Rozlepím oči do tmavej miestnosti. Chvíľu mi trvá, kým si uvedomím, čo tu robím a prečo sa na mňa Cody lepí. Jemne ho odsuniem a pozriem na mobil. Je päť hodín ráno!

Schytím svoje veci a zatrasiem ním. Nespokojne čosi zamrmle, ale žeby sa zobudil, to nehrozí. Zatrasiem ním znova, tentoraz silnejšie.

„Čo odo mňa chceš, ty nevďačná jahoda?“

„Ufiknúť ti to zelené hore.“

Tak sa strhne, že takmer spadne zo stoličky. Keď sa trochu prebudí, ponaťahuje sa a venuje mi unavený, ale spokojný úsmev.  Potom stuhne. A ja tiež.

Obaja totiž započujeme hlasy.

„Nie, nie, nie,“ začnem si nadávať popod nos a rýchlo ukladám našu prácu na počítači.

„Čo tu robia tak skoro?“ Codymu vyletí hlas o jednu oktávu.

Hlasy sa priblížia na nebezpečnú vzdialenosť, tak sa obaja rýchlo schováme za knižnicu a snažíme sa splynúť s knihami. Dvere sa otvoria a vtedy si to všimnem.

„Cody! Skejt!“ potiahnem ho za rukáv a Cody vystrašene vypleští oči.

Do miestnosti vstúpia dvaja muži, aspoň, čo dokážem usúdiť podľa hlasov. Ani nedokážem poriadne vnímať, o čom sa rozprávajú, tak silno mi búši srdce. Chytím Codyho za ruku, ale nie kvôli strachu. Ten chalan sa snaží dostať k tomu sprostému skejtu a plánuje riskovať naše bezchybné utajenie!

„Opováž sa!“ syknem mu do ucha, keď sa posunie dopredu.

Muži sa zastavili len pár metrov od nás a jeden z nich vyberie knihu z knižnice. Viem to, pretože labilné drievko, ktoré knižnicu obaľuje zozadu, mi dá nečakanú facku.

Cody sa nakoniec prisunie bližšie ku mne a ja si spokojne vydýchnem. O jednu starosť menej, teraz už len čakať, kedy zmiznú tí dvaja. Lenže Cody si zrejme nedal povedať, pretože keď sa muži ocitnú na druhej strane miestnosti chrbtom k nám, vyštartuje k skejtu. Musím si zakryť ústa, ale ani tentoraz nejde o strach. Kdeže, je to kvôli tomu, aby som ten raz nadávok aspoň nachvíľu zastavila.

Cody to prežije, aj jeho sprostý skejt, ale podlaha pod jeho váhou bolestne zaškrípe. Obaja muži sa otočia, našťastie je Cody už v bezpečí za naším štítom. V nebezpečí vedľa mňa.

„Tá kniha,“ zasmeje sa jeden z mužov. Vydýchnem si tak, že skoro odfúknem celú knižnicu.

Kniha, ktorá spadla a ja som si to v tom zhone nevšimla, nás zachráni a muži onedlho odídu. Mám chuť Codyho vyhodiť von oknom, ale namiesto toho mu tak stisnem ruku, že započujem tiché praskanie.

Nasleduje ďalšia tajná akcia. Oknom sa pravdepodobne nedostaneme, pretože to by sme museli ísť na prízemie. Rozhodneme sa teda vyjsť presne ako všetci, ktorí vychádzajú o piatej ráno z knižnice. Dverami.

Sú to sklenené dvere. Dostaneme sa k nim bez problémov. Obaja sa rozbehneme, sú to posuvné dvere, ktoré sa predsa otvoria, keď sa k nim priblížime.

Alebo aj nie.

S rachotom do nich obaja narazíme. Pulzovanie v čele mi spôsobí tupú bolesť, ktorá na pár sekúnd opantá moje zmysly.

„Si v pohode?“ započujem Codyho hlas.

„Eh, ani ni-“

„To je jedno. Musíme bežať.“

Cody ma potiahne a nejakým zázrakom sa ocitneme na čerstvom vzduchu. Cítim len prichádzajúcu únavu, ktorá sa šíri z mojich nôh do celého celého tela.

***
„Začínam už aj zle vidieť, alebo máš na čele krvavú ranu, zlatko?“ takto ma mama privíta.

„Nie, vaša dcéra naozaj vyzerá ako z odpadkov,“ ozve sa tá nepríjemná mladá sestrička. „Ak ste opitá, slečna, tu nemôžete byť.“

Kyslo sa na ňu usmejem. „Ďakujem za vyhadzov, ale opitá nie som. Len som narazila do dverí.“

Sestrička si ma podozrivo premeria a sleduje ma aj po zvyšok návštevy.

Prisadnem si k mame. Zdá sa mi to, alebo dnes vyzerá lepšie?

„Vieš čo, mami? Podarilo sa nám vybrať viac ako desať tisíc eur. A stále pokračujeme! Je to na dobrej ceste.“

Mame sa rozžiaria oči. Mimovoľne sa nad tým pousmejem.

„Tak ako sa cítiš dnes? Zdáš sa mi viac oddýchnutá,“ pomôžem jej sadnúť si.

Mama sa smutne usmeje, ale nepozrie sa na mňa.

„Ticho pred búrkou,“ zašepká.

„Ako to myslíš? Nedarí sa ti?“

„Práve dnes áno, ale vieš, ako to býva predtým, než ľudia odídu...“

Zhrozene vydýchnem. „To kto ti natáral? Nie je to pravda. Darí sa ti, pretože máš na to, sakra, právo. A peniaze sú na ceste. Všetko dobre dopadne.“

„Chcela by som mať tvoju istotu, Callie.“

***
Nasledujúce dni mám kvôli máme chrobáka v hlave. Je to myslené aj doslovne, pretože pri pouličnom vyberaní ma napadne skupinka lienok, ale viac ma trápia mamine slová. Chodím za ňou pravidelne, dodávam jej pozitívnu energiu, hovorím jej o našich úspechoch a ona sa zdá stále zdravšia, šťastnejšia, živšia. Alebo je to len očný klam? Ak áno, komu mám nakopať zadok za takéto kruté žarty?

V štvrtkové pochmúrne poobedie sa rozhodnem pre trochu šialený výber peňazí, s ktorým mi pomohol Cody. Bolo ťažké držať ho odo mňa v škole, ale keďže vďaka tomuto nápadu mal dôvod byť so mnou, veľmi rád to využíval.

Vlastne to nie je až také šialené, ale aj tak v rukách cítim príjemné brnenie zo vzrušenia.

Nastavím lacno kúpený mikrofón, pripravím si hrniec na špagety do ľavej ruky, fľaštičku s manďľami do pravej a koncert sa môže začať.

Uznávam, zo začiatku to znie strašne. Bez komentára, je to otrasné, mám chuť pojesť mandle a dať si ten hrniec na hlavu, aby nikto nevedel, že to ja som „zahrala“ túto strašnú hudbu. Ale po pár minútach nájdem svoj rytmus a ono to ide!

Hrniec sú bicie, mandle tá hrkálka, alebo ako to nazvať a môj hlas je môj hlas. The Look síce v poloprázdnej ulici neznie tak dobre, ale She's Kinda Hot od 5 Seconds of Summer znie lepšie. Obzvlášť to gitarové sólo znie suprovo.

Veľa peňazí nenazbieram, ale uvedomím si, že ma to baví. Usmievam sa na ľudí, ktorí sa pri mne pristavia a občas mi aj hodia nejaký ten peniaz. Jedno dieťa sa ku mne pridalo, hoci to nebolo počuť, pretože jediné, čo robilo, bolo, že mi fúkalo bubliny do očí. Štípali ma aj ďalšiu hodinu, ale ani to ma nezastavilo!

Okolo ôsmej večer si zbalím svoje hudobné nástroje a vrátim sa domov. Trochu ma bolí hrdlo z toho štvorhodinového spievania, ale čo tam po tom.

O pol deviatej sa u mňa stretnú takmer všetci z našej vražednej partie. Spočítame peniaze, následne ich spočítame ešte raz, pretože nám vyjde, že sme v mínuse a po hodine a pol dojdeme ku konečnému výsledku.

Ponorím si hlavu do dlaní. Viem si predstaviť nechápavé pohľady ostatných.

„Čo sa deje?“ spýta sa ma Ethan.

„Callie?“ počujem Codyho.

„Nevrav mi, že reveš,“ to je zase Giin inšpiratívny hlas.

Lenže ja naozaj plačem. Keď zdvihnem hlavu, pocítim chladný závan na lícach. Ale aj cez to sa usmejem.

A viete prečo?

„Dali sme to. Nazbierali sme všetky peniaze.“