Stál som na balkóne a hľadel do krvavej púšte za mestom, ktorému som od istého času zvrchovane vládol.

Tartara, mesto hrôz i nevídanej krásy. Prekypujúce životom a krásou čistokrvných i plné plazivých obludností. Toto mesto má mnoho tvárí, znepokojivo nádherných, desivo znetvorených, ľudsky nevýrazných. No tú prítomnosť po ktorej túžim v nich nenachádzam a ani len útechu.

„Stalo sa niečo, pán môj?"

Podišla ku mne opatrne, videla, že nie som v nálade na jej hry. No prijal som pohár hustého vína, ktoré mi priniesla a na dúšok ho do seba obrátil.

„Pane?" skúsila to znova. Zvrtol som sa k nej a šmaril drahý krištáľ skrz miestnosť. Rozletel sa na drobné črepy, no ju to nevydesilo, ani nevyviedlo z miery. „Nechcela som byť dotieravá." Vycúvala z môjho dosahu a stala si ku stene, kde poslušne vyčkávala.

Hľadel som do diaľky, na miesto, kde sa ešte pred krátkym momentom objavil biely záblesk, ktorý oblohu preťal vo dvoje. Vrela vo mne istota a ozvena jej krehkej prítomnosti.

Milovaná... Stačilo mi na ňu len pomyslieť. Na tvár dieťaťa s blond vláskami, ktoré sa mu v kučierkach vlnili okolo okrúhlej tváre. Na jej bystré modré očká, ktoré tak očarovane hľadeli na svet vôkol seba. Spomienka na to, ako sa zo dňa na deň menila z dieťaťa na mladú ženu. Takmer každú noc som ju navštívil a uistil sa, že je v bezpečí, že jej nič nehrozí, že mi ju nik neprišiel vziať.

Spaľoval som to miesto pohľadom a vyčkával na správy.

Už čoskoro, Milovaná, čoskoro...