Snažím sa mu dovolať, vypisujem mu milión esemesiek...a potom si uvedomím, že nemám jeho číslo a píšem úplne cudzej tete. Ale aspoň mi cesta naspäť ujde rýchlejšie.

Angličtinárka sa so mnou rozlúči, keď vystúpime na stanici a každá sa poberieme svojím smerom. Ako míňam školu, premýšľam. Viem, aj mne to príde akési zvláštne, ale vymyslím, že ho predsa môžem ísť navštíviť! Niet nad príjemnú konverzáciu s kamarátkou, všeci démoni sa schovávajú s drkotajúcimi zubami pod postele, keď prehovorím ja.

Náhle sa však zastavím uprostred cesty. Nebude to príliš? Bude vôbec doma? Nevyhodí ma von oknom?

No a čo, poviem si v duchu. Jedno vyhodenie ma nezabije. Chodila som predsa dva aj pol týždňa na gymnastiku, o nejaký strom sa hádam zachytím.

Zavítam do neznámych končín, ľudí na týchto uliciach nespoznávam a očividne ani o mňa, pretože niektorí sa na mňa zvedavo zahľadia spoza plotov. Viem kde Ethan býva, pretože som sa párkrát rozprávala s Davidom a ten mi jeho bydlisko veľmi ochotne opísal.

Takže Ethanov dvojposchodový dom s malou predzáhradkou nájdem veľmi rýchlo. Najprv nenápadne nakuknem do dvora a keď ma nepríde vykarhať žiadna živá ani mŕtva duša za to, že tu obsmŕdam, stlačím okrúhly zvonček. Lenže ani vtedy nedostanem žiadnu reakciu. Zatlačím do bránky. Zamknutá.

To som nejako nedomyslela.

Ešte chvíľu nakúkam cez plot, vyskočím do vzduchu a snažím sa zachytiť nejaký pohyb za oknom, ale márne. Nerada to hovorím, ale vzdám to. A nemá to nič spoločné s jednou babkou, ktorá ma celý čas sledovala a za mojím chrbtom brúsila kosu na trávu. Alebo na mňa.

Vrátim sa tou istou cestou a keď prechádzam okolo školy, všimnem si vychádzajúci plavecký tím, medzi nimi aj Davida.

Keď ma uvidí, hneď sa ku mne rozbehne. Nemyslite si však, že ma tak rád videl, kdeže, jemu šlo o niekoho úplne iného.

„Čau, čo sa stalo? Písal som mu a odpísal, že je v nemocnici," povie mi zadýchane a s nádejou sa mi pozrie do očí.

Ahá, takže v nemocnici.

Povzdychnem si. „Asi na dvadsať minút sme ostali uväznení vo výťahu."

David úplne zamrzne. Vidím, ako sa mu v očiach hromadí hrôza a od nej zrejme aj trošku pootvorí ústa.

„Urobil niečo? Zranil sa tam?" začne sa vypytovať.

„No, on..." nedokončím, pretože sa k nám dovalí aj zbytok bandy. Väčšina si ma len premeria, ale Cody ma veselo pozdraví. Zmätene na neho pozriem, my sa totiž nezdravíme. Nikdy v živote sme spolu nerozprávali. Na chodbe ma obchádza bez slova ako ďalších x ľudí z našej školy.

Nakoniec sa však premôžem a odzdravím ho.

„Ako sa má náš debetár?" spýta sa nejaký čiernovlasý chalan. Absolútne nemám poňatia, kto to je.

„Debatár," opravíme ho naraz s Davidom.

„Ani neviem, či ich tak vôbec nazývajú," nechápavo sa na neho zahľadí.

V skratke im poviem, ako sa mu darilo, pretože, buďme úprimní, zo začiatku bol výborný. Prvá debata, žiadny problém. Samozrejme, zamlčím tému debaty a keď sa na ňu pýtajú, poviem im, aby sa ho to spýtali sami. Vtedy nás konečne nechajú a poberú sa na plaváreň.

„Myslíš, že by som za ním mohla ísť do nemocnice?"

„Myslíš, že ja by som mohol tiež?"

Obaja sa na seba smutne pousmejeme.

„Vďaka za informácie, som ti fakt vďačný," vykúzli slabý úsmev a obíde ma.

Takže neviem nič nového, ak nerátam to, že je v nemocnici, čo mi mohlo pokojne dôjsť aj samej. Domov prídem smutná, podráždená a úplne vyčerpaná.

Akurát si vyzúvam topánky, keď z kúpeľne vyjde osoba, ktorú som u nás doma nikdy nevidela a ani som po tom netúžila. Môj profesor dejepisu.

„Ježiši," vyhŕknem nevedomky, ale snažím sa to zakamuflovať neprirodzeným hrubým kašlom. „Dobrý deň, pán profesor."

Zdá sa, že aj on je vyvedený z miery. Koktavo ma odzdraví. Pozeráme sa na seba, ale ani jeden z nás nevie ako adekvátne zareagovať.

V tom sa ozve mamin hlas z ďalekej kuchyne. „Hank, našla som to víno!"

No jasné. Mama a HANK sa poznajú zo strednej školy. Vždy, keď od neho dostanem štvorku alebo päťku (čo sa mi stáva často, priznávam), upokojuje ma tým, že na strednej to bol veľmi milý chlapec. AJ KEBY CHOVAL MAČIATKA, TÚ PÄŤKU MI TO NEVYMAŽE.

Profesor Darhower sa poberie do kuchyne a ja za ním. Mame vyskočí obočie až kdesi na druhé poschodie (ktoré nemáme), keď ma zbadá. Široko sa na ňu usmejem.

„Mami, máme návštevu?" zaspievam nežným hláskom.

„Ehm, áno," venuje Darhowerovi úsmev a odvlečie ma do obývačky.

„Nič sa..." začne, ale preruším ju.

„Si si istá?" nahnem sa k nej. „Pretože dobrá známka z dejepisu by sa mi zišla."

Mama zhrozene otvorí ústa a prísne ma buchne rukou. No čo? Za pokus to stálo.

„Ideš dnes na spev?" spýta sa ma mama. Neviem, či chcela odpútať moju pozornosť od môjho učiteľa sediaceho v kuchyni, ale podarilo sa jej to. Spev bol pre mňa prioritou.

Hodím očkom po hodinách na mobile. „Áno, ale až o hodinu."

Mame sa rozjasní tvár. „Tak môžeš chvíľu s nami posedieť."

Zadívam sa na ňu a hľadám známky humoru. To nemôže myslieť vážne.

„Mami, keď sa minulý rok hovorilo, že profesor Darhower, teda Hank, odíde zo školy, bola som to najšťastnejšie dievča pod Slnkom. "

Mama si zúfalo povzdychne.

„Ale každopádne, vďaka za ponuku," pobavene sa usmejem a namierim si to do izby.

Tam zhodím tašku k posteli a zastriem závesy na okne. Neznášam, keď ma ľudia môžu vidieť z ulice. Predstavte si, že by ste šli s kamarátmi po ulici a uvideli dievča s bublifukom v jednej ruke, s hlávkovým šalátom v druhej, ako skáče po izbe a otvára ústa. Hm, čo vám poviem, príprava na X Factor je náročná.

Nasledujúcu hodinu sa pripravujem, čo znamená, že sliedim po izbe a hľadám noty. Moja učiteľka spevu nie je práve nadšená tým, že chcem spievať aj niekde inde ako na nútených koncertoch pred škôlkarmi, preto mi dala asi tri tony nôt, milión pesničiek a ja sa ledva zvládam pripravovať s pesničkou, ktorou ohúrim celé publikum už o týždeň.

Ajaj...TÝŽDEŇ.

Naplno si uvedomím, že mi nezostáva veľa času. Aj na speve som roztržitá, noty sa mi mýlia a v hlave mi kričí strach, ktorý je teraz celý bez seba, pretože sa má čím kŕmiť.

Keď sa vrátim domov, je už takmer tma. Vonku je chladno a ja celá šťastná vojdem do našeho vykúreného príbytku. Profesorove topánky sú fuč, čo ma náramne poteší.

Mama sedí pred telkou s nohami vyloženými na stolíku a s paradajkami na očiach.

„Ahoj, Callie," pozdraví ma a v jej hlase postrehnem...pár pohárikov vína.

„Ahoj," odpoviem s úsmevom. „Tak čo? Ako to vyzerá s tým dejepisom?"

Mama pokrúti hlavou a paradajky z očí jej spadnú na gauč.

„Ale no ták," mrmle si popod nos, keď ich odtiaľ zoškrabáva. „Raz skúšam novú metódu a hneď musí skončiť na pohovke."

Smejem sa na nej, zatiaľ čo si pochutnávam na výborných špagetách s pestom.

„A nedopadlo to nijako, len sme spomínali na zlaté stredoškolské časy," povie zasnene, ale vyhýba sa mojim očiam.

Hej, jasné. Ale vôbec sa mi to nepáči. V noci sa to dokonca zamieša do mojich snov, a tak sa o pol druhej ráno zobudím vystrašená, obraz mamy a profesora pred oltárom mám, bohužiaľ, stále živej pamäti.

Hodím sa späť do mora vankúšov, snažiac sa zaspať, keď si všimnem blikajúce svetlo vychádzajúce z môjho mobilu. Horko-ťažko sa vytrepem z postele a odomknem ho.

Je to správa od Ethana! Poteším sa, hoci je zvláštne, že má moje číslo. Ale priveľmi to neriešim, pretože čo? Chce, aby som ho prišla pozrieť!