Ráno ma zobudil príšerný, nervy drasajúci zvuk. Robotníci zbíjačkou rozsekávali betón priamo pod našimi oknami. Robili pri tom taký hluk, že by zobudili aj mŕtveho. Rýchlo som vyskočila z postele a hrešiac ako pohan, utekala k oknu, aby som ho zavrela. 

 „Ruplo vám v bedni?“ neodolala som skríknuť, keď na chvíľu zavládlo ticho. Radšej som však okno ihneď zavrela, pretože zbíjačky sa opäť rozrevali. 

 „Raj pre moje uši,“ blažene som vydýchla, keď ruch ustal a chcela som sa vrátiť do postele. Rev môjho najmladšieho dieťaťa však zmenil moje plány. 

 „Ranná idylka na pohľadanie,“ šomrala som, kým som tíšila plačúce dieťa.