MESIAC DVANÁSTY:

DECEMBER

TÉMA:

RODINNÁ

(SLOVÁ: VEČER, SNEH, TULIPÁN, SVETLO, HUDBA)

Za oknami preplneného baru na jednej z hlavných ulíc mesta sa chumelilo, obrovské vločky, padajúce z oblohy, ktorá bola čierna ako uhoľ, sa dožadovali pozornosti a pohľady ľudí, bezpečne ukrytých pred snehovou búrkou, sa všetky upierali na jedno miesto. Na jedno konkrétne miesto na pódiu, osvetlené len jediným reflektorom. Ten vrhal oblúk fialovo zafarbeného svetla na stoličku bez operadla či opierok na ruky a nútil všetkých prítomných zatajiť dych.

A potom...

Potom sa tam zjavila ona.

Vybehla na pódium, rozdala niekoľko nonšalantných úsmevov a kývnutí neznámym divákom, pričom očami v dave hľadala svojich rodičov a sestru. Uľavene si vydýchla, keď ich zbadala sedieť pri stole neďaleko od pódia – boli ako jej čarovné talizmany. Ak v hľadisku neboli oni, nevystupovala. Nikdy.

Na malý moment si vymenili so sestrou pohľady – Ivette sa na hudobníčku zaškerila, vyplazila jej jazyk a ukázala obscénne gesto spočívajúce v pozdvihnutom prostredníku. Madeline to akýmsi zvláštnym spôsobom upokojovalo, rovnako ako pevnosť krku gitary v jej pravej ruky, rovnako ako dotyk drsných oceľových strún. Ktoré aj napriek svojej tvrdosti dokázali vylúdiť zvuky sladšie než jahody.

Dievčina si sadla na svoju stoličku, v sekunde si upravila mikrofón, uložila gitaru, v tej chvíli ľahšiu, než akékoľvek pierko, do správnej polohy a začala hrať.

Tóny, ktoré vychádzali z tela akustickej gitary sa, umocnené silou reproduktorov, rozlievali po miestnosti, rovnako ako sa moria vlievajú do oceánov. Po niekoľkých akordoch sa pridal aj spev – sladký, jemný dievčenský spev. Znel ako niečo nadpozemské, niečo až neprirodzene krásne, znel ako priateľstvo a búrka zároveň.

Pieseň vygradovala a náhle skončila. Možno až priveľmi rýchlo...

Zanechala však v divákoch oprávnený pocit pokoja a akejsi nadnesenej nálady.

Strhol sa búrlivý potlesk, hudobníčka sa poklonila a s rumencom na lícach ušla z pódia.

V dave našla svoju rodinu. Nebolo to vlastne také ťažké – medzi deckami v jej veku a ďalšou kopou o rok, dva, starších ľudí sa tí jediní dvaja v strednom veku hľadali pomerne ľahko. Pridala sa k ich stolu a pritiahla si od vedľajšieho voľnú stoličku.

Gitaru, ktorú ešte pri odchode z pódia mala v rukách, teraz už nedržala. Poobzerala sa okolo. Nikde nebola, z čoho usúdila, že si ju najskôr už bola odložiť.

Usmiala sa a chvíľku si len s mamou, otcom a Ivette vymieňali pohľady. Potom však Ivette vybuchla do smiechu. „Sestrička, neverím, že sa nájdu blázni, čo ti za toto zaplatia."

„Veru nájdu," zasmiala sa aj Madeline. „Tebe nemajú moc za čo platiť, čo?" hravo ju podpichla.

Ivette prevrátila očami, no aj tak sa jej na tvári na moment mihol letmý úsmev, ľahký ako letný vánok. „Krava," zamrmlala s detskou radosťou v hlase smerom ku svojej sestre.

„Ivette," mama na ňu prísne pozrela a zamračila sa.

Dievčina však vybuchla do smiechu a onedlho sa k nej pridala aj Madeline. Uvedomovala si, ako neskutočne má svoju rodinu rada a ako by na ňu ani v najmenšom nedala dopustiť. Ich mama sa nad tým len pousmiala a otec sa aj naďalej tváril, akoby tam ani nebol – aj jemu však na perách pohrával letmý úsmev.

Mama vrhla pohľad na pódium a Madeline ho nasledovala. Už tam nikto nestál, svetlo bolo vypnuté a hudba hrala z nejakého barmanovho playlistu.

„Pôjdeme?" opýtal sa otec.

Zdráhavo prikývli.

Madeline kývla na pozdrav barmanovi a zamávala pár priateľom v dave, a potom sa vydala za rodičmi a za sestrou.

„Stále nemôžem uveriť, že ti naozaj dovolia nahrávať album," prehovorila Ivette a na dôraz ešte aj pokrútila hlavou.

„To ani ja, Ivy."

Madeline sa zahľadela na rodičov, odetých až priveľmi formálne na takú udalosť, ako je obyčajné barové vystúpenie.

Otec v tom momente zastal a obrátil sa na ne. „Doniesol som ti tulipány," povedal a strčil jej do ruky kvetiny žlté ako slnečné lúče v skorý jarný deň. „Tvoje obľúbené," dodal.

Moje obľúbené sú slnečnice, pomyslela si Madeline. No nahlas povedala: „Vďaka, tati." Usmiala sa.

„Bolo to pekné."

„Vďaka, tati," zopakovala. Bolo vidieť, že jej otec sa veľmi snaží...

Prišli domov a sadli si spolu ku stolu s večerou. Pri jedle sa rozprávali, smiali, bavili... Všetci vyzerali tak hrozne šťastne. Bola to veľmi idylická chvíľka, bez všetkých smútkov minulých dní a bez všetkého zlého.

Vyzerali veľmi šťastne.

Boli šťastní.

Malá milá dokonalá rodinka.

A potom...

Potom sa Madeline zobudila.

Hneď vedela, kde je – bola vo svojej maličkej útulnej garsónke, v paneláku zastrčenom v pochybnej a tak trocha aj nebezpečnej štvrti ich mesta. Hľadela na strop biely ako sneh, čo sa kydal zo žiarivo sivej oblohy za oknami a pomaly vstrebávala svoj sen.

Otupenie pomaly odchádzalo.

V to ráno, pre niektoré rodiny možno perfektné, keďže bol sviatok a mesto konečne aj vyzeralo vianočne – nehľadiac na stovky svetielok v oknách bytov či v nákupných centrách, si Madeline až bolestne uvedomovala krutú a nemilosrdnú realitu. Zabodávala sa jej do srdca ako milióny ihličiek a šepkala drzé slová jej ubolenej a vyčerpanej mysli.

Realita...

Bolo jej z toho do plaču.

Pohnevala si všetkých, na ktorých jej záležalo, ktorým záležalo na nej, rozpútala búrku, rozpútala doslova hurikán hnevu a... a rozbila úplne všetko, ako keby to bol len nejaký sklenený pohár. Všetko sa jej zosypalo ako domček z karát.

A najhoršie na tom bolo to vedomie. Vedomie toho, že si za to všetko mohla sama, že to celé bola jej vina... Ak by sa len pred rokom nesprávala tak, ako sa správala, mohlo by byť všetko úplne inak, mohlo by byť všetko dobré. A jej sen... och, jej krásny, ľúbezný, detský muzikantský sen o tom, ako si len s ľahkou váhou gitary v ruke a tichým spevom získa srdcia najprv stoviek, potom tisícok a nakoniec aj miliónov ľudí po celom, celučičkom svete...

Bola dobrá.

To jej vždy povedali.

Si dobrá...

Ale...

Vždy tam bolo to sprosté ale. Vždy. Ale my už niekoho máme. Ale teraz nemáme voľné nahrávacie štúdiá. Ale tvoj štýl sa nám veľmi nepáči. Ale myslíme si, že nie si práve najvhodnejšou kandidátkou pre našu nahrávaciu spoločnosť. Vždy tam bolo nejaké „ale".

Keď videla tie ich ľútostivé tváre, ako na ňu pozerajú a tvária sa neskutočne kajúcne... lenže potom ju znovu zrazia k zemi, ju aj jej obrovský sen a robia to znovu a znovu a znovu... akoby snáď chceli, aby sa celý jej sen obrátil v prach...

Pokrútila hlavou a náhle ju zaplavil hnev na celý svet. Kvôli tomu sprostému snu sa pohádala s rodičmi, kvôli tomu sprostému snu s nimi neprehovorila celý rok.

„Nádherné ráno," zamrmlala si, nadurdená červeň sa jej nahrnula do tváre a rovnako, ako snehové mračná na oblohe za oknami, aj jej sa na tvári napokon usadil akýsi pochmúrni výraz. Mala toho všetkého už po krk. Všetkých tých ľudí, ktorí sa len vyhovárali, všetkých tých nahrávacích spoločností, ktoré ju odmietli, všetkých tých hľadačov talentov, ktorých sklamala... Nenávidela to. Ten pocit obrovskej bezmocnosti.

Bola na všetko taká hrozne sama...

Povzdychla si.

Snažila sa nad tým trápiť čo najmenej, snažila sa mať nejakú nádej, naozaj veľmi sa snažila veriť tomu, že ešte má nejakú šancu... Bola mladá, ak by chcela, stále by mohla ísť na vysokú, ako na tom vždy trval jej otec, stále mohla ešte „zažiariť" v hudobnom priemysle, ale tak o sebe pochybovala. Nemyslela si, že je dobrá, nemyslela si, že je dosť dobrá, pre kohokoľvek a kedykoľvek.

Zamračila sa a pokúsila sa vyhnať si z hlavy nepríjemné myšlienky.

Ponorila sa do rannej rutiny – vstať, raňajky, upratať, umyť sa...

Na mobil jej prišla správa a pokazila jej toto „krásne" ráno ešte viac. „A teraz musím ešte ísť aj do roboty," povedala si sama pre seba. „Úžas..."

No nedalo sa nič robiť. Musela sa vychystať a odísť z domu, rovnako ako každý sviatok tento rok. Naozaj si myslela, že aspoň teraz, aspoň na Vianoce, jej dá šéf pokoj a nebude ju volať do kanclu kvôli každej blbosti, no očividne sa mýlila.

Nenávidím Vianoce, pomyslela si, keď sa viezla v takmer prázdnej električke.

Celý zvyšok dňa jej myšlienky mučili hlavu a celé jej ja, ako nejakí stredovekí barbari, snažili sa ju presvedčiť o správnosti nápadu, ktorý jej skrsol v hlave ráno, hneď ako sa snažila spracovať svoj sen, jej vlastná myseľ sa pokúšala opakovaným vyhadzovaním tej myšlienky na oči naznačiť, že to nie je šialený nápad, že je to vlastne celkom dobrý nápad...

Na prácu sa ani nesústredila – robila ju mechanicky, akoby bola nejaký robot, všetko v nej zamestnávala tá malá dotieravá myšlienka, ktorá nie a nie odísť. Bola ako veľmi otravná mucha, ktorá sa stále vracala za jedlom, stále a stále dookola.

Neopustila ju ani vo chvíli, kedy sa vracala z práce domov a na zastávke márne čakala na posledný autobus, električku či akýkoľvek iný dopravný prostriedok vo sviatočný deň.

Po dvadsiatich minútach, kedy jednoducho uznala, že má zase raz to svoje „šťastie", sa vybrala po snehom pokrytom chodníku domov. Ani teraz jej však tá myšlienka nedala pokoja.

Na moment zastala.

Podvihla hlavu a zahľadela sa na tmavú šedú, takmer až čiernu oblohu, z ktorej sa v malých vlnách sypali snehové vločky – každá iná, každá jedinečná. Madeline zdvihla ruku a uprene sledovala štyri vločky, ktoré jej dopadli na dlaň a presne v tej sekunde sa roztopili. Akýmsi zvláštnym spôsobom jej to pripomenulo jej život. Všetko šťastie sa roztopilo v momente, keď sa rozhodla pre svoj sen, podobne ako sa sneh roztopil v jej ruke. A ďalšia snehová búrka šťastia v nedohľadne, pomyslela si a vzápätí pokrútila hlavou sama nad sebou a nad tým hlúpym prirovnaním.

Možno je správny čas, dobiedzala stále tá myšlienka. Možnože tento večer, tu, je správne miesto a správny čas...

Madeline to na chvíľku uvážila.

Len na malú chvíľku...

„Veď čo už môžem stratiť," zamrmlala si tak trocha ľútostivo a obrátila sa opačným smerom.

Po asi polhodine chôdze sa dostala do štvrte s rodinnými domami. Zastala. Pozrela na dvanástku na stene vpravo hore, srdce jej tĺklo ako zvon, cítila ho až v ušiach a márne sa pokúšala tým pohľadom upokojiť. Uprela zrak na dvere. Teraz alebo nikdy, pomyslela si a zazvonila.

Dvere sa otvorili, zvnútra sa ozýval zvonivý smiech dvoch či troch ľudí, krajší než tisíc obrazov, a Madeline až na chodník ovalila vôňa koláčov, sladká... voňajúca ako domov.

Ani si neuvedomila, ako jej to chýbalo.

„Ahoj, mami," šepla Madeline a pozrela jej do očí.

„Bublinka, tak tu si," usmiala sa jej mama a vtiahla ju dovnútra. „Meškáš," vyhrešila ju, potom ju však objala. Dievčina si nebola istá, či sa v očiach jej mamy zaleskli slzy alebo sa jej to len zazdalo. „Daj si to mokré zo seba hneď dole, o malú chvíľku si ideme sadnúť za stôl," povedala mama, už opäť s hrejivým úsmevom na perách, a odišla, pravdepodobne naspäť do kuchyne, zanechávajúc svoju dcéru osamote na chodbe.

Madeline sa usmiala. „Šťastné sa veselé..."