Fernanda
Akurát som uspávala Karol, keď sa otvorili dvere a dnu vošla Luna aj s Matteom. No potom som si všimla, že Luna má niečo s nohou. Moje obavy potvrdili aj Matteove slová.

Matteo
Pôjdem povedať Juliane, čo sa
ti stalo. Ale myslím si, že by ťa
mal prezrieť lekár... Dnes mi
prídeš vyčerpanejšia ako inokedy...

Keď Matteo odišiel a Karol konečne zaspala, rozhodla som sa ísť za Lunou. Tá ležala s pohľadom zabodnutý do stropu a z očí jej vytekali slzy.

Fer
Luna si v poriadku?

Luna
N... Nie...

Fer
Čo sa deje?

Pohladila som ju po vlasoch, no a v tom som pocítila zvratky... Moje telo úplne stuhlo.

Fer
Luna... Ty si zvracala?

Luna
Bolo to v parku... A potom sa
tam objavil on... Nechcela som,
aby ma takto videl... Nezaslúži
si ma vidieť v tomto stave...

Fer
Ten on... je Matteo?

Luna
Už to nepotrvá dlho...
Sľubujem.

Fer
Čo nepotrvá dlho?

Luna
Otázka je skôr kto...

Fer
Tak kto?

Luna
Ja...

Úplne som zmrzla... Toto nemôže byť pravda. Nech to medzi mnou a Lunou bolo v minulosti akokoľvek zlé, obľúbila som si ju a neviem si predstaviť, aké to bude keď nás opustí. Zvládne jej odchod Matteo a... zvládnem jej odchod ja? Do očí sa aj mne nahrnuli slzy...

No a práve keď som ich všetky poslušne zahnala, do izby vošla Juliana. Jej pohľad bol ale plný strachu... Chytila jej čelo a úplne stuhla.

Juliana
Luna... Veď ty celá horíš!
Zavolám ti sem lekára...

Juliana odišla a ja som si znovu sadla k Lune. Priložila som jej ruku na čelo a naozaj ho mala úplne rozpálené...

Po chvíli do izby vošiel nejaký pán s kufríkom a začal Lunu vyšetrovať... Potom jej nechal nejaké lieky a chcel odísť. Ja som ho ale pri dverách zastavila...

Fer
Čo jej je? A bude v por...

Doktor
Odchádza... Pomaly ju to položí.
Toto sú prvé príznaky...

Toto som už nezvládla a hneď ako doktor odišiel som sa rozhodla ísť na čerstvý vzduch.

Už som to všetko psychicky nezvládla... V hlave mi stále znelo to slovo... Odchádza...

Luna zaspala a ja som sa chcela ísť na chvíľu prejsť. Medzi týmito stenami som už nedokázala dýchať.

Rozbehla som sa von v sprievode sĺz, no vtom sa mi podlomili kolená... Zachytili má našťastie jeho ruky. Pozrela som sa mu hlboko do tých jeho oriškových očí a jediné, čo som bola schopná povedať bolo...

Fer
Odchádza...

Moje slzy začali padať v prúdoch na zem a ja som sa nevedela nadýchnuť. Matteo má pevné objal...

Matteo
Ššššš... Všetko bude dobré...
Nikto predsa nedochádza...

Fer
Odchádza... Povedal to doktor.
Povedal, že toto sú prvé príznaky...

Cítila som, ako Matteo stuhol. Ako mu srdce vynechalo jeden úder... No potom má ešte pevnejšie zovrel v objatí...

Matteo
Spolu to zvládneme Fer...
A uvidíš, že Luna to zvládne
tiež... Ona je veľmi silná.

Fer
Ale veď doktor...

Matteo
Doktor sa mýli...

Hovorí tak isto, no aj tak cítim, že klame... Snaží oklamať samého seba... Pretože vie, že bolesť je silnejšia.

Fer
Pôjdeme sa prejsť?

Matteo sa stále pozeral do zeme... No a potom som pocítila na mojom chrbte jeho slzu...

Po chvíli sa odtiahol, chytil ma za ruku a spolu sme vyrazili do parku. Obaja sme si dali zmrzlinu a potom sme sa len tak prechádzali... Presne ako kedysi po Montevideu.

Po asi dvoch hodinách sme sa vrátili do hotela a ja som išla skontrolovať Karol. Je ako moje dcéra...

V izbe však bola Juliana. Niečo rozprávala Lune, ale ja som aj tak vošla dnu. Zobrala som kočík a vyšla som na balkón.

Potom som už len videla ako Luna opatrne vstáva a pridržiava sa Juliany. O chvíľu už zmizli za rohom izby.

Vošla som teda naspäť do izby a Karol som nechala spať vonku. Sadla som si na stoličku a pohľad som zabodla na miesto, kde ešte pred pár minútami ležala Luna. Už znovu som mala v hlave tu istú otázku: Aké to bude keď odíde? Budeme vôbec schopní žiť tak ako pred tým... Budeme schopní žiť bez Luny?

Moje premýšľanie prerušil až plač Karol. Vyberala som ju z kočíka a nachovala som ju... Potom som sa s ňou hrala...

Po hodine a pol prišla do izby Luna. Samozrejme znovu v sprievode Juliany. Úplne celá sa triasla.

Ľahla si do postele a Juliana ma požiadala, aby som na ňu dávala pozor. Dala mi jej lieky a odišla preč.

Luna
6 mesiacov... Zostáva mi
len 6 mesiacov.. Ani o deň viac.

Strmo som sa otočila. Myslela som si totiž, že Luna hneď zaspala. Pozrela som sa na ňu, no oči mala zavreté.

Fer
Luna vnímaš ma?

Bola ticho. Takže už asi zaspala... Sadla som si k nej na posteľ sa chytila som jej čelo. Stále ho mala rovnako rozpálené...

Karol znovu zaspala a ja som zostala v izbe pri Lune. No v tom sa ozvalo tiché klopanie. Počula som kroky, no nebola som schopná odlepiť zrak od Luny... Nemôže odísť...

Matteo
Láska choď sa najesť. Ja ich
tu postrážim... Si vpohode?

Fer
A nevyzerám tak??!

Matteo
Fer...

Fer
Nechcem aby odišla...

Matteo mi podal ruku a ja som sa s jeho pomocou postavila. Oči mám plné sĺz...

On sa na mňa stále usmieva... Dáva mi malý bozk do vlasov a potom ma znovu vťahuje do objatia.

Matteo
Choď sa najesť...

Naposledy som sa pozrela na Lunu a potom som sa stratila vo dverách. Nech sa ale snažím akokoľvek, stále mám pred očami ju... Lunu...

Na večeru som si dala len čokoládové lupienky s mliekom. Nemala som silu dýchať, nie to ešte jesť... No a aj preto som zjedla tak tri lyžičky a zvyšok som odniesla.

Keď som znovu vošla do izby, Matteo už pomaly zaspával na stoličke. Bol tak veľmi vyčerpaný...

Fer
Láska choď si ľahnúť...
Si vyčerpaný...

Matteo
Chcem tu byť s tebou.

Fer
Zlato choď na izbu. O chvíľu
budem tam... Sľubujem...

Matteo sa napokon postavil a odišiel preč. Ja som skontrolovala Karol a Lunu... Potom som išla za Matteom.

Ako som čakala... Vošla som do izby a tam už sladko odfukoval Matteo. Zakryla som ho perinou a vrátila som sa do Luninej izby.

Trochu sa nám to tu začalo zamotávať... A áno... Práve je 3:55 a ja upravujem príbeh pre vás...

Dúfam, že sa vám aj táto kapitola páčila.

Dostane sa z toho Luna?
A ako bude na tom Fer?
Zvládne Matteo byť stále ten silný?

Ďalšiu kapitolu vám sľubovať nebudem, pretože sama neviem, kedy si znovu nájdem čas... Ale vážim si každý jeden hlas a komentár, preto sa posnažím napísať ju čo najskôr... ❤