Luna
Kontroly, kontroly a... zase ďalšie kontroly. A áno... prežila som to. Vďaka Matteovi som stále na tomto svete...

Ale k veci. V tú noc, keď som skolabovala, Matteo okamžite zavolal záchranku. Možno to tak chcel odud, a možno to tak chceli všetci moji zosnulí rodičia...

Hneď v noci ma operovali. Operácia odhalila ďalšie krvácanie do pľúc, ale zvládli to a ja som to prežila.

Bola som 5 mesiacov v kóme... bolo to asi druhé najhoršie obdobie môjho života. Bolo neopísateľne ťažké cítiť prítomnosť všetkých mojich kamarátov... bolo ťažké vnímať ich slzy, prozby a nemôcť pohnúť ani prstom... Všetci si už mysleli, že som to vzdala, a že čoskoro odídem za mojou rodinou.

A verte mi, alebo nie... chcela som... už viac nepociťovať bolesť, smútok, sklamanie. No ale potom som si vždy spomenula na Karol... nemôže predsa vyrastať bez matky a otca... chcela som jej byť oporou čo najdlhšie...

Do pamäte sa mi navždy vryl ten deň, keď do nemocnice prišiel prvý a posledný krát Simón. Sadol si na stoličku a povedal mi pravdu, po ktorej som celý ten čas tak veľmi pátrala...

Simón
Luna... ty moja malá naivka.
Ty si si naozaj myslela, že
by som ťa úprimne miloval?
Hahaha... ty blázonko...
To ja som ti menil výsledky,
pretože som sa ďalej nemohol
pozerať na to, ako ste s Matteom
tak šťastní... Matteo mi zobral
všetko... a tak som sa rozhodol,
že mu zoberem to najcennejšie.
Zobral som mu teba...
A ešte je tu pravda o tom,
prečo si nič od konca súťaže
nepamätáš... vieš, drogy sú
veľmi dobrí pomocníci... stačí
poznať len tých správnych
ľudí a všetko bude šlapať...
Viem, že zomrieš... a preto som
ti to chcel povedať... už nemám
čo skrývať. To ja som ti nepriamo
zabezpečil tvoju smrť...

Nevedela som, čo si mám o tom myslieť, nevedela som ani to, čo k nemu cítim...

Mala by som cítiť hnev?  Celý čas mi klamal a ja som mu naletela... Mám cítiť úľavu? Veď konečne viem celú pravdu...

Ten deň som sa rozhodla, že nech sa deje čokoľvek, nesmiem zomrieť. Potrebovala som sa mu pozrieť do očí a povedať mu, že som to všetko počula a že medzi nami je koniec...

Nikto o tom ale nevie... Nik nevie, čo sa medzi mnou a Simónom stalo. Jedno je ale isté. Už nikdy nebudem schopná sa skutočne zamilovať.

Od dnes znovu rozbieham turné, ale bohužiaľ budeme musieť znížiť počet koncertov. Neviem, ako to všetko zvládnem...

V novinách sa za ten čas objavilo veľa zaujímavých článkov. Niektoré boli pravdivé, iné zase nie tak úplne...

Luna Sol Valenteová skončila v nemocnici. Sú jej dní spočítané?

Ako môže niekto napísať takýto článok? To tí ľudia už naozaj nemajú srdce? A čo budú písať keď zomriem?

Hlavou mi prebehlo množstvo ďalších otázok,  na ktoré som nepoznala odpoveď.

Hneď po príchode do hotela sa ma zmocnil nepríjemný pocit. V izbe som si zložila veci, ale potom som na chodbe stretla Simóna.

Simón
Luna...  Nechaj ma,  nech
ti to môžem vysvetliť.

Luna
Nič mi nemusíš vysvetliť...
V nemocnici si to povedal
dostatočne jasno...

Simón
Nevedel som,  čo robím...

Luna
Simón to stačí! Už ťa nikdy
nechcem vidieť. A neopováž
sa priblížiť ku Karol. Inak to
veľmi... veľmi oľutuješ.

Simón
Luna nie je to tak, ako myslíš.

Luna
Ja radšej ani nemyslím...
A teraz vypadni!

Simón odišiel a ja som znovu utekala na izbu. Nezvládla som ani zatvoriť dvere, len som sa v slzách zosunula k zemi. No a po chvíli sa k mojím slzám pridal aj neutíšiteľný kašeľ. Cítim, ako mi v pľúcach ubúda kyslík a cítim vnútorný pokoj.

Môj kašeľ utícha a oči sa mi pomaly zatvárajú. Cítim na hrudi neopísateľnú bolesť, ale stále si v hlave opakujem... Matteo sa o Karol postará. Uvidím svojich rodičov...

Bolesť slabne a moje telo pomaly prestávajú zvierať kŕče. Cítim úľavu a počujeme môj vynechávaný dych... Tak a je to tu... Je koniec...

Luna
Zbohom Matteo, milujem ťa...

Zrazu však počujem tlmené kroky. Pred mojom tvárou sa objaví tá Matteova. Niečo hovorí do telefónu,  no ja nepočujem nič okrem občasného tlkou môjho srdca...

Zrazu prichádza akýsi pán a dáva mi na tvár kyslíkovú masku. Zrazu je všetko veľmi svetlé a rozmazané. Cítim tlkot svojho srdca kdesi v hlave. No po tom pocítim dotyk jeho ruky na tej mojej...

Zrazu všetko zmizlo a boli sme len on a ja... Tak ako kedysi... Usmieval sa na mňa presne tak isto,  ako na tej súťaži.  No potom prehovoril:

Matteo
Luna ja viem, že ty to zvládneš.
Dýchaj... Prosím... Dýchaj kôli
Karol a... dýchaj kvôli mne...
Luna nechcem ťa navždy stratiť.

Po jeho líci sa skotúľala jedna slza, po nej ďalšia a ďalšia... No a zrazu som znovu ležala na zemi s kyslíkovou maskou na tvári. A v hlave mi stále zneli jeho slová... Dýchaj... Prosím... Dýchaj kôli Karol a... dýchaj kvôli mne...

So slzami v očiach som sa pozrela na Mattea.  Usmieval sa... a to mi dodalo silu. Začala som dýchať. No a keď som sa na neho znovu pozrela,  po lícach mu stekali slzy... slzy šťastia.

Po chvíli mi už z tváre zložili masku a ten pán odišiel. Zostala som tu len ja,  Karol a Matteo. Najprv mi pomohol postaviť sa, potom ma objal a nakoniec mi pošepkal do ucha...

Matteo
Už mi to nikdy neurob! Inak
už naozaj dostanem infarkt.
Luna bál som sa o teba...

Luna
Už mi veľa času neostáva
Matteo. Mal by si sa s tým
už konečne zmieriť... Moje
pľúca sú ako veľká časovaná
bomba. Raz urobia bum a ja
sa už nenadýchnem...

Matteo
Luna musí existovať nejaký
spôsob, ako sa to dá vyliečiť.

Luna
Matteo... Toto nie je len
obyčajná choroba... Keď si
uvedomíš aký druh rakoviny
mám a aký vysoký je jej
stupeň, mal by si byť rád,  že
tu s vami ešte stále som...

Matteo bol ticho. Odtiahli som sa z nášho objatia,  no a vtedy som zbadala ten jeho zdrvený výraz...

Chcela som sa mu pozrieť do tých jeho orieškových očí, no mal ich zavreté. Po chvíli ich otvoril, no to čo som uvidela ma vystrašilo.

Oči mal úplne ako zo skla, celé červené, zaslzené a ruky... ruky sa mu totálne klepali. Bol ako v tranze.

Luna
Matteo...!

Neodpovedal.  Len sa ďalej nehybne pozeral pred seba. A tak som skúsila poslednú možnosť.

Obmotala som okolo Mattea ruky a zovrela som ho v pevnom objatí. Jeho tranz zrazu zmizol a aj on ma objal. Potom som už len cítila ako jeho slzy stekajú po mojom tričku...

Matteo
Luna... prepáč mi všetko...
Nežiadam ťa o odpustenie,
len chcem,  aby sme boli
zase v pohode... Prosím...

Milý moji čitatelia... Konečne sa vám po 24 dňoch hlásil aj s novou kapitolou... Chcela by som za motiváciu k pokračovaniu poďakovať Miharu255... Iba vďaka nej som sa hecla a do cca. polnoci som písala... A toto je výsledok.

Bude Luna zase s Matteo?
A čo Matteo a Fer?
Koľko tu bude s nami ešte Luna?
Stane sa zázrak?

A ako to bude celé pokračovať?