Mame sa veľmi ťažko zaspáva, preto som pri nej každý večer a spievam jej. Občas si vypýta rockové songy, inokedy jej iba zahmkám obľúbené melódie. Najhoršie však je, že aj napriek povzbudivým slovám doktorov si nevšímam žiadne dobré výsledky. Mama má občas problém zdvihnúť ruku, alebo ju prepadne nečakaný kŕč v bruchu.

Teta Alexia, ktorá sa znenazdajky zjaví v maminej izbe o deň neskôr, mi dohovára, že mám veriť doktorom.

„Radšej by som dôverovala svojej rodine,“ založím si ruky na prsiach a obviňujúco ju prepichnem pohľadom.

„Adoptívnej,“ podotkne. Nachvíľu zatajím dych, pretože som si nemyslela, že odrazu sa budeme rozprávať takto.

Nedám sa však vyviesť z miery. „Fajn, adoptívnej. Takže, kde ste zmizli, teta? Nechali ste ma samu a hoci viem, že ste mali chuť odo mňa zdrhnúť už predtým, aspoň raz ste sa mohli premôcť.“

Teta sa hrdo vystrie. „Tvoja mama povedala, že mám odísť a že ti to sama povie.“

„Moja mama leží na nemocničnom lôžku po nehode, takmer sa nezdvihne z postele, má čoraz väčšie problémy a vy ste to nechali na ňu? Keby som za ňou neprišla, ak by ma za ňou nedajbože nepustili, čo by som si počala?“

A potom povie niečo, čo absolútne nečakám. „To už nie je môj problém.“

Zvrtne sa na päte a zmizne preč. Začo môže byť rada, pretože mojou odpoveďou by bola kolekcia ostrých faciek zakončených víťaznými výkrikmi.

Vrátim sa do maminej izby, po ktorej sa motá mladá sestrička. Vôbec si ma nevšíma, keď si sadám späť k mame. Má zavreté oči a sťažka oddychuje. Ak by som na prístroji nevidela, že jej bije srdce, myslela by som si, že...

„Slečna, je po návštevných hodinách. A vaša mama potrebuje oddychovať,“ ozve sa nečakane sestrička. Všimnem si, že už stojí predo mnou a prepaľuje ma zeleným pohľadom.

Zdvihnem sa, pobozkám mamu na líce a bez slova odídem. Na chodbe ma však zastaví mamin doktor.

„Možno by sme mali ísť do mojej pracovne.“

Viem, že to znamená ďalšie zlé správy. Viem, že ma to položí, možno už navždy. Ale aj tak ho nasledujem, akoby bezducho. Čo môžem stratiť?

Opäť sedíme tak ako vtedy. On za stolom, ja na stoličke oproti nemu. Opäť sa mi jemne trasú kolená a čakám, čo ďalšie ma silno zasiahne.

„Tvoja mama potrebuje operáciu, veľmi urgentne. Chcel som sa o tom porozprávať s tvojou tetou, ale jasne mi povedala, že všetky rozhodnutia sú na tebe,“ zhrozene vydýchnem. Toto mi naozaj urobila?

Doktor pokračuje. „Koľko máš rokov?“

„Sedemnásť.“

Doktor si povzdychne. „Nie si ani dospelá. Ale nemôžem inak. Tvojej mame sa nedarí a ak nespravíme operáciu, obávam sa, že dôjde k tomu najhoršiemu.“

Takmer vyskočím z kože. Ak je to také vážne, prečo už neoperujú?

„Tak v čom je problém? Urobte to!“

Nasleduje povzdych. „Tá operácia je veľmi drahá.“

Porazenecky klesnem na stoličku. Tak peniaze. Tie musia byť vždy problémom, čo?

„Pozri sa, skús zavolať svojej rodine. Som si istý, že sa nájde niekto, kto ti pomôže. Si príliš mladá a cena je príliš vysoká na to, aby si toto dokázala zvládnuť úplne sama.“

Odfrknem si. Ak sa aj zvyšok rodiny zachová ako teta Alexia, neviem, či sa mame nejakej pomoci dostane.

Vychádzam z nemocnice do teplého večera. Obloha je sfarbená do krvavo-červena a ja mám pocit, že je to krv niečoho, čo vo mne práve umrelo. Je to nádej? Nápady? Pozitívne myslenie? Mama?

Domov sa vlečiem ako mŕtvola a myslím to doslovne. Pri telefóne však ožijem, zozbieram všetky telefóne čísla na príbuzných, aké nájdem a šou sa môže začať.

Zavolám maminmu bratovi. Odpoveď znie nie.
Zavolám maminej mame. Potom si uvedomím, že volám do starobinca a tam starkej už dávno niet.
Zavolám všetkým maminým sesterniciam. Odpoveď: „Prepáč, ale momentálne nie sme na tom finančne najlepšie.“ alebo „Tvoja mama? Kto volá?“
Zavolám aj jej bratrancom. Jeden sa ponúkne, že nám môže prísť opraviť umývačku, ale inak nemôže byť nápomocný.
Obvolám aj jej kolegov a kamarátky. Prekvapivo všetky odpovede znejú nie, prepáč, nemôžem, fakt by som chcela, ale (...), držím jej palce, pomodlím sa za ňu.

Keď zložím po poslednom telefonáte, začne sa mi triasť horná pera. Cítim, ako sa okolo mňa ovíjajú ruky neviditeľného smútku a bezmocnosti. Nechcem plakať, ale dá sa to vôbec zastaviť? Zaškvŕka mi v bruchu, ale poviem si, čo mama? Ona je na tom horšie, čo tam po mojom hlade? Zobrala si ma ako osamelé bábätko a toto je to, čo si za svoj odvážny čin zaslúži?

Noc prespím na gauči. Zobudím sa asi miliónkrát a o druhej ráno si musím dať tabletku proti bolesti hlavy. Cez opuchnuté oči sledujem, ako sa do izby vkrádajú prvé slnečné lúče. Chcú ma obrať aj o to posledné súkromie, ktoré som v tme mala.

Hodiny ukazujú osem hodín a ja veľmi dobre viem, že už som dávno mala byť v škole. Srdce hovorí choď, máš tam Giu, Ethana, alebo aj divného Codyho, niečo spolu vymyslíte. Rozum však hovorí, aby som ostala doma a neopovážila sa svojím výzorom niekoho vystrašiť  na smrť.

Občas to mám vo svojom vnútri trochu popletené, viem.

Hoci som za školou, neváľam sa doma len tak bezdôvodne. Zapnem počítač a prezerám si ako by som mohla pomôcť mame. Doniesť jej čokoládu? Áno, to určite vylieči jej zlomené rebrá. Usporiadať koncert. Ako vážne? Niekto verí, že toto pomôže? Nakoniec nájdem stránku poisťovní, ale dozviem sa to, čo už viem. Bude to treba zaplatiť z vlastného vrecka.

Rozmýšľam. Predám dom. Síce neviem, či ako neplnoletá to môžem urobiť, ale čo ma po tom. Pár mesiacov strávim ako bezdomovkyňa, ale ja si poradím. Nájdem si brigádu a získam všetky peniaze späť.  Potom sa mama vylieči, nájdeme si iné bývanie a budeme obidve šťastné. Čo tam potom, že som adoptovaná.

Ale. Moji adoptívni rodičia by pomôcť nemohli? Hlavu si dám do dlaní. Aj tak neviem, ako ich nájsť a či vôbec žijú.

O dve hodiny telefonujem s Giou, ktorá ako najväčšia rebelka utiekla z dejepisu a zavolala mi zo záchodu.

„Má nejaké škrabance, ale inak je úplne v poriadku. A podľa mňa ani len netuší, že tvoja mama to celé schytala,“ hovorí mi nahnevane. Ja však nemienim obviňovať Hanka, nebola to jeho chyba.

Gii v krátkosti rozpoviem, v akej situácii sa bohužiaľ nachádzam. Úplne onemie. Potom začne nadávať na poisťovne, na peniaze, na celý svet. Ale sľúbi mi, že niečo vymyslí.

„Spýtam sa aj Ethana. Ten sa o teba dosť bojí, mimochodom. Aj David je akýsi nepokojný. A Cody si ku mne prisadol,“ pousmejem sa.

„Zdá sa, že dnes budeš mať veľmi ťažký deň,“ poviem pobavene, ale potom si uvedomím, ktorá z nás bude mať naozaj zlý deň.

„Neboj, ja to zvládnem. A stiahnem ťa so sebou.“

„V podstate vytiahneš.“

„Sklapni.“