„Stoj,“ ozval sa na parkovisku Amande za chrbtom mrazivý hlas. So srdcom v krku sa pomaly otáčala. Strach ovládal každú bunku jej tela.

„Svätá dobrota,“ zhíkla a takmer jej vypadli oči z jamiek.

Stál tam on, muž jej niekdajších snov. Sexi a elegantný ako kedysi. Sedemnásť rokov ho nevidela, ale takmer vôbec sa nezmenil. Sivé vlasy boli jediné, na čom sa podpísal čas.

„Si to ty, Amanda?“ neveriacky si ju obzeral.

„Samozrejme,“ uškrnula sa chcela ho objať. „Svedčí ti to.“

„Sklapni a kráčaj ku svojmu autu,“ zavrčal. S nožom na krku ju nasledoval. „Sadaj a ani nemukni. Si ďalšia obeť.“