22 HODÍN POTOM

Letím cez celú chodbu, topánky sa mi šmýkajú po klzkej podlahe. Nevšímam si nič iné, ani slzy, ktoré mi začnú stekať po tvári. Nebojím sa, že by ma vysmial. To by si v tejto situácii nedovolil ani on.

Vbehnem mu do náručia a tak silno ho objímem, že za normálnych okolností by to z neho vytlačilo vzduch. Akurát, že toto nie sú normálne okolnosti. S Ethanom nikdy.

Prudko zatvorím viečka, ale ani to slzy nezastaví. Rinú sa ďalej, možno aj na Ethanove tričko, absolútne netuším. Hlasno vzlykám, hľadám záchytný bod vo svojom živote a snažím sa zaplniť tú prázdnotu, ktorá sa odrazu objavila v mojom srdci. Nepamätám si, že by som niekedy v živote zažila väčší šok, za ktorým nasledoval takýto smútok.

Ethan ma objíme ešte silnejšie. Chcem sa na tom zasmiať, alebo sa pousmiať, ale nemám na to dostatok síl. Dokonca ani na falošný úsmev. Pripomenie mi to mamu, ako sa musela často usmievať proti svojej vôli, hoci ju na pleciach ťažilo bremeno dlhov.

Ethan nič nepovie. Možno mu zišla na um tá otrepaná fráza: „Všetko bude v poriadku.“ Ak áno, som naozaj rada, že ju nevyslovil nahlas, pretože v tom prípade by som ho vykázala nadobro zo svojho života.

Nie je však taký hlúpy. Veľmi dobre vie, že nič nebude v poriadku.

Po chvíli sa od seba oddelíme a sadneme si vedľa seba na nepohodlné plastové stoličky červenej farby. Tá farba mi bije do očí, že sa mi kvôli nej spustia ďalšie slzy.

Ethan mi chytí obe ruky. Pozrie mi do očí a výnimočne v nich neuvidím tú malú sarkastickú iskričku, ktorá mi vždy vpáli riadnu facku, keď prehovorí Ethanovým jazykom.

„Neviem, čo povedať. Je mi to tak veľmi, veľmi, veľmi ľúto,“ unavene prikývnem a chytím sa za čelo. Mám pocit, že zachvíľu odpadnem.

„Som hrozne vyčerpaná...“ prehovorím bez toho, aby som to plánovala, čo robím v podstate stále. Teraz mám však pocit, že to neboli moje slová. Alebo som doteraz žila život niekoho iného?

„To ma neprekvapuje, teba tiež nie. Potrebuješ spať. Hneď teraz,“ povie rázne. Ja však pokrútim hlavou.

„Nemôžem ju tu nechať. A musím sa ešte porozprávať s...“ priloží mi prst na pery.

„Nemusíš,“ pošúcha mi jemne ramená. Vtedy pocítim, ako ma bolí chrbát a ako veľmi si žiada spánok na mäkkej posteli.

„Vieš, aké to bolo? Keď som jej chcela pomôcť a ono odrazu nemôžem? Lebo vraj nie som jej...“ teraz mi na ústa priloží rovno celú dlaň.

„Prisahám, že ak neprestaneš kecať, zalepím ti ústa a násilne do teba vopchám nejaké tabletky na spanie. Čím ďalej budeš nad tým premýšľať, tým viac otázok sa vynorí, tým viac budeš nepokojná a nakoniec skončíte s mamou na tej istej izbe. Takže ťa teraz zavediem k tete, pretože nemienim dopustiť, aby si sa takto trýznila.“

Zdvihne ma a s rukou okolo môjho pása ma privedie k tete, ktorá si utiera očné tiene, aby sa jej nedajbože nerozmazali. Všimnem si však jej červené oči, očividne nie je až taká dobrá v zadržiavaní sĺz.

Ale čo môžem povedať ja?

22 HODÍN PREDTÝM

Na pódium s malou dušičkou, z pódia s celým svetom. Opakujem si to v hlave ako modlitbu. Modlitbu pre šťastie, pre dobrý výkon, pre mamu, ktorá tu teraz so mnou nemôže byť, pre podlahu, ktorá sa nado mnou, dúfam, zmiluje a nenechá ma spadnúť pred tisícovým davom.

Nejaký muž v čiernom mi podá mikrofón, alebo skôr strčí a popohná ma na pódium. Nikto ma nevyspovedá pred mojím vystúpením, ale neviem, či to tak nie je lepšie. Strašne sa mi trasú ruky, mikrofón musím zvierať pevne oboma.

Dav zatlieska. Očividne ešte nevie, akú šelmu práve vpustili dnu. Neistými krokmi si razím cestičku do stredu pódia. Snažím sa nevnímať ten tlak, ktorý vychádza z pódia, ale, SAKRA, nedá sa to.

Porotcovia ma pozdravia, čo však nečakám a trochu nadskočím. Očividne tým pobavím.

Ešte pevnejšie zovriem mikrofón, ak sa to vôbec dá. „Ahojte. Volám sa C-Calie Underwood a prišla som sem zaspievať pesničku The Look od Roxette.“

Zniem presne ako všetci, ktorých som videla krvopotne tlačiac zo seba slová, akurát, že to som si lebedila doma na gauči a smiala sa na nich. Teraz mi nie je do smiechu. Je mi do plaču, nevoľno, neisto, ako keby sa zo všetkých negatívnych vecí spravil jeden odporný koktejl, ktorý som nevedomky celý vypila.

„Pódium je tvoje,“ povie jeden z porotcov, ani neviem ktorý. Pozriem sa do zákulisia a prepadnem panike. Povedala som zvukárovi, ktorú pesničku idem spievať? Panebože, povedala? Na nič si nespomínam...dokelu...á, už hrá.

Upokojím sa, zhlboka dýcham. Začiatok trafím priam fantasticky, ale cítim v sebe, že niečo nie je v poriadku. Hlas sa mi na niektorých miestach zatrasie, čo veľmi nepočuť, ale v mojej hlave to znie, akoby vybuchlo hneď niekoľko bômb po sebe.

Občas prestúpim z nohy na nohu, mám pocit, že to robím každú sekundu. Snažím sa pozerať len na jedno miesto, ale odrazu hľadám v hľadisku jednu osobu, jeden pár očí. Neúspešne. Namiesto toho nájdem nejakú vyškerenú tvár. Tak ma to zneistí, že sa mi opäť zatrasie hlas.

Keď skončím, takmer sa zložím na zem. Dostanem potlesk, ale je to jeden z tých potleskov, kedy ste nikoho neohromili. Pichne ma pri srdci. Načo som sem vôbec šla?

„Callie,“ blonďavá porotkyňa sa nakloní dopredu a milo sa usmeje. „Dnes nebol práve tvoj deň, čo?“

Nervózne sa zachechcem.

„Bolo to trošku počuť na hlase,“ pokračuje a ohrnie nos. Prikývnem. „Možno by si mala trošku popracovať so stresom, pretože tvoj hlas má potenciál.“

„Tiež si myslím,“ slovo prevezme mladý chalan v červenej košeli. „Ale ako keby sme počuli len štyridsať percent z neho. Jeho zvyšok sa schováva kdesi hlboko v tebe, tlačí naň tvoj stres a nechce ho pustiť von.“

Silene sa pousmejem. Pocítim, ako mi kvapôčky potu stekajú po tvári.

„Zvládla by si ešte jeden pokus? Cítiš sa na to?“

Nie, nie, NIE! Nezvládla! Prosím, pustite ma odtiaľto, ľutujem, že som sem prišla, chcem ísť domov, chcem ísť za mamou, chcem sa vrátiť späť do svojho života, že tento záznam vymažete, však? A vymažete ho, prosím vás, aj z mojej hlavy?

Čo sa však naozaj dostane z mojich úst? „Zvládnem to.“

Zlý nápad. Nezvládnem. Druhý pokus je ešte horší ako prvý. Porotcovia ma s ospravedlňujúcimi úsmevmi pošlú preč, pri dvoch otravných moderátoroch sa mi slzy ešte darí držať, ale pri tete? Pf, kdeže.

Hektolitre mojich vzácnych sĺz sa prelejú. V skutočnosti však nie som až tak smutná, to ten stres a hanba ma donútili plakať. Plačem na devädesiat percent. A kde sú tie zvyšné? V mojom vnútri, samozrejme! Teraz na ne tlačí niekto iný.

Zbalím si svoje veci rýchlosťou svetla. Ani nie o päť minút sme vonku. Zájdeme ešte do hotela, kde si zoberieme ostatné veci. Až potom si uvedomím, že sme v tom hoteli mali prespať. Prečo teda mierime na vlakovú stanicu? Spýtam sa na to tety.

„Callie,“ začne teta, keď nájdeme svoje nástupište. „Predtým, ako si vyšla na pódium, mi volali z nemocnice a...“

1. Moja mama sa viezla s mojím profesorom v aute, narazil do nich opilec, mama je na nemocničnom lôžku vo veľmi zlom stave.

2. Urgentne potrebuje našu prítomnosť.

3. Môj život je totálne zničený.

Do nemocnice dorazíme za tri hodiny. Je desať hodín večer. Prosím nepýtajte sa, ako sa cítim. Sama neviem, čo cítim. X Factor by som prežila, ale čo moja mama? Za ňu som prežila aj tisíc takých X Factorov.

Do jej izby nás nepustia, ale aspoň môžeme oxidovať pred ňou. Asi o hodinu sa zjaví jej doktor, ktorého si s tetou odchytíme.

Dozvieme sa, že mama potrebuje jednu z nás. Dostane od príbuzného kostnú dreň. Nie, krv. To je fuk, som ochotná darovať jej aj vlastný život a s tým zájdem aj za doktorom.

Preštuduje moje záznamy. Zamračí sa.

„Nie ste síce jej pokrvná príbuzná, ale možno...“

Stuhnem. „Prosím? Nie som jej príbuzná? Som jej dcéra, pán doktor.“

Vtedy spozorujem v doktorových očiach jednu vec. Pochopenie. Zháči sa a odkašle si.

„Stále trváte na svojej odpovedi,“ nespýtam sa, skonštatujem. Z mojich úst sa stane priama čiara, ktorá sa začne pomaličky triasť.

„Nevedel som...prepáčte...“ chudák, nevie, čo povedať.

Bez slova sa zdvihnem a vyjdem von. Očami nájdem tetu sediacu, ako schováva smutnú tvár za módnym časopisom. Vie to? Bude prekvapená, keď jej to poviem? To je dôvod, prečo ku mne bola zlá?

Prvá slza, nie prvá za tento deň, mi skĺzne po líci. Vytočím Ethanove číslo a zakryjem si ústa rukou. Nechcem plakať pred ostatnými, ale očividne nemám na výber.