama sa o mňa už určite bojí..."

„Allys, toto je tvoj domov," znepokojene na mňa pozrel. „Čo sa stalo?"

Pokrútila som hlavou a pohľad mi zaletel k fľaštičke, ktorá mi vypadla z ruky a odkotúľala sa asi pol metra odo mňa.

Načiahla som sa a chytila som ju do ruky. „Vravela, že si spomeniem," zašepkala som s pohľadom upretým na malú nádobku.

„Čo?" nechápal chlapec.

„Tá víla," pozrela som na neho, „tá veľmi pekná. Dala mi to a povedala, že keď to vypijem, tak si spomeniem." Aj keď stále neviem, na čo si to vlastne mám spomenúť, dodala som v duchu.

„A ty si jej uverila," skonštatoval chlapec.

Pokrčila som plecami. „No a?"

Chlapec sa zasmial a pokrútil nado mnou hlavou. „Vôbec si sa nezmenila, vieš to?"

„Ako keby sme sa poznali," zamrmlala som. Celkom som dúfala, že ma chlapec nezačul... aj keď ani neviem prečo.

„Pomohlo to?" kývol na fľaštičku v mojej ruke. „Spomenula si si?"

„Ja..." Zamračila som sa. Vybavoval sa mi ten nejasný pocit –milióny okamihov uzavreté niekde v neznáme, ako valcujú moju myseľ.

„Neviem," pokrútila som hlavou.

„Ally..." ustarane na mňa pozrel.

„Nie som Ally," zavrčala som a ruky som zatla v päste.„Netuším, s kým si ma celých tých päť minút, čo sa poznáme, mýliš, ale. Ja. Nie som. Ally!"

„Okej, kľud," dvihol jednu ruku v obrannom geste, „kľud, Allys."

Zazrela som na neho.

„Okej," uškrnul sa. „Kto teda si?"

„Som Brianne," založila som si ruky na hrudi. „A kto si ty?"

Chlapec sa nadýchol a očividne chcel niečo povedať, ale v tej chvíli niekto otvoril dvere a my sme obaja upreli pohľady na narušiteľa.

Teda, vlastne narušiteľku.

Vo dverách stála tá víla, stále s tým svojím škodoradostným úsmevom na perách.

„Ako vidím, už ste sa zoznámili," zasmiala sa, no trvalo to len chvíľu. Vzápätí sa zatvárila vážne: „Matka ťa očakáva."

Víla ku mne natiahla ruku a ja som si až vtedy uvedomila, že ešte stále sedím.

Zahanbene som sa postavila. Pozrela som sa na chlapca, pretože...no, vlastne ani neviem prečo. On sa však len uškrnul a postrčil ma bližšie ku dverám.

Ešte sekundu som na neho pozerala, snažila som sa spomenúť si, kto to je, ale keď nič neprichádzalo, odvrátila som pohľad a nasledovala som vílu von z izby.

***

Kráčali sme zdanlivo nekonečnými chodbami. Kľukatili sa, občas rozvetvovali a niekoľkokrát som zahliadla schodiská, ktoré väčšinou viedli nahor.

Jednu stranu chodby, ktorou sme práve prechádzali, lemovali obrovské okná so zamatovými závesmi a druhá bola plná dverí a zvláštnych obrazov.

Šli sme okolo obrazu, ktorý mi bol akosi zvláštne povedomý. Zastala som. Obraz vyzeral ako tie ostatné – bol v zlatom ráme, nevýraznými farbami na ňom bola vyobrazená žena, ktorej sa v očiach zračil strach, ale napriek tomu sa široko usmievala. Štýlom sa podobal na tie pred ním (z čoho som usúdila, že ide o jedného autora) a mne sa pri pohľade naň zdalo, akoby sa pohyboval.

Nechápala som, prečo sa mi zdá známy. Videla som ho prvý raz v živote a...

Vtom ma ovalila spomienka...

Schovávala som sa v ťažkých červených závesoch oproti tomu obrazu. Bola som učupená úplne pri stene a takmer som ani nedýchala.

Už som si myslela, že ma nenájde...

Ale potom sa záves rýchlo odhrnul a niekto ma schytil za ruku.

Zasmiala som sa a odhrnula som si vlasy z čela.

„Rátam!" zakryla som si oči a rýchlo som narátala do dvadsať. Asi som pár čísel aj preskočila. „Schovaný, neschovaný, idem!" zakričala som a bežala som po chodbe smerom, kde som zazrela plavé vlasy a iskrivé zlaté krídla...

Zažmurkala som. Nemo som hľadela na obraz a nechápala. V tejto chodbe, na tomto zvláštnom mieste, oproti tomuto obrazu som nikdy nestála. No aj napriek tomu...

„Zatvor ústa," ozval sa hlas.

Pozrela som na vílu. Hľadela na mňa, uškŕňala sa, rovnako ako vždy, a spýtavo dvihla obočie.

„Ja..." pokrútila som hlavou a snažila som sa potlačiť náhle šumenie v uchu. „To nič."

„Okej," víla na mňa žmurkla a v očiach jej zaiskrilo. Akoby presne vedela... „Ideš?" spýtala sa a pomaly sa vybrala ďalej.

Pozrela som sa ešte poslednýkrát na ten obraz a pobehla som za ňou.

O pár minút a kľukatých chodieb neskôr sme sa dostali pred veľké čierne dvere. Išiel z nich chlad a podobná aura ako z víly, ktorá stála vedľa mňa, teda až na to, že bola tak stokrát silnejšia.

Odvrátila som zrak odo dverí a pozrela som na ňu.

„Čo tu robím?" šepla som. Náhle sa v mojom vnútri rozhostil smútok. „Ja sem nepatrím."

Víla vedľa mňa sa uškrnula. „Uvidíme," schmatla ma za ruku, zaklopala na dvere, otvorila ich a vtiahla ma dnu.

Ak som si dovtedy myslela (ako asi každý tínedžer), že temnotu poznám a že je to tak trocha moja dobrá kamarátka, veľmi som sa mýlila.

V tej miestnosti...

No, teda, nebola to tak úplne miestnosť, skôr by som použila slovo sála – bola neskutočne obrovská, trúfla by som si povedať, že väčšia než tá hlavná časť baziliky Sagrada Familia, mala tak vysoký klenutý strop, že som ledva dovidela na jeho vrchol, na čiernych stenách boli biele maľby, ktoré splývali dokopy a z ktorých sa mi motala hlava...

A bola tam zima. Akoby som vošla do chladničky. Para mi stúpala z úst pri každom výdychu a na rukách mi naskočila husia koža.

Ale asi najhoršie z toho všetkého bol ten pocit... Taký ten, ktorý ma nútil skloniť hlavu, zhrbiť chrbát a premýšľať o tom, aký je môj život neskutočne bezvýznamný.

Víla ma chytila za ruku a niečo mi (asi) zašepkala do ucha. Samozrejme, do toho ľavého a ja som, samozrejme, nepočula ani jedno slovo.

Chcela som sa presunúť na druhú stranu a spýtať sa jej, čo vravela. Jej zovretie mi to však nedovoľovalo.

Naklonila som sa k nej: „Nepočula som ťa a..."

To mi už ale v hlave zaznel hlas taký chladný a nevraživý, až mi stuhli všetky svaly v tele a v uchu mi začalo zbesilo hučať: Amora, ako sa opovažuješ doviesť sem túto... smrteľníčku?

Víla, očividne Amora, vykročila vpred a mňa ťahala za sebou.

Zastali sme pred trónom, ktorý vyzeral, akoby bol celý z čiernych koreňov stromov. Na ňom sedela žena s obrovskými čiernymi krídlami, havranie vlasy mala zopnuté v komplikovanom účese a jednoduché šaty rovnakej farby splývali so všetkým okolo nej.

Uprene ma pozorovala a, no, povedala by som, že v jasných zelených očiach mala známky opovrhnutia a podráždenia.

Amora, zasyčal ten chladný hlas v mojej hlave a mne došlo, že to je hlas tej majestátnej bytosti predo mnou.

V tej chvíli sa mi zadívala priamo do očí a povýšenecky sa zasmiala.

Nie som žiadna bytosť, maličká, znova mi zaznel v hlave jej hlas. Ešte raz na mňa zazrela a potom preniesla pohľad na vílu vedľa mňa.

Amora, vysvetli mi, prečo si to sem doviedla.

Víla – Amora – pokľakla a tak som radšej spravila to isté.

„Matka," ozvala sa s hlavou stále sklonenou, „sama tomu nerozumiem. No táto smrteľníčka... Som si istá, že je to ona, že je to A-..."

Za oknami siene sa prehnala víchrica, dážď, možno aj krúpy začali klopkať na sklo a dokonca sa mi zazdalo, že som kútikom oka zbadala strom vyvrátený z koreňov, ako si len tak poletuje okolo.

Už nikdy predo mnou nespomínaj jej meno, zahrmela a tresla päsťou do operadla trónu. Smrteľníčka, oslovila ma, povstaň.

Spravila som, ako mi kázala a spýtavo som na ňu pozrela.

Poď bližšie, prižmúrila oči. Hľadela na mňa tak akosi zvláštne...

Zo strachu, že by ma dala zabiť, alebo možno niečo horšie, som prešla až úplne k nej.

Hľadela na mňa skúmavým pohľadom, jej žiariace oči sa vpíjali do mojich... Bolo mi to nepríjemné, cítila som sa, ako keby mi fakt videla až na samé dno duše. A možno aj niekde hlbšie, napadlo mi náhle.

Tej... žene predo mnou sa náhle rozšírili zreničky a na tvári sa jej usadil úškrn.

„Tak si sa predsa len uráčila vrátiť, dcérenka," uškrnula sa a ja by som bola prisahala, že jej hlas som počula aj v tom hluchom uchu, ale to bola hlúposť, to predsa nemohlo...

Náhle sa mi pred očami prehral život, o ktorom som ani netušila, že som ho niekedy viedla, videla som tisícky spomienok, ktoré celý ten čas driemali v mojej mysli a spomenula som si na tisícky pocitov, ktoré som cítila a zrazu...