„A čo otec? Ten by nám nepomohol?"

Očividne bol veľmi zlý nápad vytiahnúť otca.

Mama sa odo mňa odtiahne a vráti sa k pultu.

„Má predsa peniaze," pokračujem.

Mama sa prudko otočí. „Má, ale veľmi dobre vieš, že z nich neuvidíme ani cent. Nie sú naše."

„Jeho tiež nie," odfrknem si. Nič na to nepovie, iba si zoberie čaj a zmizne v spálni.

Zničená sa vrátim do izby. Ako sa to mohlo stať? Ako to, že som si nič nevšimla? A čo bude teraz so mnou? Mám ísť sama?

Každopádne, sama idem na spev a sama sa aj pasujem so smútkom. Som taká smutná, že si ani nevšimnem učiteľknu kritiku, len ju nechám, nech všetko vyrozpráva a ja odovzdane prikývnem. Má to vôbec zmysel, snažiť sa o niečo viac, keď tam nebude mama?

Pravdepodobne ten stres nezvládnem a nedám to. Áno, tak to bude. A ja v sebe zbytočne rozdúchavam plané nádeje. Nemám na to. Nie sama.

Na druhý deň nie som len vystresovaná, ale aj smutná, zničená, zúfalá, bezmocná. Mama odmieta, vraví, že neexistuje spôsob, vďaka ktorému by mohla ísť so mnou. Ale vraj našla náhradu, svoju sestru Alexiu. To je horšie, ako keby mám ísť sama.

„Dva dni!" privíta ma nadšene Gia, keď si k nej sadnem. Namrzene zamrmlem jej smerom a potom sa hodím na stoličku. Veci do školy letia pod lavicu. To je dostatočný znak pre Giu, že niečo nie je v poriadku a momentálne riskuje svoj život už len tým, že dýcha ten istý vzduch ako ja.

„Čo sa deje?" zdá sa, že Gia dnes vstala odvážnou nohou.

„Nejdem na X Factor," opäť zamrmlem nezaujato, ako keby o nič nešlo. Ale ide! Ide o veľkú vec, pre mňa to toľko znamená! Je to skúška môjho spevu, mojich nervov, všetkého, na čom som doteraz pracovala!

„Čože?" Gia tak skríkne, že nachvíľu prehluší krik v triede. „Ako to myslíš, že nejdeš? Prečo?"

„Lebo mama nemôže!" zakričím tiež, hoci to tak neplánujem. Už tichšie dodám: „Nemáme na to peniaze. Musí pracovať."

Gia sklesne na stoličku. Vyzerá zdrvene, možno ešte viac ako ja, ale sama viem, že to nie je pravda. Vo vnútri je všetko inak.

„To je mi ľúto. Ale ty predsa môžeš ísť, nie?" spýta s nádejou.

Zazriem na ňu. „Nepôjdem sama, hoci mama navrhla, že so mnou pôjde jej sestra Alexia, ale tú by som asi po ceste tam zabila. Takže nie, nemôžem ísť."

Gia sa na mňa zamračí. Do začiatku hodiny nič nepovie. Dokonca ani cez ňu, ani po nej, čo ma, úprimne, dosť znepokojí. Hocijako sa snažím nadviazať rozhovor, vždy ma odbije a ja ostanem zarazená (čo sa mi často nestáva). Až nakoniec po štvrtej hodine zmizne na celú prestávku. Znepokojene sa snažím naučiť fyziku, kým si opäť nesadne vedľa mňa spolu so zvonením.

„Kde si bola?" spýtam sa jej nezaujato, hoci naozaj ma to veľmi zaujíma. Keď ide na záchod, vždy ma o tom aj o svojich pocitoch poctivo informuje, aj keď je nahnevaná. Také informácie sú predsa v živote tie najdôležitejšie.

Gia pohodí vlasmi a spokojne (až príliš) sa na mňa usmeje. „Hľadala som tvoju odvahu, drahá."

Nechápavo sa na ňu zahľadím, ale vojde do triedy profesor, a tak trochu pribrzdím. Začne trochu nezvyčajne, pretože normálne si hneď na začiatku hodiny vyberie nejakú obeť, ktorú týra minimálne dvadsať minút rôznymi nástrojmi, napríklad ostrými otázkami alebo oceľovým pohľadom. Obeť zvyčajne podľahne do piatich minút, len tí najlepší, alebo ktorým nezáleží na svojom školskom živote, vydržia dvadsať minút. Dnes však spustil dlhý monológ o objaviteľoch a vynálezcoch.

„Objav mali na dosah, doslova ho mohli vidieť v diaľke alebo vedľa postele, keď sa zobudili, ale prišiel niekto alebo niečo, čo im ho chcelo uchmatnúť, takto napríklad," rukami capne do vzduchu a bzučanie muchy v triede náhle ustane. Nikto nedýcha. „Čo urobili? No čo? Slečna Underwoodová, čo by ste urobili vy na ich mieste? Vzdali sa alebo by ste pokračovali na hrboľatej ceste plnej vašich najväčších strachov, bili by ste sa až do krvi, našli v sebe kúsok sebavedomia a riadne to natreli všetkému, čo by vám bránilo v úspechu?"

Dlaňami sa oprie o moju lavicu a neúprosne mi hľadí do očí. Sedím s otvorenými ústami, nedokážem tomu uveriť. Učiteľ, ktorý mi celý rok naháňa strach, jemu zase môj škrabopis, sa ma pokúša motivovať?

„M-myslím, že druhá možnosť znie lákavejšie," zakoktám sa a vykúzlim jemný úsmev. Urobím to tak aj v živote?

„Presne!" buchne päsťou po lavici, až všetky moje pastelky nadskočia. „Nevzdávajte sa! Teda až na vás, Morris, vás by som tu nerád videl aj budúci rok. Vaše známky ma pravidelne v noci budia."

Atmosféra v triede sa trochu uvoľní a bezmocný Ethan sa márne bráni pred pobavenými pohľadmi. Ten svoj zabodne do mňa a snaží sa tváriť neutrálne, hoci červeň na lícach ho prezrádza.

Možno to bude znieť zvláštne, ale nie som až taká namotivovaná fyzikárovým preslovom a zrejme to na mne vidieť, pretože na Giinej tvári sa opäť zjaví jej zamyslený pohľad.

Po piatej hodine opäť zmizne. Očakávam ďalší preslov od učiteľky literatúry, ale nič sa nestane. Teda ak nerátam to, že nám dá neuveriteľne ťažkú tému na sloh, na ktorý máme presne 40 minút. A je na známku.

Po hodine sa takmer rozplačem, pretože som tam popísala neskutočné blbosti. Cítim sa zúfalo, pretože sa to už nedá zmeniť. Je toto ďalšia časť Giinej ceste k motivácii? Pretože sa mi zdá, že jej veľmi nevyšla.

„Tak čo? Ako s X Factorom?" odchytí si ma natešený Ethan. „Zabrali učiteľské finty?"

Padne mi sánka. „Aj ty si v tom bol zapletený?!"

„Samozrejme," hrdo vypne hruď. „Ale musím sa priznať, že ma trochu musel presvedčiť David, ale potom som to robil čisto od srdiečka."

Venujem mu pohľad, ktorý prezrádza, čo si o tom jeho od srdiečka myslím.

Klesnú mi plecia, keď si uvedomím, že to na mojej odpovedi nič nezmenilo. Ethanovi to dôjde aj bez slov.

„Ja vlastne nechápem, prečo tam chceš ísť. Teraz vážne. Síce nie som spevák ani odborník na hudbu, ale príde mi, že to zbytočne odkladáš. Raz sa na tom pódiu ojavíš a ver mi, alebo aj nie, pretože je pravda, že som ťa počul spievať len na videu, čo však nemení nič na veci, že by si mala ísť za tým, čo chceš, hoci aj s bláznivou sestrou tvojej mamy. Obzvlášť šialená bomba ako ty. Vybuchni tam. Fakt. Naštvi sa. Poďme!"

Zaujme pozíciu, akoby som ho mala udrieť.

Povzdychnem si, hoci sa cítim oveľa lepšie, keď vidím, ako ma presviedča Ethan Morris, ktorý by ma za normánych okolností mal nejakým spôsobom...zničiť, ponížiť, zmiasť, nahnevať.

Ale ja sa len usmejem. „Možno mi to nie je súdené."

Prudko prevráti očami. „Na osud sa vykašli, buď taká dobrá, a vyšliap si vlastnú cestičku aj s Alexiou. Viem, že to dokážeš."

Uškrniem sa. „To bolo na teba príliš pekne povedané."

Ethan sa nevinne usmeje a sprisahanecky sa ku mne nakloní. „Gia mi dala motivačné kartičky, tak som sa z nich niečo naučil, aby som tu nestál s prázdnymi rukami aj hlavou. Ale fakt si myslím, že by si si o dva dni mala privstať a stihnúť vlak do Londýna. Budem sa cítiť lepšie, keď si ťa predstavím, ako sa nahnevane trepeš z postele už o štvrtej. Tak choď do toho X Factoru aspoň kvôli mne."

Rozosmejem sa na jeho prosebnom pohľade.