„Kolegynka, príďte potom, potrebujem vašu pomoc,“ zastavil ma cestou z obeda môj mladý sexi nadriadený. „Ku mne," žmurkol a mne sa podlomili kolená.

„Keď sa zbavím tohto tu,“ hlesla som, ukázajúc na obedár v ruke.

„Konečne,“ privítal ma o desať minút jeho netrpezlivý hlas. „Kedy sa naučíte, že ma nemáte nechať čakať?“

Krvi by sa vo mne v tej chvíli nedorezal. Kto, dopekla, je, aby sa ku mne takto správal?

„Karol,“ oslovila som ho najmilšie ako som vedela, hoci vo mne vrelo. „Kde sa podel ten galantný muž, ktorým ste bývali?“

„Kôň ho kopol do hlavy,“ zašomral. „Kávu mi urobte.“