„Nemám ani šajnu, či tam ísť, viete? Je to hrozne ťažké rozhodovanie pre tínedžerku ako som ja. Viete koľko mi trvá rozhodnúť sa medzi sci-fi a trilermi? Doteraz som sa nerozhodla! Takže si to skúste predstaviť - ísť či neísť? Dám to alebo nie? Nedám to alebo áno? Vedeli by ste mi poradiť? Určite máte vďaka svojmu veku veľa skúseností. Tým som vás nechcela uraziť, bola to len zúfalá poklona. Vlak do Londýna mi totiž ide o pätnásť hodín."

Pán Stein si prekvapene odkašle, zrejme ho moja otázka vyviedla z miery. „Nuž, tento obor nie je moja parketa. Bez vás by som ani nevedel, že nejaký X Factor existuje."

„Preto je váš názor ten najcennejší," povzbudivo sa usmejem.

Trochu sa pomrví. Potom mykne plecami. „Prečo nie?"

„Čo prečo nie?" spýtam sa nechápavo.

Opatrne na mňa pozrie. „Prečo to nevyskúšať? Za pokus predsa nič nedáte."

„Čo keď budem taká hrozná, že môj záznam budú vysielať ešte po nasledujúce tri desaťročia?"

„Sláva sa dá získať všelijako," zachechtá sa. „Počul som vás. Vy hrozná nebudete."

A tak sa s takýmito povzbudivými slovami vraciam domov. Mama je v obývačke, ale nie je sama. Pri tom, ako sa vyzúvam, mi to trkne. Teta Alexia! Hneď mám chuť svoju odpoveď zmeniť, ale potom sa ozve tetin štipľavý hlások volajúc moje meno a...spŕška vnútorných faciek sa môže začať.

„Teta!" prinútim sa k úsmevu, keď ma mľaskavo obdarí bozkami na obe líca. Zacítim jej ostré nechty na predlaktí, a keď mi odhrnie vlasy z čela, poškrabú ma na mojej nestabilnej tínedžerskej pleti.

„Od nášho posledného stretnutia si sa vôbec nezmenila," premeria si ma s úsmevom. „Stále to pokojné dievča, ktoré mi rozbilo vzácnu sadu tanierov po našej nebohej matke!"

Stisk na predlaktí zosilnie a ja potlačím hlasné: „Au! TÁ ŽENSKÁ MA PO CESTE ISTO ZABIJE!"

Mama ma zachráni a potľapká na miesto vedľa seba. Rýchlo vykĺznem z tetinho násilného zovretia.

„Tak čo, nejakí chlapci?" podpichne ma teta. Mama sa ku mne zvedavo otočí.

„Nie," odpoviem bez rozmýšľania.

„Samozrejme," vidím, ako teta bojuje s pohŕdavým úsmevom.

Možno sa nakoniec odhodlám k činom prvá ja a naozaj budem zajtra cestovať sama.

„Idem si ešte pobaliť veci," vynájdem sa a zdrhnem od stola. Nevydrží mi to však dlho, pretože teta s mamou si ma nájdu v izbe a tam sa dohodne aj priebeh našej cesty. Mám z toho čoraz horší pocit a ani hodinový telefonát s Giou o polnoci, kedy od stresu nemôžem zaspať, mi nepomôže.

Znepokojuje ma teta, ale aj vystúpenie. Som pripravená dostatočne? Nemala by som si to prejsť ešte raz? A čo ak bude The Look príliš stará pesnička pre publikum aj porotu? Nebudem utekať z pódia, zatiaľ čo po mne budú hádzať paradajky (aj keď úprimne, kto si do X Factoru berie paradajky?)?

Ráno som nevyspatá, čo nie je vôbec prekvapujúce. Zato teta Alexia má na tvári žiarivý úsmev a jablko v ostrých zuboch šelmy.

„Ránko, vyspinkaná na najdôležitejší deň v tvojom živote?"

Mojou odpoveďou je nahnevané zafučanie, ktoré sa prenesie cez všetky miestnosti.

Vlak stihneme načas, dokonca ešte dvadsať minút čakáme. Aj takéto zázraky sa dejú, keď idete s niekým z iného sveta. Vlak je klimatizovaný a mladý revízor sa ihneď stane tetinou obeťou. Flirtuje s ním počas celej cesty, pričom mi tvrdí, že to robí len preto, aby ma to naučila, keďže tento obor očividne neovládam.

Ethan mi napíše okolo siedmej.

E: Dúfam, že sedíš vo vlaku.

C: Áno, a každých päť minút dostávam prednášku o zvádzaní.

E: Niekomu konečne došlo, že sa ďalej dostane, jedine ak zbalí porotcov? :D

Som tak napätá, že mi jeho sarkazmus najprv nedôjde a takmer sa rozplačem. Vlastne nie takmer. Jednu slzičku si rýchlo zotriem nápojovým lístkom. Teta je našťastie zaneprázdnená naťahovaním krku cez celú uličku, aby dovidela na revízorov zadok.

C: Nejak tak. Ty sa dúfam chystáš do školy.

E: Ako to vieš?

C: Tak, že je sedem hodín, čo je zvyčajne čas na chystanie do školy?

E: Ahaaa. Takže nevieš, že sa plánujem uliať s Davidom?

E: NIE. NEVIEŠ.

E: DORITI.

C: ŽE ČO??? RANDE?

E: Nie! Mysli na X Factor! Nič som nenapísal!

Hoci mu pošlem ďalších milión správ, neodpovie mi. Po zbytok cesty sa usmievam, dokonca sa mi podarí úplne odignorovať tetine kecy. Som za nich taká šťastná. Ethan síce nepotvrdil, že to bude rande, ale to nie potichu kričalo áno a ja dôverujem Davidovi, že to už nezvládne a...nechám sa prekvapiť. Juj!

V chladnom Londýne na mňa však doľahne všetok stres. Kým hľadáme hotel (teta hľadá, ja sklesnuto pozerám po všetkej upršanej londýnskej kráse a presviedčam sa, že to bol dobrý nápad), je to ešte horšie. Teta mi nedá ani len čas na jedenie, vraj som mala využiť reštauračný vozeň, keď som mala možnosť.

Onedlho smerujeme k tej osudnej budove, pred ktorou čaká asi milión ľudí. Je tu napätá atmosféra. Vidím natešených ľudí, ale veľmi dobre viem, že je to len maska, pod ktorou sa schováva bublajúci stres. Niektorí však masky úplne odhodili a rozplakali sa rovno na chodníku. Nie je to veľmi motivujúce. Pocítim nepríjemný pocit v žalúdku.

Po dvoch hodinách sa dostaneme k malému pultíku. Poviem svoje meno a dostanem číslo 14438. Odteraz ho neznášam.

Teta mi vopchá do ruky bagetu, s ktorou pribehne a obidve vstúpime dnu. Zamierime do obrovskej sály, ktorá mi vyrazí dych. Je v nej horúco, ľudia sa tam tlačia a moje pľúca to ťažko zvládajú. Zvalím sa na najbližšiu stoličku a rýchlo dýcham, hoci som zdolala maximálne jeden schod.

„Celkom...dusno," teta sa začne ovievať dlhými nechtami.

„Chcem ísť domov," zamrmlem si pre seba. Keď to poviem nahlas, uvedomím si, že je to pravda. Dostane ma to tak, že mi vyhŕknu slzy. V tom istom čase sa neďaleko mňa rozplače aj niekto iný, ibaže na celú miestnosť.

„Čo som to počula?" teta sa na mňa oborí, akoby som ju hlboko urazila.

„Nezvládnem to. Nechcem to. Nemala som sem ísť," vydám zo seba frustrujúci vzlyk. Z očí mi vytrisknú slzy a ja nemám v pláne ich zastaviť. Nepamätám si, kedy naposledy som sa takto rozplakala.

„Nerev, prosím ťa," zahriakne ma. Zdvihnem k nej zmáčanú tvár. Ukáže na ľudí okolo nás a povie: „Nechoď s davom."

Nemôžem tomu uveriť. Doslova každý, na koho sa pozriem, má buď slzy na krajíčku, práve prežíva psychické zrútenie alebo si vreckovkou snaží napraviť fasádu. Ostanem tak ohromená, že nachvíľu prestanem plakať.

„Musia niečo pridávať do vzduchu, lebo nie je možné, aby sa tu každý rozreval," utrie si oko. „No prosím, nejaká špina sa mi dostala do oka. Už sa aj mňa snažia zlanáriť."

Pousmejem sa.

Môj čas sa blíži, čísla sa rýchlo míňajú. Za celý svoj život som nebola toľkokrát na záchode, ako som bola dnes. Akurát, keď z neho vychádzam po ôsmykrát, všimnem si, že číslo predo mnou je práve na pódiu. To je veľmi zlá správa.

Teta sedí na stoličke a má sklonenú hlavu. Zrejme si zase obzerá nechty. Sadnem si vedľa nej a opriem sa bradou o dlaň. Už nemám silu stresovať slovne, ale moje srdce bubnuje o sto-šesť.

„Už si tu?" spýta sa prekvapene teta.

Prikývnem.

„Callie, tvoja mama..." preruší ju hurónsky smiech, ktorý patrí číslu predo mnou. Dievča natešene poskakuje. Viem si predstaviť, aká bola odpoveď porotcov.

Ohlásia moje číslo. Rýchlo sa otočím k tete. „Čo moja mama?"

Teta sa na mňa prvýkrát v živote usmeje bez nekalých úmyslov. „Že ti drží palce aj na plyšákoch."