MESIAC JEDENÁSTY:

NOVEMBER

TÉMA:

"DEPKA"

(BREAKING THE HABIT – LINKIN PARK)

Naštvane som za sebou zabuchla dvere. Vložila som do toho toľko sily, koľko som len vládala a mala som pocit, akoby sa celá miestnosť od tej sily zatriasla. Samozrejme, samozrejme, že to bola hlúposť a nič také sa v skutočnosti nestalo. No moja hlava vždy fungovala akosi zvláštne a v tej chvíli som si ani len nedokázala uvedomiť, že to je niečo divné, pretože... som na to bola jednoducho zvyknutá.

Mala som tiež pocit, akoby sa mi hnev v celom tele prelieval žilami spolu s krvou, prechádzal každým jedným zákutím mojej mysle, akoby mi nakazil črevá aj žalúdok, akoby ich chytil a kmásal ich, akoby mi tlačil niečím ťažkým na chrbát aj pľúca... Mala som pocit, akoby bol niečím hmotným. Čímsi, čoho by som sa mohla dotknúť, ak by som veľmi, ale naozaj že veľmi chcela, čo by som kedykoľvek mohla vziať do ruky a hrať sa s tým, snáď ako s akousi plyšovou hračkou, ktoré som aj napriek môjmu veku ešte stále uschovávala vo svojej posteli.

Cítila som, ako mi hnev opantal úplne všetko, všetky zmysly, celé telo od hlavy až po päty, celú myseľ... Mala som ho plnú, plnú hlavu. Už som sa iba začínala čudovať, že z toľkého hnevu nezačínam vidieť veci načerveno.

A tá myšlienka ma, samozrejme, ešte viac nazlostila.

Zaťala som päste, oprela som sa chrbtom o vchodové dvere, zviezla som sa na zem a snažila som sa zhlboka dýchať. Veľmi som sa pokúšala odohnať ten hnev. Zhlboka som sa nadýchla. A snažila som sa na to nemyslieť. Potom som vydýchla. Ale... stále som na to myslela.

Moja hlúpa, hlúpa, hlúpa hlava mi stále dookola dávala myšlienky, ktoré som ani nechcela mať a ktoré som väčšinou dokázala veľmi ľahko odplašiť. No teraz to akosi nešlo.

Znova som sa zhlboka nadýchla.

A znova to nepomohlo.

„Nečakané," zamrmlala som si sama pre seba a prevrátila som očami.

Jasné, že za tým hnevom bola bolesť, strach a ublíženie, no ja som si to odmietala priznať. Odmietala som si priznať všetko. To, ako ma hrozne mrzí, že sme sa s mojím otcom pohádali. Už zase. Tretí raz v ten deň. Teda, vlastne piaty, ak rátam aj tie dve hádky cez telefón.

Namiesto toho, aby som však vyšla z bytu a šla späť za ním ospravedlniť sa mu, pretože som dobre vedela, že som na neho vrieskala tiež a že som sa správala ako malé pubertálne decko, som sa sústredila na ten hnev. Respektíve teda na tú nepriznanú bolesť a strach a ublíženie, ktoré som premieňala na hnev.

Len spomienka, len sprostá, sprostá spomienka na ten rozhovor... a mnou otriasla ďalšia vlna hnevu, dokonca som sa začala klepať. Hnev mnou prechádzal ako rozbúrená rieka, ako rozbúrené more, ako rozbúrený oceán.

„Nenávidím ho," zašepkala som tie strašné slová s myšlienkou na môjho otca.

Bola som hrozne nahnevaná, ako som už niekoľkokrát povedala...

A ja... Vedela, vedela som, že moje zlozvyky nie sú práve v poriadku a že ma to všetko pomaly zabíja, ja som to viac než veľmi dobre vedela, ja som to všetko vedela. Vedela som tiež, že by som mohla mať oveľa väčšie a oveľa vážnejšie, alebo oveľa väčšie aj oveľa vážnejšie problémy.

Ale!

Vždy tam je to sprosté, sprosté, sprosté ale.

Ale... môj otec. Kriste pane na modrom nebi, môj otec by mi naozaj nemusel každú voľnú sekundu, ktorú s ním strávim, pripomínať, aká som strašne nedokonalá a neschopná a aké som pre neho obrovské sklamanie. Nikdy sa mu nepáčili veci, ktoré som robila a mne to bolo totálne ukradnuté, lenže on vždy vytiahol niečo, kvôli čomu sme sa pohádali. Každý jeden posratý raz.

Po líci mi zrazu stiekla jedna maličká slza.

Naštvane som si ju utrela a ďalej som, hoci iba sama pred sebou, predstierala, že ma jeho slová, všetky jeho zlé slová, ktoré mi kedy povedal, nezraňujú a ani nikdy nezraňovali. Možno by som si mala sama pred sebou priznať, ako strašne ma to bolí a že ten pocit, ten v hrudi, akoby mi niekto akousi neviditeľnou rukou stláčal pľúca, vlastne nebol spôsobený hnevom, ale bolesťou... A že ten pocit, ten v bruchu, akoby mi niekto kmásal črevá, bol zase strach, ktorý ma doslova zožieral...

No ja som si isté veci odmietala priznať.

Namiesto toho som myslela na svoj nedávny rozhovor s otcom, alebo respektíve teda nedávnu hádku a bola som čoraz viac a viac nahnevaná.

Alebo čoraz viac a viac ubolená?

Začínala som si uvedomovať, aké som strašné rozpoltená a zmätená. A, nuž, moja hlava mi v tom vôbec, ale že vôbec nepomáhala. Moja sprostá, hlúpa, čudná hlava, na ktorú som mala už tiež také strašné nervy...

Dobre som vedela, že veci, ktoré robím, nie sú v poriadku.

Dobre som to vedela.

Vedela som, že ak neprestanem fajčiť, pravdepodobne raz umriem na rakovinu pľúc a tá myšlienka ma tak neskutočne desila a... a...

Nakoniec som to vzdala. Pustila som tie kopce sĺz, nech si idú, kam sa im len zachce a onedlho som bola taká uplakaná a moja tvár bola taká mokrá a červená, že by ma určite nikto ani len nespoznal, ak by ma v tej chvíli videl.

Dovolila som slzám, ktoré sa mi za očami hromadili už veľmi, veľmi dlho, aby mi stekali po lícach a kvapkali na oblečenie. Cítila som sa strašne. Naozaj ako dajaké malé decko, ale...

Nedokázala som si pomôcť.

Ani som sa nesnažila potláčať vzlyky, ani som sa nesnažila nejako si tie slzy utrieť. Načo aj? Veď tam nikto nebol. Teda, aspoň som v to dúfala, pretože ak by zvyšok rodiny videl moje momentálne psychické zrútenie, možno by ma proste poslali do ústavu. Aj keď, to by odo mňa aspoň mali pokoj...

Slzy, obrovské ako hrachy, sa mi gúľali po tvári a jediné, čo som dokázala cítiť, bola tá strašná bolesť. Pretože... pre všetkých som bola len sklamaním. Bola som tou, ktorá vždy všetko pokazila, ktorá bola závislá, ktorá mala problémy s fízlami, bola som tým nedokonalým dieťaťom, ktoré medzičasom vyrástlo.

A... čo je zo mňa teraz? Totálna troska.

Spustila som ešte väčší rev a premýšľala nad všetkými tými momentmi, kedy som sa nezachovala tak, ako by som sa zachovať mala, myslela som na všetky tie momenty, kedy som niekoho sklamala a... cítila som sa hrozne.

Všetko ma bolelo viac než kedykoľvek predtým.

Už som ani len nevedela, či...

Pokrútila som hlavou a zahnala som tú myšlienku kamsi do úzadia.

Ja... chcela som takáto byť. Bolo to moje rozhodnutie. A, kriste, bola som predsa dospelá! Síce len dva mesiace, no bola som dospelá, aj keď som sa teda stále správala ako malé hlúpe decko.

A...

Bolelo ma to. Viac, než čokoľvek na svete. To, aké som vždy pre ľudí obrovské sklamanie, ako som vždy tou, ktorá to všetko pokazí a...

Zase raz som len pokrútila hlavou sama nad sebou.

Už som viacej ničomu nerozumela.

Povzdychla som si.

Už som prestávala vnímať slzy, ktoré mi stekali po tvári a ktoré nie a nie prestať. Roztrasenými rukami a s rozostreným pohľadom som z vrecka vytiahla škatuľku cigariet. Zovrela som ich v ruke a chvíľku som na ten sprostý kus papiera len pozerala. Vedela som, že sa tam píše „Fajčenie zabíja", aj keď som kvôli slzám stále poriadne nevidela na nič okolo seba.

Cítila som, ako sa mi trasie celé telo.

Aj napriek tomu som sa postavila, pevne zvierajúc škatuľku v ruke. Neistými krokmi som prešla do svojej izby – a áno, tvárim sa ako dospelá a pritom stále bývam u rodičov.

V byte bolo akési až mrazivé ticho, prerušované len mojimi tlmenými vzlykmi. Prepletalo sa priestorom, dostalo sa do každej, dokonca aj tej najmenšej škáročky a budilo taký zvláštny, takmer až mŕtvolný dojem. Dovtedy som si to neuvedomila, no teraz mi bolo kvôli tomu tichu snáď ešte horšie než predtým. Potiahla som nosom, utrela som si líca a rozhliadla som sa po izbe.

Úplne presne som vedela, čo hľadám.

Tú jednu jedinú vec, ktorá ma z týchto stavov dokázala dostať. To jedno jediné, vďaka čomu som sa ešte cítila aspoň trocha nažive.

Pohľad mi však namiesto toho zablúdil von oknom, na temnotu rovnako čiernu, ako samotný vesmír, na desivé obrysy stromov budiace dojem, akoby sa každú chvíľu mali premeniť na niečo strašné, akoby sa ma za malý moment chystali zabiť a len vyčkávali na ten správny čas. Náhle som si prekvapene uvedomila, že pohľad už nemám zamorený slzami.

Už som viac neplakala.

No ruky sa mi stále triasli...

Obrátila som sa späť do izby, pohľad mi takmer okamžite padol na to, čo som sa snažila nájsť. Rýchlo som prešla ku športovej taške, schmatla som ju a prehodila som si ju cez chrbát, v jednej ruke stále zvierajúc škatuľku s cigaretami. Vo vrecku riflí som mala svoj obľúbený fialový zapaľovač, no pre tú istotu som to ešte raz skontrolovala. Stále tam bol.

Z úst mi unikol povzdych a ja som bola dosť prekvapená tým, ako bolestne a hlavne ako bezmocne znel. Možno to bolo jednoducho tým, že som sa tak cítila – ubolene a bezmocná. Len som si to odmietala priznať. Aj po tom maličkom zrútení, ktoré som pred chvíľočkou mala.

Ešte raz som sa obzrela po izbe.

Nepotrebovala som si brať nič viac a dobre som to vedela...

Občas som prosto robila nevysvetliteľne zvláštne veci z rôznych nevysvetliteľne zvláštnych dôvodov. A iba v polovici prípadov za to mohla moja nevysvetliteľne divná a pokazená hlava.

Vypla som svetlo, prešla som späť na chodbu, zhrabla som kľúče a – keďže som sa pri príchode domov neobťažovala s vyzliekaním či vyzúvaním – rovno som vypadla preč.

Zbehla som po schodoch, taška mi poskakovala na krížoch a ja som cítila, ako zovretie v hrudi pomaličky ustupuje. Bola to obrovská úľava, takmer porovnateľná s tou, ako keď máte písať hrozne ťažkú písomku a vy sa celý deň bojíte, lebo ste sa nič neučili, no nakoniec zistíte, že sa písomka presunula na nasledujúci týždeň...

Kráčala som ulicami nočného mesta.

Na moje obrovské šťastie nebol piatok večer a tým pádom ani nikde nebolo veľa ľudí. Cestou na moje miesto som stretla len zopár psíčkarov a nechutne roztomilo zamilovaných párikov. Nikomu z tých ľudí som nepozrela do očí, hlavu som mala sklonenú a kráčala som rýchlo, možno až podozrivo rýchlo... No bolo mi to ukradnuté.

V ušiach som mala vrieskajúci hlas Chestera Benningtona a tá hudba bola doslova ako med pre moje uši. Na zahojenie rán a utíšenie bolesti.

Myslím, že som bola unavená z očakávaní druhých.

Myslím, že ma to pomaly vnútorne zabíjalo, rovnako ako cigarety. Možno dokonca ešte o niečo viac.

Myslím, že...

Pokrútila som hlavou a snažila som sa nejako zmeniť si nastavenie mysle z vydeptaného decka na rozumnú dospelú ženu, no akosi mi to nešlo. Ach, to dospievanie...

Ešte som pridala do kroku.

Už som potrebovala...

Zhlboka som sa nadýchla čerstvého nočného vzduchu a pokúsila som sa koncentrovať na čokoľvek iné, než na ten strašný smútok, ktorý sa mi premieľal v tele stále dookola... no akosi mi to nevychádzalo. Nedarilo sa mi ani len si vyprázdniť myseľ a nemyslieť už vôbec na nič...

Kapucňu som si stiahla hlbšie do čela a posledných sto metrov som sa pustila do behu. Nebolo okolo mňa živej duše a ja som bežala, jednoducho preto, že som mohla, jednoducho preto, že som bola totálny blázon. Vďakabohu nebol v okolí nikto, kto by sa na mňa mohol pozerať. Teda, aspoň som v to dúfala.

Bežala som tak ako ešte nikdy, utekala som tak rýchlo, akoby mi išlo o život, ani som si nevšimla, kedy sa mi kapucňa zošmykla z hlavy, no páčilo sa mi, ako mi vietor rozfukoval vlasy a ten božský hlas mi stále dookola vrieskal v ušiach...

Zastala som až na mieste.

A...

Snažiac sa polapiť dych som si takmer vykašľala pľúca.

Oprela som sa lakťami o stehná, predklonila som sa a pokúšala som sa chytiť stratený dych.

Asi by som s tým mala prestať, ponúkla mi moja hlava ďalšiu myšlienku, o ktorej som s ňou nebola ochotná debatovať. Zatlačila som ju preto do úzadia a snažila som sa iba poriadne nadýchnuť.

Nejakú tú chvíľku som sa len dusila, no potom sa mi konečne do tela začal valiť kyslík. Nenormálne sa mi uľavilo.

Znova som sa vystrela a pritiahla som si športovú tašku bližšie k sebe.

Zhlboka som sa nadýchla.

Tentoraz to však bolo nedočkavosťou. A tak trocha aj adrenalínom.

Malý moment som iba hľadela na starú, ošarpanú budovu pred sebou, no potom som do nej vošla. Bolo to pre mňa známe miesto a mne vôbec nevadilo, že je tam tma ako v rohu.

Chodila som tam tak často, že som to tam celé poznala takmer naspamäť, všetky praskliny a všetky nerovnosti, aj tie najmenšie nedokonalosti. Niekedy mi to celé prišlo ako tanec. Stačilo len poznať správny krok...

Na prízemí som prišla k jednej zníženej časti, na ktorú som dočiahla, vyhodila som hore tašku a potom som sa sama za pomoci bočnej steny vyškriabala o poschodie vyššie. Takto som to zopakovala ešte dva razy, až som sa nakoniec dostala na miesto.

Bola som strašne zadýchaná.

Chvíľku som tam len tak stála, vo všetkej tej temnote.

Potom som však podišla ku jednej zo stien.

Tašku som hodila na zem, kľakla som si k nej a opatrne, takmer až s posvätnou úctou, som ju otvorila. Na perách sa mi zjavil úškrn a ja som sa snažila zabudnúť na všetko, čo sa stalo v ten deň, na všetky hádky s otcom a na všetky chvíle, kedy som jednoducho nebola pre ľudí dosť dobrá, kedy som jednoducho nebola dosť dobrá pre nikoho.

Snažila som sa to odhodiť kamsi preč, všetky tie myšlienky...

Z tašky som vybrala plechovú nádobu, ktorá mi tak akurát pasovala do ruky, rovnako ako vždy. Pre istotu som si zapla baterku na mobile, aj napriek tomu, že som dobre vedela, čo som vybrala za farbu.

Fialovú.

Potriasla som nádobou v ruke a keď vydala chrčivý zvuk, pousmiala som sa. Bol to taký známy, známy, známy zvuk... Stále som bola smutná, no ako som sa postavila ku ošarpanému múru, zo škatuľky som vytiahla jednu cigaretu a zapálila som si, cítila som sa oveľa lepšie, vlastne ani neviem prečo.

Cítila som sa o niečo voľnejšie.

Cítila som sa o niečo viac sama sebou.

Ohorok z cigarety som zahodila na zem, pristúpila som ho a znovu som zatriasla sprejom, ktorý som držala v ľavej ruke.

Vrhla som posledný pohľad na prázdnu stenu a začala som kresliť. Samozrejme, v druhej ruke som držala mobil a svietila som si ním, keďže som moc nemala na výber, ale...

Po chvíli som sa úplne ponorila do práce. Nesústredila som sa na nič iné, len na obraz maľby v mojej hlave, ktorý sa mi pomaly zhmotňoval z mojich úbohých predstáv do reality. Cítila som sa ako maliar – teda až na ten detail, že mojím plátnom bol betón a mojím publikom namiesto prestížnych kritikov ulica. Ale mne to nevadilo. Ani v najmenšom. Strácala som sa vo svojom vlastnom umení, nevnímajúc čas či čokoľvek naokolo.

Aspoň na malý moment som nemusela myslieť na to, aký je svet strašne zlé miesto a ten smútok sa tiež vytratil kamsi do tmavých rohov mojej mysle. Aspoň na pár desiatok minút som nemala chuť začať kričať od toľkého pocitu bolesti a bezmocnosti.

Až som skončila, pridala som do ľavého dolného rohu svoj podpis – zvláštne vlnovité tlačené M, ktorého pravá noha bola predĺžená do akéhosi klikiháku, ktorý po bližšom preskúmaní pripomínal písané L. Spokojne som sa pozrela na svoje dielo – roztomilú fialovú mačku. Páčilo sa mi to. Nevravím, že som najlepšia a pochybujem o tom, že som aspoň dobrá... ale občas sa mi dačo aj zadarí.

Znova som si narazila slúchadlá na uši, pustila som Linkin Park a pozorovala som svoj najnovší výtvor. Vo svetle baterky z mobilu vyzeralo všetko tak zvláštne. Akoby nič z tohto celého ani nebolo skutočné... No všetko bolo skutočné, až príliš, všetky tie spomienky bola až príliš veľká realita a...

Presne v tom momente mi začali hrať úvodné tóny Breaking The Habit.

„Aké... ironické," zamrmlala som si popod nos a na moment som nad tým začala premýšľať. Spomenula som si, ako to vyzeralo po tom behu.

Vybrala som z vrecka škatuľku s cigaretami.

Hľadela som na to.

A fakt som ani len netušila, čo mám robiť.

Možno mi niekto tam zhora dáva znamenia, napadlo mi. Ako na povel som sa zahľadela na oblohu. A presne v tej sekunde preletela oblohou padajúca hviezda. Jasná a žiarivá a presne na mieste, na ktoré som sa pozerala.

V ušiach som stále počula Breaking The Habit.

Hviezda po troch sekundách zmizla, ale... môj pocit pretrval. Zahľadela som sa viac než pozorne na škatuľku s cigaretami.

Nakoniec som sa na to vykašľala.

„Kurva už fakt," uľavila som si a zahodila som škatuľku čo najďalej od seba. Preletela cez dieru v jednej zo stien a zmizla v temnote.

Možno mi to vydrží pár dní, možno pár týždňov, možnože ani to nie, no bola som ochotná to aspoň skúsiť.

Celou cestou domov som si spievala Breaking The Habit a cítila som sa naozaj veľmi voľná... takmer ako vták...