MESIAC DESIATY:

OKTÓBER

TÉMA:

HORROR

Keď sa to stalo, kráčala som sama, len s hudbou v ušiach a vlastnými myšlienkami, tichými a prázdnymi ulicami nášho mesta. Bola už neskorá noc a ja som poriadne ani nevedela, prečo sa o takej nekresťanskej hodine potulujem vonku. Ešte k tomu aj na Halloween. Kedy všetci v mojom veku o takomto čase chlascú niekde... Niekde, kde im to predajú a ešte budú aj vďační, že im tie decká robia tržbu. Idioti, pomyslela som si, strčila som si ruky do vreciek a kopla som do malého kamienka na chodníku...

Bola už neskorá noc a ja som poriadne ani nevedela, prečo sa o takej nekresťanskej hodine potulujem vonku. Možno to bolo tým, že moja matka šla so svojím priateľom niekam ktovie kam a moja sestra šla už zase spať ku frajerovi, takže som už zase ostala doma úplne sama. Možno to bolo len tým neutíchajúcim pocitom samoty, ktorý som občas cítila.

Ale.... Tak či tak som vždy sama. Čo na tom záleží, či som von alebo dnu?

Vydýchla som a vzduch z mojich úst sa okamžite premenil na paru. Sledovala som maličké obláčiky, ako sa vznášajú hore a postupne miznú...

V mysli mi prebehol akýsi neurčitý pocit, že by som sa mala báť.

V mysli mi prebehol akýsi neurčitý pocit, že by som sa mala obzrieť za seba.

Nespravila som ani jedno.

Namiesto toho som si vybrala z uší slúchadlá a zahľadela som sa na oblohu. Tisíce hviezd zúrivo blikali a mesiac v splne oslnivo svietil uprostred toho.

Náhle sa zdvihol silný vietor. Striaslo ma (ktovie, či od zimy).

Sklopila som pohľad späť ku chodníku, čiapku som si stiahla nižšie a ruky som si opäť vopchala do vačkov. Stále som mala taký ten nepríjemný paranoidný pocit, že ma niekto sleduje.

Obzrela som sa.

Samozrejme, na ulici nebol okrem mňa vôbec nikto.

A možno to bolo na tom také desivé...

Pokrútila som hlavou a pokračovala som ďalej v chôdzi. Sama sebe som uznala, že to možno nebol práve najlepší nápad... No na druhej strane som už dávno nebola malé decko. Dokázala som sa o seba postarať.

Aj tak som však vykročila o čosi rýchlejšie.

Voľačo zašušťalo v kríkoch naľavo odo mňa.

Mykla som sa od ľaku, rýchlo som tam šibla pohľadom a nasucho som prehltla. Čakala som. Naokolo sa však už opäť rozhostilo desivé ticho.

Vydýchla som si a snažila som sa upokojiť svoje splašene bijúce srdce.

Znovu som sa pustila do kroku.

Vlastne, vôbec som nevedela, prečo som sa tak bála. Až príliš často som sa v noci túlala mestom úplne osamote. Páčilo sa mi to – ten pocit, akoby som bola poslednou osobou na planéte, tá temnota, to ticho...

Možno som však zakaždým zabúdala na chvíle počas mojich nočných potuliek, kedy som jednoducho cítila iba a len hrozný des a obrovskú paranoju.

Alebo... to nebola vždy iba paranoja?

Ten...

Ten neodbytný pocit, že ma niekto-

Z kríkov sa opäť ozval šuchot.

Zastala som ako prikovaná, zamrzla som, srdce mi šlo vyskočiť z hrude... Pomaličky som sa otočila doľava.

Nikde nič. Iba kríky ožiarené tlmeným svetlom pouličných lámp.

Zhlboka som sa nadýchla a na sekundu som privrela oči.

Spoza mňa sa ozval škrípavý zvuk a ja som sa s trhnutím otočila.

Nikto okolo mňa nebol. Nikto nebol nikde. Celá dlhá a široká a obrovská ulica, na ktorej som stála, bola totálne prázdna.

Pokoj, hovorila som si v duchu popri tom, ako som sa pokúšala zhlboka sa nadýchnuť. Pokoj. Nádych... Výdych. Nikto tu nie je. Pokoj.

Párkrát som zažmurkala a znova som sa pohla. Pôvodne som sa chcela ísť ešte niekam prejsť, no na druhej strane... Už je aj tak dosť veľa hodín...

„Pôjdem domov," zamrmlala som si sama pre seba, „pôjdem spať. A zajtra..."

Nevedela som, čo budem robiť zajtra, ale... to vedomie ma akosi omráčilo a znovu na mňa doľahlo, že sa na mňa počas sviatku zosnulých vykašľala vlastne komplet celá rodina.

Vzdychla som si a-

To zašušťanie sa ozvalo znova.

A ja som znova takmer vyletela z kože.

„Už som skoro doma..."

Na sekundu som sa zahľadela na obrovský, žiarivý, zdanlivo dokonalý mesiac...

Keď vtom všetky pouličné lampy na celej ulici vydali akýsi zvláštny, bzučivý zvuk a odrazu zhasli. Rovnako ako aj tých pár svetiel v bytoch, ktoré ešte svietili.

Všade okolo mňa sa rozhostila temnota.

Celú ulicu pohltila tma a mne sa videlo, akoby bolo odrazu o niečo chladnejšie.

Poobzerala som sa.

Stále nebolo nikde ani len živej duše.

Neisto, so srdcom až v krku a odvahou voľakde v topánkach, som sa pohla a keď som po pár metroch zistila, že ma zatiaľ žiadne strašidlo nezožralo, začala som kráčať o niečo rýchlejšie.

Veľmi som už chcela byť doma.

V kríkoch znovu niečo zašuchotalo.

Samozrejme, znovu som sa zľakla, no pokračovala som ďalej v chôdzi.

Všetko bolo akési zvláštne a divné a čudné a celým mojím telom lomcoval strach. A, ja som sa tak hrozne veľmi bála...

Načo som len išla von?

V hlave mi lietali najrôznejšie desivé scenáre, čo by sa takému mladému človeku, takému mladému dievčaťu, takej mladej mne mohlo stať.

Bola som úplne sama.

A nikto nevedel, kde som.

A nikto to ani nemal v pláne zisťovať.

Nasucho som prehltla a pridala som do kroku.

Náhle sa v diaľke predo mnou zablysli dve svetlá.

Reflektory auta.

Aspoň niečo normálne, pomyslela som si a uľahčene som si vydýchla. Čiastka strachu zo mňa akýmsi zvláštnym existenčným nedorozumením vďaka tomuto opadla. Aj keď v tom aute sa mohol nachádzať ktokoľvek. Aj keď sa v tom aute mohol nachádzať niekto zlý. Niekto, kto by mi s radosťou ublížil. Či (a tu máme ten horší scenár) ma zabil.

Bolo to veľmi iracionálne, no aj napriek tomu, že som si uvedomovala úplne všetky tie veci, aj napriek tomu, že stále som sa trocha desila, čo sa bude diať, až sa auto priblíži ku mne, aj napriek tomu všetkému som cítila úľavu. Dosť veľkú na to, aby sa moje srdce aspoň čiastočne prestalo snažiť rozbiť mi hrudný kôš-...

Náhle sa v diaľke predo mnou zablysli dve svetlá.

Približovali sa ku mne.

Boli akési príliš jasné, vypaľovali mi do očí hviezdičky a... No, ale to sa mi určite iba zdalo, pretože som bola dovtedy v absolútnej tme a môj zrak si len privykol na temnotu.

Ale, fakt sú akési jasné, pomyslela som si a-

Z kríkov sa znovu ozvali zvuky.

Až som poskočila od strachu.

Obzrela som sa smerom, z ktorého zvuk prišiel, bez toho, aby som zastala alebo čo i len spomalila. A, ako som očakávala, nič tam nebolo. Už-už som chcela obrátiť hlavu späť na cestu, aby som sa niekde nevytrieskala, keď tu zrazu...

V kríkoch sa mihol tieň.

Dych sa mi zasekol v krku, no nútila som samu seba pokračovať v chôdzi, aj keď pohľad som mala stále upretý na kríky.

Potom sa však v žiare reflektorov objavilo niečo, čo by som nečakala ani len v tých najbláznivejších snoch.

Z kríkov sa vymorila ušpinená ryšavá líška.

Vydýchla som si.

Netušila som, že sa naše líšky neboja vojsť do mesta, rovno do tej najobývanejšej časti takmer v centre...

Na perách sa mi dokonca zjavil úsmev a telom mi prešla vlna pokoja. No aj tak chcem už ísť domov, vravela som si v duchu. Líška-nelíška, začala sa ma zmocňovať obrovská únava.

Zívla som si a zadívala som sa späť pred seba.

Žmúrila som do svetla reflektorov.

A, ony boli fakt akési jasné a...

Sčista-jasna sa niekoľko desiatok metrov predo mnou zjavila akási postava.

Myslela som si, že je to len nejaký ďalší blázon, ktorý, rovnako ako ja, miluje nočné potulky mestom... Nemohla som sa viac mýliť.

Žmurkla som a postava bola zrazu o niečo bližšie. Bližšie, než by sa normálna postava dokázala priblížiť v priebehu jedného žmurknutia.

„Do pi...," zamrmlala som a naraz s tým som vystrašene uskočila dozadu, snažiac sa nejako – akokoľvek – prekonať ten šok. Nenormálne som sa zľakla. Srdce mi znova začalo búšiť ako o život, cítila som ho úplne všade – v krku, v spánkoch, v končekoch prstov.

Reflektory mi stále svietili priamo do ksichtu, preto som nemala možnosť vidieť osobe predo mnou do tváre. Nemala som ani poňatia, čo sa to tu, sakra, deje. Ale prestávalo sa mi to páčiť. Dokonca som začínala pochybovať o vierohodnosti môjho zdravého rozumu. Naozaj bol ten človek tak ďaleko odo mňa, alebo sa mi to iba zdalo? Predsa len, bola tma a tie svetlá ku tomu...

A moje mizerné odhadovanie vzdialeností...

Pokrútila som hlavou a opatrne som vykročila dopredu.

Kráčala som po kraji chodníka, aby som mohla prejsť okolo toho človeka.

Bolo to celé akési zvláštne, ale... v našom meste žilo veľa zvláštnych ľudí. A teda, áno, veľmi som sa bála, ale vravela som si, že to jednoducho nejako musím zvládnuť. Aj keby som mala začať bežať v momente, keď túto zvláštnu osobu miniem. Túto zvláštnu, z bližšia vlastne celkom dosť vysokú (viac, než som čakala), osobu, ktorej som ešte stále nedokázala vidieť do tváre kvôli jasnej žiare svetiel.

Netušila som, ako to bolo možné – vážne to bolo dosť zvláštne. Akože... logicky by som mala vidieť aj niečo iné, než tie svetlá, no nie?

Na sekundu som odtrhla pohľad od postavy a zadívala som sa na auto. Zdalo sa mi to, alebo sa naozaj približovalo nejako pomaly? Nie, vážne... Prečo to auto šlo tak strašne pomaly? Malo už dávno prejsť okolo mňa a pokračovať ďalej v ceste.

Nervózne som prehltla, srdce mi divoko bilo a po čele mi stekal studený pot.

Na sekundu akoby sa zastavil čas. Pretože tie dve svetlá auta, tie dve svetlá, o ktorých som až dovtedy bola presvedčená, že naozaj boli svetlami auta sa v tej sekunde jednoducho oddelili od seba. Jednoducho... vžum! A jedno šlo doľava a druhé smerom hore.

Vytreštila som na to oči.

No do...

Na sekundu akoby sa zastavil čas.

Ako v spomalenom zábere som dva razy zažmurkala a preniesla pohľad znovu na tú postavu predo mnou. Mala som pocit, akoby sa znovu o niečo priblížila, no všade bola tma a tie poletujúce svetlá tomu všetkému dodávali ešte desivejší dojem.

Absolútne som netušila, čo sa deje.

A bola som z toho dosratá. Priznám si to, bola som totálne strašne, hrozne veľmi dosratá. Bála som sa tak, ako snáď ešte nikdy v živote.

Celá som sa triasla, už som strácala cit v končekoch prstov, mráz mi behal po chrbte a ja som ani nevedela, či je to od zimy alebo do strachu.

Znovu som žmurkla a postava sa zase priblížila o niekoľko metrov.

Chcela som sa rozbehnúť, prebehnúť krížom cez cestu a dostať sa čo najďalej to bude možné, dostať sa domov, och bože, tak veľmi som sa chcela dostať domov, zamknúť byt na trikrát, zahrabať sa pod deku a už nikdy, nikdy, nikdy, nikdy, nikdy, nikdy, nikdy, nikdy, NIKDY v živote si na toto nespomenúť...

Chcela som sa rozbehnúť...

Lenže moje telo akoby si robilo čo chcelo.

Akoby som zamrzla. Nedokázala som sa pohnúť.

Mohla som tam len stáť a bezmocne sa prizerať...

Okolitú temnotu prerušilo akési zvláštne puk. Strhla som sa. Okamžite som pozrela tým smerom a zistila som, že pouličná lampa priamo nad mojou hlavou sa rozsvietila.

Okrem reflektorov jediné svetlo v tme široko ďaleko.

Znovu som stočila svoj pohľad na postavu predo mnou.

Znovu som žmurkla.

A ona sa zrazu ocitla v kruhu svetla, priamo predo mnou.

Zalapala som po dychu a striaslo ma.

Srdce mi znovu začalo biť ako o život.

Osoba predo mnou bola mladým dievčaťom. Povedala by som, že bola možno rovnako stará ako ja. Aspoň myslím. Mala krásne hnedé vlasy a celkom... nuž... povedzme, že asymetrickú tvár. Jej ľavá strana bola oslnivo nádherná – mala hlboké modré oko, dokonale čistú pleť, vystupujúcu lícnu kosť a plné pery farby rovnako červenej, ako je dozreté jablko. Budila takmer až nadpozemský dojem.

Čo sa však nedá povedať o pravej časti jej tváre.

Tá bola, nuž... zaujímavá, povedala by som. Chvíľku som skúmala jej červené oko, v ktorom akoby sa mihali plamene zo samotného pekla, hnilobne zelenú kožu, v ktorej boli nie práve najzdravšie vyzerajúce praskliny a krv, ktorá jej tiekla z kútika pier.

Nakoniec som preniesla pohľad na obrovské (a to si nerobím srandu – fakt boli obrovské) stehy, ktoré jej rozdeľovali tvár na dve polovice.

„Musím uznať," prevravela som neistým a trasľavým hlasom do chvíle ticha, počas ktorej sa ani jedna z nás ani len nepohla, „že máš hrozne podarený kostým."

„Kosssstým?" pozrela na mňa, modrá a červená sa mi vpíjali do duše, do mozgu a do srdca. Jej hlas znel trochu ako hadie syčanie a trochu ako škripot kriedy na tabuli a ja som sa ani nestihla zamyslieť nad tým, ako veľmi tá myšlienka nedáva zmysel.

Bola som hrozne vydesená.

Niečo mi vravelo, že by som mala ujsť.

„Nuž... veď... veď, vieš, no," koktala som a trochu ustupovala dozadu. „Kostým. Na Halloween. Teda, ehm... tie stehy vyzerajú naozaj... naozaj veľmi reálne a... a tá krv tiež. A... ehm... To... si si maľovala sama?"

Ona na mňa však stále iba pozerala. Žiadny smiech. Žiadne nič, čo by spravil normálny človek, kebyže sa dostane do takejto situácie.

Niečo mi vravelo, že by som mala ujsť.

Ustupovala som dozadu.

No niečo druhé mi hovorilo, aby som nikam nechodila.

Ustupovala som dozadu.

Hlavu naklonila mierne nabok a vykročila smerom ku mne.

„To nie je kosssstým," zašepkala a jazykom si prešla po spodnej pere. Nebyť jej zvláštneho, špicatého jazyka, možno by to ani nebolo desivé.

„A... čo-čo to potom... čo to je?"

Ja som to vlastne ani nechcela vedieť. Chcela som odtiaľ len ujsť. Tak... prečo potom som tam aj naďalej ostávala a aj naďalej som len mierne ustupovala, aby som sa od nej príliš nevzdialila?

Neodpovedala mi.

Na sekundu akoby sa zastavil čas. Všimla som si nôž v jej ľavej ruke.

„Hej," povedala som, keď už zas všetko bežalo normálne. Dialo sa tu niečo hrozne čudné. „Hej... asi... opatrne... ten nôž je celkom... veľký... a, asi-asi si nechceš... ublížiť... a..."

„Chcem ublížiť tebe," zasyčala a v očiach sa jej mihol hnev.

Moje sarkastické ja prevrátilo očami a povedalo „Fakt? Nevrav! Vieš, kebyže mi nepovieš, asi si to, ja neviem, ani nevšimnem!"

Moje vydesené ja upadlo do akéhosi tranzu.

A ja... Ja som sa nachádzala niekde medzi.

„Nevrav," šepla som si sama pre seba a ustúpila som ešte o niekoľko krokov ďalej. 

Druhou rukou si dievčina siahla do diery v líci. Dvoma prstami si odlomila kus kože... akurát, že to nemohla byť koža... tú by predsa tak ľahko neodlomila...

S desom som hľadela na ten výjav.

Hodila mi ten kus k nohám. „Dvihni ho."

Neodvážila som sa namietať.

Opatrne som sa zohla a dotkla som sa kusu jej líca. Prekvapene som zistila, že je to porcelán. Z druhej strany bol ešte stále biely.

Pozrela som znovu na ňu. Až teraz som si všimla, že obe ruky mala krvavé.

Stála úplne predo mnou.

A potom mi vrazila nôž do brucha...

...

S krikom som sa posadila. Triasla som sa od hlavy až po päty. Všade naokolo bolo ticho.

Poobzerala som sa.

V rohu mojej izby bola akási postava...

Zapálila som svetlo a tieň zmizol. Vydýchla som si.

Vyliezla som z postele a vybrala som sa do kuchyne. Zapálila som všetky svetlá a napustila som si do pohára ľadovú vodu.

Zhlboka som dýchala a snažila som sa upokojiť svoje rýchlo búšiace srdce.

„Kľud," vravela som si. „Bol to len sen..."

Oprela som sa o linku a zadívala som sa na stôl.

Na sekundu akoby sa zastavil čas.

Bolo na ňom...

Vytreštila som oči a načiahla som sa po to.

Bol to...

Bol to kúsok porcelánu.

Niečo za mnou zašuchotalo.

Nenabrala som odvahu otočiť sa.

Spoza chrbta sa mi ozval hlas, ktorý sa veľmi podobal syčaniu hada a škrípaniu kriedy na tabuli... Nikdy by som nebola povedala, že aj obyčajný pozdrav dokáže vyznieť tak desivo.

„Ahoj..."

__________

vážení a milí, musím sa priznať, že táto výzva je úplne úžasná  - napríklad, nikdy v živote som nepísala horor a ani som sa o to doteraz nesnažila. človek je aj rád, že sa zapája do takýchto vecí... kopa nových skúseností.

to len tak na okraj.

dúfam, že sa aj v týchto neľahkých časoch máte a aj budete mať krásne <3

BigSpace