Ovievam sa novinami, ktoré som predchvíľou zdvihla zo zeme a snažím sa nadýchnuť. Kto by bol povedal, že bohaté manželky dokážu byť také únavné a  nechápavé? Nie, mamu nový kufrík s mejkapom nevylieči.

Ponáhľam sa domov spať, aby som zajtra skoro ráno stihla ísť ešte za mamou. Za neďalekým kopcom práve zapadá slnko a sfarbuje celú ulicu do oranžovo-červena. Pôsobí to tak upokojujúco, že nachvíľu zabudnem na tri vyčerpávajúce stretnutia, mamino rozhodnutie a jej neľudskú rodinu.

Doma sa ani neunúvam vyjsť na druhé poschodie, hodím sa na gauč a začnem podriemkavať. Spánok mi však nie je dopriaty, pretože hneď vedľa mňa začne zvoniť mobil a ja takmer vypľujem dušu, tak ma to vyľaká.

„Prosím?“ zvolám namrzene.

„Ahoj, Callie, ruším?“ uf, Cody.

„Ale kdeže. Čo sa deje?“

„Len som ti chcel povedať, koľko toho máme dokopy. Jedenásť tisíc osemstodevädesiat.“

„Čože?!“ skríknem na celý dom. „To je ako možné? Veď to je úžasné!“

Cody sa zasmeje. „Viem! Ak to pôjde takto aj zajtra, tvoja mama kľudne aj vstane z mŕtvych.“

Ostane ticho.

„Bože, prepáč. Tak som to vôbec nechcel povedať.“

„To nič,“ hlesnem len, pretože mám to zmŕtvychvstanie už pred očami.

„No, ešte som s tebou chcel prebrať niečo o tej stránke. S Ethanom sme sa nevedeli rozhodnúť, či tam máme dať skôr zelenú alebo fialovú, alebo akú...“

„Zelenú, mama ju zbožňuje.“

„Dobre, ďakujem.“

Povzdychnem si. „To skôr ja ďakujem, že to robíte.“

Cody sa uchechtne. „Vlastne to už robím len ja, Ethan sa bál, že ho tu chytia.“

„Kde tu?“ zamračím sa.

„V knižnici.“

„Knižnica je predsa už zatvorená.“

Doslova cítim jeho úsmev. „Presne tak.“

Budova knižnice je v noci úplne tmavá, priam odstrašujúca. Ak by som nemala informácie spoza zákulisia, nepovedala by som, že v nej niekto ešte je.

Prezvoním Codymu a o pár minút sa okno na prvom poschodí s tichým zaškrípaním otvorí.

„Rád by som ti otvoril, ale zdá sa mi, že liezť po oknách je zaujímavejšie,“ zaškerí sa a ja si dám ruky vbok.

„Skús vyliezť po hentých výklenkoch,“ ukáže na farebné kusy steny. Keďže je tma a sme vzadu, kde svetlo z ulice nedopadne, takmer nič nevidím. Ale nejakým zázrakom sa vyšplhám až k oknu.

A zistím, že máme problém.

„Žiadna chudnúca kúra mi nedovolí prepchať sa cez túto škárku,“ vložím do nej ruku, ale v žiadnom prípade nie celé telo.

„Och,“ Cody sa prekvapene pošúcha po brade. „To som nedomyslel.“

A tak musím zase zliesť. Cody mi otvorí trochu väčšie okno na prízemí a pomôže mi dostať sa dnu. Skončím na zadku medzi knihami.

„Vďaka,“ utrúsim, keď si šúcham poškodené časti tela. „Fúha.“

Ostanem šokovaná, keď okolo seba zbadám tú tmu a tiene veľkých drevených knižníc.

„Trochu creepy, že?“ zasmeje sa, ale cítim, že sa trochu bojí.

„To teda hej. Fakt si tu sám? Ja by som to tu nevydržala,“ vystrašne odskočím, keď narazím do poličky.

„Zavolal som ti asi dvadsať sekúnd po tom, čo odišiel Ethan. Domysli si,“ potichu sa zasmejem.

Prevedia ma cez niekoľko miestostní, až kým nevojdeme do tej, ktorú osvetľuje obrazovka počítača. Obaja k nej pribehneme, ako keby nás naháňala nejaká príšera.

„Pozri,“ niečo nakliká. „Takto tá stránka teraz vyzerá, ale ešte ju upravujem, aby to nevyzeralo, že zbierame peniaze pre zmutovaného kolibríka.“

Nadvihnem obočie. Cody si zahryzne do pery a privrie oči.

Pousmejem sa. „Nabudúce si radšej zahryzni do jazyka.“

Horlivo začne prikyvovať a opäť sa pustí do upravovania. Chcem sa posunúť bližšie, ale moje nohy sa zaprú do niečoho, čo sa bleskovo posunie dopredu. Stiahne ma to so sebou, takže si tresnem hlavu o operadlo stoličky a takmer sa z tej stoličky zosuniem.

„Čo to...?“ Cody ma odtiahne a ja si sadnem.

„Jau,“ zakňučím, keď mi hlavu zachváti nepríjemné teplo.

Cody sa zohne pod stôl a vytiahne odtiaľ niečo oranžové. Nevinne na mňa pozrie.

„Môj skejt.“

Tak na neho zazriem a zavrčím, že ho rýchlo dá preč odo mňa a trochu sa odsunie. S hlasným povzdychom zakloním hlavu dozadu.

„Naozaj prepáč, úplne som zabudol, že tam je,“ chudák, sa začne zúfalo ospravedlňovať.

„Aspoň si budeme kvit, keď ťa niekedy v budúcnosti zabijem,“ spokojne tie slová vypustím z úst, trochu mojej bolesti z hlavy vyletí spolu s nimi.

Cody sa vôbec neozve, preto sa na neho kontrolne pozriem. Pozerá do monitoru.

„To som myslela len zo srandy,“ prekvapene za dotknem jeho ramena, nemyslela som si, že to zoberie vážne.

Venuje mi obrovský úsmev. „Obidvaja vieme, že nie.“

Potom sa už naozaj pustíme do práce. Codyho skejt je ďaleko odo mňa, zato ja som blízko pri Codym a zdá sa, že sa mu kvôli tomu horšie sústredí.  V duchu sa prehýbam od smiechu, ale nahlas nevydám ani hláska, hoci je to hrozne ťažké.

Keď si ale všimnem, ako sa mu trasú ruky, pletú jazyk a po čele mu stekajú malé kvapôčky potu, musím sa spýtať.

„Cody, prečo to robíš?“

Nechápavo na mňa pozrie. „Pre tvoju mamu, aby sme ju zachránili.“

„A zato som ti naozaj vďačná,“ usmejem sa na neho, až vidím, ako mu poskočí srdiečko. „Ale mňa skôr zaujíma, prečo sa tak trýzniš.“

„Ja sa netrýznim, ja sa mám rád,“ odpovedá stále nechápavo.

Rozosmejem sa. „To je fakt výborné, Cody, ale nechcel by si mi napríklad niečo povedať?“

Stuhne. „Nie.“

Opäť nadvihnem obočie. „Si si istý? Lebo mne sa zdá, že chceš.“

Zavrtí hlavou. Ja tú svoju neústupčivo nakloním.

„Dokelu, Cody! Máš osemnásť a nevieš povedať dievčaťu, že sa ti páči?“

„Čože?“ hlas mu vyskočí o dve oktávy. „To nie je pravda!“

„Dobre, možno sa mýlim,“ uznám, „ale buďme k sebe úprimní, naozaj sa mýlim?“

Prevráti očami. „Ale len trošku sa mi niekto páči.“

„Trošku? Giu si celý deň prenasledoval, keď som nebola v škole.“

„Ale tu nejde o Giu.“

Narovnám sa. Možno sa konečne dočkám jasnej odpovede. „A o koho teda?“

„To nie je tvoja starosť.“

„Ja myslím, že hej.“

„Tak sa mýliš.“

Prejdem okolo neho, pričom on ma dôkladne sleduje. Zdvihnem jeho skejt do vzduchu.

„Priznaj sa, inak zomrie.“

Rozšíria sa mu oči. „Mám doma kopu takých.“

„Nemáš.“

„Dokelu s tebou, nemám.“

„Takže?“ priblížim sa k oknu.

„Sme len na prvom poschodí, ten pád by mal tak či tak prežiť,“ mávne rukou a otočí sa k monitoru, ale ak by vedel škúliť, určite by to teraz urobil.

„S radosťou to vyskúšam.“

„Počkaj!“ vyskočí zo stoličky. „Nemôžem ti to povedať, pretože neviem, či by si ma potom nevysmiala alebo či to tak vôbec cítim. Vieš, niektorí si potrpia na to, čo cítia.“

„Prečo sa mi to k tebe vôbec nehodí?“ tvárim sa, že premýšľam.

„Prečo sa mi k tebe ten výraz nehodí?“ odpovie pohotovo a ja sa urazene stiahnem. Zoberie si svoj skejt naspäť, ale nesadne si.

„Dobre...“ zhlboka sa nadýchne, ako keby to mal byť jeho posledný výdych. „Páčiš sa mi.“

Zatlieskam mu. Naozaj. Spojím ruky do toho zvuku, ktorý sa začne ozývať po miestnosti. „Gratulujem, teraz si oficiálne chlap.“

Nechápavo sa na mňa zahľadí. „A čo ty?“

„Ja? Zatiaľ neviem.“

Padne mu sánka. „Ty si ma tu mučila a vyhrážala sa mi iba kvôli tomu, aby si mi potom povedala, že nevieš?“

„Áno,“ myknem plecami a sadnem si. „Nebudem ti predsa klamať.“

Tiež si sadne a prekvapený výraz z jeho tváre spolu s ním. „A ako sa mám ja teraz cítiť? Priznal som sa ti a dostal som facku v podobe neviem.“

„Pozri, veľmi sa nepoznáme. Až v posledných týždňoch si na mňa začal hádzať tie opičie pohľady...“

„Aké?!“

„Takže musíš pochopiť, že sama neviem, ako sa cítiť.“

„Opičie pohľady?“ zopakuje dotknuto.

„Neber to osobne.“

„To povedali aj Stevovi Rogersovi a potom sa ho tucet chlapov snažilo zabiť.“

„Som si istá, že si z toho chrabrého mladíka zoberieš príklad a zvládneš to.“

Nešťastne sa uchechtne. Ďalších pár minút pracujeme v úplnej tichosti, ale vidím, ako veľmi sa Cody snaží ovládať. A ja sa kvôli tomu začínam cítiť zle. Možno som nemala reagovať takto, ale čo keď jednoducho neviem? Nebudem sa predsa hrať na niečo, čo nie som. A keď si nás predstavím spolu? Nie, teraz mám aj tak iné starosti, musím sa sústrediť na...Codymu sa vo svetle zalesknú oči, ale snaží sa žmurkať.

Och, no tak dobre. Chytím ho za líce, čím si ho k sebe pritiahnem a jemne ho pobozkám. To teda nečakal!